Príbeh pamätníka Oľga Grígeľová (1941)

Motto: „To je trauma na celý život. Mám to všetko pred očami, ako to prebiehalo. I keď mám dosť rokov, nemôžem na to zabudnúť. A iste aj ostatné rodiny nezabúdajú, ktorých toto postihlo, ale sú doma ticho s touto svojou traumou. Ale ja to dávam von, nech ľudia vedia, že sa to nesmie zopakovať.“

Oľga Grígeľová, rodená Schellbergerová, sa narodila 24. 08. 1941 v Bratislave a bývala v bytovom komplexe Avion na Odborárskom námestí;
otec vyštudoval strednú priemyselnú školu stavebnú a pracoval ako úradník a z politických dôvodov v lete 1951 ako montér v závode Gumon;
matka bola zamestnaná ako úradníčka vo veľkoobchode s domácimi potrebami a pomocná úradníčka v notárskej kancelárii;
18. 10. 1952 vysídlili rodinu v rámci Akcie B do Bysterca na Orave;
po ukončení školskej dochádzky nemohla pokračovať v štúdiu, ale zamestnala sa v podniku Kovohuty Mokraď a vyštudovala diaľkovo strednú ekonomickú školu;
otec sa zamestnal v podniku Pozemné stavby v Istebnom a po určitom čase sa stal vynikajúcim stavbyvedúcim. Matka pracovala ako úradníčka v podniku Kovohuty Mokraď;
kvôli otcovej práci v roku 1953 sa rodina odsťahovala do Kňažej, v roku 1962 odišla k starým rodičom do Popradu, kde sa spoznala s manželom Jozefom, s ktorým po sobáši v roku 1972 prišli do Bratislavy;
zamestnala sa ako účtovníčka v Slovenskom národnom divadle, kde pracovala do odchodu na dôchodok v roku 1999;
otec sa zmeny režimu nedožil (zomrel v roku 1984), ale matka áno (zomrela v roku 1991);
dobrovoľná výpomoc v Slovenskom Helsinskom výbore – vybavovanie odškodnenia pre obete Akcie B;
svoje spomienky poskytla Akadémii múzických umení v Prahe a tlačeným médiám.

Bývanie v Bratislave a vysťahovanie

Oľga Grígeľová, za slobodna Schellbergerová, sa narodila 24. 08. 1941 v Bratislave. Jej rodičia boli Vojtech Schellberger (05. 09. 1911, Bánovce nad Bebravou – 06. 10. 1983, Poprad) a Anna Schellbergerová, rodená Kalázyová, (1918, Poprad – 09. 07. 2009, Bratislava) a do Bratislavy prišli kvôli práci. Oľga má o rok staršieho brata Bela Schellbergera (1940). Otec Vojtech prešiel do roku 1952 týmito zamestnaniami: v období trvania prvej Slovenskej republiky (1939 – 1945) pracoval ako úradník v štátnej správe, po skončení vojny na colnej správe a v roku 1950 sa zamestnal ako odborný referent na ministerstve financií. Po nástupe do zamestnania sa dobrovoľne prihlásil na brigádu pri výstavbe Oravskej priehrady, kam odišiel na konci mája 1950 a vrátil sa približne po šiestich mesiacoch. Kvôli zamestnaniu v rokoch 1939 – 1945 sa stal, ako mnoho ďalších, „štátne nespoľahlivým“, čo umožnilo uplatniť voči nemu represiu Úradníci do výroby a neskôr aj Akciu B. V roku 1951 bol z politických dôvodov prepustený a musel nastúpiť do zamestnania v podniku Gumon ako montér. Akcia 70 000 úradníkov do výroby (platnosť nadobudla 01. 07. 1951) postihla asi tisíc osôb a ich rodín. Patrili sem úradníci, štátni zamestnanci, súkromníci, ktorí museli svoje pracovné miesta opustiť a nastúpiť na nekvalifikované pracovné pozície. Cieľom represie bola „prevýchova prácou“ a obsadenie uprázdnených miest novými ľuďmi lojálnymi voči režimu. Matka Anna bola ženou v domácnosti a zároveň úradníčkou vo veľkoobchode s potrebami pre domácnosť. Pracovala tiež ako administratívna posila v notárskej kancelárii. Brat Belo pracoval pred odchodom do dôchodku ako živnostník. Oľga žije so svojím manželom Jozefom v Bratislave a do penzie odišla ako účtovníčka v Slovenskom národnom divadle (SND).

Rodina bývala pred vysťahovaním v funkcionalistickom polyfunkčnom obytno-obchodnom bloku Avion na Odborárskom námestí. Táto budova patrí medzi významné stavby vo funkcionalistickom slohu z medzivojnového obdobia. Oproti sídlilo ústredie Slovenskej odborovej rady (SOR) a niektorí zo zamestnancov si priali získať byt v budove Avionu oproti oknám ich kancelárií.

