Príbeh pamätníka Michal Pavlík (1927)

Motto: „Modlil som sa k Pánu Bohu, aby mi dal dostatok sily a zdravia.“

  • Michal Pavlík sa narodil 28. júla 1927 v Malom Ruskove do chudobnej rodiny;
  • išiel do meštianskej školy v Trebišove, ktorú ako 17-ročný ukončil roku 1944;
  • chcel byť letcom alebo vojakom;
  • počas SNP dva mesiace, dvakrát do týždňa, kopal zákopy;
  • 1. októbra 1948 narukoval na základnú vojenskú službu do Loun k delostrelcom;
  • 11. júla 1951 ho zobrali do vyšetrovacej väzby v Košiciach;
  • na samotke bol pol roka, schudol z 92 na 67 kg;
  • súd na Pankráci, dostal 25 rokov za vlastizradu za členstvo v Bielej légii;
  • výkon trestu v koncentračnom tábore pre politických väzňov Vojna na Příbramsku, kde sa ťažil urán;
  • 9. mája 1960 ide na amnestiu domov.

Michal Pavlík sa narodil 28. júla 1927 v Malom Ruskove do chudobnej rodiny. Z troch detí bol najstarší, brat Juraj bol o tri roky mladší a sestra Mária o 8 rokov mladšia. Jeho otec Juraj pracoval pri údržbe ciest od roku 1932 a vážil si profesiu cestára ako stabilné zamestnanie.

Základnú školu navštevoval v Malom Ruskove, vďačne pamätá na svoju prvú učiteľku Katarínu Pavlovskú zo Sliača, ktorá ale roku 1935 odišla zo školy. Potom išiel do meštianskej školy v Trebišove, ktorú ako 17-ročný ukončil roku 1944. Chcel ísť študovať ďalej. „Celý učiteľský zbor na čele s riaditeľom ma nútili, že musím si podať prihlášku na Učiteľskú akadémiu do Michaloviec.“ Ale on chcel byť letcom alebo vojakom. Keďže vtedy bol nedostatok slovenských učiteľov, jeho okolie si myslelo, že by ním mohol byť. „Traja učitelia v štyridsiatom štvrtom roku ako záložní dôstojníci boli povolaní do armády, tak ja som ako žiak štvrtej triedy chodil prvý a druhý ročník učiť zemepis a dejepis.“ Prihlášku si podal na vojenské reálne gymnázium do Turčianskeho svätého Martina, „ale 15. augusta 1944 dostal správu z Ministerstva obrany, aby som si všetky doklady nechal aj cestovný rozkaz, škola nezačne.“

Slovenské národné povstanie a prechod frontu prežíval doma. Do Ozoroviec chodil dva mesiace, dvakrát do týždňa, kopať zákopy, bolo mokré počasie. 16. decembra 1944 tam bolo „osemsto kanónov na jeden kilometer do šírky, ale nehovorím do hĺbky, začali od doprovodných kanónov, a vo Veľkom Ruskove už boli ďalekonosné, protilietadlové.“

15. februára 1945 začal pracovať ako cestár, podobne ako otec pri údržbe ciest, práce po prechode frontu bolo veľa. „Stošesťdesiatpäť mostov bolo úplne zničených, vyhodených. V dezolátnom stave boli cesty a vtedy asfaltové alebo iné neboli, to bolo len všetko štrkové. A šírka vozovky tri metre. To len pre konské poťahy bolo robené, takže som robil a potom som sa prihlásil do leteckej akadémie.“ Aj ho prijali, dostal pozvánku, ale „doma mi nechceli podpísať reverz na päť rokov, že nesúhlasia s tým.“ Ťažko sa s tým zmieroval a mal pocit ako jeho otec, ktorý tiež chcel byť letcom a jeho mama s tým tiež nesúhlasila.

