Príbeh pamätníka Anna Greňová (1930)

„Môj manžel vždy hovoril, že je dôležité nielen zjesť väčší kus chleba, ale zjesť ho slobodne. To je to pravé.“

narodila sa v roku 1930 v Liptovskom sv. Petri;
detstvo a mladosť prežila na východnom Slovensku;
rodičia ju od malička vychovávali v náboženskom duchu ;
zapájala sa do rôznych náboženských krúžkov, bola členkou Združenia katolíckej mládeže v Poprade – Veľkej a katolíckeho skautingu;
v spolupráci s dvomi kňazmi, Štefanom Milanom a Štefanom Nahálkom, založila dievčenský i chlapčenský krúžok katolíckej akcie so zameraním na laický apoštolát
v roku 1953 ju za aktívny kresťanský život a spoluprácu s kňazmi začala ŠtB vypočúvať;
25. 2. 1953 ju zatkli a uväznili vo väzení v Košiciach;
počas väzby ju často vypočúvali, a aj prostredníctvom fyzických trestov sa usilovali zistiť, kde sa nachádzajú kňazi, ktorých poznala;
Krajský súd v Košiciach ju odsúdil na 4 roky väzenia, avšak po odvolaní na Najvyššom súde v Prahe bola odsúdená na 5 rokov;
18 mesiacov prežila v Košiciach vo vyšetrovacej väzbe, z toho 7 mesiacov na samotke a 22 mesiacov v Nápravnom pracovnom tábore v Želiezovciach.

Anna Greňová sa narodila 17. novembra 1930 v Liptovskom Svätom Petri (okres Liptovský Mikuláš). Detstvo a mladosť prežila na východnom Slovensku a rodičia ju odmalička vychovávali v náboženskom duchu. Zapájala sa do rôznych náboženských krúžkov, bola členkou Združenia katolíckej mládeže v Poprade-Veľkej a katolíckeho skautingu. Medzi jej záujmy patrilo tiež čítanie náboženskej literatúry, čo spolu s výchovou rodičov i blízkych kňazov, ktorí pôsobili v jej okolí, pomáhalo formovať jej osobnosť. Možno povedať, že začiatky jej „ilegálnej protištátnej činnosti“ siahajú do čias, keď sa jej príbuzný Štefan Milan, mladý kňaz, vracal z Ríma. Študoval tam teológiu, avšak keď ochorel, na žiadosť rodičov ho poslali domov na Slovensko. „Na jar v roku 1950 sa vrátil domov. Žil na Tepličke nejaký čas a prišiel v tom v čase navštíviť aj nás ako svojich príbuzných.“ Ďalším aktívnym kňazom, s ktorým prišla Anna do kontaktu, bol Štefan Náhalka, ten pôsobil od roku 1946 ako tajomník biskupa Jána Vojtaššáka a neskôr ako profesor teológie v Spišskej Kapitule. Po zaistení Vojtaššáka bol na krátky čas preložený do Veľkej Lomnice a od roku 1950 sa začal ukrývať. Napokon sa mu na jar roku 1953 podarilo pred krutým prenasledovaním utiecť do Rakúska a odtiaľ do Talianska, kde vyvíjal mimoriadnu organizačnú i publikačnú aktivitu. Anna Greňová spolu so Štefanom Milanom a Štefanom Náhalkom založila dievčenský i chlapčenský krúžok Katolíckej akcie so zameraním na laický apoštolát. Pomáhalo im pri tom viacero mladých, medzi inými i nastávajúci Annin manžel, František Greň. „Stretávali sme sa dosť pravidelne, asi každé dva týždne, vždy v inom byte, s programom čisto náboženským. Nebolo tam nič politického; začínali sme modlitbou, prečítaním Svätého písma, rozjímaním o tom, a potom každý hovoril zo svojho prostredia, čo tam videl. Premýšľali sme, ako by sme mohli pomôcť tápajúcim ľuďom napríklad dobrou knihou, dobrým slovom, alebo aj po čisto občianskej stránke. To sme takto preberali každý krúžok.“
Tieto krúžky viedli tajne až dovtedy, kým Štátna bezpečnosť (ŠtB) nezačala ostro prenasledovať kňazov a rehoľníkov, ale i laikov, ktorí sa s kňazmi poznali, viedli aktívny náboženský život. Annu Greňovú veľmi zasiahlo zatknutie najbližších kňazov. „Ja som ostala úplne zmrazená, no a veľmi som to prežívala. Vtedy viem, že som si kľakla pred kríž, bola prvá pôstna nedeľa, a obetovala som Pánu Ježišovi celé ďalšie obdobie, pretože som už predpokladala, že sa začína aj moja krížová cesta.“

