Príbeh pamätníka Marta Zatkalíková Rosová (1945)

Motto: „A hovorím, tú nenávisť v nás nepestovali, lebo s nenávisťou žiť sa nedá. A pozerať sa tak na veci, ale usilovať sa o pravdu a o rozlišovanie dobrého a zlého, tak to treba ako vždy.“

Narodila sa 06. 11. 1945 v Prahe ako 3. dieťa rodičom Júliusovi a Eleonóre, za slobodna Váczovej.
Presťahovanie sa do Bratislavy v roku 1949. Bývanie v byte v blízkosti Hviezdoslavovho námestia na Paulínyho 9 (dom už dnes nestojí).
Leto 1951 – Akcia 70 000 úradníkov do výroby, po prepustení zo zamestnania museli nútene nastúpiť do výrobnej sféry na fyzickú prácu ako robotníci). Otec odišiel do Československých stavebných závodov v Bánovciach nad Bebravou, odtiaľ do podniku Kablo v Topoľčanoch a nakoniec sa vrátil do Priemstavu v Bratislave.
Leto 1952 – Akcia B – na základe výmeru sa vysťahovali do Zlatna (okres Zlaté Moravce).
Prvé mesiace nemali strechu nad hlavou, pretože pridelený dom bol zamknutý a majiteľka bola odcestovaná za prácou v Česku. Prespávali u rôznych ľudí v dedine. Neskôr im Okresný národný výbor v Zlatých Moravciach vydal ďalší výmer na bývanie v neobývateľnej budove bývalej horárne v Jedľových Kostoľanoch a nakoniec im obec pridelila časť priestorov v objekte bývalej (v tom čase 120 rokov starej) ľudovej školy.
Hygienik klasifikoval objekt za hygienicky obzvlášť závadný (vlhkosť, plesnivé steny, v izbe namiesto podlahy len udupaná hlina) a bývanie v ňom za vyslovene zdraviu škodlivé.
Bývanie detí počas zím u rôznych ľudí v Zlatých Moravciach a v okolitých detských domovoch.
Leto 1953 – Marta absolvovala operáciu v nemocnici v Zlatých Moravciach a na žiadosť otca tam mohla stráviť letné prázdniny. Personálu pomáhala pri kŕmení pacientov a pri niekoľkých chorých bola v posledných minútach ich života.
Školská dochádzka: základná škola v Zlatne, Zlatých Moravciach (1952 – 1954).
Leto 1955 – pridelenie bytu v ešte neskolaudovanom bytovom dome (nedokončené balkóny a elektrické rozvody) v Prievidzi. Podmienka bývania bola, že otec musí odpracovať v baniach najmenej 3 roky, inak rodine nárok na byt zaniká.
Dokončenie povinnej školskej dochádzky v Prievidzi (1955 – 1961), pokračovanie štúdia na strednej všeobecnovzdelávacej škole (SVŠ) v Prievidzi (1961 – 1963), odkiaľ prestúpila do 3. ročníka SVŠ Jura Hronca v Bratislave (1963 – 1964). Po maturite v roku 1965 na základe vynikajúcich študijných výsledkov prijatá bez prijímacích pohovorov na Prírodovedeckú fakultu UK v Bratislavy, študijný odbor matematika a fyzika;
- Sobáš s manželom Jánom 31. 10. 1970 v Bojniciach.
Zamestnanie v študentskom podniku Expresné služby obyvateľstvu (ESO) a odchod do dôchodku 11. 02. 2001.
Rodičia sa neskôr presťahovali do menšieho bytu v Prievidzi, kde otec v marci 1988 zomrel. Matka v roku 1992 vymenila svoj prievidzský byt za bratislavský a išla bývať k synovi do Bratislavy-Devína. Zomrela 16. 07. 1994.
Na konci septembra 1991 podala Marta podnet na generálneho prokurátora v zmysle § 31 zákona č. 87/1991 o mimosúdnych rehabilitáciách.
V prvej polovici 90. rokov vybavila pre rodinu finančné odškodnenie za násilné vysťahovanie, avšak rehabilitáciu (in memoriam) štát otcovi Júliusovi nepriznal.
Od zmeny režimu až dodnes poskytla Marta príbeh svojej rodiny postihnutej Akciou B rôznym médiám (rozhlas, tlač) a autorom kníh.

Marta Zatkalíková, rodená Rosová sa narodila 06. 11. 1945 rodičom Júliusovi Rosovi (05. 09. 1911, Nadlice – 08. 03. 1988, Prievidza) a jeho manželke Eleonóre (27. 09. 1921, Trnava – 16. 07. 1994, Bratislava), za slobodna Váczovej. Jej rodným mestom bola Praha, kde otec pracoval na ministerstve výživy. V roku 1949 sa presťahovali do Bratislavy a tu sa otec zamestnal na Povereníctve výživy, neskôr Povereníctve obchodu. Krátko pred dovŕšením 7. narodenín musela s rodičmi v rámci Akcie B opustiť Bratislavu a usadiť sa v prikázanom mieste pobytu – obci Zlatno v okrese Zlaté Moravce. V čase pobytu mimo Bratislavy bývala Marta v pridelenom dome v Zlatne, v domoch dobrých ľudí, ktorí ju prichýlili, v detských domovoch a v baníckom byte v Prievidzi. Základnú školskú dochádzku absolvovala v Zlatne, Zlatých Moravciach a v Prievidzi školskú dochádzku dokončila (1952 – 1961). Tam absolvovala prvé dva ročníky Strednej všeobecnovzdelávacej školy (1961 – 1963) a v Bratislave vo výberovej matematickej triede posledný ročník (1963 – 1964) na SVŠ Jura Hronca na Novohradskej ulici. Po maturite bola na základe študijných výsledkov bez prijímacích pohovorov prijatá na vysokú školu – odbor matematika a fyzika na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. V roku 1968 štúdium na škole zanechala a zamestnala sa ako úradníčka v študentskom podniku ESO (Expresné služby obyvateľstvu). Na vysokej škole sa spoznala s manželom, s ktorým sa 31. 10. 1970 v Bojniciach zosobášila. Do dôchodku odišla 11. 02. 2001. Koncom roka 1991 sa stala členkou pracovnej skupiny na Slovenskom helsinskom výbore. Spolu s kolegyňou vybavovali pre ľudí postihnutých Akciou B rehabilitáciu a odškodnenie. Pre svoju rodinu sa jej podarilo získať od štátu odškodnenie. Rehabilitáciu štát otcovi nepriznal. Marta dodnes otvorene hovorí o živote svojej rodiny po vysťahovaní z Bratislavy (1952 – 1994).

Marta a Akcia B

V roku presťahovania sa rodiny do Bratislavy (1949) pridelili rodine Rosovcov 2-izbový, pomerne priestranný byt v starom dome neďaleko dnešného Veľvyslanectva USA na Paulínyho ulici. Keďže Rosovci mali viac detí, prisľúbili im väčší 4-izbový byt na ulici Dostojevského rad.

