Logo

Príbeh pamätníka Mária Šelepová (1956)

Motto: „Každý má právo na to, aby si mohol vybrať. A to je vlastne sloboda, ktorú nám november osemdesiatdeväť priniesol a my by sme si ju mali vedieť hlavne vážiť.“

  • narodila sa16. novembra 1956 v Kežmarku;
  • základnú školu absolvovala v Spišskej Belej a gymnázium v Kežmarku;
  • v roku 1978 sa vydala, má dve dcéry;
  • Filozofickú fakultu v Bratislave vyštudovala až popri zamestnaní - Katedru estetiky a vied o umení;
  • v rokoch 1984 - 1986 sa uchádza o miesto riaditeľky Kaštieľa v Strážkach, v tom čase pracovala na hrade v Starej Ľubovni;
  • od roku 1986 je riaditeľkou Kaštieľa v Strážkach.

Mária Šelepová sa narodila 16. novembra 1956 v Kežmarku rodičom Kataríne, rodenej Čarnogurskej a Jozefovi Kalafútovi. Obaja rodičia pochádzali z politicky perzekvovaných rodín. Starý otec Kalafút bol "neprispôsobivým" roľníkom, ktorý odmietal vstúpiť do Jednotného roľníckeho družstva. Starý otec Jozef Čarnogurský bol živnostníkom, ktorý po tom, čo si v medzivojnovom období zarobil peniaze prácou v Kanade, vrátil sa a kúpil si v Spišskej Starej Vsi dom, kde si s manželkou otvorili reštauráciu. Pre svoju reštauráciu dovážal suroviny z Poľska, a toto neskôr poslúžilo ako základ vykonštruovaného obvinenia spolupráce s Banderovcami (účastníci ozbrojeného boja za nezávislosť Ukrajiny v 20. stor., ktorí zotrvávali vo vojnovom stave a vyhľadávali spoluprácu s hnutím odporu proti stalinizmu vo východnej Európe). Jozef Čarnogurský bol odsúdený na trinásť rokov. Skutočným dôvodom zatknutia v novembri 1949 a neskôr odsúdenia bolo zhabanie ich domu, kde sa následne usídlila Komunistická strana.

Rodičia pani Márie sa vzali v októbri v roku 1949. Bývali v služobnom byte nad Ľudovou bankou, kde otec pracoval. V máji 1950 bol zatknutý aj jej otec Jozef Kalafút a okamžite bol vydaný pokyn, aby matka Katarína opustila okres a bola vyhodená z práce. Stihla ešte uložiť nejaký nábytok u svokrovcov a uchýlila sa u svojej matky. Do bytu Kalafútovcov sa nasťahoval náčelník Verejnej bezpečnosti. V tom čase už čakala prvú dcéru, staršiu sestru pani Márie, ktorá sa narodila v januári roku 1951. Otec bol odsúdený na dva roky, na základe výmyslov o provokácii a nenávisti voči komunistom. Po roku bol podmienečne prepustený. "Otca najskôr odsúdili na dva roky nútených prác, pracoval v železiarňach v Podbrezovej, malo to podobný väzenský režim ako spomínal, po roku ho podmienečne prepustili. Takže v máji tisícdeväťstopäťdesiatjeden sa vrátil z toho Hronca, vtedy vlastne prvýkrát videl svoju prvú dcéru... mama bola bojovník, chodila za otcom do väznice, kedy mohla. Otec už mal obavy. Pretože už boli deti. Keď je rodina, človek sa správa ináč a netreba zo seba robiť hrdinu, doba bola taká, aká bola... Takže bolo to veľmi také, stále s podtextom napätia, nebolo to harmonické, bolo to dosť zložité."

Po návrate z väzenia sa otec vďaka známym opäť zamestnal v banke, ale bol preložený na maďarské pohraničie. Po čase požiadal o preloženie do pobočky v Kežmarku a napriek svojim schopnostiam zostával dlhodobo pracovne nedocenený a bez postupu. Rodina žila v neustálom napätí, viacerí jej členovia boli pod neustálym drobnohľadom Štátnej bezpečnosti. Starý otec Jozef Čarnogurský sa vrátil z väzenia v roku 1963 a v roku 1964 emigroval jeho najstarší syn Milan do Kanady. Sledovali im dom, kto ich navštevuje, aké stretnutia sa u nich uskutočňujú, odpočúvali telefonáty. Pani Mária si napríklad spomína, ako bola spolu s pár študentmi v druhom ročníku gymnázia predvolaná do riaditeľne a za prítomnosti Štátnej bezpečnosti boli obvinení z klubovej činnosti a distribúcie drog študentov z Prahy. Netušila o čom je reč a bála sa. Takéto zámerne kompromitujúce a vykonštruované obvinenia mali za cieľ poškodzovať členov rodiny. V očiach učiteľov vzbudiť nedôveru "... mala som sedemnásť rokov. Dnes si myslím, že to bola tiež súčasť takej nejakej hry, niečo vykonštruovať, vytvoriť a potom možno na tom niečo postaviť, zase nejaký vzdušný zámok konšpiračný."

