Logo

Príbeh pamätníka Emil Švec (1925 - 2010)

„Ten rozsudok bol vždy privysoký oproti očakávaniu.
Sedel som šesť rokov bez akéhokoľvek rozsudku.“
1

  • narodil sa v roku 1925 v Piešťanoch;
  • získal základné i stredné vzdelanie, neskôr absolvoval i letecký výcvik v armáde;
  • ako študent bol členom Bielej légie, ktorá viedla aktívny odpor voči formujúcemu sa totalitnému komunistickému režimu;
  • počas ďalšieho štúdia na Lekárskej fakulte v Bratislave bol Emil zatknutý ŠtB a odsúdený za velezradu na šesť rokov väzenia;
  • po prepustení z väzenia si nemohol nájsť žiadnu prácu, a preto práškovacím lietadlom ušiel do Rakúska
  • v roku 1961 bol v neprítomnosti odsúdený na 15 rokov väzenia za špionáž a na príkaz ŠtB bol na území Rakúska prepadnutý, zranený, unesený a odvlečený do Československa;
  • v roku 1969 prepustený a rehabilitovaný, avšak po pseudorehabilitácii ho opätovne uväznili;
  • na slobodu bol prepustený v roku 1977, avšak až do roku 1989 mal so štátnou bezpečnosťou problémy;
  • v roku 1993 bol obžalovaný za útok na verejného činiteľa pri výkone jeho právomoci a Krajský súd v Trnave ho odsúdil na trojmesačné odňatie slobody.

Emil sa narodil Jánovi a Helene Švecovcom 24. septembra 1925. V rodných Piešťanoch vyrastal so zvukom motorov štartujúcich i pristávajúcich lietadiel na neďalekom letisku. Jeho snom bolo stať sa vojenským pilotom. Získal základné i stredné vzdelanie a hneď po skončení 2. svetovej vojny sa v roku 1945 prihlásil na vojenskú leteckú školu do Prostějova. Po ročnom výcviku však odišiel do civilu. „Nakoľko je lietanie náročné na zdravotný stav,tak sa robia štandardné kontrolné letecké prehliadky. U mňa zistili, že mám zvýšený tlak, a na základe toho mi vysvetlili, že pokiaľ sa to nezmení, je to zapísané v záznamoch a nikdy nebudem môcť lietať s rýchlymi mašinami. Preto som sa rozhodol, že lietanie nechám, vystúpil som z armády, a venoval som sa inej dráhe.“

V roku 1951 začal študovať medicínu na lekárskej fakulte v Bratislave. Ako mladý študent sa pripojil k piešťanskej skupine Bielej légie, ktorá viedla aktívny odpor voči formujúcemu sa totalitnému komunistickému režimu. Kamil Vančo, katolícky farár zo Sokoloviec pri Piešťanoch, ho na svojej fare zoznámil s ďalšími členmi skupiny. Biela légia nadväzovala spoluprácu s emigrantmi z Československa a udržovala kontakt s agentmi-chodcami, ktorí boli spojkami na ľudí žijúcimi na Západe. Aj pre nedokonalé utajenie a infiltrovanie agentov nasledovala vlna zatýkania a politických procesov. Farár Vančo a jeho najbližší spolupracovníci boli odsúdení na doživotný trest, Emil Švec dostal šesťročný trest väzenia. Dôvod – velezrada 1. Počas šiestich rokov prešiel tými najťažšími žalármi československého komunizmu – Pankrác v Prahe, Kutná Hora, Valdice, Ilava. Vo vyšetrovacej väzbe mu prvýkrát podali aj omamné látky: „Po desiatich minútach som začal cítiť takú neistotu, mal som problém sa skoncentrovať a mal som zlý pocit takej depresie, jednoducho som bol úplne dezorientovaný.“ V roku 1957 nastúpil v Československu do úradu prezident republiky Antonín Novotný. Tri mesiace pred vypršaním trestu Emila Šveca prepustili na slobodu. Už vtedy sa rozhodol, že opustí republiku – legálne alebo ilegálne. Oficiálnu žiadosť o vystavenie pasu a vysťahovalecké vízum do Nemecka mu však v roku 1958 československé úrady zamietli. „Žiadosť som podal obvyklou cestou na pasový referát bratislavského policajného úradu a bola zamietnutá. Bola zamietnutá slovami, že ,Není v zájmu Československé republiky, abych byl držitelem platního cestovního pasu‘.“ V nedeľu 2. augusta 1959 mal byť na Kaplinskom poli pri Senici nad Myjavou letecký deň Zväzarmu. Prišlo niekoľko desiatok zvedavcov, avšak pre hustý dážď a rozmočenú štartovaciu dráhu sa podujatie nekonalo.