Pobyt otca v Bratislave však po návrate z Topoľčian na jeseň 1951 netrval dlho. Hoci s manželkou a šiestimi deťmi býval stále v bežnom, o niečo priestrannejšom 2-izbovom byte, ktorý sa nachádzal v starej budove, vďaka lukratívnej polohe v bezprostrednej blízkosti Hviezdoslavovho námestia a promenády popri Dunaji prejavili o tento byt záujem pravdepodobne viacerí ľudia. Preto chcela Zvláštna komisia Bytového oddelenia Ústredného národného výboru uspokojiť jedného z nich. V tandeme so Štátnou bezpečnosťou pripravila podklady na vysťahovanie rodiny Júliusa Rosu z Paulínyho ulice, ktoré však muselo byť zákonne, ale najmä politicky a ideologicky zdôvodnené.

„Vinou" Júliusa Rosu bola úradnícku činnosť v čase trvania (prvej) Slovenskej republiky na vyslanectvách (prvej) Slovenskej republiky v Madride a Viedni a údajné členstvo v Hlinkovej Slovenskej ľudovej strane. Július Rosa pracoval v duchu vtedajšej propagandy v krajinách, ktorých režimy boli antikomunistické. Stal sa „osobou štátne nespoľahlivou", a to napriek tomu, že bol obyčajným pasovým úradníkom na vyslanectve v Madride a zachránil životy niekoľkým ľuďom – jeden z nich bol interbrigadista z Detvy, dvaja slovenskí židovskí lekári ordinujúci vo Francúzsku, manžel domácej panej, u ktorej býval v podnájme aj s rodinou, a nakoniec deti susedy z náprotivného domu, ktorá bola sestrou Wolfa Heinricha von Helldorffa (jedna z kľúčových osôb v neúspešnom atentáte na Adolfa Hitlera 20. 07. 1944).

Keďže Rosovci mali prisľúbený byt na ulici Dostojevského rad, tak uvoľnenie bytu bolo otázkou krátkeho času. Vysťahovaniu predchádzalo doručenie výmeru do poštovej schránky. Na ďalší deň bolo matke Eleonóre hrubým spôsobom oznámené, že budú vysťahovaní a aby boli pripravení na to, že čo si nepobalia, to zostane v byte, ktorý po ich odchode zaplombujú:

„A ona mi toto autenticky porozprávala a mne to všetko ostalo presne v pamäti tak, ako to hovorila, no že bola doma, varila, bola v kuchyni. Keď niekto zvonil, ešte aj s vareškou v ruke išla otvoriť cez chodbu. A dvaja v tých kabátoch kožených a s čiapkami prišli dovnútra, tak ju priam akoby vtisli do bytu. A že aby nerobila cirkus, no a mama nič, ona bola len prekvapená, ustupovala. A že berte na ve že máte vysťahovanie a oni prišli spísať veci v byte, na to mali formuláre. Ten formulár ja náhodou mám, lebo som neskoršie sa dostala aj do Archívu mesta Bratislavy, kde spisy od ÚNV boli uložené, aj na meno môjho otca bola taká útla zložka. A títo ju vtisli a spisovali tam náš majetok, náš majetok bol veľmi úbohý. Bolo tam šesť detských postelí, myslím, že ani koberce žiadne neboli, tam boli parkety, klavír sme mali, krídlo. A proste málo vecí, no však pre deti, nič tam také nebolo, je to aj chladnička, že obyčajná, napísali, to bola taká, do ktorej sa vkladal ľad, ktorý vyberali z Dunaja a niekde skladovali, tak to bola chladnička v tých časoch. Takže nič také cenné, takže ten dokument o tom aj mám. A potom jej povedali, že že ona to ide oznámiť mužovi, moja mama povedala, oni že nemusíte, že on to už vie, príde domov. A že vy rýchlo baľte, lebo že čo si pobalíte, to je vaše, a čo nestihnete, ostane tu. Doslova že tak jej povedali. No a tomu predchádzal vlastne taký lístok, ale ona ho dostala trochu neskoršie, o deň predtým. Lebo ktorý vhodili do schránky, a tam bolo veľmi tak nespisovne napísané, že: „Vemte na vedomie, že dátum vysťahovaní máte na štrnásteho júla." A papier bol podpísaný, že jedenásteho júla, ale prišlo to neskôr. Oni tam už prišli skôr."

Vysťahovanie sa právne opieralo o Zákon 138/48 Zb. O hospodárení s bytmi, ktorý umožňoval zrušiť človeku, vedeného ako „štátne nespoľahlivého" nájomnú zmluvu a vysťahovať ho spolu s ďalšími členmi domácnosti. Aj keď pojem „osoba štáte nespoľahlivá" presne vymedzoval dekrét prezidenta republiky (Edvarda Beneša) č. 5/1945 Zb. z 19. mája 1945 „o národnej správe majetku Nemcov, Maďarov, zradcov a kolaborantov a o neplatnosti niektorých majetkovoprávnych rokovaní z obdobia okupácie", komunisti si, ako aj v prípade Akcie 70 000 úradníkov do výroby, nedávali tú námahu objektívne preskúmať činnosť dotyčných osôb. Mnohí ľudia boli v rámci Akcie B vysťahovaní v rozpore s týmto zákonom, a to iba na základe neoverenej informácie, že sú „štátne nespoľahliví", bez preskúmania skutočného stavu a bez písomného, právne podloženého dokumentu o tejto skutočnosti. Na základe absencie tohto dokumentu sa po roku 1990 Marte podarilo získať pre rodinu finančné odškodnenie za násilné vysťahovanie i nasadenie otca na nútenú prácu.

V pondelok 14. júla 1952 zastavilo pred domom sťahovacie auto s robotníkmi a začali nakladať nábytok na korbu vozidla. V tento dramatický deň sa Rosovci okrem bezmocnosti voči arogancii moci stretli aj s prejavmi ľudskosti, dokonca aj u tých, od ktorých by to najmenej čakali:

„No a tak nás tam išli vysťahovať, prišli robotníci, ktorí im to ako prikázali, a toto hovorila mama, že vieš, a keď tam oni prišli, a veľmi to ľutovali, ľudia z okolia, to bola Paulínyho ulica deväť, za chrbtom toho mini veľvyslanectva. Aj z Lodnej ulice, však mama tam dlho bývala, poznala sa s tými ľuďmi, bola tam aj bývalá Židovka, mama ju v tej ma mame ona našla prácu, pri deťoch, že mohla sedieť v parku na Hviezdoslavovom, my sme sa pri nej hrali, a ona mohla pekne vyšívať, lebo to vedela a tak pre nejaké družstvá a podobne, veľmi dobre si rozumeli. Pani a tá mame dala päťtisíc korún, lebo sa rozprávali veľakrát zase o krivdách, ktoré sa stali, žiaľbohu, Židom. A hovorila jej, že no, my sme to zastihli, idete do neznáma, vezmite si, lebo mama nechcela od nej, však tiež vedela, že toho veľa nemá. Že: „Vezmite si, že to je pre vás na cestu." A potom ešte aj s, ten bol lekár. Doktor prišiel, celý kufrík liekov doniesol pre mamu, vedel, že ona je zručná, aj sa dosť tak, vedela ošetrovať ľudí a tak. Robila chvíľu aj na Miletičke v tej nemocnici, čo je teraz fakultná, to bola mestská. (upresnenie: pamätníčka mala na mysli Mickiewiczovu ulicu, na ktorej sídli Nemocnica Staré Mesto, ako súčasť Univerzitnej nemocnice Bratislava). Takže doniesol jej lieky, aby sme tam mali, keď ideme do akého zapadákova, a celkom sa to upresnilo až keď sme že sedeli v tom aute, že do ktorého Zlatna. To ani nebola istota, že kde nás vlastne v ten deň zavezú, kde budeme spať. Takže Zlatno pri Zlatých Moravciach, no tak to je dosť dlhá cesta, takže a tí robotníci, keď nás vysťahovávali, klavír skúšali dostať von cez okno a všelijako, to bolo malé krídlo, no nepodarilo sa, povedali, že tak ten ostane tu, lebo to by museli ho rozmontovať tak, ako bol kedysi tam dodaný. A aké iné veci, to sme ako nespomínali ten klavír, lebo mamu to trápilo, že hudbu nám chcela dať, vzdelanie, ona mala hudobné vzdelanie, chcela aj my, aby sme mali. No a robotníci mame doniesli kyticu ruží, že tu máte pani, aby ste si nemysleli, že všetci ľudia sú svine. Tak oni sa takto chceli oddeliť od toho, že my musíme sťahovať, ale že čo si o tom myslia, vyjadrili takto. A deti, aby sme im tam nezavadzali, tak nám tí robotníci zaplatili zmrzlinu, to bolo leto vtedy, Carlton mal tam vonku také tie záhrady. A ten náš dom bol taký, že keď nás dali na kraj sedieť stola, my sme na nich videli, ako sťahujú, ja si to pamätám zreteľne, no koľko som ja vtedy mala, päťdesiaty, išlo mi na siedmy rok. Tak také isté výtržky, toto mi mama potvrdila, áno, tak to bolo, vy ste tam sedeli, lebo oni vám doniesli zmrzlinu, že aby ste nezavadzali. No a tak potom nás teda odviezli do Zlatna, do Zlatna sme prišli až nejako tak podvečer, okolo piatej. A v Zlatne ale nič nevedeli, lebo oni to nemali dobre zorganizované túto akciu, a tam nič nevedeli. A len sa teda čudovali, že čo im taká nádielka z Bratislavy prišla. A kde ich oni majú ubytovať. Na tom dekréte čo otec dostal o vysťahovaní bolo napísané, že nasťahujete sa do domu pani v Zlatne, to bolo všetko. Ten dokument máme tiež."

Byt Rosovcov pridelili istému ženatému technickému pracovníkovi Slovenského zememeračského a kartografického ústavu Antonovi Rybárovi s tromi deťmi. Do Bratislavy prišiel z Lučenca a byt dostal na základe požiadavky Slovenskej odborovej rady (SOR). Marta sa domnieva, že tento človek v skutočnosti pracoval na zabezpečení pohraničného pásma s Rakúskom pozdĺž rieky Morava.

V podvečer toho dňa prišla rodina na korbe nákladného auta a vlakom do Zlatna, ktoré bolo chudobnou obcou v podhorí Tribečských vrchov. Obyvatelia boli zamestnaní v Zlatých Moravciach vo fabrike na výrobu chladničiek CALEX, Ponitrianskych tehelniach, kameňolome v Čiernych Kľačanoch alebo pracovali za o niečo lepší zárobok v Česku. Pridelený dom (s adresou Zlatno č. 74) bol zamknutý, postavený z nepálených tehál a patril istej pani Dušekovej, ktorá bola odcestovaná na brigádnických prácach v Česku. Pravdepodobne sa dostala do konfliktu so štátnou mocou, čoho dôsledkom mohlo byť úradmi nariadené prisťahovanie sa cudzích ľudí do jej domu. Toto bol jeden z obvyklých spôsobov postihov v Akcii B, po ktorom neraz nasledovalo aj vysťahovanie takejto rodiny. Členovia rodiny Rosovcov bývali porozdeľovaní u niekoľkých miestnych ľudí – matka s dvomi deťmi u švagra pani Dušekovej, ktorý (pravdepodobne) bol v tom čase starostom obce. Marta a ďalší súrodenci bývali u ďalších ľudí:

„...to bol z nepálených tehál postavený dom. A on, ja ho mám niekde na nafotografovaný, že ešte vôbec stojí. Ale tam sme sa vôbec nemohli zmestiť, no tak mama zostala s tými dvoma naj najmenšími u toho pána, teda tú prvú noc, a potom teda aj ďalšie noci. No a nás voľky-nevoľky si ľudia po dedine porozchytovali. Každý si nejakého zobral, a tak jedla sme mali len to, čo sme si so sebou práve doniesli. No a tak sme im tam fakticky boli ako daní na starosť, čo bolo teda fakt zlé. No a to bolo v júli. A medzitým ubiehal september, ja som začala tam do školy chodiť, tam bola jednotriedka, čiže ja som aj s dvoma mojimi staršími bratmi sedela v jednej triede. Bola tam riaditeľka a učiteľka zároveň v jednej osobe, do. No a tak sme tam začali chodiť do školy a už sa blížila zima pomaly, jeseň končila a my sme stále nemali kde bývať."

Otec musel ihneď nastúpiť do práce v Ponitrianskych tehelniach v Zlatých Moravciach a pri šiestich dňoch práce a každodennom precestovaní 34 kilometrov do práce a späť nemal čas zaobstarať rodine primerané bývanie. Takto prešlo niekoľko mesiacov, Marta začala chodiť do 2. triedy ľudovej školy a rodina nemala stále kde bývať. Matka bola kvôli tomu na Okresnom národnom výbore v Zlatých Moravciach, kde im ponúkli objekt horárne v Jedľových Kostoľanoch bez elektriky a vody, v ktorom občas prespávali poľovníci či horári. Otec sa tam bol pozrieť a usúdil, že budova je neobývateľná a príliš vzdialená od obce Jedľové Kostoľany. V zime by sa odtiaľ ťažko dostal otec do práce a deti do školy. Zimy bývali v tých časoch bohaté na snehovú nádielku. Bývanie detí v horárni bolo preto vylúčené.

Nakoniec im obec Zlatno dala k dispozícii časť priestorov v budove bývalej ľudovej školy, v tom čase starej už 122 rokov (postavená bola približne v roku 1830). Hygienické vybavenie a priestory tu boli rovnako nevyhovujúce ako v Jedľových Kostoľanoch, ale objekt bol na konci dediny. V rámci rozpočtu bola pre Akciu B vyčlenená suma 70 000 000 Kčs na režijné náklady a adaptáciu obytných priestorov na ako-takú obývateľnosť. Z nich postavili v domoch piecky, sporáky, urobili podlahu a podobne.

Rodina nemala na výber, a tak sa tu usadili a žili v biednych podmienkach – vodu museli vláčiť z potoka. Keď sa chceli okúpať, tak museli naplniť vodou celú vaňu, ktorú si z Bratislavy priniesli, svietili sviečkami, používali suché WC. Dom nepostačoval ani kapacitne, pretože po narodení najmladšej sestry Kataríny ich bolo spolu deväť ľudí. V izbe, slúžiacej predtým ako učebňa, nebola dlážka, a tak na udupanú hlinu položili linoleum a naň umiestnili nábytok a postele. Aby podlaha nebola krivá, podkladali pod linoleum tehly. Rosovci si večer líhali do chladných postelí. Studenú posteľnú bielizeň matka prežehlila a deti si pod ňu hneď ľahli. Ukladanie na spánok sprevádzal detský krik a plač. Okresný hygienik vyhotovil zápis o vyslovene hygienicky nevyhovujúcom stave domu a bývanie v ňom vyslovene za zdraviu škodlivé. Deti bývali často choré a z toho dôvodu museli byť nasledujúcu zimu (1953/1954) staršie deti v ústavnej starostlivosti (detských domovoch).

