Príbeh pamätníka Adam Repka (1924)

„Odkázal by som mladým, aby nezabúdali predovšetkým na svoju vieru a pamätali na to, že raz budú stáť tiež pred súdom, a nie takým komunistickým, ale pred súdom Božím. A aby nikdy nezabudli na to, čo si ich predkovia za socializmu vytrpeli.“

Adam Repka sa narodil 9. júna 1924;
počas svojho života prežil štyri rôzne režimy;
po vojne neprivítal nástup socializmu s nadšením kvôli nútenému združstevňovaniu;
v roku 1950 bol zatknutý a odsúdený na päť rokov väzenia za velezradu a pokutu desaťtisíc korún kvôli dvom protištátnym letákom upozorňujúcim na snahu vládnucej strany odkloniť sa od Vatikánu a utvoriť vlastnú štátnu cirkev;
okrem neho zatkli a odsúdili ďalších jedenásť ľudí;
bol zadržaný vo vyšetrovacej cele v Prešove a neskôr v Bratislave;
po vynesení rozsudku si odpykával trest vo väznici v Leopoldove a v Jáchymove;
v Jáchymove pracoval pol roka v bani, potom až do konca trestu pracoval pri hlbinných vrtoch;
vo väzení chodil miništrovať na tajné bohoslužby;
o dve deti, dvojročnú dcéru a trojmesačného syna, sa starala jeho manželka sama;
jeho brat, Ján Repka, bol kňazom u františkánov;
bol internovaný v kláštore v Podolínci, kde pracoval na štátnych majetkoch a v lesoch;
neskôr pôsobil v Trnave, v Dvorníkoch, v Malackách a v Svätom Antone;
Adam Repka sa po návrate z väzenia ako „nespôsobilý“ pre socialistický režim musel zamestnať na družstve, kde pracoval až do odchodu do dôchodku;
počas tohto obdobia sa Adamovi Repkovi s manželkou postupne narodilo ďalších päť detí, z ktorých najstarší syn, inšpirovaný Adamovým bratom Jánom, vyštudoval za katolíckeho kňaza a pôsobí v Rusku;
želaním Adama Repku je, aby mladí ľudia pamätali na svoju vieru a nezabudli na to, koľko si ich predkovia počas socializmu vytrpeli.

Rodina, detstvo a mladosť

Adam Repka bol v poradí siedmym z ôsmich detí. Detstvo, mladosť, a napokon i celý zvyšok života po návrate z väzenia prežil v rodnej obci Kurima: „Kurima bola obchodné stredisko pre všetky obce tu i pre celý obvod. Sem chodili na vozoch, boli tu veľké jarmoky, kde sa predávalo všetko: od potravín pod šiatrami až po dobytok, prasce, kravy a kone.“ Za viac ako 80 rokov svojho života zažil Adam Repka štyri rôzne vládnuce režimy. Za najhoršie pre Slovákov označil obdobie, kedy na čele Československa stál Masaryk a Beneš, pretože bola veľká chudoba: „Bola to úplne úžasná chudoba. Odev sa vyrábal len z konope, z plátna, poťahy na postele, bielizeň - všetko len domáca výroba. A kupovali sa len najpotrebnejšie veci ako petrolej, cukor a soľ. Všetko len na dlh sa bralo. Bol to hrozný režim, strašne, chudoba úžasná to bola a my sme ako deti rástli v tom režime, a sme si mysleli, že to tak len musí byť.“ Naopak, obdobie po vzniku samostatného Slovenského štátu vyzdvihuje kvôli veľkému rozvoju krajiny a postupnému formovaniu slovenskej inteligencie: „Taký rozmach ja nepamätám nikdy, ako bol vtedy za Slovenského štátu.“ Na druhej strane však odsudzuje vysťahovanie Židov a všetko násilie a krutosť, ktorému museli v tomto období čeliť: „No keď už sťahovali Židov a tak ďalej, to z kresťanského hľadiska musím povedať, že bol veľký zločin, čo sa s nimi urobilo. Ani my sme nič nevedeli, že čo to je, prečo, kde to idú a tak, že je nejaký záchytný tábor alebo čo budú s nimi robiť.“

Situácia po vojne a nástup socializmu

„A keď naši bratia prišli z Ruska po výmene tej rýchlej divízie, tak nám povedali doma, že keď príde sem ruský režim, zoberú nám majetky a role. Ja som hovoril: ‚Ako môže nám niekto role odniesť?‘ No, neverili sme tomu.“ V povojnovom období v dôsledku víťazstva komunistickej strany začalo združstevňovanie a nastali kruté časy: „Kruté časy to boli, keď naše deti študovali v školách, poslali ich domov: ‚Ak otec podpíše prihlášku do družstva, tak sa vrátiš naspäť.‘ To boli ťažké časy toto. A kto sa protivil a bol tvrdohlavý, toho zavreli.“

