Príbeh pamätníka Jozef Nemlaha (1925)

„Vedel som, že manželka a deti ma potrebujú a túžil som, aby som sa s nimi ešte stretol. Aj som tomu veril. To udržovalo vo mne duševnú silu, že som to jáchymovské peklo prežil.“

  • narodil sa 27. februára 1925 v Malom Košeckom Podhradí pri Ilave ako syn kováča;
  • vychodil ľudovú školu i meštianku a v rokoch 1940 – 1944 sa učil za obchodníka;
  • posledné mesiace vojny strávil v dome svojich rodičov, kde ukrývali dve židovské rodiny pred hrôzami nacistického režimu;
  • po absolvovaní aranžérskeho a účtovníckeho kurzu v Martine vystriedal viacero zamestnaní;
  • v auguste 1946 sa oženil a pracoval ako vedúci potravinového družstva v Hloži
  • vďaka finančnej pomoci svokra si prenajal obchod a stal sa súkromným obchodníkom;
  • kúpa rodinného domu, žiadosť o pôžičku, majetok svokra a priateľstvo s emigrantom Pavlom Gregorom spôsobili, že sa Jozef Nemlaha dostal pod prísny drobnohľad Štátnej bezpečnosti;
  • na základe nezmyselných obvinení z vykonávania protištátnej činnosti bol vnímaný ako nebezpečný špión a zločinec;
  • čelil nespravodlivosti, vydieraniu a obvineniam, ktoré boli umelo vykonštruované;
  • dňa 29. marca 1952 bol zatknutý, uväznený a v júli 1952 odsúdený na doživotie za trestný čin špionáže podľa § 86;
  • odvolaní sa na Najvyšší súd mu bol trest znížený na 17 rokov;
  • okrem toho dostal aj trest prepadnutia majetku, straty občianskych práv na 10 rokov a peňažný trest 20 tisíc Kčs;
  • sedem rokov tvrdo pracoval v jáchymovských baniach, jeden rok strávil v Minkoviciach pri Liberci;
  • dňa 11. mája 1960 bol na základe amnestie prezidenta republiky po ôsmych rokoch prepustený na slobodu;
  • život na slobode bol veľmi ťažký, nemohol si nájsť vhodné zamestnanie, aj naďalej ho sledovala Štátna bezpečnosť;
  • niekoľko rokov sa neúspešne pokúšal o revíziu svojho procesu, no spravodlivosti sa nedočkal.

Jozef Nemlaha sa narodil 27. februára 1925 v Malom Košeckom Podhradí pri Ilave. Jeho otec bol dedinským kováčom, matka pracovala v domácnosti. Keďže bolo ťažké vychovávať šesť detí, otec sa rozhodol odísť za prácou do Kanady, odkiaľ sa v roku 1932 kvôli tamojšej kríze vrátil. Zamestnal sa v neďalekej Dubnici nad Váhom, kde sa v roku 1933 rozbiehala výroba zbraní. Jozef medzičasom vychodil ľudovú školu i meštianku a v rokoch 1940 – 1944 sa učil za obchodníka. Toto povolanie ho veľmi bavilo. Absolvoval aj aranžérsky a účtovnícko-korešpondenčný kurz, vďaka čomu sa neskôr zamestnal ako mzdový účtovník v Škodových závodoch v Dubnici nad Váhom. Posledné mesiace vojny strávil v dome svojich rodičov, kde ukrývali dve židovské rodiny pred hrôzami vražedného nacistického režimu. Napriek tomu, že boli vystavení veľkému nebezpečenstvu, pravidelným návštevám Nemcov, ba i partizánov, všetkým sa podarilo toto ťažké obdobie prežiť.

V lete 1945 Jozef Nemlaha získal miesto vedúceho v obchode so zmiešaným tovarom v Hornom Srní, kde sa zoznámil so svojou manželkou. V roku 1946 sa vzali a odsťahovali do neďalekej Hlože, kde i naďalej pracoval ako vedúci Potravného družstva, obchodu a pohostinstva. Jeho svokor sa r. 1947 vrátil z Ameriky a za peniaze, ktoré dlhé roky posielal domov, nadobudla rodina skromný majetok. Pomohol tiež svojej dcére a Jozefovi, jej manželovi, otvoriť si vlastný obchod s potravinami v Ilave, čo bolo Jozefovým najväčším životným snom. „Zatúžil som po tom aj spolu s manželkou, aby sme sa osamostatnili a svokor nám sľúbil, že nám v tom pomôže.“ Zdanlivé bohatstvo však upútalo pozornosť nastupujúceho režimu a Jozef sa dostal pod neustály drobnohľad Štátnej bezpečnosti. Žiadal pôžičku od banky, tú však nedostal. „V tej banke mi jeden úradník povedal: ,Načo ty zháňaš pôžičku, však tvoj svokor má doláre!‘ Ja hovorím: ,To sú jeho doláre, ja s nimi nemôžem disponovať.‘“ Odkiaľ sa dozvedel o svokrových dolároch, to Jozefovi neprezradil. Jozef sa krátko po svokrovej náhlej smrti neodvažoval žiadosť o pôžičku pred svokrou ani len spomenúť, preto sa obrátil na banku. V ten istý deň – bol 20. apríl 1949 – dostal predvolanie na Okresný národný výbor, kde ho tajní príslušníci ŠtB začali vypočúvať vo veci svokrových dolárov, ktoré zo sebou priniesol z Ameriky. Medzičasom zašli aj za svokrou, urobili u nej domovú prehliadku a zabavili vkladnú knižku s 5 000 dolármi a 705 dolárov v hotovosti, a to bez akéhokoľvek oprávnenia či potvrdenky. Najhoršie však bolo, že svokre nahovorili, že za všetko môže jej zať, že chcel tieto doláre predať, čo spôsobilo, že manželkina rodina na neho zanevrela. Po dlhých prieťahoch rodine vkladnú knižku vrátili, no 705 dolárov putovalo do neznámeho vrecka. Z dolárov na vkladnej knižke si zaťovia kúpili materiál na stavbu rodinných domov. „Voľačo sa ušlo aj nám, takže sme mali na splatenie časti dlžoby za rodinný dom, ktorý sme kúpili v Ilave.“

