Príbeh pamätníka Milan Mesároš (1930)

Motto: „Spomínajme na minulosť, aj takú, kde to bolo veľmi ťažké a skúmajme teda príčiny, prečo k tomu došlo."

Milan Mesároš sa narodil 26. apríla 1930 v Jarku pri Nitre ako najmladší z troch detí do maloroľníckej rodiny;
päť tried základnej ľudovej školy navštevoval v rodnej obci;
gymnázium v Nitre, maturoval v roku 1949;
pri prechode frontu 1945 zažil bombardovanie Nitry;
júl 1949 vstúpil do rehole jezuitov, noviciát v Ružomberku;
tam ho zastihla Barbarská noc z 13. na 14. apríla 1950;
nasledovali pobyty v internačných kláštoroch Jasov, Podolínec, Pezinok;
pracuje na Priehrade mládeže;
12. októbra 1950 narukoval do Libavy do PTP, Nový Jičín, Bruntál, Brno;
31. decembra 1953 do civilu, v PTP bol 39 mesiacov;
1961 sa oženil, v Trnave dostal družstevný byt, 6 detí;
problémy v práci kvôli PTP, ťažkosti s prijatím detí na školy kvôli náboženstvu;
1993 odchod do dôchodku.

Milan Mesároš sa narodil 26. apríla 1930 v Jarku pri Nitre ako najmladší z troch detí svojich rodičov do maloroľníckej rodiny. Päť tried základnej školy navštevoval v rodnej obci. „Potom som odišiel na gymnázium do Nitry, kde som musel bývať v internáte, pretože z našej obce nebolo vtedy nijaké spojenie do Nitry. To bolo okolo desať kilometrov, peši sa to nedalo." Najmä cez prázdniny rád pomáhal rodičom na prácach okolo hospodárstva, najmä pri žatevných prácach. V kvinte, pri prechode frontu 1945, bolo na jar aj prerušené vyučovanie. Prežil aj bombardovanie Nitry a často museli ísť do protilietadlových úkrytov, ktoré boli v budove gymnázia. „Bombardovanie Nitry, to vyzeralo ako pomsta na Slovákoch zo strany sovietskej armády, pretože nebol dôvod, aby tam ostreľovali z guľometov, z lietadiel ľudí na uliciach a na trhovisku." Povojnová škola na gymnáziu bola dosť chaotická, lebo často menili profesorov, nemčina sa prestala vyučovať, začala sa ruština a francúzština. A začal sa už prejavovať ideologický nátlak. Keď bol v septime v roku 1948, tak bol zrušený sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Celá trieda sa dohodli sa, že neprídu na vyučovanie, za čo dostali dvojku z chovania, pričom riaditeľom školy bol kňaz. „On bol vtedy funkcionár demokratickej strany a on musel vyvodiť z toho dôsledky." Maturoval v roku 1949 a rozhodol sa vstúpiť do rehole jezuitov a stať sa kňazom a tak v júli 1949 odišiel do noviciátu do Ružomberka. Ten však nedokončil, lebo ho tam zastihla Barbarská noc z 13. na 14. apríla 1950. „V noci prišiel taký mimoriadny budíček za účasti štátnej bezpečnosti, žandárov a milície s tým, že za dvadsať minút sa máme zbaliť a nastúpili sme do autobusov a dali sme sa na pochod. Zistili sme, že ideme na východ. Tak nevedeli sme, či ideme do Sovietskeho zväzu." Ako 20-ročný mal pocity neistoty, najmä keď videl, že ich považovali za delikventov a zločincov. Ale cítil aj silu prítomnosti komunity, ktorá znáša taký istý osud. Predstavení ich upokojovali a posilňovali, aby dôverovali v Božiu ochranu a prozreteľnosť. Viezli ich viacerými autobusmi smeroch na Východ. „Mňa ako dolniaka uchvátilo, pohľad na zasnežené Tatry. Tie končiare boli teda zasnežené nad mrakmi, tak to bol pre mňa taký úžasný pohľad." Prišli do Jasova, kde bol kláštor premonštrátov a tam boli sústredení rehoľníci z rôznych kláštorov. Podmienky boli skromné, slamníky na zemi a pohyb obmedzený len na určitý priestor. Organizovali si „program aj duchovný, aj taký študijný, pretože tam boli aj ľudia, ktorí mali na starosti tú formáciu našu alebo teda boli vzdelaní aj pedagógovia, takže sme ten čas tak využívali." Po 2 týždňoch bolo triedenie, mladších presunuli do kláštora redemptoristov v Podolínci. Keďže hygienické podmienky boli primitívne a rieka Poprad išla okolo kláštora, tak s dozorcami sa išli do rieky kúpať. „Bol medzi nami jeden taký mladý kňaz z rehole Tešiteľov Božského srdca, ktorý