Príbeh pamätníka Albín Maslaňák (1958)

Motto: „Ak sa robia Božie veci, tak tie sú vždy požehnaním.“

Albín Maslaňák sa narodil 15. februára 1958 v Oravskom Veselom, okres Námestovo;
1973 – ukončil základnú školu v Oravskom Veselom;
1977 – maturoval na Strednej priemyselnej škole elektrotechnickej v Tvrdošíne;
1982 – ukončil Elektrotechnickú fakultu Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave;
Bol vedúcim hudobnej skupiny, ktorá patrila medzi popredné v okrese;
1986 – z Ríma s kamarátom preniesli náboženskú literatúru;
1986 – vyšetrovaný ŠtB za hudobno-recitačné podujatie v kostole 4.10.1986;
1986 – 1989 – Albín s kamarátom Jozefom preniesli cez hranicu do 8 ton kníh;
24.9.2015 – premiéra dokumentárneho filmu Stopy v snehu. Dostal ďakovný list a Pamätnú medaila ÚPN za odpor proti totalite;
2017 - vyšiel slovenský preklad Mariana Szczepanowicza Kuriéri Božieho slova.

Albín Maslaňák sa narodil 15. februára 1958 v Oravskom Veselom, okres Námestovo, v obci pod Pilskom, ktorá hraničí s Poľskom. Detstvo prežil v roľnícko–robotníckej rodine medzi dvomi staršími bratmi i sestrou a mladšou sestrou. „V rodine vládla atmosféra taká, že cez leto sme pracovali, boli sme zvyknutí aj na tvrdšiu prácu. Pretože ten statok bolo treba akýmsi spôsobom obhospodáriť, bolo treba pripraviť proste tú potravu na zimu. No a v podstate, v zime otec odišiel na práce do lesov do Čiech, takže to sme mali tak trošku také voľnejšie obdobie. A chodili sme na turistiku, lyžovali sme, proste bolo to také detstvo. So súrodencami sme vychádzali veľmi dobre. Rodičia nás naučili takým veľmi dobrým návykom, ako je postarať sa o seba, naučili nás pracovať, čo si nesmierne cením dodnes, pretože učím to aj svoje deti rovnako, aby vedeli pracovať a aby sa naučili pracovať, aby mali zodpovednosť.“

Základnú školu ukončil v rodnej obci v roku 1973. Maturoval v roku 1977 na Strednej priemyselnej škole elektrotechnickej v Tvrdošíne. „Tá doba bola vtedy, by som povedal dosť taká ťažká, pretože to bolo obdobie takého zdravého komunizmu. Ja som chodil na strednú školu, tak dokonca som nedostal ani štipendium, pretože moji rodičia gazdovali a nepodpísali do družstva alebo do štátneho majetku. Našťastie som sa stretol s veľmi dobrým vtedajším riaditeľom a zástupcom školy, ktorý napriek tomu, že mi to miestne úrady v obci nepotvrdili, tak on mi štipendium dával a potom som dostával.“

Štúdium Elektrotechnickej fakulty Slovenskej vysokej školy technickej ukončil v odbore elektrotechnológia v roku 1982. Po ukončení školy nastúpil do zamestnania v podniku na výrobu televízorov v Tesle Orava v Nižnej. V tom istom roku nastúpil na základnú vojenskú službu a po jej skončení pracoval v podniku ako vývojový pracovník. Býval v rodnej obci a bol aj vedúcim hudobnej skupiny, ktorá patrila medzi popredné skupiny vtedajšieho okresu Dolný Kubín. „To obdobie bolo ťažké v tom, že v podstate ste si nevedeli kúpiť solídnu náboženskú literatúru, pretože tá jednoducho neexistovala. A pamätám si, že sme chodili do krúžkov v Bratislave, to bola tá podzemná cirkev. A tam keď niekto doniesol nejakých päť - desať kníh, tak sme sa išli pobiť o ne, pretože to bola vzácnosť.“

