Príbeh pamätníka Eva Štěpanková (1931)

Motto: „Raz skaut, navždy skaut.“

narodila sa 11. júna 1931 v Nitre;
v roku 1945 sa v Nitre dostala ku skautingu, v júli roku 1946 absolvovala lesnú školu pre budúcich skautských vodcov v Hodruši pod vedením Lýdie Jurajovej-Kyseľovej;
v roku 1947 sa s rodinou presťahovali do Veľkých Levár, kde zakladala skauting;
1948 prišiel prvý zákaz skautingu, ešte v roku 1949 boli na tábore "ilegálne";
od kvinty navštevovala gymnázium v Malackách, jún 1950 maturovala a z Levár odišla;
študovala v Bratislave a v Prahe medicínu;
po štúdiách sa vrátila do Nitry, pôsobila ako lekárka, založila si rodinu;
1968 došlo k obnoveniu skautingu, ktorý podporovala, ale aktívne sa v tom čase nemala možnosť z rodinných dôvodov zapájať;
1970 opätovné zastavenie skautingu;
1989 obnova skautingu, odvtedy fungovala na rôznych postoch - pôsobila ako zdravotníčka, viedla družinu, bola členkou Dievčenskej kmeňovej rady, inštruktorkou dievčenskej lesnej školy;
v súčasnosti pôsobí ako vodkyňa oddielu oldskautov.

Skautka Eva Štěpánková, rodená Kováčiková sa narodila v roku 1931 v Nitre a ku skautingu sa dostala zvláštnym spôsobom, keď na sviatok Všetkých svätých na cintoríne videla mladých ľudí držať čestnú stráž pri masovom hrobe padlých vojakov, čo ju veľmi oslovilo. Jedného z chlapcov poznala a poprosila ho, aby sa o ich činnosti mohla dozvedieť viac. Tak sa zoznámila s rodinou Balabánovcov, ktorí mali stolársku dielňu, kde sa skauti stretávali. Už v roku 1946 absolvovala lesnú školu pre budúcich vodcov v Hodruši. Krátko na to sa s rodinou presťahovali do Veľkých Levár, matka bola učiteľkou na základnej škole a i s jej pomocou sa jej podarilo založiť tam prvý dievčenský skautský oddiel, ktorý sa rýchlo rozrastal a postupne pribudol i chlapčenský. V roku 1948 prišiel pre ňu prvý zákaz skautingu, ktorý prežívala s nepochopením, keďže v mladom veku s ideálmi videla skauting ako niečo, čo sa bude komunistom páčiť a verila, že organizácie budú fungovať paralelne. „Však náš pozdrav je buď pripravený. A oni? Tiež buď pripravený, len pred to dali, že k obrane vlasti. No a my sme mali buď pripravený na všetko, čo ťa môže zastihnúť, buď stále v strehu. To je ešte pozdrav zakladateľa skautingu. Nosili šatky, síce červené, my máme rôznych farieb, lebo to má tiež svoj symbol, ktorá šatka čo predstavuje. A tak mne sa zdalo, že vlastne ten ruský pionier a tá ich mládežnícka organizácia, že to je vlastne taká kópia skautingu, ale na ich spôsob. ... vlastne tak bolo tak, že napríklad v tých Levároch, mi hovorila Eva Kalivodová, že prišli do klubovne, bol tam niekto koho nepoznali a ten povedal, no tak už nie ste skauti, už ste zväzáci.“ Likvidácia prebehla pre mladých skautov drastickým spôsobom, v tých časoch, všetok ich nadobudnutý majetok bol ťažko získaný. Postupne si šetrili a prikupovali vybavenie do táborov s pomocou darcov - prevažne rodičov, výbava sa ťažko zháňala a každý rok sa podarilo tábor o niečo vylepšiť. Všetko im bolo razom zhabané.

Už na gymnáziu v Malackách, ktoré navštevovala, sa stretla s kritizovaním skautov a keď neskôr upozornila na nekalé praktiky v SZM, jej kádrový posudok na vysokú školu bol negatívny - ku štúdiu nedostala odporúčanie z dôvodu negatívneho vzťahu k robotníckej triede a sympatií ku buržoáznym spolkom. Maturovala v roku 1950 na samé jednotky a túžila dostať sa na medicínu. To sa jej nakoniec aj podarilo vďaka zhode okolností - ako študentka asistentka doúčala v desaťmesačnom kurze pre robotníkov, ktorí si chceli urobiť maturitu - čo bolo medzi gymnazistami ponižujúce. Tento kurz navštevoval i pán Cesnak, ktorého neskôr stretla na prijímacích pohovoroch a tento sa nevedel stotožniť s tým, že práve ona by nemala mať kladný vzťah k robotníckej triede, veď práve ako jedna z mála ich učila a zastávala. Odporučil jej, nech sa na povinnej letnej brigáde snaží a osobne sa do toho vložil. Podarilo sa, na odvolanie ju prijali na medicínu do Prahy.