Júliusova manželka Eleonóra bola silná osobnosť, zvyknutá meniť z titulu manželovho zamestnania miesto pobytu, ako aj prispôsobiť sa životným podmienkam na tom-ktorom mieste. Tu však bola Eleonóra bezradná, a tak sa rozhodla poslať list na prezidentskú kanceláriu v Prahe. Urobili tak viaceré ženy, ktoré postihla Akcia B. Odpoveď z kancelárie prezidenta republiky Klementa Gottwalda neprišla a mnohé z nich vrátane Eleonóry mali na národných výboroch nepríjemnosti.

„Mama vtedy, ešte ešte žil Klement Gottwald, áno, si pamätám. Marta Gottwaldová, no vtedy viaceré ženy, počula to od iných, tých vysťahovaných, písali ako žena žene, že poprosí ich, nech sa na to nedíva, ako trpia tie deti. Že proste pomoc, no. Takže mama tiež taký list napísala, boli aj iné a tie listy vôbec tam nedošli, oni skončili tam v Zlatých Moravciach. A ONV si predvolalo našu mamu, že čo si to ona dovoľuje písať prez na prezidentskú kanceláriu."

Rodiny vysťahované v rámci Akcie B sa nemohli svojvoľne presťahovať, nech by boli podmienky bývania akokoľvek otrasné. Vždy o tom museli informovať národný výbor v danej obci a počkať si na oficiálne povolenie. V lete 1953 prišla do domu Rosovcov kontrola ubezpečiť sa, či sa zdržujú na prikázanom mieste pobytu v Zlatne a či sa svojvoľne nepresťahovali na iné miesto.

„V lete roku tisícdeväťstopäťdesiattri tam prišli nás skontrolovať ešte esenbáci zo Zlatých Moraviec a vyhotovili o tom aj záznam, ten tiež máme odložený. A že či tam ešte bývame, či sme sa náhodu niekde nepresťahovali, čiže ešte v päťdesiatom treťom v lete, alebo kedy to bolo, ešte kontrolovali tú situáciu, že či sa náhodou so svojou rodinou niekde nepresťahoval, no. Tak my sme tam bývali, lebo sme naši nemohli nikde zohnať bývanie."

Matka Eleonóra otehotnela a z dôvodu rizikového tehotenstva odišla potajomky v júni 1953 do Bratislavy a celý čas bývala u pani Luckscheiderovej na Lodnej ulici neďaleko domu, odkiaľ Rosovcov vysťahovali. V novembri 1953 sa jej narodila dcéra Katarína, v decembri prišiel otec s deťmi potajme za ňou do Bratislavy. Vďaka otcovým známostiam sa ubytovali v izbe pre personál v hoteli Carlton. Počas pobytu zariadil otec spoločné odfotografovanie sa na Hviezdoslavovom námestí a túto fotografiu má Marta odloženú. Po niekoľkých dňoch sa vrátili do Zlatna a matka s Katarínou za nimi prišli v marci 1954. V čase matkinej neprítomnosti a otcovej (šesťdňovej) práci v tehelniach, odkiaľ sa vracal v podvečerných hodinách a s deťmi trávil nedele, museli deti bývať u rôznych ľudí v Zlatne a Zlatých Moravciach. Marta si spomína, že so súrodencami bývali u paní Ceglédiovej a Pithornej:

„Takže tam nás umiestňoval a som si raz vyhotovovala taký zoznam, asi asi u ôsmich rôznych rodín sme bývali, lebo niekde to bolo, že mesiac. Potom dva mesiace u toho, potom som bola aj s bratom u niektorých, u, u pani, kni knihovníčka to bola. A proste ľudia, ktorí otcovi pomohli, dobre, môžu prísť ku mne, takže som si zbalila kufríček a zase som k niekomu išla napríklad ja."

Prvé letné prázdniny po vysťahovaní strávila Marta v zlatomoraveckej nemocnici, kde bola hospitalizovaná kvôli operácii. Otec uprosil vedenie nemocnice, aby tam mohla Marta po zotavení zostať aj ďalšie týždne a na oplátku im pomôcť v čom bude treba:

„A tak ich uprosil, tých v tej nemocnici, že či ma tam nemôžu nechať aj cez leto, to som mala ako prázdniny. Tak som im tam pomáhala kŕmiť pacientov, lebo vtedy detské a toto dospelácke nebolo ešte oddelené. Zažila som tam aj keď umierali, niektorí ma volali k ich poslednému výdychu, lebo si ma priali vidieť ešte."

Od jari do začiatku jesene bývala rodina v Zlatne, ale pred zimou 1953/1954 otec umiestnil deti do okolitých detských domovov:

„No a a v tom päťdesiatom treťom sme tam boli naposledy, naši sa rozhodovali, že to takto ďalej už nemôže byť. Že prečkať tu ešte jednu zimu s deťmi, to je vylúčené, tu už ide vyslovene o zdravie, s Katkou už vôbec, mama by zase s ňou musela niekde odísť. Tak to riešili tak, že otec potom napísal do detských domovov, že nemá možnosť sa starať o svoje deti a písali na riaditeľstvá tých národných výborov. Že býva s početnou rodinou v zdraviu škodlivom byte, nie sú ani vyhliadky na skorú nápravu v našom ubytovaní. ,Tak sa obraciam na riaditeľstvo záchytného domova v Nitre, aby pridelili dve z mojich detí Eleonóru, päťročnú, Mariána, štvorročného do domova v Tajnej.' A potom pre tých druhých, čo boli starší, lebo to podľa veku bolo, to zase bol bolo do Žitaviec a tak. No a musel dať súhlas, že: ,Súhlasím s tým, aby riaditeľ menovaného ústavu sa staral o telesný a duševný rozvoj mojich maloletých detí. Za porozumenie ďakujem.' No, takže to to mi pripadalo tiež len také ťažké, že naši nás nemohli vychovávať podľa seba."

Zlatňania boli voči rodine ústretoví a umožnili im nakupovať v obchode s potravinami na dlh. Marta mala priateľku Júliu Košútovú, ktorá bola jedna z preživších neúmyselného, núdzového zhodenia bômb na dedinu večer 22. 12. 1944 z ruských stíhačiek poškodených nemeckou paľbou nad Chynoranmi na druhej strane pohoria Tribeč. Zahynulo 11 ľudí vrátane 2 Júliiných súrodencov. Obete i piloti sú pochovaní na miestnom cintoríne. Z ruských pilotov prežil iba jeden, volal sa Nikolaj Meťolkin a neskôr sa vrátil späť do ZSSR. Obe sa neskôr niekoľkokrát stretli. Obec dostala vyznamenanie za zásluhy v SNP a nachádza sa v nej pamätník na túto udalosť. O jeho realizáciu sa pričinil miestny amatérsky vojenský historik pán Štefan Doskoč.

Matka s tromi deťmi doma a štyrmi v detských domovoch sa chystala prežiť ďalšiu zimu 1954/1955 v Zlatne. Otec nastúpil do práce v baniach začiatkom decembra. Pred Vianocami ich však otec prekvapil a informoval o možnosti bývania v garsónke v Prievidzi. Bola to ubytovňa (slobodáreň). Na sviatky sa tam všetci zišli, Štedrý deň oslávili so zväčša slobodnými baníkmi v baníckej jedálni. Deťom sa ušli zákusky.