Po dôkladnej príprave akcie a obhliadke letiska sa Emil Švec rozhodol ujsť práškovacím lietadlom do Rakúska, a to aj napriek tomu, že už vyše desať rokov žiadne lietadlo neriadil. „Posledným večerným vlakom, teda už prakticky v noci, dakedy pred dvanástou hodinou, som prišiel do Senice. Pešo som sa dostal na letisko, a nakoľko bola ešte dosť dlhá doba do svitania, tak som si pospal v stohu slamy, ktorý tam náhodou bol. Také spanie to bolo všelijaké, myši po mne chodili...“ Po tretej hodine nadránom vyšiel Emil zo svojej skrýše a dobrodružstvo úniku cez železnú oponu sa mohlo začať. Lietadlo nemeckej výroby, takzvaný Fieseler Storch, známy aj ako „čáp“, používal v tom čase podnik Agrolet Praha na práškovanie proti pásavke zemiakovej. Stál vonku asi 30 metrov od hangára a strážnice, v ktorej vo dne – v noci sedeli dvaja strážnici. „Ešte za tmy som sa dostal do mašiny a po pamäti, pretože na tom lietadle som nelietal, ale videl som ho, snažil som sa zistiť, čo kde má, všelijaké tie páky. Dôležitý bol ventil, alebo kohút na pustenie benzínu. Mal jednu nádrž, druhú nádrž, toto všetko v krídlach, a postupne ich bolo treba zapínať. Tak ja som pomalinky, potichu, aby to nepraskalo, pretože to bolo veľmi dobre počuť v noci, som to tam dotlačil a nechal tak. Za nejakú dobu, keď som sa rozhodol, že pôjdem, nastala jedna taká komplikácia.“ Lietadlo prišiel skontrolovať strážnik, ktorý skrčeného Emila cez zarosené okno našťastie nezbadal. Keď odišiel naspäť do strážnice, Emil Švec už bol rozhodnutý konať, lebo ráno sa blížilo. „Musím povedať, že to bol veľký nervák, pretože bol studený motor a ten tlakomer bol, samozrejme, na nule. Zamieril som na západ podľa železnice, klapky som pomaly zatiahol, letel som vo výške asi tak sto metrov. Pamätám si na Šaštín, ako tam svietil, mašina išla, všetko bolo v poriadku. Bol som napätý, kedy sa konečne zjavia hranice, rieka. Prvá mala prísť cesta, konečne prišla – to som videl dosť dobre, tam som stúpal asi do kilometra kvôli hraničným strelcom. Ako som bol nad riekou, motor však zhasol, lebo nádrž bola prázdna. Prepol som to, stratil som asi dvesto metrov výšky, no nakoniec nebol žiadny problém. Motor opäť naskočil a o chvíľu som bol v Rakúsku.“