Osobám označeným ako „štátne nespoľahlivé“ mohla byť na základe zákona 138/1948 Zb. O hospodárení s bytmi z 28. 04. 1948 na základe § 11 s názvom Byty osôb štátne nespoľahlivých, odsekov 1 a 2. zrušená nájomná zmluva a na základe toho ich mohli úradne vysťahovať. Odvolanie voči rozhodnutiu malo charakter „bezodkladného účinku“, čo znamená, že úrady sa mu po doručení nemuseli bezprostredne venovať. V tomto zákone sú tiež definované pojmy Nadmerné byty (§ 14 – 18) a Delenie bytov (§ 23). Na základe nich boli dotknuté rodiny povinné prijať do bytu cudzích podnájomníkov a uvoľniť im časť miestností. Rovnako mali povinnosť „racionálne využiť“ bytový priestor, čiže stavebne ho upraviť tak, aby vznikli dva samostatné menšie byty. Za obytnú miestnosť mohla byť v prípade potreby považovaná napríklad kuchyňa či komora. Úradnej deložácii (vysťahovaniu) nie raz predchádzalo práve bytovým oddelením Ústredného národného výboru (BO ÚNV) nariadené prisťahovanie cudzích osôb. Ich nasťahovanie odôvodňoval BO ÚNV tým, že títo vykonávajú v Bratislave dôležité zamestnanie, nemajú zabezpečené bývanie, pričom prisťahovaním dotknuté rodiny bývajú v bytoch s nadrozmernou obytnou plochou.

Aj Schellbergerovcom nariadilo BO ÚNV výmerom zo 16. 10. 1952 vysťahovať sa z bytu do 48 hodín a odísť do obce Veľký Bysterec na Orave. Vydaniu výmeru predchádzal tajný dokument s názvom Návrh na vysťahovanie Vojtecha Schellbergera... s dátumom 03. 10. 1952, ktorý vydala Zvláštna komisia pre Akciu „B“. Táto komisia schvaľovala vysťahovanie všetkých rodín v rámci Akcie B. Rodičia nechceli deti priskoro znepokojiť, a preto ich o tejto veci neinformovali. Pravdepodobne sa pripravovali na príchod sťahovacích vozidiel. Tie naozaj prišli o 2 dni neskôr (18. 10. 1952). Nič netušiaca vtedy 11-ročná Oľga sa vracala zo školy domov, kde na ňu čakalo veľmi nepríjemné prekvapenie:

„Bolo 16. 10. 1952, keď sme obdržali výmer na vysťahovanie. Rodičia sa veľmi čudovali medzi dverami, že čo obdržali za výmer. A bolo to, že behom 48 hodín musia uvoľniť tento byt, v ktorom bývali. No bolo, bolo to niečo strašné. Neuveriteľné, že človek sa môže z trojizbového [bytu] zbaliť a odísť. Ja som vtedy bola v škole v ten deň a blížila som sa k našemu domu, to bolo na Odborárskom námestí, kde som videla sťahovací voz s bedňami. Pýtam sa: ,Kto sa sťahuje z tohto domu?´ Nikto nič nehovoril a ten sťahovák hovorí, že: ,Vy sa sťahujete, Schellbergerovci.´Chytro som vybehla hore na poschodie, že či je to pravda, a videla som, že už sa balia rodičia. Bolo, bolo to veľmi smutné. Bol to veľký šok. Potom nás zbalili, nábytok nám odviezli do obce [Veľký] Bysterec na Orave. Nikdy sme nepočuli o takej obci, o ničom. A my, ako rodičia a ja s bratom sme išli vlakom.“