1. októbra 1948 narukoval na základnú vojenskú službu a želal si, aby bol čo najďalej od domova, povolávací rozkaz dostal do Loun k delostrelcom a tam aj začal poddôstojnícku školu. Ale po vianočnej dovolenke sa očakávala zmena a od 1. februára 1949 už bol v Kežmarku v škole pre dôstojníkov v zálohe, ktorú aj ukončil v júni 1949. Z príležitosti ukončenia školy si vojaci organizovali rozlúčkové posedenie so zábavou pri vojenskej hudbe. „Aj výčap bol, však som doniesol dvesto litrov vína, nejaká slivovička bola. A zrazu v plnom prúde zábava a prišiel kasárenský dozorný dôstojník za veliteľom školy, a hovorí veliteľ brigády vyhlásil pre školu bojový poplach. Dvakrát ho vyhodili.“ Potom prišli vyšší velitelia a zábava sa musela ukončiť, museli ísť všetci do kasární. Po príchode už videli pripravené vozidlá s ľahkými guľometmi a ostrými nábojmi. Dostali „plnopoľné pušky zo skladu, stodvadsať ostrých, ani sme nevedeli, čo sa robí. A zrazu sme sa dostali do Levoče.“ Boli tam tri týždne a vystriedali vojakov z Košíc, aby si išli ukončiť skúšky. „Čiže celú tú katolícku akciu v Levoči som videl. A som mal takú funkciu, že sme chodili na hliadky s jedným príslušníkom ZNB , štyri až päť kilometrov od Levoče a tam šesť hodín. Šesť hodín na hliadke a šesť hodín voľno.“ Neskôr keď už ako dôstojníci armády boli v Plzni a veliteľ pohotovostného oddielu pre akciu v Levoči bol zástupcom náčelníka štábu pluku, tak si zaspomínal „Michal, to strašne som rád, že tak to skončilo v Levoči.“ Koncom septembra veliteľ oddielu dal návrh na jeho povýšenie do hodnosti poručík v zálohe. „Keď sme sa lúčili, a major Bém, náčelník štábu, to bol český žid, mi hovorí, ty si mal byť poručíkom, ja som bol proti, a som říkal, proč Slovák a nie Čech?“

Návrat do civilu si užil len krátko, tri mesiace. Podľa nového branného zákona „paragraf tridsaťdeväť, podľa toho povolali dôstojníkov v zálohe na dlhodobé vojenské cvičenie až na päť rokov.“ Druhou možnosťou bolo požiadať o prijatie za dôstojníka z povolania, pre čo sa aj rozhodol. 15. februára 1951 nastúpil do delostreleckej brigády v Turnove, kde robil veliteľa batérie, výcvikového dôstojníka pre streľbu a boj. Potom išiel do kurzu do Hraníc na Morave. Odtiaľ prišiel na krátku dovolenku, lebo začiatkom júla boli dni voľna (sviatok sv. Cyrila a Metoda, majstra Jána Husa).

Po návrate do kasárni 11. júla 1951 hneď ráno mal ísť na posádkové veliteľstvo. „Nejaký major ma prevzal, ten čo ma eskortoval, odišiel preč. Hovorí vylož všetky zbrane, reku, nemám žiadnu zbraň u seba. Čo máš v kapsách, všetko vylož. Tak reku mám jeden nožík. Aj kapesník a cigarety. Povykladaj to na stôl. No a som povykladal. Hovorí, si zaistený a pôjdeme do Košíc vyšetriť nejakú maličkosť. A tá maličkosť sa vyšetrovala dosť dlho.“ Ten istý deň ho previezli do Košíc a dostal väzenský úbor. Bol vo väzení na samotke pol roka. „Som sa modlil a prosil Pána Boha, a raz v živote dosýta sa chleba najesť a hneď zomrieť. Z 92 kíl za pol roka som schudol na 67.“ Okrem dozorcu a vyšetrovateľov nevidel iných ľudí. Ale aj medzi dozorcami sa našli takí, čo mali aj ľudské srdce. Jeden starší dozorca kričal na chodbe, ale „keď boli Vianoce alebo nejaké sviatky, tak desiatu čo on mal v papieri zabalenú, tak koľkokrát mi dal.“

Na Silvestra ale dostal spoločníka na celu, docenta Ivana Stodolu, ktorý ho neskôr v knihe opisuje ako postavu mladého Monte Christo. Keďže Stodola ovládal dobre nemčinu, začal ho v nej zdokonaľovať. Po nemecky doobeda hodina, poobede zase hodina. Po štyroch dňoch to zdvojnásobili. „Po štyroch týždňoch sme rozprávali čisto už len po nemecky.“ To však vydržalo len 6 týždňov, lebo za dverami ich hodinu odpočúval veliteľ väznice, „rozprávajú po nemecky, ani slovo som nerozumel, okamžite ich rozdeliť.“ Potom sa dostal k nemu na celu architekt Tvarožek, hlavný projektant liečebne na Prednej Hore. Mal za úlohu prebudovať detské sanatórium TBC na protialkoholickú liečebňu. Našli si spoločnú reč o viacerých veciach. Tvarožka z Brezovej pod Bradlom bol jeden ročník so Štefánikom, a sedávali v jednej lavici od ľudovej školy až do gymnázia. Hovoril o poslednom stretnutí so Štefánikom na Sibíri, „keď prišiel zachraňovať česko-slovenské légie pred boľševikmi, pripravovali cestu cez Japonsko, že ich prevážali do Európy.“ Potom ho dali na celu, kde už boli doktor Gonda, bol zástupca ministra zdravotníctva a Jožo Kulifaj z Čierneho Balogu. „Dozorca zatvoril dvere, a doktor Gonda mi hovorí, ty vieš Morseovú abecedu? Však tu múry hovoria a my nevieme nič.“ Ale Pavlík tak dobre ovládal morseovku, že nemusel ani zapisovať, „toto čo oni zo steny, to počúvam... Stodola na pätnásť rokov bol odsúdený, oni, odvolali sa, mali nové pojednávanie, boli oslobodení. A pán doktor Stodola rok po prepustení z väznice bol menovaný za národného umelca. Tak aj okúsil väzenie komunistické.“

