Príbeh pamätníka Dorota Kravjanská (1929)

„Naše deti a vnúčatá nebudú chcieť veriť, čo sa dialo, lebo dnes je sloboda človeka nadovšetko. Ale vtedy s nami narábali ako s vecou, ktorá im patrí, a s ktorou si môžu robiť, čo chcú.“

narodila sa 21. apríla 1929 v Ťahanovciach pri Košiciach ako najstaršia zo siedmich súrodencov;
vyrastala vo veriacej kresťanskej rodine v prostredí s početnou židovskou komunitou;
ako dieťa zažila arizáciu a deportácie židovského obyvateľstva i druhú svetovú vojnu;
po nástupe komunizmu a nastolení náboženskej neslobody sa stala členkou tajných kresťanských spoločenstiev (krúžkov) a zapájala sa do Katolíckej akcie;
v rámci svojej náboženskej činnosti sa stretla okrem iných aj s V. Juklom, S. Krčmérym či doktorom Altmanom;
za činnosť v náboženských spoločenstvách ju v roku 1954 skontaktovala ŠtB;
zaistili ju a previezli do väzenia v Prešove, kde zažila i ponižovanie a psychický nátlak;
súd ju v októbri 1954 uznal vinnou zo „združovania proti republike“ a odsúdil na jedenapolročný trest väzenia s trojročnou stratou občianskych práv;
ako matka malého dieťaťa sa na amnestiu dostala po týždni na slobodu;
aj po prepustení z väzenia žila Dorota v neistote a strachu z ďalších represálií, naďalej však praktizovala kresťanský život, spolu s manželom vychovali päť detí.

Detstvo v klíme druhej svetovej vojny

Dorota Kravjanská sa narodila 21. apríla 1929 v Ťahanovciach pri Košiciach ako najstaršia zo siedmich súrodencov. Vyrastala vo veriacej kresťanskej rodine. „Otec pôvodne osem rokov študoval teológiu. Keď mal byť vysvätený, rozhodol sa, že viac osohu spraví v civile. Tak sa oženil s mojou mamou, ktorá vtedy bola chovankyňou v kláštore dominikánok v Košiciach. Cestou do pôrodnice sa rodičia zastavili u môjho krstného otca, ktorý bol rímskokatolíckym kňazom v Ťahanovciach na fare a tam som sa narodila. Takže ma potom volali farské dieťa.“
Ako malá žila v prostredí s početnou židovskou komunitou. Keď pred vypuknutím vojny začali arizácie a deportácie, nerozumela tejto situácii, podobne ako mnohí dospelí. „Tie židovské rodiny potom odsunuli, no zo začiatku sme nevedeli prečo a veľmi nás to trápilo. Nevrátil sa nikto. Ja som sa potom informovala, písala som do Terezína, chcela som vedieť aspoň o tých Leibischowichovcoch, o tých Friedmanových, chodila som s ich Tiborom do školy, že čo sa s nimi stalo, kde boli, kde ich umučili. Ale dodnes som sa nedozvedela, kde vlastne skončili.“
Dorotino detstvo a útlu mladosť poznačila II. svetová vojna. Zažila príchod nemeckých vojakov i boje partizánskych skupín. „Keď prišli esesáci do dediny, boli to väčšinou mladí ľudia z už zdecimovanej nemeckej armády, takí sedemnásť – osemnásťroční chlapci boli u nás tesne pred Vianocami. Moja mama, ktorá cítila s každou mamou, hovorí jednému z nich, ktorý si leštil bajonet na dvore: ,To si neuvedomuješ, že aj ten Rus má matku, a že ty máš doma matku? Za tebou plače tvoja a v Rusku plače táto.‘ A on hovorí: ,Viete čo, keby ste neboli naša hostiteľka, tak vás prepichnem!‘ Chudáci, lebo nevedeli naozaj, čo robia, to bolo všetko nadirigované. A potom sme sa dozvedeli, všetkých pätnástich či šestnástich pri Poprade zastrelili.“ Rodičia šli i v ťažkých časoch nielen svojim deťom príkladom. „Pomaly začali prichádzať aj rôzne správy z Ruska, ruskí utečenci, hlavne Ukrajinci - zúbožení. Rozprávali hrôzostrašné príhody, ktorým sme my deti nerozumeli, ale moji rodičia boli z toho veľmi rozčarovaní a s obavou sa pozerali do budúcnosti. Otec bol notár, pôvodne z roľníckej rodiny, tak mal súcit s nimi. Väčšinou prišiel k mame domov a hovorí: ,Daj tým ľuďom múku.‘ Tak mama načrela a dala im múku. Z maminho a otcovho prístupu k ľuďom sa to dostalo aj do našich detských sŕdc a toto s nami žilo, a žije aj dodnes.“
Neľahké časy pokračovali aj po vojne. Otec notár sa ako štátny úradník za predošlého režimu dostal do nemilosti Štátnej bezpečnosti. „Akonáhle sa to trošku uvoľnilo, Nemcov zatlačili Rusi, tak sme sa pobrali naspäť. Dorazili sme do Prešova, no nečakala nás milá správa. Po otcovi sa vraj zháňali ľudia z dediny a chceli jeho, pána farára, riaditeľa školy a prednostu železničnej stanice poslať na Sibír. No našťastie, nikto z nich tam nebol, takže sa zachránili. Život začal plynúť normálne, lenže otec už nemohol robiť notára, našiel si zamestnanie v Zbere, kde robil administratívnu silu. Ale Štátna bezpečnosť to nenechala prejsť tak ľahko, takže otcovi strpčovali život, kde len mohli.“

