Príbeh pamätníka František Maník (1928)

Motto: „Môj najväčší priestupok bol, že som vyzradil tajomstvo a že som nebol lojálny voči režimu.“

narodil sa 3.10.1928 v Župčanoch pri Prešove v rodine maloroľníka;
rodičia ho dali na štúdiá, absolvoval učiteľskú akadémiu v Prešove;
nastúpil na miesto učiteľa v Chminianskej Novej Vsi, v lete pracoval na gazdovstve;
ako učiteľ odmietal ateizovať v školstve a presviedčať ľudí, aby vstupovali do JRD;
13.3.1959 zatknutý, tri mesiace na samotke, neľudské zaobchádzanie počas vyšetrovania;
súd trval tri dni s vylúčením verejnosti, verejný rozsudok znel tri a pol roka, odvolal sa na NS v Prahe, ktorý potvrdil rozsudok;
od augusta do decembra1959 čakal na transportke, v decembri bol odvedený na výkon trestu do Mírova, v 1960 bol amnestovaný;
po návrate z väzenia pracoval manuálne ako žeriavnik, neskôr od 1963 ako kvalitár, v práci postupoval do 1968 roku, kedy sa začalo opäť kádrovať;
ako 34 ročný sa oženil, mal dvoch synov, ktorých vychovával v náboženskom duchu;
dva roky po revolúcii nastúpil do dôchodku, po 1989 sa neangažoval.

František Maník sa narodil 3. októbra 1928 v Župčanoch pri Prešove v rodine maloroľníka. Rodičia mali päť detí, dospelého veku sa však dožili len tri deti, František s bratom Viktorom a sestrou Agnesou. Ich pôda nestačila na uživenie päťčlennej rodiny, preto rodičia poslali Františka na štúdium, na najbližšiu a najlacnejšiu školu - učiteľskú akadémiu v Prešove. Venoval sa divadlu, spevu, mal zmysel pre folklór. Rodina žila v náboženskom duchu. „V rodine sme spievali, modlili sa. Ja som bol blízko kostola, tak som miništroval. Otec a mama nás viedli k tomu, aby sme dodržiavali desať božích prikázaní, čiže z tej morálnej stránky sme boli na úrovni.“

V čase, keď nastúpil do učiteľstva, výchova začínala byť ateizovaná. Na učiteľov bol vyvíjaný veľký tlak, aby ateizovali deti, odhovárali rodičov od prihlásenia svojich detí na náboženstvo a neskôr, aby socializovali dedinu. „Hovorili nám, že učiteľ je predĺžená ruka strany.“ Hodnotenie učiteľa spočívalo v tom, ako dokázal minimalizovať počet žiakov vychovávaných v náboženskom duchu. Toto bolo v rozpore s výchovou Františka a s jeho presvedčením. Podobne bol tlak, aby nechodili učitelia do kostola, avšak on neprestal chodiť. Svojím postojom sa prakticky odpísal. „Okrem tých duchovných hodnôt, ktoré nám brali, prišla neskôr aj socializácia dediny.“ Učitelia dostávali hotové prednášky, ktoré mali prezentovať - za agitáciu JRD, namierené proti cirkvi. Podobne museli chodiť presviedčať ľudí, gazdov, aby vstúpili do družstva. „Ja sa pamätám, ako sa držal gazda plota a asi traja učitelia ho ťahali nasilu do toho agitačného strediska. Ja som sa nemohol na to dívať a povedal som si, že asi s učiteľstvom skončím.“