Príchod do Bysterca

Po naložení nábytku, ktorý sa zmestil do nákladného auta, sa rodina presunula na hlavnú železničnú stanicu, a stadiaľ vlakom do Kraľovian a odtiaľ ďalej vlakom do Bysterca, kam prišli neskoro večer. Nábytok priviezli neskôr zo železničnej stanice Kraľovany. Ten čo zostal v Bratislave rozkradli ľudia. Nasťahovali sa do domu s adresou Veľký Bysterec číslo 5. Dnes už samostatná obec Veľký Bysterec neexistuje, ale je jedným zo sídlisk Dolného Kubína ako Nový Bysterec. V súčasnosti stojí na mieste tohto domu budova kancelárií patriacich Stredoslovenským elektrárňam. Dom, do ktorého prišli, patril rodine Bysterských rovnako vystavenej represiám komunistického režimu. Aj vďaka tomu mali pochopenie pre Schellbergerovcov, ktorí sa k nim znenazdajky prisťahovali a uvoľnili im časť priestorov v dome. Dôvodom perzekúcií tejto rodiny bol trestný čin „ohrozovanie hospodárskeho plánu“. Úrady ich označili za „dedinských boháčov“, „kulakov“. Takýto ľudia bývali buď súdne trestaní niekoľkoročným väzením alebo im bolo nariadené opustiť rodnú dedinu a presťahovať sa do inej obce. Jednou z celoštátnych represií voči nim bola Akcia „Kulaci“ (1951 – 1953), ktorá sa časovo prekrýva s Akciou B (1952 – 1953). Otcovia týchto rodín boli častokrát internovaní v táboroch nútených prác (TNP) a ich synovia absolvovali povinnú vojenskú službu ako „čierni baróni“ v pomocných technických práporoch (PTP). Pán Bysterský si vraj ako „kulak“ užíval nadmerné bývanie, čo umožňovalo nasťahovať k nemu ďalšiu rodinu. Príchod Schelbergerovcov do domu bol pre rodinu Bysterských v porovnaní s uvedenými postihmi relatívne mierny trest. Aj samotní Schellbergerovci žili v porovnaní s inými v Akcii B vysťahovanými rodinami na relatívne slušnej úrovni. Tým sa myslí úroveň bývania. Po počiatočnej nedôvere a otázkach, čo zlé Schellbergerovci urobili, sa medzi nimi vytvoril korektný až priateľský vzťah a Schellbergerovci ich navštevovali aj po presťahovaní sa do Kňažej (1953) a neskôr Popradu (1967). Oľga udržiava kontakt s ich dcérou až dodnes.

„Prišli sme na Oravu do obce [Veľký] Bysterec, kde nám povedali, že kde budeme bývať. Nábytok prišiel asi o dva dni neskôr nákladnými vlakmi a potom takými gazdovskými povozmi do toho domu, kde sme mali bývať, nám to doviezli. Prišli sme bývať k jedným... Bola to novostavba, boli to,... volali sa Bysterskí, ktorí tam bývali aj so svojimi rodičmi. To bola taká šesťčlenná rodina. Oni nám museli uvoľniť jednu izbu, ktorú sme mali aj ako kuchyňu, a jednu garsónku hore, kde bol sklad nábytku sčasti z trojizbového bytu z Bratislavy a veľké kusy ostali na dvore v drevárni. Bolo to v októbri a už aj pršalo, snežilo, to všetko sa zničilo. Títo gazdovia nás museli ubytovať ako za trest, že nechceli vstúpiť do družstva. Boli to kulaci v dedine, bohatí ľudia. Boli v novostavbe, ktorá ešte nebola dokončená, takže my keď sme prišli do tej izby, ešte chytro v ten deň robili podlahu a doniesli sporák z mestského výboru. Mali to určené. A tento sporák sme mali aj na kúrenie, aj na varenie, zohrievanie teplej vody, na umývanie vo vaničke.“

Príchod Schellbergerovcov vzbudil u obyvateľov Bysterca zvedavosť i podozrievavosť. Ľudia si kládli otázky, aký je dôvod ich prisťahovania sa. Obávali sa, že sa do dediny prisťahovali ľudia, ktorí mali na svedomí spáchanie závažného trestného činu. Krátko po príchode Schellbergerovcov zistili, že ani otec, ani matka nič nespáchali, sú slušnými ľuďmi a nachádzajú sa v existenčnej núdzi. Nedôveru vystriedala spolupatričnosť a praktická pomoc. Nie raz si Schellbergerovci pred vchodom do domu našli tanierik s vajíčkami či krčah s mliekom. Tieto základné potraviny im dávali susedia, voči ktorých domu bolo orientované okno izby, v ktorej bývali. Rodičia sa im odvďačili praktickou pomocou pri prácach na poli či okolo domu. Z vďačnosti pracovali radi na poliach, lúkach, v dome a kuchyni. Matka naučila pani Bysterskú pripravovať bravčové karé a vyprážať bravčové rezne, čo sa veľmi zapáčilo rodine zvyknutej stravovať sa jednoducho. Oľga si s úsmevom spomína, ako niekoľko mesiacov jedávali na obed vyprážané rezne. Matka vedela rovnako aj pekne šiť a šila pre bysterecké ženy oblečené v krojoch dlhé sukne a „lajblíky“ (krátke vesty, živôtiky). Susedia odmietli rovnako ako Bysterskí vstúpiť do JRD a mali z toho nepríjemnosti.