Členka krúžkov a Katolíckej akcie

Nacistickú diktatúru rýchlo vystriedala komunistická. Začína sa rafinovaný boj proti náboženskej slobode. „Zo začiatku ešte dovolili vyučovať náboženstvo, hlásala sa sloboda vierovyznania. Verejne to nezakázali, ale stále nás upozorňovali, že je to tmárstvo, zavádzanie ľudí, že Boha niet a také veci. Slabší jedinci podľahli a bolo im jednoduchšie nechodiť do kostola. Lenže my, ktorým nám to chýbalo, začali sme to pociťovať ako veľkú krivdu.“ Keď komunisti zakázali recitované nedeľné sväté omše, kde sa združovala najmä mládež, veriaci hľadali riešenie, ako ďalej rozvíjať svoj duchovný život. „Začali sme sa potajomky združovať v takých malých spoločenstvách po rodinách, ako sú dnes „stretká“. Chodili sme na spoločné výlety, stretávali sa s kňazmi, ktorí boli ochotní s nami debatovať a riešiť rôzne problémy, ktoré mládež má. Samozrejme, museli sme to robiť na chatách alebo v záhradách kláštorov, alebo v kláštoroch samotných, kde nám sestričky, ktoré ešte neboli zavreté, ponúkli priestory.“
Začína spolu s ďalšími pôsobiť v tajných kresťanských spoločenstvách. „Nabádali nás na to košickí kňazi Jendžalovský a doktor Jenčík spolu s profesorkou Bartošovou, ktorá nám rozprávala o Katolíckej akcii a spomenula aj profesora Kolakoviča. Vravela nám, aby sme pôsobili viac na robotnícku mládež, lebo tá nemá taký prístup k vedomostiam o kresťanstve, o meditáciách. Postupom času začal medzi nás chodiť doktor Altman, konvertita zo židovstva, ktorý nás zasväcoval do vecí našej viery. Povedal mi: ,Ty budeš naša náhradná dcéra, berieme ťa do Rodiny.‘ Vtedy som ešte o Rodine, strešnom orgáne Katolíckej akcie, vôbec nič nevedela.“ Krúžky fungovali tzv. bunkovým systémom. „Štyria - piati sa stretli a tí získali potom ďalších štyroch - piatich. Vždy si vyvolili medzi sebou takého kvázi vedúceho, no a ten sa potom snažil zabezpečovať miesto, pohostenie, zábavu, témy debaty. Povzbudzovali sme sa k hlbšiemu náboženskému životu. Nebolo podmienkou denne pristupovať k svätému prijímaniu, ale nabádali nás, aby sme si to zaužívali. Bola to veľmi hodnotná záležitosť a ja myslím, že to nikomu nemohlo poškodiť. Dokonca ani tým, ktorí boli na nás nasadení.“