Po štúdiách si založila rodinu, s manželom mali štyri deti, manžel bol často pracovne odcestovaný, starala sa ešte o rodičov a pri tom pracovala ako lekárka na plný úväzok. V 1968, keď dochádzalo ku obnove skautingu, podieľala sa síce na propagácii myšlienok a zastávala obnovu, ale v tom čase jej na aktívne pôsobenie v skautingu nezostával priestor. Vzápätí prišiel ďalší zákaz skautingu v roku 1970. Skauting však v rôznych podobách prežíval v ilegalite, napríklad v rámci turistiky. Vedela o prípadoch perzekúcie skautov zo svojho okolia - napríklad brata Balabána, ktorého ako štyridsaťročného, potom, čo mu zobrali stolársku dielňu, poslali na manévre ku PTP, odkiaľ sa vrátil s podlomeným zdravím. „Keď mal štyridsať rokov, tak mu zobrali firmu, zobrali dom a jeho. Mal ísť na manévre ešte štyridsaťročný, tak ho vyšikovali k pétépákom. Tam bol rok, s podlomeným zdravím sa stade vrátil, lebo ešte kdesi do Jáchymova chodili, bol aj ožiarený. Tak potom sa vrátil a samozrejme, skauting už nebol, tak chodil s turistami. Ale tú myšlienku stále šíril a vedel, koho si tam môže na výlet pozvať alebo ku komu sa pripojiť. Takže tak prevegetoval až do šesťdesiateho ôsmeho, kedy ožil a zas stál na čele obnovy v tom cukrovare, ako som hovorila. No a fungoval až kým sa to zase neskončilo. Ale potom viem, že bol ešte niekoľkokrát pozvaný na rôzne výsluchy na ŠtB, čo sa určite týkalo skautingu.“ Podobne jej priateľky Galina a Nina Andrusové, z ruskej emigrantskej rodiny, mali pre skauting dlhodobo problémy so Štátnou bezpečnosťou a profesijne boli proskribované.

Kozmopolitné a humanistické myšlienky skautingu v zmysle - bez rozdielu národnosti, rasy, náboženstva - nemohli byť pre komunistov prijateľné, skauting navyše založil anglický generál Baden-Powell a organizácia má prakticky celosvetové pôsobenie. Vplyv skautingu na mladých ľudí bol oficiálne demoralizujúci a teda nevhodný, ohrozujúci členské základne iskier, pionierov a zväzákov. Skauta zaväzuje sľub a plnenie desiatich skautských zákonov v bežnom živote. „ ...plní heslo dňa a to znie aspoň jeden dobrý skutok denne. A to si ešte večer, tak ako si spytujeme svedomie večer podaktorí, tak si aj skaut musí pospytovať svedomie, či ten dobrý skutok urobil a keď zistí že nie, tak sa troška zahanbí a ak ešte môže, tak ho ešte vykoná. Keď nie, tak zajtra musí dva. No ale viete, skaut, ktorý zostáva v aktívnej skautskej činnosti, to znamená, že sa zaoberá výchovou mládeže, teraz hovorím o dospelých skautoch, tak ten je vtedy skautom, keď akceptuje celú skautskú ideológiu. Celý program skautskej výchovy, že vedie tie deti k dobru, k obdivovaniu dobra, krásy, ku konaniu dobra, k odsudzovaniu zla. Má ich naučiť diferencovať, čo je dobré, čo je zlé. Čo by mal v danej situácii povedzme nejakého ohrozenia svojho alebo ohrozenia iného človeka, čo má urobiť.“

November roku 1989 vnímala pozitívne, s veľkou radosťou, s pocitom znovunadobudnutia slobody, ktorú v nedávnej minulosti skauti stratili trikrát. Zrušenie štvrtého článku ústavy o vedúcej úlohe strany v štáte a spoločnosti 29.11.1989 osobne vnímala, že je to opäť na dobrej ceste a na námestiach sa stretli tri generácie žijúcich skautov. Odvtedy pani Eva Štěpánková funguje v rôznych funkciách, pôsobila na táboroch ako zdravotníčka, viedla družinu, pôsobila v dievčenskej kmeňovej rade, v dievčenskej lesnej škole, keďže deti jej odrástli a tak sa mohla opäť intenzívnejšie skautingu venovať. V súčasnosti je vodkyňou oddielu old skautov a je nositeľkou Radu strieborného trojlístka, ktorý sa udeľuje ženám za vynikajúce zásluhy o skautské hnutie a zároveň mnohoročnú prácu v skautingu, za príkladné osobné a morálne postoje a vernosť skautským ideálom. „Skaut zloží sľub a ten sľub ho zaväzuje k tomu, aby zostal skautom po celý život. To znamená, že prijme ideu skautského ducha a ním sa má celý život riadiť. Aj skautským desatoro, aj to má takých desať zákonov, ktoré sa troška podobajú tomu Božiemu desatoru. A keď sľubuje, je to vždycky za slávnostných okolností. Obyčajne dvadsiateho štvrtého apríla, to je deň svätého Juraja, ktorý je náš patrón. A svätý Juraj, ako známo, bol rytier a veľký ochranca slabších...“

Spracovala: Mgr. Alexandra Grúňová, Referát Oral history, 11/2017