Príbeh pamätníka Milan Brišš (1930)

„My odpúšťame, ale nikdy nezabudneme.“

Milan Brišš sa narodil v roku 1930 v obci Zákamenné na Orave;
otec, vojnový invalid, vlastnil obchodík so zmiešaným tovarom;
jeho chlapčenské roky najviac ovplyvnila 2. svetová vojna;
koniec vojny v roku 1945 znamenal pre Milanovu rodinu len dočasné vydýchnutie pred ďalším prenasledovaním;
po uchopení moci komunistickou stranou v roku 1948 otcovi vzali komunisti obchod, niekoľkokrát im hrozilo nútené vysťahovanie
Milanovi, ani jeho súrodencom nebolo dovolené študovať;
po maturite chcel pokračovať na vysokej škole, avšak pre svoj „nevhodný pôvod“ nebol na štúdium prijatý;
dostal povolávací rozkaz do bane, od októbra 1951 do februára 1954 fáral v ostravsko-karvinskom revíri, kde plnil svoju vojenskú službu;
po prepustení v roku 1954 sa zamestnal na krátky čas na škole v Riečnici na Kysuciach;
v roku 1954 Milana prijali na Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odkiaľ ho ale v treťom ročníku vyhodili;
prežil iba vďaka pomoci jeho známeho, jazykovedca Antona Habovštiaka;
svoj sen o vysokoškolskom vzdelaní zrealizoval na Pedagogickej fakulte UK, kde v roku 1958 ukončil štúdium zemepisu a dejepisu pre základné školy;
svoje prvé skúsenosti učiteľa získal vo Veľkých Levároch, v Sološnici a v Devínskej Novej Vsi;
dorobil si kvalifikáciu pre strednú školu, čo mu umožnilo pôsobiť na viacerých gymnáziách v Bratislave;
v rokoch 1977 až 1991 bol zamestnaný v Pedagogickom ústave mesta Bratislava, odkiaľ odišiel pracovať na inšpekčné centrum pri ministerstve školstva;
od roku 1995 je na voľnej nohe a prednáša právo na rôznych inštitúciách.

Milan Brišš sa narodil v roku 1930 v obci Zákamenné na Orave. Pochádzal z početnej rodiny, v ktorej bol od mladosti vedený k práci a zodpovednosti. Milan pomáhal v domácom hospodárstve ako sa dalo - rúbal drevo, kosil trávu, pásol kravy, popri tom si však našiel čas aj na svoj obľúbený šport i štúdium. „Nemal som zlé detstvo, bol som aj vychovaný kresťanským smerom.“ Otec, vojnový invalid, si otvoril obchodík so zmiešaným tovarom, čo zmenilo život celej rodiny predovšetkým po uchopení moci komunistickou stranou v roku 1948.

Jeho chlapčenské roky ale najviac ovplyvnila 2. svetová vojna, ktorá so sebou priniesla nejednu dramatickú situáciu. „My sme ako deti skutočne zažili množstvo strachu a utrpenia... keď prišli napríklad Nemci: ,Wo ist Partisan?? Tak sme sa báli, pretože sme už spali, však tých šesť detí a podobne. A rodičia vstali a oni svietili po všetkých miestnostiach baterkami a potom odišli. O chvíľu ale prišli partizáni. ,Nie je tu Fritz?? A stalo sa v susednej dedine v Oravskej Lesnej, že takto sa stretli oba tábory Nemcov a partizánov a streľba a tam prakticky zavraždili aj tých domácich, aj deti.“ Okrem toho, že im vojaci či partizáni vzali všetko, čo našli, otca Nemci odviedli na mesiac do Tešína.