bol úžasný srandista. Stále teda vždycky niečo vymýšľal a vtipný a pri tom kúpaní tak bolo nás na nie veľkom priestore pomerne dosť a naraz on začal ako hrať, že sa topí a kričať o pomoc, ale každý ho bral ako, že si zase robí nejaký vtip. Takže skoro to dopadlo tak, že by sa bol aj utopil. On nevedel plávať." Niektorých potom presunuli do Kostolnej pri Trenčíne stavať Priehradu mládeže, kde sa vykonávali zemné práce a chodilo sa aj do kameňolomu do Udiče. „Tie podmienky tam boli také sparťanské. Drevené baraky, drevené prične, pod hlavou zvýšené do šikma a jedna deka naspodok, druhá na prikrytie a to bolo teda všetko." V auguste už bol v Pezinku, v budove kláštora, kde predtým boli kapucíni. Koncom septembra dostali mnohí povolávací list na vojenský odvod. 12. októbra narukoval do Libavy do nového 53. pomocného technického práporu (PTP), „ktorý bol zriadený po odsune Nemcov. Tam ostali vyľudnené obce, tak potom to bolo zriadené ako veľký výcvikový priestor pre armádu." Takých PTP bolo viac na zachytenie brancov, ktorí boli odvedení, narýchlo povolaní do armády za účelom vykonávania nie vojenskej klasickej služby, ale vykonávania fyzických prác na vojenských stavbách alebo u firiem, ktoré robili výstavbu pre potreby armády alebo na ťažké práce do baní. Základný poradový výcvik bez zbrane bol vykonaný za dva týždne, nasledovala prísaha a potom boli presunutí do Nového Jičína pre výstavbu haly na opravu tankov v Šenove. Vozili ich nákladnými autami, „ktoré pracovali pre stavbu a ráno prišli pre nás, naložili nás, koľko sa nás vošlo na plošinu. Bočnice neboli nijako vysoké. To boli normálne ako pre stavebný materiál, povedzme aj sýpky, pre štrk alebo také veci, tak koľko nás tam vošlo, tak sme sa tam postavali, držali sme sa jeden druhého a išli s nami." Boli aj prípady, že „vodič nezohľadnil, aký náklad vezie, tak tam bočnice povolili a my sme sa vysypali na chodník." Práca v stavebníctve bola vtedy veľmi primitívna. Mechanizácia skoro žiadna, len ručná sila, dostatok pracovnej sily. Bolo treba vykladať tehlu z vagóna. „Palier, to bol civil. Zavelil, že potrebuje dvacet baníkú na cihly." Vytvorili sa „tri reťaze krátke, z ruky do ruky sa hádzalo, tak reťaz podľa toho na akú vzdialenosť to bolo, zase tam sa ukladalo na skládku. Kto mal rukavice, mal. Keď mal zodrané, mal zodrané, tak zodral si prsty." Pri vykladaní vriec s cementom, bol od cementu zaprášený, a keď zmokol, bol „zabetónovaný". Dlhé a ťažké železné tyče nosili aj „cez to blato na tej stavbe". Po práci sa večer často konali nástupy na dvore pre „čepobytie, pochodovanie na pľaci do zblbnutia a pritom spievať budovateľské piesne." Vojaci si niekedy spievali aj cez mesto, keď ich viezli na nákladných autách. „Niekedy aj také, čo teda bola taká provokácia určitá, pre toho, kto rozumel, čo spievame. Takže spievala sa aj vatikánska znelka Kristus vincit, Kristus regnat, Kristus imperat. Len teda sa nevedelo, čo to je. Ináč to znelo tak dosť mohutne, tak aj to sa mohlo alebo sme si to dovolili." Na Vianoce dostal aj dovolenku a keď prišiel domov, čakalo ho prekvapenie, „otec bol v base". Išiel ho navštíviť na stavbu, kde bol ako väzeň. Vtedy boli tlaky na súkromných roľníkov, aby vstúpili do družstva. „Otec niečo povedal, čo sa strane nepáčilo a dostal tri mesiace, velice rýchlo." Keď bola neúroda, bolo treba aj kúpiť od iných, aby sa splnili povinné dodávky, kontingenty. „Takže ja som dostal na vojne z domu prosbu, prosím ťa, ak môžeš, pošli nám nejaké peniaze, aby sme mohli kúpiť osivo, aby sme mohli zasiať." Kolektivizácia mala aj následky vo forme lámania charakterov a mala vplyv aj na morálku. „Tak ľudia začali nadobúdať presvedčenie, však všetko je naše. To bolo naše, tak je to naše, tak ideme si zobrať. Proste zvykli si brať, tam kde je, keď cítili potrebu. Takže tak tam sa otupilo svedomie ľudí a to má na svedomí režim."