O skutočnosti, že už od roku 1948 bol Jozef Nemlaha považovaný za nespoľahlivý živel, svedčia viaceré skutočnosti. V júli 1948 mu odobrali vodičské oprávnenie na motocykel, po 25. februári 1948 mu odmietli predĺžiť platnosť zbrojného pasu, o rok neskôr mu vzali legálne držanú zbraň, a v decembri 1949 mu bol zhabaný tovar a obchodné zariadenie v hodnote 80 tisíc Kčs. Súkromný obchod prevzalo spotrebné družstvo Budúcnosť Žilina. Profil veľmi nebezpečného člena socialistickej spoločnosti, diverzanta a špióna však Jozef získal aj „vďaka“ priateľstvu s Pavlom Gregorom, ktorý v roku 1949 emigroval. Na stretnutí sa Jozefovi zveril, že má v pláne previezť manželku s deťmi do Nemecka a neskôr aj do Ameriky. „Ja som bol vtedy tiež taký nešťastný. Môj celoživotný sen sa zrútil, lebo som túžil byť obchodníkom a keď sa mi to konečne podarilo, prišiel február ´48 a ten všetky moje sny zničil. Tak v takom rozpoložení som hovoril, že ani ja už nie som v obchode, ani ženu mi tam nenechali, že by som tiež najradšej odišiel s ním. A on mi hovoril: ,To nemôžeš, to by som tam musel najprv zariadiť. Pomôž mi, aby som ja moju ženu s deťmi dostal na druhú stranu, a potom pomôžem ja tebe.‘ Odišiel a povedal, že až sa druhý raz vráti, aby som počúval Slobodnú Európu a že v tých odkazoch pod heslom Martin Vrudký mi oznámi, kedy príde, ale že ten skutočný termín bude až o mesiac od toho, ktorý oznámi v Slobodnej Európe. Takto chcel pomýliť úrady, ktoré budú počúvať.“ Neskôr ohlas skutočne prišiel. Kamarát ho skontaktoval a sľúbil, že keď sa mu podarí šťastlivo prejsť, pomôže aj rodine Jozefa Nemlahu. „Len som mu povedal, že to bude veľmi ťažké a nebezpečné. A na druhý deň som už bol zaistený.“

Večer 29. marca 1952, keď sa Jozef vracal z práce, zatkli ho príslušníci ŠtB. „Zacítil som pištoľ na rebrách, na jednej strane aj na druhej a jeden z mužov mi hovorí: ,Ste zaistený. Najmenší podozrivý krok a máte guľku v sebe!‘“ Odviedli ho na okresné oddelenie na výsluch, kde ho desiatka chlapov v civilnom oblečení bez vysvetlenia začala biť hlava-nehlava, pričom prišiel o zadné zuby. Priviazali ho na stoličku, z prsta mu stiahli snubný prsteň a namiesto neho mu na prst navliekli esesácku obrúčku s lebkou a hnátmi. Na krk mu zavesili nemecké vyznamenanie – železný kríž – a robili si z neho posmech. Potom mu nasadili putá a so zaviazanými očami ho vyviedli z budovy a posadili do auta. Aby nepoznal, kam ho vezú, aby ho zmiatli, križovali autom ilavské ulice, až napokon nabrali smer na Žilinu, čo Jozef zistil až neskôr. Vystúpili pred nejakou budovou, vošli dnu a vsotili ho do pivničnej miestnosti, ktorej steny boli postriekané krvou. V noci ho odviedli do vyšetrovne, aby podpísal protokol o zabavených veciach. Boli medzi nimi hodinky, prsteň s vygravírovaným manželkiným menom, zlaté pero značky Parker, svokrov dar a iné drobnosti. V zozname chýbala čo i len zmienka o peniazoch. Neskôr ho v putách so zaviazanými očami odviezli do väznice v Ružomberku, vyzliekli ho z civilu a stal sa tak väzňom číslo 114 na cele 49. „Tam mi povedali: ,Tu sa vyzlečte! Všetko, donaha.‘ Hodili mi tam väzenské oblečenie, v topánkach neboli šnúrky, v spodnom prádle tiež nebola šnúrka, na nohaviciach nebol gombík. Tak som to len tak musel na seba navliecť. Držal som to v ruke. ,Vaše meno zmizlo! Ste väzeň číslo 114 na cele 49. Tak keď sa vás bude niekto pýtať, vaše meno povedať nesmiete, len číslo!‘“