Úraduje ŠtB

Za činnosť v náboženských spoločenstvách Dorotu v roku 1954 skontaktovala Štátna bezpečnosť. „Prišli do Španej doliny v päťdesiatom štvrtom roku, najprv si „oťukali“, kde bývam, prišiel tatraplán s dvomi mužmi v kožených oblekoch. Začali sa ma vypytovať, či som ešte v styku s Prešovčanmi, ako často tam chodím, či pracujem v Katolíckej akcii. Potom si začali robiť „dobrý deň“, ako sme vraj nádherne zariadení. Boli sme novomanželia, ktorí v tom byte dokopy ešte nič nemali.“ Až do zaistenia ju niekoľkokrát navštívili, hoci im vravela, že už nemá kontakt s členmi Katolíckej akcie. „Hovorím: ,A čo bude so mnou?‘ ,To sa nevie, uvidí sa nabudúce.‘ Od tých čias som žila v strachu po nasledujúce stretnutie.“
V septembri 1954 Dorotu zaistili a previezli do väzenia v Prešove. „Predseda senátu, doktor Harazím, mi vraví: ,Prišiel som vám povedať, že ste legálne zatknutá. Čudujem sa vám, že vy, taká šikovná žena, ste sa dali na takú podlú činnosť. Viete, čo vám hrozí? Štránok!‘ Tak mi povedal: ,Budete súdená za velezradu.‘ No, čo som mala robiť? Prosila som Pána Boha o pomoc.“
Na cele bola s dvoma jehovistkami. Z krúžkov mala vedomosti o praktikách ŠtB. „Doktor Kolakovič nám rozprával, aké metódy majú tí ľudia a my sme to rozoberali na krúžkoch. Vedela som, že to nie je s kostolným poriadkom a pravdepodobne budú chcieť, aby som donášala na tie ženy. Tak som im hneď povedala: ,Hovorme si o sebe čo najmenej, lebo nevieme, do akej situácie sa dostaneme a v slabej chvíli môžeme všeličo pohovoriť.‘“
Vo väzení zažila aj psychický nátlak. „Bachar ma zobral k veliteľovi a on sa milo, krásne začal so mnou rozprávať: ,Máme tu fotografiu vášho synka, mohli by ste ho mať každú sobotu pri sebe, dokonca, ak sa budete slušne správať, my vás pustíme aj domov občas. Môžete sa s ním pohrať, keď budete s nami spolupracovať.‘ Tak som povedala: ,Dosť. Pane Bože, pomôž, aby som to vedela vyrieknuť.‘ Povedala som: ,Za žiadnych okolností!‘ Taký bol nazlostený, až som sa bála, že sa mu tam voľačo stane. Nadával, hrešil a potom mi dal podpísať papierik, že sa zaväzujem neprezradiť nič, o čom sme sa rozprávali, až do smrti.“
V októbri 1954 súd uznal Dorotu Kravjanskú vinnou zo „združovania proti republike“ a odsúdil na jedenapolročný trest väzenia s trojročnou stratou občianskych práv. „Úplne nás zosmiešnili. Boli sme politickí väzni, neboli sme vo svojich šatách súdení, ale v tých zo spodnej bielizne. Ja som dostala takú bielu sukňu, mužskú košeľu, bielu šatku na hlavu a v tom sme stáli na tom súde. Vysmievali sa napríklad z toho, keď sme povedali, že sme chodili na tie stretnutia na chaty. Vraj: ,No, však si vieme predstaviť, čo ste tam robili.‘ Takto nás zhadzovali, kde len mohli.“
Súd ju poslal do väzenia na pražskom Pankráci, odkiaľ sa však po niekoľkých dňoch dostala domov. Zachránila ju amnestia, ktorú dostala ako matka malého dieťaťa. „Ešte som úplne neverila, ale potom sa naozaj za mnou zavreli dvere a ja som odchádzala. Ešte predtým som sa musela rozlúčiť s ostatnými. Vedela som, že sú to ľudia, ktorí naozaj nespravili žiaden prehrešok ani voči štátu, ani voči ničomu, a musia tam byť. Tiež to boli otcovia detí a manželia chorých manželiek. Bolo strašné, keď som si uvedomila, že napríklad Kapišinský tam bude štrnásť rokov hlivieť, Jožko Šoltés trinásť. Boli to nezmyselné tresty.“