Zatknutie a uväznenie

Zlom v pamätníkovom živote nastal v období druhých povojnových volieb: „Ale keď už prišli druhé voľby, aby sa ľudia vyjadrili ohľadom odtrhnutia cirkvi od Vatikánu, tak vtedy vyšli tieto letáky, kvôli ktorým som sedel. Tlačil ich jeden pracovník na notárskom úrade z Bardejovskej Novej Vsi, mal tam rozmnožovací stroj. A potom ich na motorke spolu s kamarátom, s ktorým som bol na vojne, roznášali po obciach. Prišli do jedného hostinca do Kočína v nedeľu poobede, to už bolo po voľbách, a pýtali sa, ako dopadli u nich voľby. ‚U nás dopadli tak‘ a ukázal čistý papier. A tam bol v civile oblečený jeden veliteľ žandárskej stanice, ktorý potom ako vyšli von, prišiel ku nim a preukázal sa legitimáciou,. Požiadal ich, aby sa legitimovali a potom ich dal zaistiť. A takto reťazovo išli potom ďalší. Bolo nás dvanásť ľudí zavretých. Bola medzi nami aj učiteľka a ostatní boli takí radoví občania. Jeden bol poštárom z Bardejovskej Novej Vsi. Ja som robil na poli také dva kilometre od obce, kam prišli za mnou dvaja eštebáci, ktorí ma zobrali na stanicu do Kurimy a povedali, že musím ísť s nimi. No ja som bol len v košeli, tak som im povedal, že si pôjdem domov aspoň po kabát. A oni išli so mnou domov. Naši boli tiež na poli inde. Matka mi zabalila slaniny i chleba do šatky, ako sa to voľakedy balilo, a potom som s nimi išiel do Prešova.“ Až v Prešove zistil, že okrem neho uväznili ďalších jedenásť ľudí, ktorí sa spolupodieľali na výrobe a distribúcii protištátnych letákov.

Vyšetrovanie a súd

Postupne všetkých dvanástich podrobili vyšetrovaniu plnému bitiek a mučenia: „A tam potom som už videl, že zavretý je ten i ten, že tam bola už celá skupina. Tak som čakal, čo bude ďalej. Tam nás oni vyšetrovali. Jeden z tých, čo ho predo mnou vyšetrovali, sa volal Karol Mihaľ, náš vedúci. On bol práve na rade. Jeho cela bola nad vyšetrovacou celou, o poschodie vyššie. Tak celú noc počúval plač a vyvolávanie, keď vyšetrovali a bili tam ľudí. A on z toho nemohol spať, celý bol z toho deprimovaný. Takže po týždňoch, keď ho bili, ja som ešte nebol tam, keď ho vyšetrovali, lebo to išlo reťazovo, tak potom dali mu cigaretu zapáliť a vyzvali ho, aby hovoril. Tak on len táral také nezmysly, že napísali zápisnicu na šesťdesiat strán, že sa schádzal s jedným agentom v Bratislave. A keď mu prikázali povedať, na akej adrese sa stretávali, tak on, keďže robil na notárskom úrade, adresy poznal všelijaké: ‚Tak tam na tej ulici, tam sme sa schádzali s jedným v pivnici... .‘ A kto ešte mal tie letáky, a tak to išlo za radom ďalej až po mňa. A keď už to malo isť k súdu, tak potom videli, že jeho výpoveď je úplná volovina. Čo tam natáral, skrátili potom na tridsať strán, na dvadsaťosem, približne polovicu vyhodili z toho. No a celé to vyšetrovanie, keď sa nechcel priznať, tak to oni mali na to už také čierne komory a tam musel byť v tme o hlade, na betóne ležať bez stolíka, bez postele, nič tam nemal.“ Na súde v Bratislave bol nakoniec Adam Repka odsúdený: „Kvôli dvom letákom som dostal päť rokov, pokutu desaťtisíc korún a stratil som občianskych šesť rokov, ako aj celý majetok.“