Na štúdium v Bratislave má dobré spomienky, lebo stretal zaujímavé osobnosti. „Ferko Mikloško zohral takú úlohu, že možno by som zďaleka trochu začal, že ja ako študent som sa dostal do krúžku, kde bol Fero Mikloško. A pre mňa bol veľmi veľká autorita. A vlastne sme tak brali od neho všelijaké či nápady alebo proste ten jeho život sme vnímali tak ako človeka, ktorý nám má, čo povedať... Vlado Jukl bol takisto pre mňa veľmi veľká autorita, dokonca u Vlada Jukla sme sa stretávali v jeho byte. Takže Vlado bol pre nás veľkým takým prínosom. A na margo toho ešte môžem povedať, že ako teraz, keď to hodnotím s odstupom dlhých rokov, tak môžem povedať, že mal som obrovské šťastie, že som sa dostal medzi týchto ľudí. Pretože dneska, keď vidím, keď idú deti študovať alebo študujú, dneska je už všetko akési komerčné, my sme vtedy mali presne určené, neviem kto dal nejaké odporúčanie, vedel, že nejako tu žijem nejakým spôsobom. A som prišiel do Bratislavy a tam som zrazu zistil, že už majú na mňa kontakt a povedali mi, vtedy pôjdeš tam a tam a toto bolo pre nás obrovské šťastie, ja si dneska hovorím, pretože, ktovie, kde by sme sa boli, ktorým smerom sa ubrali.“

Počas zájazdu do Talianska v lete 1986 dostal Albín s kamarátom nové poznanie i inšpirácie. „Boli sme na zájazde v Taliansku, a takou zvláštnosťou toho zájazdu bolo to, že ten zájazd bol taký prierez celým Talianskom, od Sicílie až po Benátky. A zvláštnosťou toho zájazdu bolo to, že na Rím boli vyčlenené štyri hodiny z celých tých sedem dní. Ale my sme s kamarátom urobili taký svoj program na ten zájazd. Na Slovensku sme si kúpili lístky, zo Sicílie do Neapolu, nemohli sme si kúpiť do Ríma, lebo to by bolo podozrivé. A v podstate hneď na druhý deň sme sa odpojili od zájazdu. Išli sme vlakom do Ríma, a tam sme boli štyri dni. Samozrejme, po štyroch dňoch sme vedeli, že už treba ísť naspäť, lebo sme odchádzali zo Sicílie. No ale chcem povedať to, že tam sme sa stretli, prvý raz sme videli spústu literatúry. Tá literatúra bola všade, v Ústave Cyrila a Metoda, boli sme v saleziánskom ústave, tam bolo spústu literatúry. A to sme akosi tak do toho naskočili, pretože si pamätám, že čo sme videli, to sme si proste zobrali, oni nám to vďačne dali. No a keď sme odchádzali z Ústavu Cyrila a Metoda, tak sestrička nám hovorí, chlapci, ak s týmto prejdete, tak to bude zázrak. Pretože sme mali toho okolo štyridsať kíl každý, v kufri nemal nič iné len knihy. Takže to bol taký štart a vlastne od toho obdobia sme začali tak zvažovať, že by bolo treba niečo urobiť, aby sa literatúra dostala aj na Slovensko.“