Na slobode

Aj po prepustení z väzenia žila Dorota v neistote a strachu z ďalších represálií. „Manžel po všelijakých chemických a fyzikálnych skúškach dal zatvoriť pár baní a mal z toho veľké nepríjemnosti. ŠtB mu šla po krku, nežili sme ľahký život. Mala som strach z policajtov, takže som bočila od nich široko-ďaleko.“ Naďalej však praktizovala kresťanský život. „Chodili sme ďalej pravidelne do kostola na sväté omše, pristupovali k sviatostiam, deti sme dávali na náboženstvo. No zrejme to klalo oči kadekomu, dokonca pani riaditeľka našim deťom trošku strpčovala život. Vyčítala im, keď niečo nevedeli, že by sa mali lepšie učiť občiansku výchovu a dejiny, ako chodiť do kostola.“
Spolu s manželom vychovali päť detí. „My sme im nič nezatajovali ani o nás, ani o viere. Vplývali sme na nich, hovorilo sa, že je to dvojtvárna výchova – v škole tak, doma tak. Vždy, keď prišli zo školy, sa nám otvorili, povedali nám, čo sa v škole deje. Tak sme ich usmerňovali: ,Nemusíš ísť s bubnom na zajace, ale môžeš svojmu spolužiakovi alebo spolužiačke vysvetliť, že z nášho hľadiska je to tak a tak, lebo my sme veriaci a vezmeš si z toho, čo chceš.‘“

Záverečný odkaz

Napriek všetkým útrapám a strachu, ktoré musela prežiť, Dorota Kravjanská prijíma minulosť s pokorou a vidí v nej istý dar. „Myslím, že keby sme to neprežili, nevieme, čo je komunizmus. Tým, že západniari na svojej koži nepocítili tento obludný systém, nebudú vedieť, čo to je. Nebolo nám celkom na škodu, že sme to prežili. Trošku sme sa zocelili, len žiaľbohu, veľa ľudí je takých, ktorí si pochvaľujú to obdobie, lebo dostali prácu zadarmo, dostali peniaze za ničnerobenie, každý sa dnes odvoláva, aké bolo všetko lacné, lenže nešli do toho hlbšie, nevidia celý systém.“
Pripomína, že aj sloboda má svoje pravidlá. „[Je potrebné] hlavne, aby sme slobodu nebrali tak, že všetko je dovolené, všetko môžem a nič nemám zakázané. Aby sme si to vedeli ctiť a vážiť, aby sme rozumne užívali tú slobodu, aby sme rozmýšľali trošku – toto je dobré, toto je zlé, sami sa korigovali a nečakali na to, že niekto bude nad nami stáť s bičom a hovoriť – toto už nie. Chcela by som sa dožiť toho, aby sme boli konsolidovanejší, aby sme si naozaj úprimne vedeli ruky podať, brať ohľad jeden na druhého a nevidieť zlé úmysly v tom, čo hovoríme.“

Príbeh pamätníka spracovala: Marianna Bublavá