Spomienky na väzenie v Leopoldove a v Jáchymove

Spočiatku si Adam Repka trest odpykával v Leopoldove, kde strávil aj prvé Vianoce za mrežami. Na jednej izbe ich tam bolo približne tridsať až päťdesiat väzňov. „Potom tam na pracovisku bola jedna veľká hala a dlhé stoly, tri rady stolov. Jeden stôl mali obsadený čisto kňazi, čo driapali perie z takých podnikov, kde vychovávali veľa kačíc alebo husí. My sme tam boli prechodne a pomáhali sme im. Svoje perie driapali sme tiež a dodávali sme im, pretože keď niekto nadriapal viac, tak dostal povolenie, že mohol dostať kilový balíček z domu - nejakú výpomoc a či potraviny, alebo také niečo.“ Neskôr bol pamätník presunutý do väznice v Jáchymove, kde spočiatku pracoval v uránových baniach a po pol roku sa dostal k hlbinným vrtom: „Možno preto žijem, že som nebol priamo vystavený tak dlho tomu. Ale je tam rádioaktívne všetko - voda aj kameň, všetko je rádioaktívne. Takže napríklad v kuchyni, kde sa bývalo v tábore, tam vodu dovážali z vnútrozemia, lebo tá, čo tam bola, bola rádioaktívna, tak nám ju zakázali. Povedali, že kto sa napije vody v bani, tak len na svoje riziko, lebo tam voda tečie – sú tam pramene. No a kto sa nemohol zdržať, dostal vredy na sebe, také vyrážky.“

Tajné bohoslužby vo väzení

Ani v ťažkých životných podmienkach počas výkonu trestu nezabúdali väzni na svoju vieru. Tajne sa spovedali a ak im to situácia umožnila, usporadúvali tajné bohoslužby: „...jeden kňaz, ktorý bol u františkánov provinciál, Jozef Jurčovič, z Vištuku pochádzal. Tak ja som mu miništroval dole, on tam slúžil v bani päťsto metrov v zemi a ja som mu chodil miništrovať. Robil som v ,diaľkovrtoch‘, tak druhý väzeň obsluhoval stroj a ja som išiel na omšu za ten čas. Takže z hľadiska toho kresťanského sme sa aj tajne spovedali. Kňazi niektorí, čo slúžili omše, nemali víno ani hostie, ktoré musia byť pečené bez cukru, bez mlieka, bez všetkého. Tak tam boli zatvorení úradníci z Beranovej kancelárie, toho arcibiskupa v Čechách, čo bol. A ich manželky vedeli, čo chcú, tak im v balíkoch poslali pečené hostie, ktoré mohli premieňať. My sme mali svoje väzenské peniaze, čo len na jednu stranu boli razené, a teda neboli vonku platné. Tie, ktorými sa platilo medzi obyvateľstvom, sme volali ,tvrdé‘. Keď do kantíny prišlo hrozno, tak sme ho asi šiesti lisovali, aby sme mali z toho víno. Ale len jedno bolo dobré, ostatné skyslo. No a to sme používali po takých maličkých štamprlíkoch, boli to sklenené rúrky od liekov, ktoré sme namiesto kalicha používali. Kde bola taká izba, že každý bol stopercentný, že nebol medzi nami nijaký ,bonzák‘, tak tam sa mohla slúžiť omša. Ale takým spôsobom, že ja som mal šach roztvorený, oproti druhý čítal noviny a na lôžku stál kňaz a tam naspamäť, čo vedel, slúžil omšu.“

Pokusy väzňov o útek

„Väzni, ktorí sme tam boli politickí, mali sme slabú nádej na návrat domov, pretože živili nás tým, že keď príde k niečomu, ako prvé nás všetkých musia postrieľať, aby sa nás zbavili. Lebo keby tak niekto bol nás oslobodil a vyzbrojil ako armádu, to by nastala hrozná pomsta väzňov proti tomu režimu.“ Aj z tohto dôvodu sa väzni pokúšali utiecť a zachrániť si život. Niektorým sa to naozaj podarilo: „Napríklad prišli väzni na to, ako by sa dalo utiecť. Všetka hlušina sa sypala na násypy mimo závodu. Závod bol ohradený plotom a civili to tam sypali. Civili boli zamestnaní na nočné zmeny, lebo na tri zmeny sa pracovalo. Jedna partia väzňov si vymyslela zhotoviť do tých vozíkov, ktoré oni tam nakladali na nočnej zmene, ‚povalku‘ a tam sa skryl jeden väzeň, a zasypali ho navrch s kameňmi, a poslali ho medzi plné vozíky. No a tak tam prišiel ten vozík, tam sa obrátil a vysypal. Kamene išli dolu a on spadol na kamene. Nič sa mu nestalo a utekal ďalej. Oni ho, tí civili, aj videli, že utekal. Dosť na tom, že chýbal jeden väzeň a teraz museli zistiť, akým spôsobom on ušiel, pretože by ušiel aj druhý za ním tým istým spôsobom. Tak niektorý civil sa potom priznal, že ho zbadal, ako utekal pri tom vysýpaní tých vozíkov. Tak potom spravili pódium a tá ‚gebuzka‘, čo tlačí tie vozíky, mala taký špic a každý vozík prešla so špicom až do dna.“ No objavili sa aj pokusy, ktoré neboli úspešné: „Bola napríklad dielňa, kde zvárali cisterny, a tak si s autogénom vypálil kruh na spodku a jeden vošiel dnu. Ale ten útek sa nepodaril, pretože išiel so šoférom až do Karlových Varov jeden policajt. Ten odišiel na nákup a šofér tam chvíľu stál. A väzeň nevedel, čo sa robí, tak vyšiel z tej cisterny zo spodku a ten policajt ho v zrkadle videl, ako spod motora vychádza, no tak ho zaistil, takže sa to nepodarilo.“