Kvôli malým priestorom sa deti ešte vrátili po sviatkoch do detských domovov, ale ešte pred odchodom sa boli pozrieť s rodičmi na výstavbu bytovky, v ktorej mali prisľúbený byt. V lete sa nasťahovali do trojizbového bytu s balkónom, ktorý prepojili so susednou garsónkou. Matku poslal otec na liečenie do kúpeľov Karlove Vary. Dom bol v čase nasťahovania ešte neskolaudovaný s nedokončenou elektrikou, balkónmi, bez výťahu. Po odchode detí z domu sa v roku 1965 rodičia presťahovali z 3-izbového do menšieho 2-izbového bytu v Prievidzi. V roku 1992 matka prievidzský byt vymenila za bratislavský (v Petržalke) a odišla bývať k synovi do Bratislavy-Devína.

Martino vzdelávanie a zamestnanie

Marta absolvovala základnú školskú dochádzku v Zlatne, Zlatých Moravciach a Prievidzi (1952 – 1961). V tom čase ešte v Prievidzi nebola postavená budova základnej školy a sídlila v budove starého kláštora. Po dokončení sa tam ZŠ presťahovala. Napriek vynikajúcim študijným výsledkom a pestrým školským aktivitám ju po skončení poslednej 8. triedy v roku 1960 nechceli pustiť ďalej na 11-ročnú strednú školu. Z toho dôvodu musela absolvovať ešte 9. triedu a ďalší rok (1961) sa dostala na (trojročnú) strednú všeobecnovzdelávaciu školu (SVŠ). V školskom roku 1960 – 1961 sa zmenila povinná školská dochádzka z 8 na 9 rokov:

„Ale najprv to bola jedenásťročka, ale práve v tých rokoch, keď som ja mala sa dostať na jedenásťročku, kde som si aj podala prihlášku, a dovtedy som sa celý ten čas učila, ako naši vraveli, nudne. ,Samé jedničky. Nič, nikde, samé, že také biče iba, že to je taká nuda ísť pre mamu na tvoje rodičovské.' hovorili, ale sa tam spoznala aspoň s niektorými rodičmi. No, takže akože nebol problém, no celý čas som bola stále aj predsedníčka triedy, aj v spevokole, aj olympiády som robila matematické. A proste, no takto som sa prejavovala, hej. A keď sme písali práce, tak som písala, že chcem ísť na medicínu alebo archeológiu a podobne, potom mi to neskoršie učiteľka pripomenula, slovenčinárka. No a tak som mala podanú žiadosť a odmietli ma na tú jedenásťročku. No, a otec, to bolo v tom šesťdesiatom treťom [v auguste toho roku sa odohralo spomínané banské nešťastie], keď otec bol v tej depresii a bol, nebol súci na vybavovanie, lebo potom sa dostal aj do tých Jeseníkov. Aby sa zotavil. No tak toho mama chytila do ruky a išla do školy. A pýtala sa na každej škole takej, okrem riaditeľa bola taká nejaká šedá eminencia, ktorá vykonávala si dohľad nad tým, aby sa nejaký nepriateľ a Prievidza mala taký tuhý komunistický život."

Tento učiteľ, zástupca riaditeľa, istý pán Fulier matke povedal: „ No pani Rosová, nemusia vám všetky deti študovať, dvoch sme vám už dali. Dvoch sme vám už dovolili." Matka mu oponovala, že sa jej dcéra vynikajúco učí, reprezentuje školu a on jej nato: „Však sú tu aj učňovky." Matka nič nevybavila. Šťastie v nešťastí pre Martu bola zmena dochádzky na základnej školy z osem na deväť rokov. To umožnilo Marte pokračovať v deviatej triede a nemusela ísť na stredné odborné učilište. Marta však takto stratila jeden rok a v škole na vyučovaniach viac-menej presedela. Písala však písomné previerky a keď spolužiaci počas skúšania niečo nevedeli, tak ona odpovedala namiesto nich. Ďalší školsky rok už začala študovať na strednej všeobecnovzdelávacej škole. Učitelia si všimli, že Marta veľmi dobre rozumie matematike a fyzike a pravdepodobne na základe úspechov v matematických olympiádach si jej talent všimli učitelia, ktorí plánovali v Bratislave na SVŠ Jura Hronca vytvoriť výberovú triedu so zameraním na matematiku a fyziku. Počas návratu zo služobnej cesty v čase letných prázdnin sa zastavili na strednej škole v Prievidzi. Po rozhovore s riaditeľom si ju zavolali a ponúkli jej možnosť doštudovať 3. ročník na spomínanej SVŠ vo výberovej triede s vynikajúcimi študentmi z celého Slovenska Prisľúbili jej aj ubytovanie v internáte. Marta tam po dlhom prehováraní nakoniec išla, hoci sa po skončení strednej školy chcela uberať iným smerom. Na škole v Bratislave úspešne zmaturovala a ako absolventka školy a študentka výberovej triedy sa bez prijímacích pohovorov dostala na Prírodovedeckú fakultu UK odbor matematika a fyzika. Bolo to čisto racionálne rozhodnutie, pretože si bola vedomá, že na medicínu či archeológiu, ktoré by študovala najradšej, by ju ako dcéru „osoby štátne nespoľahlivej" neprijali.

Nežná revolúcia, angažovanie sa v prospech poškodených v Akcii B v Slovenskom helsinskom výbore, rehabilitácia otca a odškodnenie rodiny

Po zanechaní Štúdia na vysokej škole v roku 1968 sa zamestnala v študentskom podniku ESO (Expresné služby obyvateľstvu). Od roku 1978 do 1993 pracovala na rôznych pracoviskách. Od novembra 1993 do februára 2001 pôsobila na ministerstve zahraničných vecí a odtiaľ odišla do dôchodku. V roku 1986 sa uchádzala o zamestnanie na Mestskom štatistickom úrade v Bratislava, kam však Martu kvôli emigrácii brata Mariana v roku 1980 do Rakúska napriek vynikajúcim predpokladom neprijali. Kvôli bratovej emigrácii bola dvakrát predvolaná na výsluch do sídla ŠtB (povestná Februárka, pomenovaná podľa ulice Februárového víťazstva, dnes Račianska ulica, pričom v súčasnosti sídli v budove na Račianskej 45 Prezídium Policajného zboru). Na ministerstve bola jej kolegyňou PhDr. Marianna Oravcová, ktorá sa profesionálne venovala Akcii B už od roku 1990. Marta sa vyjadrila, že takáto práca ju nenapĺňala a svoj profesijný život si predstavovala inak. Dodnes je jej ľúto, že sa nemohla realizovať v oblasti, ktorá by ju bavila. Mala však v úmysle očistiť otcovo meno a dosiahnuť, aby mohol byť rehabilitovaný.