Koniec vojny v roku 1945 znamenal pre Milanovu rodinu len dočasné vydýchnutie pred ďalším prenasledovaním. Otcovi vzali komunisti obchod, niekoľkokrát im hrozilo nútené vysťahovanie: „..bol tam jeden lekárnik, ktorý pochádzal z Hruštína od Oravského Podzámku, ktorý sa nás zastal. Aj ostatní susedia, že my sme nič, že to je dobrá rodina. Tri autá pristavené dvakrát. Proste, vysťahovať, pretože zle vplývame na občanov, sme, prosím, buržuji.“ Dôsledky komunistickej politiky pocítil Milan aj jeho súrodenci, keď im nebolo dovolené študovať. Po maturite chcel pokračovať na vysokej škole, avšak napriek svojej účasti na stavbe Priehrady Mládeže, nebol pre svoj „nevhodný pôvod“ na štúdium prijatý: „Nebol som prijatý na filozofickú fakultu a dostal som povolávací rozkaz do bane. Od 1. októbra 1951 do 10. februára 1954 som fáral v ostravsko-karvinskom revíri skoro každý deň, pretože vtedy sa robilo aj v soboty, aj v nedele.“ V bani Ostrava-Karviná si Milan plnil svoju vojenskú službu, hoci dovtedy baňu nikdy nevidel. Pracoval v ťažkých podmienkach v hĺbke 800 až 1000 metrov pod zemou. „Keď som prvý raz fáral, nevedel som, kam sa mám otočiť. Každý vojak bol pridelený jednému civilovi, tzv. haviarovi, tam na Ostravsko-Karvinsku. Dostali sme lopatu, on tam zbíjal, bolo prachu, tie lampy, ktoré boli, boli len také tmavé, málo svetla. Človek nevedel, kam sa má otočiť, takže dochádzalo dosť často k úrazom.“ Práca v bani bola namáhavá, musel absolvovať vyčerpávajúce pochody, znášať veľké teplo a všadeprítomný prach: „Ten prach sme dýchali, niekedy sme žuli tabak, to nás naviedli haviari civili... aby sme sa nenadýchali prahu uholného.“ Za svoju prácu síce dostával odmenu, z tej si však musel platiť stravu i ubytovanie. Dvakrát mal Milan v bani aj úraz, z ktorého sa liečil v nemocnici, čo mu paradoxne prinieslo zriedkavé chvíle odpočinku od vysiľujúcej práce. „Najhoršie bolo to, že nás považovali za nepriateľov socializmu, za ľudí, ktorí nemajú žiadnu cenu... My sme svojím spôsobom znevažovali činnosť aj tých civilných haviarov. Lebo sa hovorilo: ,Ja som baník, kto je viac? A on bol baníkom a my sme tam boli za trest. Tak to logicky nejak nepasovalo, lebo my sme ich týmto ponižovali.“

Po prepustení vo februári 1954 sa zamestnal na krátky čas na škole v Riečnici na Kysuciach. „Z prvého platu 950 korún som si kúpil závodný bicykel, tak som chodil bicyklom.“ V tom istom roku ho však prijali na Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Tu sa zapojil do činnosti umeleckého súboru Lúčnica, v ktorom niekoľko rokov spieval. Kvôli jeho „nevhodnému“ pôvodu sa nesmel zúčastňovať zahraničných zájazdov, najväčší úder ale prišiel v treťom ročníku jeho štúdia. „Začiatkom tretieho ročníka ma pozvali na dekanát, kde sedelo pätnásť ľudí a povedali mi: ,Súdruh Brišš.? Reku: ,Ja nie som súdruh.? ,Vy nemôžete študovať na právnickej fakulte, lebo máte buržoázne nánosy.?“ Milan bol totiž navrhnutý na štúdium medzinárodných vzťahov v Sovietskom zväze, na základe čoho začala škola preverovať „vhodnosť“ jednotlivých kandidátov. Veľmi lojálne sa zachovali jeho spolužiaci, ktorí proti Milanovmu vylúčeniu spísali petíciu, bolo to však zbytočné. Milan sa ocitol vo veľmi ťažkej situácii: „Keď ma vyhodili z právnickej fakulty, nemal som čo jesť, nemal som peniaze, nechcel som otravovať rodičov.“ Pomohol mu jeho známy, jazykovedec Anton Habovštiak, ktorý ho zamestnal ako brigádnika v Slovenskej akadémii vied, privyrábal si aj spevom v Československom rozhlase, „tak som sa nejako pozviechal.“ Milan sa nemienil vzdať a proti svojmu vylúčeniu sa niekoľkokrát odvolal na povereníctve školstva. Svoj sen o vysokoškolskom vzdelaní nevzdal a zrealizoval ho na Pedagogickej fakulte UK, kde v roku 1958 ukončil štúdium zemepisu a dejepisu pre základné školy. „Ešte predtým som dal tretíkrát odvolanie a ja som už bol na pedagogickej fakulte, na tretíkrát mi prišlo, že na základe náležitého overenia Vášho kádrového materiálu môžete ďalej pokračovať v štúdiu na právnickej fakulte.“ Milan im však už neveril a rozhodol sa zotrvať na pedagogickej fakulte. Po jej ukončení zbieral prvé skúsenosti učiteľa vo Veľkých Levároch, v Sološnici a v Devínskej Novej Vsi, kde strávil päť rokov. Dorobil si kvalifikáciu pre strednú školu, čo mu umožnilo pôsobiť na viacerých gymnáziách v Bratislave. V rokoch 1977 až 1991 bol zamestnaný v Pedagogickom ústave mesta Bratislava, odkiaľ, už vo veku 61 rokov, odišiel pracovať na inšpekčné centrum pri ministerstve školstva. Od roku 1995 je na voľnej nohe a prednáša právo na rôznych inštitúciách.

Napriek nepriazni osudu sa Milan nikdy nevzdal a svojou vytrvalosťou prekonal prekážky, ktoré mu do života postavil komunistický režim. „Bola páchaná vina na nevinnom človeku ako som bol aj ja. Je to zlé, protiprávne a protimorálne.“

Príbeh pamätníka spracovali: Martina Fiamová.