Bolo viacero možností ako dostať náboženskú literatúru na Slovensko. Jednou z nich bolo prenášanie literatúry cez severné hranice Slovenska s Poľskom a aj tých možností bolo viacero, niektoré ale aj riskantné. Albín dobre poznal okolie, kde vyrastal i býval, mal ho prechodené aj ako turista. „Takí hlavní tí koordinátori alebo ako by som to nazval, tak to bol Ferko Mikloško, Jožko Konc a nebohý páter Anton Hlinka. No a v podstate tá literatúra sa dovážala tak, že z Nemecka, z tých krajín, kde sa literatúra natlačila, tak z Nemecka sa doviezla do Poľska, do prístavu. A z prístavu už ju tí ľudia, ktorí boli na to určení, tak ju prevážali ďalej. No a u nás to bolo za Pilskom, obec Korbielów, tak dovážali tú literatúru do Korbielówa, do našich známych...Ten prvý dojem, to si pamätám dodnes, sme sa stretli, lebo my sme sa stretávali na hranici. No a Adam prišiel a bol strašne nahnevaný a so strašnou výčitkou prišiel ku mne a hovorí, čo ste mi to urobili. A my hovoríme, však doviezli ste literatúru a on hovorí, a viete koľko doviezli, ja hovorím neviem. A on hovorí, doviezli tisícdeväťsto kíl literatúry. Čo chcete s tým robiť? Ako? Tak my hovoríme, tak to chceme preniesť na Slovensko. Tak nakoniec potom to bola tá prvá várka. Potom si Adam akosi zvykol, že to tam budú mu tam voziť. No a ak to teraz môžem povedať, tak celkove to bolo okolo šesť až sedem ton literatúry, ktoré sme preniesli s kamarátom na ruksakoch. S tým, že vždy to fungovalo tak, že my sme sa stretávali vždy o polnoci alebo o jednej hodine v noci, nikdy nie cez deň. No a oni vždy prichádzali traja, lebo tam je strmý svah z ich strany. A my sme vždy chodili dvaja. Niekedy traja, ale väčšinou dvaja. No a ešte keby som mohol k tomu, tak sa pochváliť, tak sme, tak najväčšie to množstvo, čo sme doniesli, tak bolo osemdesiatdva kíl pre jedného. Sme si to zvážili, no a bolo to vlastne tak, že ja som býval tak na konci dediny, takže sme to vždy doniesli ku nám, dali sme to tam do takej drevárne, kde sme mávali drevo. No a potom tie knihy sa brali ďalej, zas buď do Bratislavy alebo som to kňazom dával. Ale niekedy to bolo, by som povedal, fakt veľmi odvážne. Pretože tej literatúry bolo v tej drevárni niekoľko ruksakov, proste to boli skládky už, takže to bolo také aj niekedy aj nebezpečné. Ale mali sme jednu výhodu, že o nás nikto nevedel. Preto možno aj teraz robíme túto reportáž, lebo do dneska my sme o tom strašne málo hovorili. A tak sme si vraveli vždy, že ten anjel strážny bol vždy pri nás tak blízko, že sme ho nechceli nejako uraziť a o tom sme sa nechválili nejako, že robíme s literatúrou. Až neskôr som zistil, že malo to taký obrovský význam a do dneska si to vážim, že sme sa dali touto cestou a že sme vlastne aj kopu Slovákom pomohli, aby mohli teda čítať alebo aby mohli sa nejako vzdelávať. Tej literatúry bolo spústu a boli to rôzne tituly.“

V roku 1986 niekto udal udalosť akadémie, ktorá sa konala v predvečer odpustu 4. októbra 1986 (inde sa to nazýva aj hody.) Podobné programy modlitieb, spevov, recitácií sa v kostoloch konali už po Velehrade 1985 častejšie. Na iných miestach ako v Levoči, Šaštíne, či počas Trnavskej novény aj predtým. Preto sme organizovali (autor bol spoluorganizátorom podujatia) takú prvú akadémiu aj v Oravskom Veselom za účasti mladých ľudí či hudobných skupín aj z okolia. „V Oravskom Veselom sme mali odpust a urobili sme takú akadémiu. Menšiu. No a to bolo v sobotu, v nedeľu bol odpust a v pondelok sa roztrhlo vrece s eštebákmi, ktorí prišli asi šiesti za mnou do práce. No a chceli stále proste, prečo sme boli a čo sme to vlastne tam robili a je spojené s tým kopu takých všelijakých pikošiek. Potom po nejakých siedmich hodinách robili zápis a pýtali sa, odkiaľ ste išli? Hovorím zo zákristie. Okiaľ? Zo zákristie. Odkiaľ ste išli? Zo zákristie. A čo to je zákristia, ako sa to píše zákristia, sakristia? Potom, čo ste tam mali? Organ. Hádam varhany, nie? Tak po slovensky je organ, po česky varhany. No ale fígľom bolo to, že ja som prišiel domov a kamarát ma už čakal. Hovorí, kde trčíš, však treba ísť hore. Tak sme išli po knihy, takže bolo to niekedy, možno to bolo tým, že sme boli mladší, človek tak možno nezvažoval tie dôsledky.“

