Logo

Príbeh pamätníka Pavel Litvinov (1940)

Motto: „Môžem povedať, že vždy musíme myslieť na ľudské práva, a to by malo ostať hlavnou myšlienkou aj v budúcnosti.“

  • narodil sa 6. júla 1940 v Moskve v Sovietskom zväze;
  • vyštudoval na Moskovskej štátnej univerzite M. V. Lomonosova;
  • po štúdiu pracoval ako učiteľ fyziky na Ústave chemických technológií v Moskve;
  • aktívny v disidentskom hnutí a editor samizdatového bulletinu "Kronika súčasných udalostí";
  • začiatkom roka 1968 vydal Pavel Litvinov spolu s Larisou Bogorazovou prehlásenie „Apel na celosvetovú mienku“;
  • 25. augusta 1968 bol jedným z ôsmych protestujúcich proti okupácii Československa na Červenom námestí;
  • v októbri 1968 bol v tajnom procese odsúdený na 5 rokov vyhnanstva na Sibír;
  • v roku 1974 po návrate z vyhnanstva opustili s rodinou Sovietsky zväz, usadili sa v USA;
  • 1990 získal Čestné občianstvo hlavného mesta ČR Prahy;
  • v rokoch 1976 - 2006 vyučoval fyziku a matematiku v Tarrytowne;
  • celoživotne sa venuje aktivitám v ľudsko-právnej oblasti.

Pavel Litvinov sa narodil v roku 1940 v Moskve do elitnej rodiny ako vnuk Stalinovho ministra zahraničných v Moskve. Jeho starý otec Maxim Litvinov bol ministrom v rokoch 1930 - 1939, kedy bol v rámci Stalinových "čistiek od Židov" odstavený a následne sledovaný. "Problémom však bolo, že Litvinov strašne nemal rád Hitlera a nacistov. V každom svojom prejave vždy spomenul niečo zlé o Hitlerovi a nacistoch. Stalin v tom čase hral takú hru – môj starý otec chcel zlepšiť vzťahy s Anglickom a Francúzskom. Domnieval sa, že ruské diplomatické záujmy sú v záujme Anglicka, Francúzska a Spojených štátov, no Stalin im neveril, nemal rád demokratov, ani liberálne myšlienky, a preto uprednostňoval najskôr Mussoliniho, neskôr aj Hitlera. Oficiálne sa však o tom nerozprávalo. No Litvinov vystupoval veľmi ostro proti nacizmu a japonskému militarizmu. Stalin chcel podpísať dohovor s Hitlerom – známy Pakt Ribbentrop–Molotov – a začal o tom rokovať tajne, bez Litvinova."Neskôr v rokoch 1941 až 1943 ako skúsený diplomat pôsobil Maxim Litvinov ako veľvyslanec v USA a na Kube. Pavel mal so svojím starým otcom krásny vzťah, trávili spolu veľa času rozprávaním a čítaním. Ako člen vlády mal starý otec prístup ku literatúre a tak mladý Pavel poznal ruskú klasiku, i v tej dobe zakázaných, či nevydávaných autorov. Táto záľuba mu ostala po celý život.

Pavel Litvinov však už ako mladý chlapec po vojne vnímal obrovskú chudobu ľudí, videl, ako žijú jeho spolužiaci v pivniciach bez okien a rýchlo sa vzdával svojho presvedčenia o komunizme. "Chruščov mal svoj slávny prejav, a to mi pomohlo úplne odmietnuť ideológiu komunizmu. Začal som sa venovať fyzike, nič ma veľmi nezaujímalo. No v 60. rokoch som objavil samizdat a začal som čítať poémy, memoáre Jevgenija Ginzburga či knihy Solženicyna. Všetko sme to začali kopírovať a fotiť si každú stranu kníh a rozširovali sme to. To bol samizdat, veľa ľudí sa tomu venovalo. Keď Chruščova odpratali, Brežnev a Suslov pochopili, že to musí skončiť. Začali robiť prehliadky, zabavovali literatúru až nakoniec zatkli dvoch autorov – Siňavského a Daniеľa. Toto bol pre mňa zlomovým bodom, keď som sa rozhodol stať sa aktivistom."Manželkou spisovateľa Julija Danieľa bola Larisa Bogorazová. Po ich zatknutí informovala verejnosť domai v zahraničí, písala otvorené listy, v ktorých žiadala spravodlivosť a ich prepustenie. Spolu s Litvinovom začiatkom roka 1968 vydali prehlásenie "Apel na celosvetovú mienku", ktorá odznela vo všetkých rádiách v Rusku a bola publikovaná vo svetových médiách ako New York Times a London Times. Spolu s Larisou sa Pavel stali vedúcimi osobnosťami disentu a obhajcami politických väzňov. V tom čase, ako spomína, "... zbožňovali krajinu, ktorá sa nazývala Československo, na BBC sme počuli, že existuje človek - Alexander Dubček - ktorý verí, že možno vbudovať socializmus s ľudskou tvárou."