Snom mladej študentky Márie bolo pokračovať v štúdiu práva. Trikrát sa jej to nepodarilo, vzhľadom na negatívne kádrové posudky. Vysokú školu nakoniec vyštudovala, podobne ako jej sestra, popri zamestnaní. Vybrala si katedru estetiky a vied o umení na Filozofickej fakulte v Bratislave, v tom čase už posudky išli zo zamestnania a tak sa situácia trochu zmenila v jej prospech. Vydala sa v roku 1978, v čase štúdií už mala prvú dcéru. Strach, obava a neistota boli neustále prítomné v súvislosti so zamestnaním, uplatnením. V určitom období s manželom a už dvoma dcérami zvažovali i emigráciu, ale nakoniec z rodinných dôvodov, kvôli rodičom a aby nepoškodili sestru a švagra od svojich zámerov upustili a rozhodli sa ostať.

Pracovala na hrade v Starej Ľubovni a približne v roku 1984 prejavila záujem o miesto správkyne Kaštieľa v Strážkach. Práca bola atraktívna a ona ako nestraníčka nemala veľké šance. Podporu však našla v osobe ekonomickej námestníčky v SNG, pani Harvanovej, ku ktorej si prišla po akceptačný list. Následne, ešte pred jej nástupom na nové miesto prišlo udanie a výhrady voči prijatiu pani Márie Šelepovej na miesto riaditeľky Kaštieľa priamo z riaditeľstva SNG. Súdruh Lukáč z OV KSS, ktorý sťažnosť podával, bol však zo svojej funkcie pre podvody prepustený a Mária Šelepová mohla od septembra v roku 1986 do funkcie riaditeľky nastúpiť. Bola si vedomá, že je vnímaná ako problémová, "...žila som v takom silnom napätí, veľmi dlho mi trvalo, kým som to skutočne začala vnímať tak, že je to moja práca a budem tu môcť pracovať. Prvé roky som v podstate žila stále tak jednou nohou, že ktovie, ako to celé môže dopadnúť."

Novembrové udalosti vnímala ako obrovské vyslobodenie, ako moment uvedomenia si, že ľudia konečne môžu hovoriť to, čo si myslia. Vnímala zmenu rétoriky vo verejnosti a silný vnútorný pocit oslobodenia sa od pretrvávajúceho napätia a strachu. Po krátkom čase zistila, že realita nastala úplne iná, ako predstavy počas osemdesiateho deviateho. Vnímala zmenu správania niektorých ľudí. Mnohí, ktorí sa k jej rodine predtým nijakým spôsobom nehlásili, naraz po revolúcii sa začali hlásiť veľmi intenzívne. Videla, ako na mnohých pozíciách ostávajú už bývalí súdruhovia a súdružky. "Vtedy som si uvedomila, že znovu nerozhoduje to, čo človek dokázal, jeho práca, ale to, či v pravej chvíli je v tom správnom predklone a vidí len to, čo má vidieť." Rozhodnutie viac sa už nebáť a byť vnútorne slobodný si už však nenechala nikým vziať.

S úctou pokračovala v diele otca, ktorý systematicky mapoval politicky prenasledovaných v regióne. Najprv spracovával rodinných príslušníkov, mesto Spišskú Belú, postupne spracoval okres Poprad a Starú Ľubovňu. "Začal tým, čo sme mali doma, Bielymi légiami, rodinou a potom to išlo - až odvlečení do gulagov, a tento materiál, ktorý je úplne presným zoznamom všetkých ľudí, potom odovzdal aj na Konfederáciu politických väzňov. Myslím si, že len veľmi málo mien mu chýba,... tento materiál si myslím, že by mohol byť aj dobrým podkladom a zdrojom informácií o ľuďoch, na ktorých by sa možno aj zabudlo." Vzácne materiály otca sa pani Márii podarilo na poslednú chvíľu zapracovať do monografie mesta Spišská Belá v kapitole Život politicky prenasledovaných Beľanov od roku 1945 až do roku 1989.

Spracovala: Mgr. Alexandra Grúňová, Referát Oral history, máj/2019

Vytlačiť