Ten čas nakoniec prišiel a vo veku Martiných 44 rokov prišla v novembri 1989 Nežná revolúcia a priniesla pre Martu, jej matku a súrodencov vytúžený pád komunistického režimu. Otec Július sa už, bohužiaľ, týchto dní nedožil (zomrel 08. 03. 1988). Na jeseň 1989 sa Marta demonštrácií nezúčastnila z dôvodu starostlivosti o ťažko chorú a umierajúcu švagrinú, ktorá zomrela 06. 12. 1989. Pád režimu jej dodal odhodlanie očistiť otcovo meno a získať pre neho posmrtnú rehabilitáciu, ako aj vybaviť odškodnenie matky a jej detí (svojich súrodencov) – jednak za zaradenie otca na nútené práce v továrni Tatra v Bánovciach nad Bebravou v rámci Akcie 70 000 úradníkov do výroby v lete 1951 a Ponitrianskych tehelniach v rámci Akcia B v júli 1952, a taktiež za násilné vysťahovanie celej rodiny v Akcii B z Bratislavy do Zlatna (14. 07. 1952).

Umožňovali to 2 zákony – (ešte federálny) zákon o mimosúdnej rehabilitácii 87/1991 a (už slovenský) zákon SNR 319/1992 o zmiernení niektorých majetkových a iných krívd a o pôsobnosti a o pôsobnosti orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v oblasti mimosúdnych rehabilitácií. Nakoniec štát priznal rodine iba odškodnenie za nútené práce (Akcia 70 000 úradníkov do výroby a Akcia B) a násilné vysťahovanie (Akcia B). Celková suma bola 110 000 Sk. V hotovosti dostala rodina sumu 10 000 Sk a zvyšnú sumu (100 000 Sk) v cenných papieroch v rámci Reštitučného fondu. Bohužiaľ, tieto financie sa nezhodnotili, práve naopak, peniaze stratili vysoko na svojej hodnote.

Rehabilitáciu otcovi štát nepriznal ani napriek tomu, že Marta bola ochotná zriecť sa aj celého odškodnenia. Robila všetko pre to, aby štát uznal, že sa Július nedopustil ničoho, čo by bolo možné nazvať trestným činom alebo porušením dobrých mravov, že represie, ktoré voči nemu štát uplatnil a z nich vyplývajúce postihy jeho najbližších boli nespravodlivé, likvidačné, slúžiace mocenským záujmom bezohľadného a nedemokratického režimu, ktorý vládol v Československu 41 rokov, 8 mesiacov a 23 dní (25. 02. 1948 – 17. 11. 1989). Našťastie dostala Marta priestor oboznámiť verejnosť so smutným príbehom rodiny Rosovcov v článkoch v časopisoch, novinách, knihách, rozhlase a pri iných príležitostiach.

Ministerstvo vnútra, oddelenie mimosúdnych rehabilitácií požiadalo Martu a pani Oľgu Grígeľovú (jej rodinu tiež postihla Akcia B – vysťahovali ich do Bysterca [dnes Veľkého Bysterca, súčasti Dolného Kubína]), aby sa stali členkami pracovnej skupiny pri Slovenskom helsinskom výbore (SHV) pre rehabilitáciu násilne vysťahovaných rodín v Akcii B. SHV patril pod ministerstvo vnútra SR. Ich úlohou bolo vyhľadať v Štátnom archíve v Bratislave dokumenty týkajúce sa Akcie B (v súčasnosti sú škatule týkajúce sa Akcie B uložené v Slovenskom národnom archíve). Relevantné dokumenty (zoznamy rodín určených na vysťahovanie a návrhy na vysťahovanie tej-ktorej rodiny) označili a pracovníci archívu z nich vyhotovili fotokópie. Dotknutí občania dostali najskôr „Evidenčný list násilne vysťahovanej rodiny" a následne „Oznámenie o postupe pri uplatňovaní nárokov na odškodnenie za násilné vysťahovanie a vykonávanie nanútenej práce".

Otec strávil v bani celé dni a noci, aby mohol zabezpečiť rodinu po materiálnej stránke. Aby si mohol slušnejšie zarobiť (baníci dolujúci uhlie v podzemí dostávali veľmi slušnú mzdu), tak si bral čo najviac zmien nadčas, a tak za 10 rokov odpracoval v bani 13 rokov. Únava po práci, vyčerpanosť a s nimi spojená určitá nervozita sa podpísali pod nie úplne dostatočnú výchovu Marty a jej súrodencov zo strany otca. Július si tento fakt dobre uvedomoval a trápilo ho to. Matka však bola silná osobnosť a dokázala túto absenciu vo výchove nahrádzať:

„Takto by si bol zarábal on lepšie a on tuto takto ničil a bol málo s nami, s nami bola viacej mama, lebo otec, keď prišiel, tak to bolo také: ,Otec spí v tretej izbe. Ticho, ticho, dajte! Nezobuďte ho!' a podobne. Takže to bolo takto a mama bola s nami, a keď prišiel, tak on bol taký prísnejší na nás, lebo jeho výchova sa vlastne scvrkala na to, že nás musel usmerňovať dosť narýchlo, hej, lebo nebol doma fakticky."

Otec Július a jeho práca do leta 1951
Vysoké Tatry, Madrid, Viedeň, Praha, Bratislava

V tridsiatych rokoch pracoval ako úradník v Charitase vo Vysokých Tatrách, čomu predchádzala liečba chorých pľúc vo Vysokých Tatrách. Kvôli chorobe pľúc mu odložili nástup na povinnú vojenskú službu, na ktorú nastúpil až k 01. 03. 1939 v Beroune za Prahou, potom bol prevelený na Slovensko až do septembra 1940. Krátky čas bol v Banskej Bystrici v útvare pre dôstojníkov v zálohe. Následne ho poslali do kabinetu ministra národnej obrany (prvej) SR Ferdinanda Čatloša, kde bol tlmočníkom. Od novembra 1940 bol úradníkom na ministerstve zahraničia. Na jar 1941 mu ministerstvo ponúklo ísť pracovať do Madridu na pasové oddelenie Vyslanectva (prvej) Slovenskej republiky. Podmienkou bola plynulá znalosť španielčiny, ktorú sa Július za dva mesiace naučil a krátko po sobáši, v júli 1941, odišiel aj s manželkou Eleonórou do Madridu. V tom čase vládol v chudobnom Španielsku vojenský diktátor Francisco Franco (04. 12. 1982, Ferrol – 20. 11. 1975, Madrid). V Madride sa mu narodili synovia Július a Eduard. Do Bratislavy sa vrátil v júli 1944.

Počas svojej práce v Španielsku pomohol zachrániť niekoľkým osobám život. Prvým bol interbrigadista z Detvy, proti ktorému vyniesli rozsudok trestu smrti udusením a zlomením väzov na popravnom stroji „garotte vil" (garote) za domnelú účasť v skupine, ktorá nechala popraviť 200 šľachticov. Zločinu sa síce nedopustil, ale bol cudzincom. Vďaka intervencii z vyslanectva mu rozsudok zmenili na 30 rokov, z ktorých si nakoniec odsedel niečo viac ako 2 roky, a potom sa vrátil do Detvy. Na Veľkú Noc 1957 si zavolal otca domov do Detvy, aby mu pomohol s napísaním kapitoly do svojich pamätí o pobyte v Španielsku.