Jeden starší jezuita plánoval cez dovolenku tajnú vysviacku za kňaza. Dohodol to Hnilica, ktorý tiež z jedného sústredenia utiekol, bol tajne vysvätený za kňaza aj biskupa, „prezradilo sa to a musel opustiť republiku." Kandidát na tajnú vysviacku ale vypadol z korby nákladného a dostal ťažký otras mozgu, keď sa trocha zotavil, išiel do Rožňavy vlakom, kde ho tajne vysvätil biskup Pobožný. „Na Štedrý večer prišiel naspäť a proste bol vysvätený." Neskôr bol prevelený do baní v Orlovej a tam aj skončil vojenčinu.

Komunistická strana si dala za cieľ týchto mladých prevychovať prácou a politickou výchovou. Pri každej rote bol jeden politický pracovník, „politruk". Dochádzalo aj k úsmevným situáciám. „Čatár z východu nám robil školenie o tej schizme, kedy vznikla pravoslávna cirkev, kedy sa odtrhol východ od západnej cirkvi... niekedy okolo 1054, ale neviem, už či to bolo pred Kristom alebo po Kristovi." Na procesy a tresty smrti, aj so Slánskym a inými vysokými funkcionármi komunistickej strany boli „všelijaké otázky, aj nepríjemné sme dávali, ako je to možné, že najvyšší činiteľ strany a naraz sa dokáže, že je agent imperialistov. Že teda komu teda veriť? Keď prvému tajomníkovi alebo generálnemu tajomníkovi strany nemožno veriť a iným vysokým funkcionárom nemožno veriť, tak komu vlastne teda v tej strane máme veriť? Na čo sa zmohol taký mladý podporučík ¢straně věřte soudruzi, straně věřte¢". Tiež museli zniesť, bez ujmy na zdraví, aj duševnom, aj fyzickom, že museli v roku 1951 počúvať tie priame rozhlasové prenosy zo zinscenovaných procesov s biskupmi. „Každému rozumnému človekovi to bolo ako zjavné z tých odpovedí pri tých výsluchoch a to, že to nemôže byť normálny proces. To že normálne človek nežaluje na seba a hovorí aj to, načo sa ho nepýtajú. Tak to bolo také primitívne."

V Bruntáli na severnej Morave pracovala rota 9 mesiacov na vojenskej stavbe, budovali pechotnú strelnicu. Za jedným kopcom bol kostol, bol tam staručký farár a tam chodievali v nedeľu do kostola. „Cez mesto museli chodiť každý deň spevom a zamazaní, najmä teda z tej roboty. Však po robote sme sa ako tak museli očistiť, aspoň boty. Tie oblečenia, to nešlo očistiť riadne, ale aspoň tie boty. Na tom bazírovali tí velitelia." Dlhšiu službu mali v Brne, stavali kasárne v Řečkoviciach. Tam pracovali na veľkom kanalizačnom zberači. „To sa všetko ručne kopalo a taká hĺbka, že sa zemina musela vyhadzovať na dve plošiny, až kým sa dostala hore." Boli ubytovaní v jednej telocvični. „Tam bolo možné ísť aj za kultúrou. Aj do opery cez tie víkendy, cez vychádzky, aj z kostolov sme si mohli vybrať, kde sa najlepšie cítime, kde nám aj kazateľ má čo povedať." Tam sa roku 1953 dozvedeli, že zomrel Stalin. „Tak to bola taká radosť." Ale tam ich zastihla aj správa o mene peňazí. „Bola tá krádež storočia, že ľudí okradli o úspory." Koncom roka 1952 čakali, že sa dostanú do civilu. „V poslednej chvíli prišiel rozkaz, ostávate na mimoriadne vojenské cvičenie. Nepovedalo sa na ako dlho." Do civilu odišiel až na Silvestra 31. decembra 1953, vo vojenskej službe bol teda až 39 mesiacov.