Trest smrti a popravy

Pre vládnuci komunistický režim boli politickí väzni nebezpečnejší ako kriminálnici, ktorí páchali zločiny, a preto boli oveľa častejšie odsúdení na trest smrti: „Všetko to boli politickí väzni. Ani jeden prípad nepoznám, že by bol odsúdený taký kriminálnik v našej časti politických väzňov. Vtedy ešte bol trest smrti aj pre nich, ale pre režim bol vždy lepší on ako politický väzeň. Pre komunistickú stranu ten nebol nijako nebezpečný, ale politický väzeň, to už bolo väčšie nebezpečenstvo.“ Popravy väzňov Adam Repka zažil v bratislavskej väznici. V deň popravy býval vždy budíček neskôr. Čakalo sa, kým sa nahromadí približne osem až desať rozsudkov smrti a potom ich naraz vykonávali: „No a keď už prišli na popravu, tak stáli vo fronte, celý väzenský zbor bol prítomný. Prečítal sa väzňov rozsudok, z čoho bol obžalovaný a kat mu zavesil na krk šnúru. Pritom si oprel koleno o jeho brucho, aby ho nekopol, stlačil nejaký gombík a dno sa prepadlo pod ním. Potom ešte zobral mu hlavu a vylámal mu väzy. To tak išlo jedno za druhým, tretí, štvrtý, piaty... Ostatní čakali. No a potom tí, ktorí neskôr boli popravovaní, to už psychicky silno účinkovalo na nich. Niektorí sa už tak báli smrti, že hlasno kričali... .“

Návrat z väzenia

Pred odchodom z väzenia musel Adam Repka absolvovať povinné dvojdňové školenie, kde ich učili, ako majú zachovať tajomstvo a nikomu neprezradiť, kde boli väznení a ako pracovali: „No a keď nás prepúšťali, tak nám bolo povedané: ‚Keď nechcete prísť nazad, musíte dodržať, čo vám teraz povieme. Nesmiete povedať, kde ste pracovali, čo ste robili, pretože okamžite bez súdu prídete naspäť.‘“ Po vyčerpávajúcej ceste nakoniec šťastne pricestoval domov: „Manželka i matka ešte driemali a modlili sa s ružencom, tak som vošiel do izby a pozdravil: ‚Pochválen Ježiš Kristus.‘ Ony na mňa pozerajú. Opýtal som sa ich: ‚Tu bývajú Repkovci?‘ A mama ma skôr spoznala: ‚Však to Adam a čo si utiekol?‘ No ale kým sme sa zvítali, už po Kurime sa rozhlásilo mojim bratom a všetko už išlo do nás, i rodičia ešte žili, tak sme sa vítali s každým.“ Po návrate z väzenia nebolo pre Adama Repku jednoduché zaradiť sa do spoločnosti v obci, kde niekdajšiu súdržnosť obyvateľov nahradili rozbroje zapríčinené združstevňovaním: „To bola Kurima taká, že tu bola súdržnosť. Keď niekto budoval, postupne chodila rodina od prvého čísla mu pomáhať, koľko bolo treba. Tridsať chlapov, lebo miešačky neboli, tak tridsiati išli betónovať. A potom kým to takto celú Kurimu obišlo, tak sa vystavil dom. Takto u nás pomáhal jeden druhému. A také rozbory nastali až po tom združstevnení. A to bolo hrozné. A ja musel som ísť medzi nich pracovať, pretože to mi bolo určené už pri prepustení v Jáchymove. Bol som určený na pracovisko jediného družstva, pretože som bol ‚nespôsobilý‘ pre náš socialistický režim. Tak som tam robil všetky roky až do dôchodku.“

Na záver

Aj napriek neľahkému osudu sa podarilo Adamovi Repkovi aj s manželkou vychovať sedem detí. Najstarší syn, Melichar, inšpirovaný Adamovým bratom, vyštudoval za katolíckeho kňaza a v súčasnosti pôsobí v Rusku. Dve dcéry žijú v Kanade, ostatné deti zostali v Bardejove a v Kurime. Želaním pána Repku je, aby mladí ľudia nezabudli na to, koľko si ich predkovia počas socializmu vytrpeli, no predovšetkým, aby nezabúdali na svoju vieru: „... a pamätali na to, že raz budú stáť tiež pred súdom, a nie takým komunistickým, ale pred súdom Božím.“

Príbeh pamätníka spracovala: Ľudmila Adamová