Manželovi pani domácej, u ktorej v Madride býval vybavil vydanie falošných dokladov, vďaka ktorým odišiel do Mexika zo strachu pred Francovými represáliami. Deťom susedy z náprotivného domu vystavil tiež falošné doklady pre emigráciu do Mexika. Ich mama bola sestrou jedného z atentátnikov na Adolfa Hitlera pod vedením Clausa von Stauffenberga – Wolfa Heinricha von Helldorffa. Neúspešný atentát sa uskutočnil 20. 07. 1944 a nad páchateľmi vyniesol ľudový súd rozsudky smrti. W. H. von Helldorff bol popravený obesením na kovovom drôte 15. 08. 1944 vo väznici Berlín-Plötzensee. Suseda správne predpokladala, že sa o ňu bude zaujímať Gestapo, ktoré si ju nakoniec predvolalo do Berlína. Do Madridu sa už viac nevrátila a o jej ďalšom osude otec Július nemal informácie, rovnako ani vyslanec Jozef August Mikuš (03. 07. 1909, Krivá – 19. 05. 2005, Krivá). V nacistickom Nemecku bývalo zvykom, že smrť postihovala nielen tých, ktorí sa dopustili protištátnych trestných činov, ale aj ich rodiny a okruh priateľov a známych. Pravdepodobne aj ona neušla poprave.

Inými zachránenými boli dvaja Slováci židovskej národnosti, ktorí pôsobili ako lekári vo Francúzsku. Po porážke Francúzska nacistickým Nemeckom 22. 06. 1940 a prijatí židovského kódexu ušli do neokupovaného južného Francúzska, kde sa nachádzalo niekoľko táborov pre utečencov. Boli nimi Rivesaltes, Gurs a Vernet. Tábory slúžili najskôr utečencom zo Španielska počas španielskej občianskej vojny (1936 – 1939), po začatí druhej svetovej vojny zase židovským utečencom, ktorí sa chceli dostať na územie vojensky neutrálneho Španielska. Po tom, ako maršal Philippe Pétain vládnuci v slobodnej zóne južného Francúzska začal otvorene kolaborovať s nacistickým Nemeckom, odišlo v druhej polovici roka 1942 niekoľko židovských transportov. Najskôr do zberného tábora v Drancy v okupovanej zóne Francúzska a odtiaľ do vyhladzovacích táborov Auschwitz-Birkenau a Dachau. Na pasovom oddelení slovenského vyslanectva im vystavili falošné doklady, vďaka ktorým sa mohli zaradiť medzi bežných občanov Španielska:

„...môj otec, keď bol na tom vyslanectve v Madride v Španielsku, tam mal tiež zaujímavé zážitky a keď prišli tie židovský kódex a bolo treba nahlásiť týchto občanov, ktorí museli prísť a odovzdať svoj slovenský pas, mal, mal byť zadržaný a títo mali byť nahlásení, tak jasné, že to tam nerobili, to proste, to sa ako z ľudských dôvodov urobiť nedá, to myslím, že ani to nerobil, určite nie, to som o tom presvedčená. A ale nerobil to, samozrejme, ani môj otec, ktorý by sa to by bolo, to sa nemo to sa jednoducho nemôže robiť, čo je ľudské. Takže ku nim chodili takíto, napríklad v tom preverení mal tam niekde napísané aj mená, nejaký, nemám to tu teraz v tomto asi. A a spústu iných a potom ešte nejakí dvaja mladí židovskí Slováci, ktorí boli, boli vo Francúzsku a keď do Francúzska prišli Nemci, tak začali ich tlačiť a oni išli až k tým hraniciam ku Španielsku, tam boli tábory. A oni z takého tábora, z nejakej Agdy ušli. A dostali sa, nevedno ako, na slovenské vyslanectvo. A otec práve týmto dvom mladým vyhotovil pasy, strašne, že mu ďakovali za to, lebo im zachránil vlastne životy. A niektorým tam pomáhali, robili im pasy do Mexika. Aby išli, niektorí sa možno pustili inou cestou. Takže má tam zopár takýchto mien uverejnených, ale nikdy nič o tom, ja som to našla čírou náhodou, keď som videla tie pohovory na tomto, na slovenskej národnej rade. Že to bolo spomínané, tieto mená."

Po návrate z Madridu na Slovensko v júli 1944 pracoval na ministerstve zahraničia až do januára 1945, potom na vyslanectve (prvej) SR vo Viedni na oddelení pre sociálnu agendu. Po skončení druhej svetovej vojny a po previerke na Slovenskej národnej rade (SNR) išiel pracovať ako úradník pre sociálnu agendu na Povereníctvo výživy v Bratislave. Stadiaľ bol služobne preložený na Ministerstvo výživy – oddelenie pre slovenské záležitosti v Prahe. Neskôr sa vrátil späť do Bratislavy na Povereníctvo obchodu, kde jeho činnosť ukončila Akcia 70 000 úradníkov do výroby. Napriek tomu, že previerkami na SNR prešiel, na začiatku 50. rokov ho neprávom označili za „exponenta tzv. Slovenského štátu", napriek tomu, že členom HSĽS nebol a na vyslanectve (prvej) SR v Madride bol obyčajným pasovým úradníkom. Kládlo sa mu za vinu, že sa nespojil s exilovou vládou v Londýne. Objektívne to však nebolo možné, pretože vyslanectvo z dôvodu nedostatku financií nevlastnilo rádio, z ktorého by sa dozvedel o aktivitách exilovej vlády ČSR v Londýne a eventuálne aj v Moskve. Sám vyslanec Jozef A. Mikuš nemal k dispozícii auto, šoféra a na vyslanectve chýbal aj písací stroj. Vláda (prvej) Slovenskej republiky odmietla vyčleniť viac financií na činnosť vyslanectva v Madride. Július však nakoniec previerkami prešiel a mohol pokračovať ďalej vo svojej práci na Ministerstve výživy, od roku 1949 na Povereníctve výživy v Bratislave, ktoré sa neskôr transformovalo na Povereníctvo obchodu. V Prahe sa mu narodili dvaja synovia a dcéra Marta. Biľagu „exponenta" a „osoby štátne nespoľahlivej" sa však už nezbavil, a to aj napriek pomoci prenasledovaným osobám vo frankistickom Španielsku (slovenskí židovskí lekári, interbrigadista z Detvy, manžel majiteľky domu v Madride, deti susedy z náprotivného domu, ktorej brat bol W. H. von Helldorff – jeden z účastníkov atentátu na Adolfa Hitlera 20. 07. 1944). Úradníci si nedali ani tú najmenšiu námahu objektívne preskúmať Júliusovu činnosť v rokoch trvania druhej svetovej vojny a paušálne ho označili za „osobu štátne nespoľahlivú".

Bánovce nad Bebravou, Topoľčany, Bratislava, Zlaté Moravce, Nováky, Trenčín (1951 – 1972)

V júli 1951 sa začalo dlhé obdobie utrpenia a strádania. V rámci tzv. Akcie 70 000 úradníkov do výroby musel Július nastúpiť do výrobnej sféry, konkrétne do Československých stavebných závodov v Bánovciach nad Bebravou na dostavbu fabriky Tatra, v ktorej sa vyrábali nákladné vozidlá. Krátko na to pracoval v podniku Kablo v Topoľčanoch a kvôli manželke a šiestim deťom mu dovolili zamestnať sa v Priemstave v Bratislave na dostavbe mraziarní. V prípade, že by odmietol nastúpiť do Československých stavebných závodov v Bánovciach nad Bebravou, musel by zaplatiť pokutu vo výške 100 000 Kčs alebo stráviť 1 rok vo väzení.