Školská dochádzka v Bysterci a Dolnom Kubíne

Oľga, ako dcéra „osoby štátne nespoľahlivej“ zažila veľa príkorí na ľudovej škole [dnes 1. stupni základnej školy], kde pokračovala v 5 . ročníku. Tie neprichádzali ani tak zo strany spolužiakov, ale od učiteľov, ktorí sa voči nej správali zaujato a ponižovali ju pred spolužiakmi. Možno im to nariadil miestny stranícky orgán KSS, ale zrejme im to spôsobovalo radosť, pretože Oľga má citlivú povahu a na ich správanie reagovala plačom. Riaditeľ školy Gustáv Lehotský bol veľmi prísny, obzvlášť k svojmu synovi. Pred učiteľmi a žiakmi chcel dokázať, že riaditeľov syn nemá oproti ostatným žiadne výhody. Sedával v prvej lavici a keď vyrušoval, či nesplnil zadanie úlohy, tak ho otec zbil pred ostatnými pravítkom. Na konci školského roka priniesla Oľga kvety, aby sa poďakovala riaditeľovi a jeho manželke za školský rok. Na tejto škole však nebolo zvykom nosiť učiteľom kvety na konci školského roka. Oľgin skutok riaditeľa milo prekvapil a dojal až k slzám a musel ihneď vybehnúť z triedy. Pre plač. Uvedomil si svoje zlé správanie voči nej a Oľga si neskôr uvedomila, že zloba nevychádzala ani tak od samotného riaditeľa a jeho manželky, ako skôr od Štátnej bezpečnosti, ktorá od nich takéto správanie voči Oľge a jej bratovi Belovi (ako deťom „politicky nespoľahlivej osoby“ otca Vojtecha) vyžadovala. Paradoxom bolo, že riaditeľ tejto strednej školy chodieval neskôr k Schellbergerovcom zahrať si s otcom karty. V roku 1953 pokračovala Oľga v dochádzke v Dolnom Kubíne na strednej osemročnej škole [dnes 2. stupni základnej školy, 6. – 9. ročníka]. Tam bola tiež vystavená hrubému správaniu sa učiteľky (manželky riaditeľa Vavrinca Čaploviča) voči nej. Na strednej škole ekonomickej v Istebnom sa už Oľga so šikanou zo strany učiteľov nestretávala. Na základe týchto skúseností má dodnes averziu voči školám. S bolesťou si spomína napríklad na tieto zlé zážitky:

„A keď sa išlo na výlet, trebalo zbierať bylinky a do školy doniesť napríklad podbeľ. Každý musel doniesť veľa, veľa byliniek, a ja som to nemala ani kde sušiť v tej jednej izbe. Bolo zle, že som nedoniesla sušený. Ďalší deň bolo treba urobiť vtáčiu búdku, každý doniesť. Gazdovské deti na to mali prístroje, náradie, ja nič, ani klince, kladivo. Bolo zle. A to bolo toľko takýchto prípadov takého deptania. Alebo, už potom vo vyššej triede, v šiestej, siedmej, sa kreslili mapy. Ja, samozrejme, že som mala doma atlas, atlas krásny, veľký, hrubý, zdedené po praprarodičoch. Ktorý Oravčan mal atlas? Kreslili sa mapy, ja som odkresľovala z atlasu, A4 formát, jedna krajina, doniesť ako školskú úlohu. Učiteľka preškrtla, že nie vlastná práca, napísané. A tak som sa tomu venovala, tak som vedela maľovať. Všetci moji strýkovia a tety vedeli maľovať, aj obrázok za mnou oni maľovali. Možno som zdedila niečo po nich. Nikto to neuznal. Odvtedy nemám rada školy, ani keď počujem o školách niečo neznášam.“

Po skončení základnej školy nedostala Oľga odporúčanie pokračovať ďalej v štúdiu, a preto nastúpila do zamestnania vo fabrike Kovohuty Mokraď. Jej pracovnou náplňou bola kontrola kvality vyrobených autosúčiastok. Neskôr ju prijali na večerné štúdium na strednej škole ekonomickej v Istebnom, ktoré úspešne ukončila maturitnou skúškou.

Život rodičov na Orave

Rodičia sa po príchode do Veľkého Bysterca museli prispôsobiť novým podmienkam. Tie im sťažoval aj úplne nepravdivý, osočujúci, bohužiaľ však pre komunistickú diktatúru typický, propagandistický kádrový posudok. Z úcty voči Vojtechovi Schellbergerovi, manželke Anne a ich deťom z jeho obsahu nič neuvádzame. Otec prešiel z nekvalifikovaného povolania vo fabrike Gumon na ďalšie nekvalifikované zamestnanie v podniku Priemstav Istebné, pobočke Pozemných stavieb, regulácia toku rieky Orava. Stalo sa tak po tom, ako ho odmietli zamestnať v kameňolome v Kraľovanoch, pretože mali dostatok pracovníkov. Oblasť stavebníctva mu však nebola cudzia, pretože v Bratislave vyštudoval priemyselnú stavebnú školu. Na začiatku zamestnania sa na ministerstve financií v Bratislave dobrovoľne prihlásil na brigádu výstavby Oravskej priehrady, kde strávil asi pol roka (máj – december 1950) a vďaka tomu trochu spoznal Oravu. Vtedy ešte netušil, že mu to po 18. októbri 1952 bude na osoh. Z robotníka sa vypracoval na stavbyvedúceho. V 60. rokoch viedol výstavbu bytových domov v Námestove, školu a detské jasle v Kňažej, nemocnicu v Dolnom Kubíne, obchodný dom v Dlhej nad Oravou, kultúrne domy a iné stavby. Šikovnosťou, rozhľadenosťou a veselosťou si získal priateľov a rešpekt nielen medzi kolegami, ale aj ľuďmi z Bysterca. S každým si vedel nájsť spoločnú reč. Odmenu za vynikajúce výsledky mu udelili viaceré vyznamenania ako napríklad „ Najlepší pracovník v stavebníctve v Žilinskom kraji.“ Vojtech bol spoločensky založený, veselý a bezprostredný človek, ktorý dokázal s každým nájsť spoločnú reč. Tomu sa naučil pri stretávaní sa so spisovateľmi a vysokopostavenými ľuďmi v bratislavských kaviarňach, jednou z nich bola kaviareň Štefánka, či Grand Café pod Manderlom. Spoznal sa tam napr. s básnikom Jánom Smrekom, či hercom Františkom Dibarborom. Uvedenými vlastnosťami si otec postupne získal sympatie nielen svojich kolegov, ale aj samotných Bysterčanov.