S priateľmi počúvali zahraničné rádiá ako BBC, Hlas Ameriky, Deutsche Welle, Slobodná Európa a iné, ktoré v tomto období bolo možné počúvať a rušiť ich v Sovietskom zväze začali až po 21. auguste 1968. Podobne mali prístup k tlači. V Moskve sa dalo zohnať Rudé právo a Literárne listy, ktoré bežne ľudia nečítali, ale napr. Larisa Bogorazová, Nataša Gorbanevská a Kosťa Babickij, boli profesionálni slavisti a ovládali jazyk. Texty prekladali do ruštiny a tie sa stávali súčasťou samizdatov. Podobne aj hlavný dokument Pražskej jari, obdobia politického uvoľňovania - "Dvetisíc slov". Dokument vznikol v Československu z iniciatívy inteligencie a aktivizoval verejnosť proti sovietskemu tlaku, ktorý chcel potláčať reformné zmeny v štáte. Dňa 25. augusta 1968 bol Pavel Litvinov jedným z ôsmych protestujúcich na Červenom námestí proti vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Nataša Gorbanevská priniesla na demonštráciu v kočiari spolu s trojmesačným synom aj transparent s nápisom "Za vašu a našu slobodu", ktorým chceli upozorniť, že veľké Rusko nemôže byť slobodné, ak okupuje malú susednú krajinu. Demonštrantov bolo osem: lingvista Konštantin Babickij, básnik Vadim Delone, robotník Vladimir Dremljuga, anglista Viktor Fajnberg, poetka a prekladateľka Natalja Gorbanevská, fyzik Pavel Litvinov, lingvistka Larisa Bogorazová a Taťjana Bajevová. Mali so sebou i iné transparenty s rôznymi heslami, ktoré rozprestreli, no do niekoľkých minút boli agentmi tajnej služby napadnutí, naložení do áut a predvedení na políciu. KGB ich dlhodobo sledovala, podozrievala a očakávala politické aktivity.

V tajnom procese v októbri 1968 bol Litvinov odsúdený na päť rokov vyhnanstva na Sibír. "Tí, čo boli vo vyhnanstve, tam mohli navštevovať kamarátov, žili v dedine, tak ako keď som tam bol ja, ale tí, čo boli na nútených prácach mali okovy na rukách a na nohách. Pre väčšinu zločincov boli práve tieto nútené práce. Vyhnanstvo nebolo také zlé, ale bolo to ďaleko, v zime a mrazoch, bez kontaktu s blízkymi. Stalin vymenil vyhnanstvo za tábor, za gulag. Potom sa tí ľudia z gulagov už nevracali a vznikalo z toho vyhnanstvo, len sa to nazývalo inými slovami. V každom období to znamenalo niečo iné, ale v tom našom bolo vyhnanstvo lepšie než tábor."

V roku 1974 sa Litvinov vrátil z vyhnanstva do Moskvy. Keďže odmietol prestať s občianskou angažovanosťou, nemohol si nájsť prácu a bol neprestajne sledovaný. Keď sa v novinách začali objavovať články proti fyzikovi Andrejovi Sacharovovi, ktorý bol odporcom závodov atómového zbrojenia, a proti spisovateľovi Alexandrovi Solženicynovi v súvislosti s dielom Súostrovie Gulag, Livinov neváhal a listom im vyjadril verejnú podporu. KGB sa mu opätovne vyhrážala, cítil, že ho doma sloboda nečaká, a tak sa s rodinou pohotovo rozhodli opustiť Sovietsky zväz."...znova ma zatkli a doviedli na políciu. Bol tam človek, ktorý o mne všetko vedel, plukovník KGB Karatajev. Povedal mi, že buď prestanem s tým čo robím, alebo pôjdem na veľa rokov do tábora, ktorý už nebude také leháro, ako ten predtým. Áno, tak to nazval. Pochopil som, že ma tam už nečaká žiaden život, že pôjdem do tábora a môj syn Dima sa stane dieťaťom disidenta a keď vyrastie tiež pôjde do tábora. Moja žena, Maja, tam už bola a bola veľmi chorá. Bolo jasné, že nemôžem ostať v Moskve. Povedal som, že odchádzam a v marci sedemdesiateho štvrtého roka som už bol vo Viedni."Ďalej pokračovali do Ríma a nakoniec sa usadili v Spojených štátoch amerických.

Ďalších tridsať rokov vyučoval fyziku a matematiku na Hackley School v Tarrytowne v New Yorku. I v zahraničí pokračoval na tvorbe ruského samizdatu a celoživotne sa angažuje v oblasti dodržiavania a ochrany ľudských práv. V roku 1990 získal čestné občianstvo hlavného mesta ČR Prahy.

Spracovala: Mgr. Alexandra Grúňová, Referát Oral history (október 2019)

Vytlačiť