V júli nasledujúceho roka (1952) sa po nútenom vysťahovaní z Bratislavy do Zlatna zamestnal v okresnom meste Zlaté Moravce v podniku Ponitrianske tehelne. Kvôli každodennému dochádzaniu 34 kilometrov a šiestim dňom práce nemal čas postarať sa o rodinu a jej bývanie. V tehelniach sa však stretol s kolegami, ktorých postihol rovnaký osud. Medzi nimi bol pán Motešický, lekár – stomatológ, ktorý v Bratislave býval neďaleko Rosovcov na Gorkého ulici, s ktorým sa rodina poznala osobne. Vysťahovali ho do Mankoviec v rovnakom okrese. Ďalší bol Cyril Pavúk – majiteľ Bratislavčanmi obľúbenej galantérie s názvom „U Pavúka" na Obchodnej (v tom čase Molotovovej ulici). Vlastnil aj niekoľko pobočiek s textilným tovarom mimo Bratislavy a likérku v Brezne. Vysťahovanie Pavúkovcov sprevádzala dráma – nevládnu ležiacu Cyrilovu manželku naložili do nákladného auta v posteli a všetkých odviezli do Svätého Martina nad Žitavou. Iným bol minister dopravy (02. 07. 1946 – 20. 02. 1948) Ivan Pietor (29. 07. 1904, Turčiansky Svätý Martin – 06. 06. 1977, Trenčín), ktorého vysťahovali do Žikavy a neskôr mu povolili presťahovať sa do Trenčína (jeho syn bol režisér Miloš Pietor [03. 02. 1933, Bratislava – 25. 03. 1991, Bratislava]).

Namáhavá práca, každodenné dochádzanie, biedne bydlisko, manželka s batoľaťom a maloleté deti primäli Júliusa hľadať si inú prácu s garanciou ubytovania. V druhom polroku 1954 sa na odbore pracovných síl MNV v Zlatých Moravciach dozvedel o nábore na prácu v hornonitrianskych hnedouhoľných baniach, kde zamestnávateľ garantoval pridelenie bytu. Zamestnanec sa musel zaviazať, že v bani odrobí aspoň 3 roky. Avšak ukončením pracovného pomeru mu zanikal nárok na byt. Nakoniec tam rodina strávila 10 rokov. Július pracoval najskôr v podzemí pri ťažbe, z ktorej ho kvôli fyzickej nespôsobilosti preradili na pomocné práce okolo banských vozíkov. Pri tejto práci utrpel niekoľko ťažších úrazov, za ktoré mu bola priznaná čiastočné invalidita a stal sa z neho „nádvorný" a staral sa o vyťaženú hnedouhoľnú rudu a poriadok na banskom dvore. Ako člen ROH (Revolučného odborového hnutia) upozorňoval na nevyhnutnosť dodržiavania bezpečnostných pravidiel pod zemou. Baníci snažiaci sa o čo najvyššie odmeny ho nebrali vážne.

Krátky čas po nástupe do Bane Mládeže Júliusa na začiatku rannej zmeny zaistili dvaja príslušníci Štátnej bezpečnosti a odviezli na výsluch na okresný súd do Prievidze.

„Že otec, keď nastupoval do toho [banského] autobusu, tak ho nejaký v koženom kabáte chytil, že vy nenastúpite. (...) ,No pani, že váš v robote nebol, lebo ho zobrali hneď ráno na nejaké vypočúvanie a podobne,' ani nám to neoznámili. No a mama vtedy zobrala práve mňa, preto si to pamätám, a išli sme do Prievidze na ten súd, tam také bočné okienko bolo. Že kde ho tam majú, lebo že chceme vedieť, že čo je s ním a prečo je tam a tak ďalej. (...) Lebo bane boli totiž také pracoviská, kde on sa vlastne nemal ani dostať ako nejaký záškodnícky živel, ktorý tam urobí sabotáž. (...) No a po ňom chceli, že: , Už vieme, že vám nezáleží na peniazoch...' teda ako neprikladá taký význam peniazom, ,ale na vzdelaní vašich detí vám záleží. Že čo by ste na to povedali, keby neštudovali?', no: ,S tým by som sa nikdy nezmieril...' [A oni že:] ,No vidíte, a to sa ľahko môže stať...' No, takže takéto vyhrážky, ani potom, ale otcovi sa začala narúšať psychika, lebo on bol pod takým tlakom, že ani toto nestačí, že som ja išiel do bane, dokonca dobrovoľne, dobrovoľne nasilu, že ani toto nestačí. Že to bude dokedy ako pokračovať, on bol, no, zničený z tej situácie. A úrazy sa tam stávali v tej bani, on sa veľmi bál, že sa mu niečo stane a mama ostane sama s tými siedmimi deťmi, veľký strach mal o to."

V Bani Lehota sa 13. 08. 1963 stalo banské nešťastie – kvôli nedostatočne zabezpečeným stenám prerazila do štôlne voda a zatopila ju. Z dvadsiatich troch baníkov prežilo desať a trinásti sa utopili. Celoštátne médiá o tejto udalosti mlčali. Jedine Novácky kahanec mieru (č. 8/1963) uverejnil oznámenie o tejto tragickej udalosti s názvom „Prejav sústrasti", resp. zverejnili len strohú informáciu.

Július ako člen ROH neustále upozorňujúci na prevenciu voči nebezpečenstvám v bani prežíval túto udalosť veľmi emotívne. Nastúpil na dlhodobú PN a ako čiastočný invalid rozposlal asi 50 žiadostí o zamestnanie. Nakoniec si ho v bani vyhľadali zamestnanci Výskumného ústavu ovčiarskeho v Trenčíne, kam za niekoľko dní nastúpil ako dokumentarista, kde zúročil svoje jazykové znalosti. V roku 1972 odišiel do dôchodku a privyrábal si ako jazykovo zdatný človek na recepcii hotelov Devín v Bratislave a Grandhoteli v Starom Smokovci. Počas práce v bani prekladal odborné, najmä medicínske texty prievidzských lekárov. Udržiaval kontakt s medicínskymi osobnosťami, napr. Josefom Švejcarom (20. 05. 1897, Praha – 30. 01. 1997, Praha), ktorý bol priekopníkom pediatrie v Československu. Počas práce v hoteli Grandhotel sa zoznámil s hercom Milošom Kopeckým (22. 08. 1922, Praha – 16. 11. 1996, Praha), s ktorým si dobre rozumel.

Po statočne prežitom živote zomrel Martin otec na začiatku 8. marca 1988. V ten deň mu poštou prišlo prvé číslo mesačníka National Geographic. Manželský pár z USA, ktorý Július sprevádzal po Prievidzi na jeseň 1987, mu z vďačnosti predplatil odoberanie časopisu na rok 1988.

Príbeh pamätníčky bol napísaný aj na základe ďalších podkladov, ktorými sú: článok Anny Sabovej Osud rodiny slovenského diplomata, uverejnený v časopise Prievidzský občasník, časopis všetkých a pre všetkých so srdcom Prievidžana, č. 4, rok 2011, s. 12 – 15 a noviny Banícky kahanec mieru, č. 8 z roku 1963, kde je stručná informácia o baníckom nešťastí a rozlúčková báseň J. Rosu.

Príbeh pamätníka spracoval: Mgr. Michal Babál, PhD. (2021).