Matka Anna sa na Orave zamestnala v podniku Kovohuty Mokraď ako úradníčka na osobnom oddelení. Starala sa o domácnosť a privyrábala si tiež ako krajčírka. Bola obetavej a trpezlivej povahy a rovnako vedela dobre vychádzať s ľuďmi.

Keďže ľudia vysťahovaní v Akcii B nesmeli svojvoľne opustiť miesto prideleného bydliska, tak kontrolu ich pobytu vykonávala Štátna bezpečnosť. Niekoľkokrát prišli do domu v Bysterci, aby sa presvedčili, či sa Schellbergerovci zdržiavajú v obci prikázaného pobytu.

Presťahovanie sa do Popradu

V roku 1953 sa rodina kvôli výstavbe sídliska presťahovali do Kňažej, kde otcovi Vojtechovi ako stavbyvedúcemu pridelili byt. V roku 1967 dostal Vojtech za úlohu riadiť výstavbu haly na praženie kávových zŕn v Poprade, preto sa tam s manželkou odsťahoval. V Poprade bývali Oľgini starí rodičia z matkinej strany a Oľga k nim prišla už v roku 1962. Aj keď bývali v neveľkom rodinnom dome, tak sa u nich Schellbergerovci cítili dobre. Čoskoro sa však museli všetci presťahovať do bytovky v Poprade, pretože v tej časti Komunistická strana Slovenska nariadila výstavbu budovy KSS a dotknuté domy boli zanedlho zbúrané. Pred odchodom z Kňažej v roku 1967 bol v novinách Stavbár uverejnený článok Orava vám to nikdy nezabudne, v ktorom pochválili prácu Vojtecha Schellbergera slovami: „prečo by si sa s nimi nepopýšila, napr. na stavbe bytových jednotiek v D. Kubíne u veľkého režiséra stavbárskej práce stavbyvedúceho s. Vojtecha Schellbergera...“

V čase pobytu v Poprade sa spoznala s manželom Jozefom a po sobáši v septembri 1972 odišli obaja do Bratislavy, kde Oľga skoro 25 rokov pracovala ako účtovníčka v Slovenskom národnom divadle. Tu už mohla žiť relatívne pokojný život. Vďaka svedomitosti pri plnení si pracovných povinností a priateľskej povahe sa zoznámila s viacerými umelcami a s niektorými sa stretáva dodnes. Obzvlášť si obľúbila Michala Dočolomanského a Ladislava Chudíka. Do dôchodku odišla v roku 1999.

Brat Belo

O rok starší brat Vojtech Schellberger má po otcovi veselú povahu a vyniká mimoriadnou manuálnou zručnosťou. Jeho šikovnosť sa začala prejavovať už v mladosti. Po skončení základnej školy nastúpil na stredné odborné učilište v Poprade. Po jeho ukončení mu hrozila internácia v niektorom z táborov nútenej práce. Vďaka šikovnosti mu dobrí ľudia pomohli, či už ho zamestnali, alebo mu poskytli priestory, v ktorých mohol pracovať a vo voľnom čase aj majstrovať pre vlastné potešenie. Stal sa z neho všestranný remeselník a živnostník so špecializáciou na elektromotory a svoju prácu vykonával rád. V dospelosti sa rozhodol napriek nedobrovoľnému vysťahovaniu sa z Bratislavy zostať žiť na Orave. Založil si rodinu a býva tam až dodnes:

„No brat mal tiež veľké ťažkosti, tiež ho chceli... On bol o rok starší, už potom, už keď mal ísť na vojnu, chceli ho do, do nejakých pracovných táborov umiestniť, ale tam mu pomohol jeden zo Sedliackej Dubovej, nejaký gazda, ktorý, ktorý mu dal nejaký taký... Určil alebo pomohol, už neviem, ako sa to udialo, skrátka, nešiel na tú vojnu, až o rok potom už na riadnu základnú. Chceli ho nejak do tých pracovných táborov umiestniť. No brat ro... mal učňovskú školu, robil... robil... elektrikársku mal školu... oprava elektromotorov. Bol veľmi zdatný, zručný v tom, darilo sa mu, až potom už po rokoch bol podnikateľ v tomto, živnostník, že si otvoril v Dolnom Kubíne svoju dielňu: Oprava elektromotorov. Ale keď prišli za ním Oravci, že toto potrebuje opraviť, toto, všetko im opravil, ešte aj šijacie mašiny opravoval, lebo mal vzťah k takejto práci. A venoval sa aj modelárstvu, bol majster Slovenska v modelovaní autíčiek. Modelárske autíčka, kde chodil aj na preteky aj do Bratislavy, do Nemecka, do rôznych krajín, darilo sa mu v tom, no. S tým sa zaoberal. Zostrojil aj na Orave boby-sane. Jeden gazda mu ponúkol, že keď zvárať, nech sa páči, že do stodoly môže prísť. Tak jedny veľké, štvorsedadlové boby-sane sám zostrojil, kde sme obidvaja potom chodili po tých kopcoch oravských. Do kopca išla cesta, lebo gazdovia vyvážali hnoj, tak tá cesta bola taká udupaná, ušľapaná a krásne v tých ryhách išli tie boby-sane z kopca. No ja, samozrejme, vzadu s brzdami a trebalo sa nakláňať vľavo, vpravo. To bola taká rarita na Orave s tými bobami. Vždy niečo vymyslel, niečo zostrojil. Napríklad chcel sa lyžovať na bežkách, po kopcoch chodil, lebo tam také zjazdovky neboli ako napríklad Štrbské pleso alebo Starý Smokovec, to už až potom sme sa lyžovali, keď už sme boli ubytovaní v Poprade u starých rodičov. Ale chcel mať bežky, lyže, a tie lyže, ktoré sme mali také staré, tie boli rovné a len troška špička otočená nahor, ale bežky museli byť veľmi ohnuté, tak gazda, ten Bysterský mu poradil: Daj sem, niečo s tým urobíme. Tak. Do takého kotla, kde varili zemiaky pre prasatá, namočil tie lyže, špice, na niekoľko hodín. To sa tam nejak tak rozmočilo v tom teple, potom to po hodinách vybral a dal medzi plot, medzi také štachytky, kde to priviazal na niekoľko dní, aby sa tá špica krásne otočila. Potom to dali dole a boli jedne nádherné bežky, tak potom po Orave, po tých kopečkoch, tam behal na bežkách. Tak, tešil sa aspoň z tohto.“

Belo Schellberger bol členom TJ Istebné a so svojimi modelmi sa stal postupne známym v celom Československu. V roku 1971 sa stal najlepším športovcom Oravy v disciplíne automodelárstvo, triede IV. – „vrtuľáky“ s objemom motora 1 – 1,5 ccm. V nej dosiahol rýchlostný rekord 152,5 km/h. Predtým sa venoval tiež leteckému modelárstvu. V roku 1964 sa zúčastnil pretekov, ktoré sa konali v Istebnom na dráhe postavenej niekoľko rokov predtým pre potreby automodelárskeho športu. Neskôr sa tu konali celorepublikové majstrovstvá. Víťazi tohto šampionátu reprezentovali Československo na zahraničných súťažiach. Belo štartoval v roku 1973 na majstrovstvách Európy v Nemecku, kde obsadil v kategórii s najslabšími motormi spomedzi 30 pretekárov siedme miesto. Jeho vrtuľové auto dosiahlo rýchlosť 178 km/h. TJ Istebné patrila vtedy aj vďaka Belovi Schellbergerovi medzi automodelársku špičku. Známymi menami v tom čase boli okrem neho tiež otec a syn Stribrskí, otec a syn Gállovci a Jozef Tabaček. Po roku 1975 sa automodelárska činnosť začala v ČSSR postupne rozpadať. Aby mohli udržať krok s profesionálmi v zahraničí, potrebovali výkonné motorčeky, ktoré v tom čase v Československu neexistovali. Preto upravili slabší motorček postačujúci pre leteckých modelárov a zvýšili jeho výkon až o 5 000 otáčok. Tento počin prekvapil aj samotného riaditeľa výrobne týchto motorčekov v Brne a sám sa prišiel na ne pozrieť do Istebného. O modely prejavilo učňovské stredisko, ktoré ich využilo v rámci polytechnického vzdelávania.