Otec Františka Maníka zomrel ešte v roku 1947 (za Slovenského štátu bol orientovaný ako hlinkovec v Slovenskej ľudovej strane) a on musel pomáhať matke s gazdovstvom. Celý rok učil v Chminianskej Novej Vsi a cez prázdniny robil ako roľník doma. Odmietol presviedčať svoju matku, aby podpísala vstúpiť do JRD, považoval JRD za nástroj manipulácie ľudí, odobratia ako duchovných, tak i materiálnych hodnôt roľníkom. Následne, pod tlakom ŠtB, vystúpil z učiteľských služieb, ale na druhej strane cítil úľavu, že to skončilo, vedel, že učiteľstvo nebude môcť ďalej vykonávať. Pokúšal sa zamestnať v Čechách na Šumave v lesoch, kde mal bratranca. Zanechanie výhodného povolania bolo neskôr priťažujúcou okolnosťou. Župčany boli tzv. ľudáckou obcou (dokonca označenou za fašistickú), pochádzal odtiaľ poslanec za Slovenského štátu Andrej Germuška, preto sa ŠtB špeciálne zamerala na túto dedinu. Mapovali celú dedinu, o každom si vytvárali podrobný profil a zamerali sa na vplyvné osoby. Procesy presviedčania a nátlakov na roľnícke obyvateľstvo boli kruté a neľudské. V tom čase bol vzatý na ŠtB do Prešova, kde žiadali, aby podpísal spoluprácu. „Naznačovali, že sme partia, že sa schádzame, že sme proti JRD, že sme proti štátu atď. atď., až mi naznačili, tak na deväťdesiat percent mi bolo jasné, že nás pozatvárajú.“ O tomto stretnutí upovedomil, varoval svoju partiu, ľudí, s ktorými sa stretával v kostole a pod.

13. marca 1959 boli zatknutí piati - vedúci Jozef Štofa, doktor práv Imrich Jusko, František Maník, ďalší učiteľ Imrich Kuchárik a miestny farár. ŠtB mala medzi nimi dlhodobo nasadených svojich ľudí, sledovali ich päť rokov. Pod tlakom vyšetrovania postupne všetci podpísali priznania, svedecké výpovede a svedkovia boli hotovou vecou. Obhajcovia boli len formálni - „...vôbec nepočúval, keď mal, on na mňa urobil taký dojem, že má väčší strach ako ja.“ Druhý učiteľ a pán farár boli vyšetrovaní na slobode. Stresujúce a neľudské podmienky počas vyšetrovania v kriminále mu spôsobili vážne zdravotné problémy so žalúdkom, následkom čoho vychudol a zoslabol. Skúšali na ňom najprv metódu cukru a potom metódu biča - pokúšali sa získať si ho rôznymi prilepšeniami, neskôr nasadili na celu donášača, strávil tri mesiace na samotke, kontroly, prehliadky, ponižovanie, psychický nátlak. „No samozrejme, že každé zlo je na niečo dobré. Ja som sa prechádzal za tie tri mesiace po cele a samozrejme, že ruženec. Desať prstov mám, tak som sa modlil. Ale v živote som sa tak vrúcne nemodlil ruženec, ako som sa modlil vtedy.“ Ich súd trval tri dni, s vylúčením verejnosti, ale rozsudok bol verejný, pred verejným vyhlásením rozsudku ho prikrmovali, aby vyzeral lepšie. Gazdovia zachránili kňaza tak, že doniesli prihlášky do JRD. Štofa a Jusko dostali štyri roky, František Maník tri a pol roka, Kuchárik jeden a pol roka podmienečne a pán farár bol oslobodený. Celý proces mal slúžiť v prospech založenia JRD, náležite bol spropagovaný, obžalovaní boli už predtým verejne kompromitovaní (v novinách a pod.). Nakoľko sa František Maník cítil nevinný, odvolal sa na Najvyšší súd do Prahy. Až tu si naplno uvedomil, že celý prces je zohratým divadlom, za jeho trúfalosť ho nechali na transportke (cely v pivniciach, kde čakajú väzni na odtransportovanie na výkonu trestu) od augusta do decembra čakať.