Potom sa dostal na Pankrác. Po mesiaci ho navštívil prokurátor, major Slovák, a povedal: „Nebudete súdený podľa paragrafu 78, ktorý ukladal 15 rokov až trest smrti, ale podľa paragrafu 79. To je združenie proti republike, a tam je trest od jedného do troch rokov a za zvýšeného stavu ohrozenia republiky päť rokov.“ Ale rozhovor bol odpočúvaný, prokurátora pozbavili funkcie a dali nového prokurátora z Českých Budějovíc. „Keď ma privítal, hovorí žiadne domov, na šibenicu.“ Bol vynesený rozsudok: „Dostal som 25 rokov. A kolega z Malého Ruskova, to bol vrchný strážmajster, Janko Semin, ten dostal 22 rokov, Brajer 16 a Grznárik dostal 15.“

Na výkon trestu sa dostal na koncentračný tábor pre politických väzňov Vojna na Příbramsku. Dozorca ich privítal slovami „stade len nohami napred pôjdete.“ Politických väzňov tam bolo do roku 1960 priemerne 1200, ale až 2000 v roku 1960. Ako 26-ročný, na svoje narodeniny 28. júla 1953 prvýkrát fáral pod zem na nočnú zmenu, predtým nikdy som v živote nebol pod zemou. „Chodil som na nočnú zmenu a robil som tam stružky. To je okolo hlavnej chodby taký malý potôčik vyhrabaný, aby voda odtekala.“ V auguste nastrelili najsilnejšiu žilu uránu na Příbramsku, ale nevedeli o tom, lebo „operátor nezmeral aktivitu.“ Bol to čistý urán, neskôr namerali vysokú aktivitu. Dolovali, dobývali urán, „je čierny ako uhlie, ťažšie ako olovo, a musel sa na najmenšie kúsky rozbíjať.“ Debnička 30 krát 30 cm vážila 220 až 250 kg, „dvaja ľudia mali čo robiť, že by tú debničku dali dole.“ Neskôr vykonával tesárske práce, chodil na šachtu Kamenná, 3 km od tábora. Chodili ako trestné komando takým koridorom „na rannú zmenu nás išlo okolo 320 po piatich, pochytaní jeden pri druhom, a esenbáci so samopalmi po okraji išli, nesmelo sa hovoriť.“

Prečo bol odsúdený na 25 rokov? Keď 1. októbra 1950 prišiel domov po dvoch rokoch z vojenskej základnej služby, tak sa od bratranca Jána Čuráka sa dozvedel o organizácii Biela légia a stal sa jej členom. „Ale otec zistil, že chodím tam, že som členom, tak hovorí, počúvaj, ty si sa dal do tej organizácie, tak ja vystúpim, ja nebudem.“ Jeho otec bol dobre informovaný o socializme v Sovietskom zväze, lebo počas frontu bol v ich maštali donský kozák so štyrmi koňmi, ktorý otcovi podrobne vysvetľoval systém socializácie, aký vplyv má na donských kozákoch. „A ja keď som odchádzal na vojenčinu, a otec mi hovorí, keď sa vrátiš domov ako komunista, nemáš v tom dome čo hľadať.“ Po vstupe do Bielej légie sa mu ale niektoré veci nepozdávali. Šéfom sa stal chlap, ktorý „bol v 1944 ako partizán, a potom bol strašný egoista. Toto, čo on povie, toto muselo byť.“ Tiež sa mu nepáčilo, že zháňali zbrane. „My sme mali len ideologický boj a nie bratovražedný, som mu povedal na to bude armáda keď príde. Keď príde k boju, na to bude armáda a armáda dodá aj zbrane. Ja nebudem nikoho so zbraňami zásobovať. Som odoprel.“