Vyrovnávanie sa s Akciou B

Až do Nežnej revolúcie v novembri 1989 sa v rodine o Akcii B nerozprávalo. Pád komunistického režimu dodal odvahu matke Anne a dcére Oľge hľadať odpovede na dôvody vysťahovania ich rodiny. Nechceli rezignovať a nechať si prežité utrpenie pre seba. Obe si kládli za povinnosť a záväzok voči vlastnému svedomiu i v roku 1984 zosnulému otcovi Vojtechovi vyrozprávať otvorene príbeh rodiny a poukázať tak na obludnosť Akcie B. S odstupom času však Oľga vyjadruje poľutovanie, že Akcia B a iné represie voči nevinným občanom Československa nevzbudzovali nielen vtedy, ale aj dnes dostatočný záujem o dianie pred rokom 1989.

V roku 1990 vyzval Helsinský výbor prostredníctvom televízie a rozhlasu, aby sa prihlásili ľudia, ktorí boli poškodení v Akcii B a uchádzali sa o priznanie odškodnenia za Akciu B. Oľga ako jedna z dotknutých ponúkla svoj voľný čas Helsinskému výboru a po skončení pracovného času pomáhala s preberaním a administráciou pošty, ktorá prichádzala po oficiálnej výzve na výbor. Následne nosievala obálky na ministerstvo spravodlivosti, ktoré malo v kompetencii rozhodovať o priznaní odškodnenia pre Akciou B poškodených ľudí.

Matka Anna rozposlala v roku 1992 listy, v ktorých popísala život Schellbergerovcov po vysťahovaní z Bratislavy s cieľom priznania odškodnenia za spáchané krivdy. V tom čase už platil Zákon 87/1991 o mimosúdnych rehabilitáciách [schválený 21. 02. 1991 Federálnym zhromaždením Českej a Slovenskej Federatívnej republiky, s platnosťou od 01. 03. 1991]. Jednou z inštitúcií, ktorá prejavila záujem o príbeh rodiny Schellbergerovcov bola Akadémia múzických umení v Prahe, ktorá pripravovala dokumentárny film o ľuďoch vysťahovaných z domovov v období komunizmu.

V roku 1990 navštívila Oľga Slovenský národný archív, kde si v už vyššie uvedených archívnych fondoch preštudovala dokumenty viažuce sa všeobecne k Akcii B a tiež ich rodine. Našla tam 42-stranový dokument a v ňom zoznam vysťahovaných a nasťahovaných osôb, z ktorého si nechala vytvoriť fotokópiu. Všimla si, že pred žiadnym menom nie je uvedený akademický titul dotyčnej osoby napriek tomu, že väčšina z vysťahovaných boli vysokoškolsky vzdelaní ľudia a mnohí mali významné spoločenské postavenie. Preto do fotokópií dopísala tituly tých, ktorých poznala. Absenciu titulov pred menami považuje za dehonestáciu tých, ktorí si ich poctivým štúdiom zaslúžili. V dokumente našla aj informáciu o pridelení bytu, ktorá im potvrdila to, čo sa rodičia počas pobytu na Orave od známych dozvedeli, že byt mal byť pridelený kádrovému pracovníkovi Slovenskej odborovej rady (SOR) Pavlovi Drobčovi. Keďže Avion budova SOR stáli oproti sebe, tak pravdepodobne si Pavel Drobčo ich byt už vopred pre seba vyhliadol. Od známych sa po niekoľkých rokoch dozvedeli, že nájomca ich bytu dostal po dvoch rokoch od nasťahovania sa nečakane srdcový infarkt a zomrel. Netrvalo dlho a jeho rodina z bytu odišla. Ešte aj dnes pociťuje Oľga bolesť, keď prechádza popri Avione.

Matka Anna dostala od štátu odškodnenie za to, že jej manžel Vojtech musel v roku 1951 nastúpiť na nútenú prácu v podniku Gumon v rámci Akcie Úradníci do výroby. Za Akciu B ho nedostala z dôvodu, že predtým, ako sa v roku 1992 presťahovala do Bratislavy, tak jej magistrát zabezpečil bývanie v penzióne pre seniorov Dom tretieho veku v Petržalke. To bolo náhradou za stratu bývania v Bratislave od 18. 10. 1952.

Otcova statočnosť

Otec mal nielen veselú, ale aj citlivú a odvážnu povahu, a preto pomáhal ľuďom v ťažkej situácii. Zmysel pre humor mu neraz pomohli ochrániť svoju rodinu pred veľkým nebezpečenstvom, či odvrátiť pozornosť tých, ktorí by mohli ďalej škodiť jemu podriadeným kolegom. Sociálny pôvod či svetonázor prenasledovaných osôb bol pre neho irelevantný. Svoju statočnosť nepreukázal iba počas pobytu na Orave ale aj v skoršom období.:

„Áno, môj otec veľmi cítil s ľuďmi, ktorí boli tak neprávom postihnutí, takou nespravodlivosťou, že museli ísť do výroby, že mali iné profesie a išli, išli, išli k lopatám, krompáčom. Mal niekoľko takýchto prípadov, že boli mu pridelení takíto ľudia, že musí ich prijať, už keď robil ako stavbyvedúceho, už rozhodoval o všeličom. Že musí prijať toho a toho kňaza za robotníka. Dobre, uviedli ako robotník, ale išiel do skladu ako skladník. Vždy im také troška lepšie miesto našiel, také v bezpečí í pred zimou, mrazmi, lebo počasie na Orave bolo vždy kruté. Najväčšie zimy. Aj v tom čase, čo my sme prišli, v októbri, to už bol sneh. A veľmi, veľmi sa vedel akože angažovať za týchto ľudí, kto bol postihnutý. Pomáhal, kde sa dalo. Ešte aj pred vysťahovaním pomáhal židovským občanom, že ich aj ukrýval v byte. Aj sa stalo, že mu zazvonili, prišli skontrolovať k dverám, že či niekto nie... sa neukrýva židovského pôvodu. Nie, samozrejme, že nie, usmiaty vždy medzi dverami, a za skriňou stočený v koberci perzskom, schovaný Žid. Kde mohol, tam len pomáhal.“

Voči nikomu z tých, ktorí zapríčinili utrpenie celej rodiny neprechovával nenávisť. Židovská rodina sa dožila konca druhej svetovej vojny a po jej skončení odišla žiť do Austrálie. Počas pobytu v Poprade sa Anna zoznámila so židovskou ženou, pani Spitzerovou, ktorá sa dostala do vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau v Osvienčime v prvom transporte, ktorý tvorili židovské ženy a dievčatá. Po prežitých útrapách sa vrátila domov. V dome sa ukrývali aj ďalší ľudia hlásiaci sa k Židovskej národnosti: Eva Veselová Hloršová, Magdaléna Svatošová, Vojtech Mašlonka, Emília Ilková, Ján Mikletič, Karol Bláha a všetci mali s otcom kamarátsky vzťah.

Priateľstvo s obdobne postihnutou rodinou

Oľga sa zoznámila s viacerými smutnými príbehmi tých, ktorých sa dotkla Akcia B. Aj ďalší museli na jeseň 1952 nútene opustiť Bratislavu a stráviť Vianoce mimo svojho domova, rodín a priateľov. Niektorí nemali možnosť zaobstarať si ani minimálnu vianočnú výzdobu. Prinieslo to bolesť nielen pre rodičov, ale aj ich deti:

„Tu v Bratislave už teraz v posledných rokoch som sa spriatelila s jednou známou, ktorá tiež bola vysťahovaná s rodinou v Akcii B. Bolo ich okolo šesť detí a prišli Vianoce a otec z niektorej dediny, už neviem, z ktorej, ich zobral: ,Poďte do Bratislavy, pozrieme sa, čo tam nové.´ Zobral ich na balkón hotela Carlton a ukázal im smerom k Národnému divadlu, kde bol stromček vianočný, vyzdobený, rozsvietený, a povedal: ,Detičky, toto je váš stromček, my iný nemáme.´ Bola to taká smutná vec, že nemali, nemali na, na svoj stromček, ale ten, ktorý bol pred divadlom, patril im. Tak toto mi porozprávala.“

Životné podmienky ďalších 2 rodín vysťahovaných na Oravu

Oľga si spomína na prípady 2 rodín vysťahovaných z Bratislavy na Oravu: prvým bola rodina Jána Moru, ktorú vysťahovali do Suchej Hory na hranici s Poľskom. Tam im pridelili hospodársku budovu, do ktorej v zime cez diery medzi brvnami fučal ľadový vietor a vháňal dovnútra snehové vločky. Tie pokryli nábytok a postele a postupne ich úplne znehodnotili. Príbeh tejto rodiny spracoval pracovník Ústavu politických vied SAV Dr. Juraj Marušiak. Druhým prípadom bola rodina, v ktorej si niektorý z jej členov kvôli neľudským životným podmienkam zo zúfalstva siahol na život.

Príbeh pamätníčky bol napísaný aj na základe ďalších podkladov, ktorými sú: archívne dokumenty zo Slovenského národného archívu v Bratislave (fond Povereníctva vnútra, sekretariát, škatuľa číslo 49), články v denníku SME, rubrika MY Orava: Zločiny komunizmu trápia ľudí dodnes, Martin Pavelek, 24. 01. 2016; Mamka ma prosila, Oľga Grígeľová, 01.12.2013; Výkon motora zvýšili až o päťtisíc otáčok, 15. 03. 2005 a v novinách Stavbár vyšiel v čísle 2, 18. 01. 1962 v rubrike O ľuďoch z našich čias článok Orava vám to nikdy nezabudne a internetový portál Slov-Lex právny a informačný portál. Rovnako bol doplnený informáciami, ktoré poskytla pamätníčka pri autorizácii svojej výpovede v januári 2021.

Spracoval: Michal Babál (2021)