Po umiestnení na Mírov sa dostal na pracovisko Autopal, ktoré bolo považované za najhoršie. Brúsili tam súčiastky v pivničných priestoroch, bez vetrania, bez odsávania, bez rúška, bez okuliarov. Dýchanie farebných kovov spôsobovalo respiračné zdravotné problémy, silikózu pľúc. Súčiastky sa po vybrúsení leštili pastami na kotúčových kefách, pasta sa im zažierala do pórov a nedala sa umyť. Jeho záchrana z Autopalu prišla v podobe vody v kolene, ktorá sa mu vrátila po dávnejšom úraze. Po ošetrovni ho preradili na iné, ľahšie pracovisko - lepenie vrecúšok. Vo väzení zažil aj snahu o kompromitáciu svojej osoby, keď bol volaný niekoľkokrát na veliteľstvo. Tu mu ponúkali možnosť robiť nástenku, inokedy chceli, aby informoval o väzňoch, ktorí vyrábajú nepodarky, vždy odmietol, ale zožieral sa tým, že ho väzni začali upodozrievať zo spolupráce s ŠtB, čo práve bolo ich cieľom. Vo väzení spomína rôzne opatrenia - razie, pravidelné rozdeľovanie a premiestňovanie väzňov, aby nevytvárali kolektívy, kňazi boli separovaní, nebola možnosť akéhokoľvek kontaktu (žiadna duchovná príprava, spoveď). Možnosť kultúry bolo kino, kde premietali propagandistické filmy. Počas celého obdobia vo väzení nemal žiaden kontakt s rodinou.

V 1960 prišla amnestia, hoci ju neočakával. Amnestovaní väzni boli sústredení a postupne odvážaní autobusom na železničnú stanicu s lístkom domov. S rodinou sa zvítal, s Juskom, Štofom, ale stretával sa často s rozpačitým prístupom od ľudí, odvracali zrak, nechceli byť v jeho prítomnosti, nedôverovali mu, posudzovali ho ako kriminálnika. Prenasledovanie zo strany štátu pokračovalo ďalšie tri roky - neustále sledovanie dochádzky, aktivít, zháňanie posudkov z MNV, ROH v negatívnom duchu. „ ... zabudnúť by bolo zlé, aby sa toto všetko znovu vrátilo, ale odpustiť musíme. ... Ja som sa s tým vyrovnal a žiadnu pomstu, žiadne nič, lebo by som v sebe mal len určité napätie, a tak som sa uvoľnil a vyrovnal som sa s tým.“

V tom čase pracoval ako žeriavnik v kameňolome šesť dní v týždni, na týždňovkách v lomoch. Ako sa začali uvoľňovať pomery, v 1963 začal pracovať ako kvalitár v drobnom tovare, neskôr sa stal vedúcim kvalitárom v závode v Šarišských Lúkach, po odchode kolegu do dôchodku postúpil na miesto vedúceho oddelenia kontroly akosti.

Vo veku tridsaťštyri rokov sa oženil. Manželka mala tridsať, bola veriaca, venovala sa charite, poznala sa so sestričkami, kde vypomáhala v nemocnici a podobne i jej otec bol za Slovenského štátu hlinkovec organizovaný v Slovenskej ľudovej strane. V manželstve žili v náboženskom duchu, mali dvoch synov, ktorých prihlásil na náboženstvo. Hoci mal z toho v zamestnaní problémy, nedal na sebe znať, že sa bojí.

V 1968 po príchode spojeneckých vojsk nastalo opäť kádrovanie. Bolo treba vyplniť dotazník ...„Bol trestaný podľa paragrafu 79, odstavec a), bol som trestaný za podvracanie republiky.“ Toto mu v profesijnom živote opäť dlhodobo spôsobovalo problémy, funkcia mu bola každoročne predlžovaná, no zotrval na nej. V tomto prípade bola jeho záchranou poctivá práca v závodoch s tímom kvalitárov, jeho úsek bol posudzovaný generálnym riaditeľstvom a podnik patril medzi prvé tri najlepšie v republike.

Po nežnej revolúcii vedenie podniku bolo otrasené, bolo menej práce, ale ostal ešte dva roky v podniku navyše a prilepšil si trochu ku penzii. Po 1989 roku sa neangažoval, podobne ani vo VPN sa neangažoval. Bol rád, že sa dostal do penzie a začal žiť intenzívnejším náboženským životom. „To nie je pre mňa, bola to taká predzvesť, že čosi tu nie je v poriadku, keď sa tu angažujú ľudia, ktorí boli protežovaní za socializmu a dostali sa do VPN atď. Tak som vedel, ja tam nepatrím.“

Príbeh pamätníka spracovala: Alexandra Grúňová