Jeden zo strážcov letiska vo svojej výpovedi pre Štátnu bezpečnosť (ŠtB) povedal, že bežal za štartujúcim lietadlom a vystrelil smerom k podvozku tri rany z pištole. Pri štvrtej sa mu však skrížil náboj v nábojovej komore. Iba 20 minút po tom, ako zmizlo lietadlo, prišiel na letisko pilot Agroletu Rudolf Vavro s mechanikom. Nakoľko bola hmla, nechceli ani veriť tomu, čo sa stalo. Všetko čo najskôr nahlásili na dispečing vojenského letiska v Malackách, a hoci dispečer okamžite vyslal pohotovostné lietadlá do vzduchu, Emil Švec už bol v tom čase za železnou oponou a chystal sa pristáť na poli pri obci Wilfersdorf neďaleko Československých hraníc. O deviatej ráno prišli na miesto, kde stálo lietadlo, novinári. Informáciu o dobrodružnom úteku a fotografiu Emila Šveca priniesli verejnosti početné médiá. O niekoľko dní Rakúsko vrátilo lietadlo späť do Československa.

Vyšetrovanie rakúskymi úradmi trvalo desať dní a potom dostal Emil Švec politický azyl. Začal sa preňho nový život v slobodnom svete. Pre svoj dobrodružný útek chcel získať aj svoju priateľku z Ružomberka, Hanku Papíkovú. Nepochodil, a tak jej písal aspoň listy. Zachytila ich ŠtB a dodnes sú v jeho spise ako jeden z dôkazov jeho snahy rozvracať socializmus. Keď sa trochu zabýval vo Viedni, zapísal sa na univerzitu. V Rakúsku chcel dokončiť medicínu, ktorú začal študovať ešte v roku 1951 na lekárskej fakulte v Bratislave. Po skončení štúdia plánoval vycestovať z Európy. „Skutočnosť, že som zostal tri roky vo Viedni a nevycestoval som do Ameriky, keď som už mal vycestovanie povolené, hodnotím v podstate pozitívne. Chodil som na univerzitu, venoval som sa známym... Konštatujem však, že som bol neopatrný a priveľa som riskoval, a s týmto riskovaním som, bohužiaľ, skončil v Československu.“

Popri štúdiu Emil pracoval ako novinár a bol v stálom kontakte s duchovným správcom emigrantov z Československa pátrom Félixom, vlastným menom Tomášom Meltzerom, ktorému sa občas cez prísne stráženú železnú oponu pokúšal posielať verejne dostupné informácie. ŠtB v tom čase Emila Šveca evidovala ako nepriateľa štátu a prostredníctvom svojich agentov sledovala jeho činnosť. V roku 1961 ho v neprítomnosti odsúdili na pätnásť rokov väzenia za špionáž a na príkaz ŠtB ho na území Rakúska prepadli, zranili a uniesli do Československa. Komunistická propaganda rozohrala spravodajskú hru a verejnosť dezinformovala, že Emila Šveca zadržali pri prechode hraníc z Rakúska do ČSSR a bez akýchkoľvek dôkazov ho označila za agenta NATO 2.

V roku 1969 ho prepustili a rehabilitovali, avšak po pseudorehabilitácii ho opätovne uväznili. Na slobodu ho prepustili až v roku 1977, no až do roku 1989 mal so Štátnou bezpečnosťou problémy.

Príbeh pamätníka spracovali: Jana Speváková a Martina Fiamová.

Poznámky:

  1. Z vyšetrovacieho spisu (a. č.: V - 1373, KS MV BA) vyplýva, že Emil Švec bol odsúdený za velezradu na 6 rokov nepodmienečne rozhodnutím Krajského súdu v Bratislava č. 1 T 63/53 - 30. 10. 1953, aj nižšie v samom texte portrétu sa uvádza: Dôvod – Velezrada.
  2. Emil Švec bol skutočne odvlečený z Rakúska počas operácie ŠtB, pracoval však spravodajskými metódami (s najväčšou pravdepodobnosťou pre niektorú západnú spravodajskú službu, čo však Emil Švec nepripúšťa, aj keď odpor voči komunistickému režimu v spojení s cudzou mocou bol legitímny) a išiel vybrať tzv. mŕtvu schránku, ktorá sa nachádzala priamo na demarkačnej čiare za hraničným medzníkom. Pri vyberaní tzv. mŕtvej schránky presne na hranici neuveriteľne riskoval a padol do vopred pripravenej pasce ŠtB.
Vytlačiť