Nasledovalo kruté vyšetrovanie a fyzické i psychické trýznenie. „V cele nebolo nič, len v jednom kúte kýblik, teda pre osobnú potrebu a taký plechový džbán s vodou. Ani posteľ, ani stolička. ,Tu budete chodiť!‘ Na dverách tej samotky som zvnútra videl denný poriadok, kde bolo napísané, že budíček je päť hodín a večierka desať hodín. Tak do desiatej večer som musel chodiť po tej cele a ani sa nezastaviť. Keď som sa zastavil, bachár hneď otváral okienko, teda ,kukátko‘ a už mi búchal: ,Chodiť, chodiť, chodiť!‘“ Niekoľko dní po uväznení ho vyhrážkami a fyzickým násilím prinútili podpísať protokol. „Stále sa mi vyhrážali, že keď sa nepriznám, zavrú moju manželku a deti dajú do domovov. To som si nevedel predstaviť. Nemohol som dopustiť, aby moja manželka, ktorá o ničom nevedela, a nevinné deti trpeli. Tak som povedal, aby dali manželke aj deťom pokoj, že ja im podpíšem všetko, čo odo mňa budú chcieť. Takže protokoly som podpisoval bez toho, že by som ich čítal.“ Pred samotným súdom obžalovaných pripravovali čítaním spísaných protokolov. „Až tam som sa dozvedel, aký nebezpečný zločinec a špión som ja, ale povedali mi, že na tom nemôžem nič meniť a že musím rozprávať len tak, ako je tam napísané.“

Dňa 20. júla 1952 sa konal vykonštruovaný proces, v ktorom bol Pavol Gregor odsúdený na trest smrti, Jozef Nemlaha na doživotie a ostatní dostali trest pod hranicou 10 rokov. Odsúdení sa proti rozsudku odvolali na Najvyšší súd, ktorý im neskôr ponechal kvalifikáciu (špionáž, § 86), zmenil však tresty. Gregor dostal doživotie, Jozef 17 rokov a ostatní 1 až 8 rokov. Okrem trestu odňatia slobody bol Jozefovi Nemlahovi vyslovený aj trest prepadnutia majetku, straty občianskych práv na 10 rokov a peňažný trest 20 tisíc Kčs. Rozsudok sa však kruto dotkol aj ďalšieho života všetkých členov Jozefovej rodiny. Z väznice v Ilave ho v januári 1953 vlakom dopravili do jáchymovského tábora Nikolaj, kde ťažko pracoval v bani Eduard. „Bola to strašne únavná a ťažká práca. Doviezli ma tam v zime, 9. januára a tam boli zimy od dvadsať do tridsať stupňov. Tam neexistovalo, že by som mal rukavice, že by som mal na uši nejakú čapicu alebo šál, alebo zimný kabát.“

V roku 1956 bol preložený do tábora Rovnost, kde musel pracovať ešte ťažšie, v silne rádioaktívnom prostredí, bez ochranných prostriedkov, neustále hladný a fyzicky i psychicky vyčerpaný. Nútené práce a väzenský režim sa podpísali aj na jeho zdraví, kvôli čomu ho preradili na povrchové práce do stolárskej dielne a v roku 1959 do nápravno-pracovného tábora v Minkoviciach pri Liberci, kde pracoval ako brúsič kameňov. Dňa 9. mája 1960 mu prokurátor prečítal rozhodnutie o amnestii prezidenta republiky a 11. mája bol po ôsmych rokoch prepustený na slobodu. Život prepusteného politického väzňa nebol ani zďaleka jednoduchý a otázky zamestnania, financií, či pokojného rodinného života boli aj naďalej jednou veľkou neznámou. Niekoľko rokov sa pokúšal o revíziu svojho procesu, no spravodlivosti sa nedočkal. Napriek všetkému, čo zažil, sa nikdy nevzdal svojej viery, lásky k najbližším a svojho sna o spravodlivosti a slobode.

Príbeh pamätníka spracovali: Jana Speváková a Mária Antoliková.

Zdroj: DOBIÁŠ, R.: Jozef Nemlaha, Putovanie z Ilavy do Ilavy. In: Triedni nepriatelia II. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2007. s. 232 – 238
Svedecká výpoveď Jozefa Nemlahu

Vytlačiť