Po návrate do civilu pretrvávali pocity zneistenia, čo všetko sa môže ešte stať, lebo však po vojne, najmä z východu Slovenska boli mnohí odvlečení do gulagov v Rusku bez akéhokoľvek odsúdenia. Po smrti Stalina bola ale už optimistickejšia nádej. Odchod do civilu bol tiež s podmienkami. „Ak nepodpíšete zmluvu do baní alebo do vojenského stavebníctva, nemusíte sa dostať do civilu." Rozhodol sa pre Stavoindustriu v Dubnici nad Váhom, kde pracoval rok a pol, býval na priváte. Rozhodol sa hľadať prácu v Nitre, blízko bydliska. Aj kvôli pomoci rodičom, ale hlavnou príčinou bolo pokračujúce sledovanie voči reholiam a neprestávalo aj určité prenasledovanie. ŠtB ich sledovala aj v tých zamestnaniach, v ktorých pracovali. Zamestnal sa u Pozemných stavieb v Nitre, kde pracoval až do roku 1961. Začal pociťovať, že situácia sa nijako nezlepšuje, nevidel perspektívu, za takej situácie dať sa tajne vysvätiť za kňaza. „Tú odvahu som necítil v sebe a som teda zvážil aj po určitej porade s tým duchovným sprievodcom, že predsa len založím si rodinu a to som aj teda urobil v roku 1961 a potom teda som sa aj presťahoval. Zmenil som bydlisko a býval som v Leopoldove za skromných podmienok." Keďže aj manželka pracovala v tom istom závode, dochádzali z Leopoldova. Keď čakali prvé dieťa, našiel si zamestnanie v Trnave, kde dochádzal každý deň. „A potom keď sa nám narodilo druhé dieťa, tak sa nám už teda žiadalo do iného, väčšieho bytu sa nasťahovať, čo sme v šesťdesiatom šiestom aj až po treťom dieťati dostali ten družstevný byt... potom prišlo štvrté ešte, potom prišlo piate, potom prišlo šieste. Takže dnes chvalabohu sú všetky ako na poriadku. Aj školy dokončili." Pre vyššie kvalifikačné predpoklady aj platové zaradenie si doplnil vzdelanie štúdiom na večernej stavebnej priemyslovke. „Manželka stále ostávala ako s deťmi doma, no a pomerne pokojne sa žilo až dovtedy, kým neprišiel ten posudok kádrový z vojenčiny na kádrové oddelenie do podniku." Väčšie ťažkosti nastali, keď bolo treba deti prihlasovať do školy na vyučovanie náboženstva. Ak deti išli už do vyšších tried, bola väčšia ideologizácia školstva a obmedzovanie vplyvu cirkvi vyučovaním náboženstva na školách. „Bolo treba podpísať tú prihlášku, bolo si treba vypočuť od riaditeľa školy poučenie, varovanie, že keď dáte dieťa na výchovu náboženstva, to bude s ním stále vedené ako ideologicky ten zlý bod. Nedostane sa na strednú školu, na vysokú školu vôbec. Bude obmedzované." Keď prvé dieťa končilo deviatu triedu, riaditeľ školy odkázal, nech si nemyslí, že dostane prihlášku na strednú školu. „Predsedníčka strany na tej škole povedala riaditeľovi: Čo sú to za nápady? My sme výberová jazyková škola a ty takéto vyjadrenie dáš o najlepších žiakoch. Čo si o tej našej škole ľudia budú myslieť?" Dieťa sa dostalo na konzervatórium, kde sa robili najskôr talentové skúšky a tie boli pre prijatie rozhodujúcejšie. O dva roky mali ten istý problém so synom. Radšej podali prihlášku do gymnáziá v Hlohovca a potom syna preložili do Trnavy. O ďalšie dva roky išla dcéra radšej znova na konzervatórium. „Niektorí riaditelia škôl, to boli agenti na druhú, hoci neboli nikde evidovaní. Tí narobili toľko zla ľuďom a to nie je nikde evidované. Ani nikto o nich nehovorí. Žijú si ako čestní občania, ale toľko zla, čo za nimi ostalo. Koľkým ľuďom zničili proste existenciu a ja neviem, či toto pamäť národa zaeviduje raz týchto ľudí alebo nie." Mnoho ľudí nemohlo dosiahnuť primerané postavenie, ktoré by normálne mohli zastávať a primerane k postaveniu aj plat a následne aj vyšší dôchodok. Vykonali sa nejaké opatrenia v rámci rehabilitačných zákonov a boli aj nejaké finančné odškodnenia, ale niektoré veci zostali naďalej sťažené. Aj on ako „povinná osoba, ktorá žiada o odškodnenie" potreboval predložiť „hodnoverný doklad opečiatkovaný guľatou pečiatkou z archívu", že bol v PTP zaradený pre politickú nespoľahlivosť. Ale žiadny vojenský archív nemal o ňom evidenciu. „Tak som musel doniesť vojenskú knižku. Oni podľa mojej vojenskej knižky si založili fascikel, ale v tej vojenskej knižke nebolo vyznačené nikde, že ja som bol zaradený do PTP ako politicky nespoľahlivý." Tak predložil doklad ministerstva vnútra, že bol rehabilitovaný za šesť mesiacov internácie v tých koncentračných kláštoroch. Mnohí z PTP to mali problém vydokladovať. „Viacej bolo aj takých, ktorí nemali v tej evidencii archívu vyslovene napísané, že sú politicky nespoľahliví alebo to éčko." Niekto bol povýšený, a už sa to považovalo, že už nemá klasifikáciu E. „Čiže my sme museli dokazovať, prečo sme sa dostali do PTP. Malo byť opačné garde. Armáda mala dokazovať prečo sme sa tam dostali. Pretože to bol tábor nútených prác, tak prečo ich armáda dala do tábora nútených prác." Mnohí sa nedočkali odškodnenia, zomreli. „Rehoľníci vôbec nežiadali, lebo to sa im zdalo, že akoby si mali dať zaplatiť zato, čo ich perzekvovali. Brali to proste ako by to bolo nečestné niečo."