Pracovala v podniku Vagónka Poprad a hoci ju ŠtB prostredníctvom rôznych spolupracovníkov monitorovala už dlhší čas, zatkli ju až 25. februára 1953. „Keďže som nebola vo svojej kancelárii, zo susednej kancelárie ma zavolal k telefónu kádrovčík. Prihlásila som sa a on mi hovorí: ,Choď sa obliecť, lebo si predvolaná na úrad práce.‘ No, ja som sa ho pýtala, načo mám ísť na úrad práce, avšak on odpovedal. že si len potrebujú doplniť nejakú evidenciu.“ Pred Vagónkou Annu čakalo auto, do ktorého ju donútili nastúpiť. Prestrašenú ju odvliekli na okresný úrad, kde ju začali vypočúvať. Keď hovorila o tom, ako sa s priateľmi stretávajú a čo robia, dostala odpoveď: „Tieto veci, či vy tam sa s kamarátmi stretávate, to nás nezaujíma. Nás zaujíma to, kedy a kde ste sa stretli s Milanom, s Náhalkom, čo bol cieľ toho stretnutia, čo ste robili, o čom ste rozprávali a kde by sme sa mohli stretnúť s nimi my. Nás nezaujíma nič iné, len aby ste nám povedali, kde sa nachádzajú tí dvaja, a idete domov.“ Vyšetrovanie trvalo vyše 24 hodín. Anna bola vyčerpaná, celý deň i noc musela stáť, nedovolili jej sadnúť si, no na otázku vyšetrovateľov, kde sa nachádzajú hľadaní kňazi, odpovedať nevedela. Po dlhých hodinách ju k výpovedi chceli donútiť fyzickým násilím, no márne. „Vyšetrovateľ mi hovorí: ,Tak teda, aby ste sa troška prebrali, tak pekne si zložte pršteky a trocha vás pošteklíme‘! Zobral pravítko a vlastne ma párkrát udrel po rukách. No ale nič nevytĺkol, pretože naozaj som o tom nevedela.“ Po prevezení do košickej väznice vyšetrovanie i tresty pokračovali. Napokon ju Krajský súd v Košiciach odsúdil na štyri roky odňatia slobody. Proti rozsudku podala odvolanie, avšak to bolo neúspešné. Najvyšší súd v Prahe jej k trestu, pravdepodobne „za odvahu“, ešte rok navyše pridal, a teda podľa nového rozsudku mala stráviť vo väzení päť rokov.

Prvých 18 mesiacov bola v Košiciach vo vyšetrovacej väzbe, z toho 7 mesiacov na samotke, a ďalších 22 mesiacov v Nápravnom pracovnom tábore v Želiezovciach. Roky odlúčenia od najbližších prežívala ťažko, avšak modlitba bola jej každodennou posilou. Na väzenské podmienky spomína takto: „Čo sa stravy týka, bola to strava väzenská. Ráno čierna káva, tmavý chlieb; obed bol taký malý... Nám ženám to stačilo, ale chlapi si skutočne veľmi sťažovali, že majú hlad. Kúpať sme sa chodili raz mesačne. Dole boli v suteréne sprchy, tak tam sme chodili. Ináč sme sa umývali tak, že nám dali do lavóra trocha vody a pohár, ktorý sme mali na pitie. Do toho sme dostali tiež trocha vody, že sme si mohli zuby umyť a vylievalo sa to do nádoby na WC. No, jedlo nám hádzali jak tuná ja mačkám ku dverám v ešusíku. Otvoril dvere a zobrali sme si.“ Pri prechode z cely do vyšetrovacej miestnosti im vždy zaviazali oči uterákom a v rámci tvrdého väzenského režimu nemali zo začiatku povolené ani krátke vychádzky. „Ja som bola na vychádzke prvýkrát od toho februára až v polovici augusta, asi na desať minút. To bola jedna vychádzka a ďalšia bola, až keď som bola po súde. Ako to mohol človek vôbec vydržať, to neviem. Bez vychádzok, bez poriadnej stravy, no a ten psychický nátlak, ktorý robili...“

Okrem toho, čo všetko si Anna Greňová vo väzení vytrpela, sa počas vyšetrovania dozvedela, že bol na ich majetok vydaný exekučný príkaz. Ešte pred súdnym procesom jej zabavili všetky osobné veci. Tie jej museli príbuzní za vypožičané peniaze opätovne kúpiť. Vyšetrovania neboli ušetrení ani jej rodičia a manžel František Greň. Po prepustení sa však Anna akejkoľvek ďalšej tajnej aktivity bála. Hoci mala ponuky vypomáhať pri tlačení samizdatov, odmietla ich so slovami, že druhýkrát už do väzenia ísť nechce. Vydala sa, s manželom si založili rodinu a ona sa usilovala napriek všetkému začleniť späť do spoločnosti.

Príbeh pamätníka spracovali: Jana Speváková a Martina Fiamová.