Podľa Pavlíka bola Biela légia na Východnom Slovensku infiltrovaná. „Keď už začal vysielať aj rozhlas Biela légia, tak ministerstvo vnútra začalo boj proti tomu. A v Prešove vytvorili z bývalých príslušníkov ŠTB, ktorí prišli z Moravy a z Čiech, vytvorili takzvané veliteľstvo bielych légií.“ Keď sa malo konať stretnutie v lese a členovia Bielych légií tam boli ozbrojení, ŠtB ich obsadila a odzbrojila. Niektorí sa potom ešte ukrývali v Egreši, a ŠtB využila služby konfidenta, člena Bielych légií, ktorý prišiel k nim pod zámienkou, že ide osláviť narodenie syna. Doniesol rum, do ktorého bol namiešaný uspávací prášok. „Vypili toho rumu, zaspali. A na spaní ich zaistili. Rešetko bol popravený a bratranec Janko Čurák dostal doživotie.“

Dôvod odsúdenia Pavlíka na 25 rokov sa dozvedáme z Vyššieho vojenského súdu, ktorý reagoval na žiadosť jeho matky po smrti otca o zníženie trestu alebo milosť. Paragraf 78 trestného zákona hovoril o vlastizrade: ako dôstojník ľudovo-demokratickej armády sa dopustil zavrhnutia hodného trestného činu; zaviazal sa slávnostnou vojenskou prísahou hájiť záujmy pracujúceho ľudu a ľudovo-demokratickú republiku, spolčil sa s ďalšími nepriateľskými živlami k tomu, aby pracoval na jej rozvrátení; do velezradnej skupiny získaval potom ďalších členov, taktiež príslušníkov veliteľského zboru armády a k záškodníckym členom hromadil i zbrane; trestná činnosť, ktorej sa dopustil, dosahovala takého stupňa spoločenskej nebezpečnosti, že zákon za ňu stanovuje trest smrti; vzhľadom k osobe odsúdeného, a k jeho priznaniu, bolo od udelenia tohto trestu upustené; v dobe výkonu trestu však odsúdený neprejavil dostatočnú snahu k náprave a prevýchove, pokiaľ sa týka jeho postoja k ľudovo-demokratickému zriadeniu; zapojil sa dokonca do nepriateľskej akcie, ktorá bola vo väzenskom ústave zorganizovaná nepriateľskými živlami; nemožno preto po presvedčení súdu predpokladať, žeby trest odňatia slobody, ktorý odsúdený až doposiaľ odpykal, splnil u neho výchovný účel.

Jeho uväznenie malo vplyv aj na blízkych. Jeho sestra bola vyhodená z Učiteľskej akadémie v Košiciach z druhého ročníka. Brat skončil učňovku a mal štátne skúšky na elektrické zváranie.

Na Příbramsku bol do 9. mája 1960, kedy sa na amnestiu dostal domov. „Tak som sa potom zoznámil s manželkou, som sa oženil.“ Komunisti im nepovolili v sobotu sobáš v kostole, mali už aj pozvaných hostí, lebo vraj majú výročnú členskú schôdzu JRD. Svadbu potom preložili na nedeľu. Štvrtok im oznámili, že môžu mať svadbu aj sobotu. Povedal im: „Keď ste blázni, tak buďte blázni, lenže ja nie som blázon, takže my sme mali v nedeľu svadbu.“ Prácu si našiel na okresnej správe ciest. V Plechoticiach sa angažoval aj spoločensky vo futbalovom klube, ako aj v ochotníckom divadle, kde hrával aj hlavné postavy spolu aj s manželkou, neskôr ich aj režíroval. Manželka hrala aj v kostole na orgáne a organizovala spevokol.

Po páde komunizmu v roku 1989 očakával viac. „Do tej Nežnej revolúcie dostali sa dosť pochybné indivíduá, osobnosti, ktoré nemali nič spoločného s protikomunistickým odbojom.“ Lustračný zákona sa uplatňoval krátko a tak „bývalí komunisti alebo prisluhovači a spolupracovníci sa dostali do tých funkcií. A aj dnes tam slúžia.“

Čo mu pomohlo prežiť všetky ťažkosti, ktoré mu život priniesol? „Jedine sila a viera v Pána Boha. Som sa modlil k nemu, aby mi dal dostatok sily a dostatok zdravia, aby som mohol to tak žiť.“ Ale pripomína: „Len toto ma mrzí, že práve niektorí, ktorí boli konfidenti, že sa dostali na dobre platené miesta, no, nemajú tam čo hľadať na takýchto funkciách.“

Príbeh pamätníka spracoval: Stanislav Labjak, máj 2016.

Vytlačiť