Albín mal prenášanie literatúry dobre premyslené aj vďaka návšteve Antona Hlinku v Mníchove. „Tak tá návšteva bola niečo fantastické, pretože ja som sa predtým skontaktoval s Ferom Mikloškom, že tam ideme, my sme tam totiž išli kupovať hudobné nástroje. My sme boli ako kapela, tak tu sa nedalo kúpiť nič, tak sme išli do Nemecka a nejakým spôsobom sme si to vybavili a práve Ferko potreboval dať nejaké údaje. Tak som prišiel do Bratislavy k Ferkovi, Ferko pustil na nejaké volume gramofón. Lebo ho odpočúvali, to bolo jasné, a povedal mi, čo mu mám povedať. Tak som si to, tri razy sme si to zopakovali, vedel som, o čo ide, tie správy som mal teda v pamäti. No a potom Ferko mi dal heslo, ktorým sa preukážem, keď stretnem otca Hlinku. Tak sme boli na svätej omši v kostole svätého Štefana v Mníchove. A vyšli sme von a sme sa mu pre lebo sme boli traja, a sme sa mu predstavili, že sme teda zo Slovenska. A otec Hlinka, tak samozrejme, že s nami hovoril, ale bolo vidno odmeranosť istú, lebo viete, že vtedy, keby ho niekto bol natrel, ako sa hovorí, tak by mu hádam boli dali nejaké vyznamenanie. No a potom som povedal to heslo, pamätám si ho aj dneska ešte, že som neužitočný sluha. A keď som povedal toto heslo, tak páter Hlinka, len tak mu zažiarili oči a hovorí, dobre, poďte. Tak bo bolo jasné, že takto sa bolo treba stretávať. A z tej návštevy som mal taký úžasný zážitok. Viete som prišiel po x rokoch kdesi do sveta, kde to funguje úplne inakšie a kde literatúra bola bežne na stole, nikto sa nikoho nebál a tak ďalej, takže. Páter Hlinka bol pre mňa taká autorita, ktorá bola veľmi taká razantná. Bol veľmi taký, veľmi priateľský, razantný, taký, bolo vidno, že na tom človeku som videl, že ako keby som to mohol tak nejako zovšeobecniť, že ten človek vie, čo chce. To bolo pre mňa také úžasné na ňom.“

Albín sa roku 1988 oženil a November 1989 priniesol slobodu i nové možnosti. „Ale ja osobne som vnímal osemdesiaty deviaty rok ako také obrovské uvoľnenie. Možno sme mali menej rokov alebo boli sme mladí, tak ten entuziazmus bol taký väčší. Dneska, keď to porovnám, tak sám si kladiem kopu otázok v niektorých veciach, či už ohľadom viery alebo ohľadom ľudí. Predtým sa mi to zdalo, že to bolo oveľa také družnejšie, že to bolo viac o srdci, že to bolo o takej spolupatričnosti. A potom sa rozviazalo čosi, čo nikto nevie dodnes definovať, čo sa vlastne urobilo, pretože dneska sa to akosi rozbilo. A zase teraz takou mojou túžbou ďalšou je dávať to po troške dokopy, keď sa podarí. Mal som spolupracovníčku, ktorá je teraz redaktorkou v Orave. No a ona mi raz hovorí, že by chcela, či poznám meno Maslaňák, nejaký Jozef. A hovorím, áno Jozef poznám, to je môj otec. A ona hovorí, ale ešte nejaký Albín Maslaňák existuje vo Veselom? Hovorím, áno, je jediný. Ale ja by som chcela vedieť, nejaký Albín Maslaňák že vraj prenášal literatúru, Nevedel by si povedať? Lebo v Poľsku vyšla nejaká kniha, a ona chce napísať o tom reportáž, to už bolo po prevrate. Hovorím, však to som ja. Hovorí, netáraj, ja chcem vedieť vážne, kto to je, pretože ja chcem seriózny článok napísať. Tak potom, keď sme sa bavili, sedeli sme možno zo tri hodiny a hovorí, ako je možné, že sme chodili do roboty a ja som nikdy nevedela, že také dačo robíš alebo že teda s niečím takým pracujete. No tak. Bolo to vždy, bolo to tak, sme to niesli v takom duchu, aby to bolo, aby o tom vedelo, čo najmenej ľudí, tak to poviem. A keď, čím menej ľudí vie, tak tým menej sa to vie rozšíriť."

Problematike prenášania literatúry sa venuje aj dokumentárny film Ústavu pamäti národa Stopy v snehu, ktorý mal premiéru 24. septembra 2015 a v ktorom vystupuje aj Albín Maslaňák. Pri tej príležitosti dostal aj ďakovný list a Pamätnú medailu ÚPN za odpor proti totalite. V roku 2017 vyšiel slovenský preklad poľského autora Mariana Szczepanowicza Kuriéri Božieho slova. Je to dokument a svedectvo obetavej služby a spolupráce poľsko-slovenských aktivistov v rokoch komunistického prenasledovania.

Príbeh pamätníka spracoval: Stanislav Labjak, december 2019.