17. november 1989 privítal s nadšením, až s pocitom zázraku, lebo až potom spätne si uvedomoval, čo tomu predchádzalo: aktivity buniek podzemnej cirkvi, ktoré pripravovali pôdu pre to spontánne nadšenie a určitú odvahu, ktorú ľudia nabrali, že tak nebojácne masovo vystúpili či už na Velehrade 1985, aj na iných pútnych miestach na Slovensku, vyvrcholením bola Sviečková manifestácia v marci 1988. To viedlo k väčšiemu uvedomovaniu si určitej sily, že keď sa sily spoja, že je to len predsa masa ľudí, ktorú nemožno len tak odignorovať.

V roku 1993 odišiel do dôchodku ale aj s pocitom, že ako sa mnohí vedeli rýchlo prispôsobiť novým podmienkam. „Vedeli sa zorientovať, ktorí mali pozície a tie pozície dokázali si uchovať aj v tých nových podmienkach. Vedeli presedlať, preobliecť sa a zabodovať a zapôsobiť na city ľudí a presvedčiť ich, že oni vlastne nič a tak, a že to museli a bola taká doba a tak." Na politickej celoštátnej úrovni sa hovorilo, že „treba odpustiť, ale nezabudnúť... Ukazuje sa, že bolo to trošku naivné nezabudnúť, lebo tým, že sa na všetko alebo skoro na všetko rýchlo zabudlo, tým sme vlastne pomohli tým, ktorí to spôsobili, že vlastne mali odvahu alebo smelosť čakať, že nebudú mať z toho nijaké následky."

Jeho odkaz súčasnej generácii: „Nezabúdajme na to, aj keď to nie je príjemné a nespomínajme na minulosť len odvtedy, keď sa to všetko zmenilo. Spomínajme na minulosť, aj takú, kde to bolo veľmi ťažké a skúmajme teda príčiny, prečo k tomu došlo. Analyzujme. Neberme tie dejiny len tak, že dobre, prežili sme v tom dnešnom zhone, v tej reklame, a v tých ponukách zabudneme, čím sme boli a čo sme prežili a kto to spôsobil a aká ideológia to spôsobila. Tak, aby sme boli trošku hĺbaví."

Príbeh pamätníka spracoval: Stanislav Labjak, júl 2016.