Otto Wagner (1924)

Foto: Otto Wagner

Životopis

„Keby som nebol strieľal ja, tak strieľajú oni. To je otázka sebazáchovy.“

Príbeh pamätníka

Otto Wagner sa narodil 7. augusta 1924 v Bratislave v rodine predavača. Spolu s bratom vyrastal v harmonickej atmosfére a venoval sa štúdiu. Nepociťoval žiadne znevýhodnenie kvôli svojmu židovskému pôvodu, to sa však radikálne zmenilo v roku 1938 a predovšetkým po vzniku Slovenského štátu v roku 1939. S bratom a rodičmi neočakávali od nového režimu nič dobré, skutočnosť však bola oveľa horšia. Otto sa presťahoval k dobrému priateľovi do Horského parku, kde ho v apríli 1942 zastihol otcov odkaz, aby sa vrátil a odišiel s nimi do tábora v Žiline. Avšak Ottovi rodičia smerovali do koncentračného tábora na území Poľska, z ktorého sa už nikdy nevrátili. Priateľ poskytol Ottovi vlastné dokumenty a tak začal žiť v Bratislave pod menom Ľudovít Krajčovič. Jedného dňa ho však napriek všetkej snahe odhalili a odviedli do pracovného tábora Nováky, kde bol internovaný až do vypuknutia Slovenského národného povstania. Po rozpustení tábora v auguste 1944 sa zapojil do bojov SNP a absolvoval v Kostoľanoch základný výcvik, z ktorého smeroval do boja proti nemeckým jednotkám. Zo začiatku bol účastníkom rozviedky deviateho bataliónu Jegorov, neskoršie bol vymenovaný za veliteľa rozviedky deviateho bataliónu Jegorov-Stalin. V októbri 1944 však padol do zajatia a bol deportovaný do koncentračného tábora Mauthausen v Hornom Rakúsku. Tu sa hlad, choroby, otrocká práca, neustály strach a smrť stali preňho každodennou samozrejmosťou. Verí, že prežiť mu pomohla dobrá kondícia, ktorú získal ešte pred vojnou ako aktívny športovec. V neľudských podmienkach sa dožil mája 1945 a príchodu amerických vojakov, väčšina dozorcov však tábor opustila ešte pred jeho oslobodením. Do rodného mesta sa vrátil v auguste 1945. Po vojne si dokončil vzdelanie a diaľkovo vyštudoval Vysokú školu ekonomickú. Neskôr pracoval ako vedúci geodézie, avšak po emigrácii syna z komunistického Československa sa z neho z jedného dňa na druhý stal radový referent. Otto dlhé roky pôsobil v Slovenskom zväze politických väzňov v Bratislave, bol predsedom Združenia väzňov koncentračných a zajateckých táborov na Slovensku a bol činný ako člen predsedníctva a pléna Ústrednej rady Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov.

Život tam nič neznamenal

Život tam nič neznamenal (formát Flash Video)

„V samotnom koncentračnom tábore to bolo niečo strašného. Predstavte si, že tam bolo okolo dvestotisíc ľudí z osemnástich krajín Európy. Náš denný prídel bol okolo pol litra, liter, vyvarená voda v zemiakových šupkách a osmina chleba, čiže z toho sa prakticky nedalo žiť. Mal som to veľké šťastie, že občas ma ten esesák zobral, aby som voľačo tlmočil, lebo ovládam päť jazykov. A to tlmočenie mi pomohlo, že som dostal trocha viac polievky, trocha viacej chleba a mohol som sa podeliť s mojimi spolubojovníkmi. Ovšem, to nebolo pravidelné, to bolo len z času na čas. Ale chcem vám povedať, že vidieť mŕtvolu vedľa seba, to bolo také bežné, viete. Keď sa priblížila fronta, tak nás potom dali do jedného, v samotnom Mauthausene, do jedného stanového tábora, kde sme na holej zemi a to bolo v novembri, v decembri, na holej zemi sme ležali a boli sme stlačení a vedľa mňa boli spoluväzni. Keď som sa zobudil, teda keď sa dá hovoriť vôbec o spaní, keď som sa ráno zobudil, tak vedľa mňa, tí ležali, tí moji spolubojovníci, čo boli ku mne pritlačení, tak tí boli mŕtvi. Čiže som, prakticky možno povedať, celú noc ležal medzi dvomi mŕtvymi. Áno? Ale to vám chcem povedať, že život tam nič neznamenal, viete? Keď ste tam videli ležať jedného človeka mŕtveho, to bolo také bežné, viete, že človek úplne otupel.“

Ako funguje multikulturalizmus

Ako funguje multikulturalizmus (formát Flash Video)

„Situácia bola taká, že kto sa narodil v Bratislave v tom období, keď som ja bol mladý, tak prakticky ovládal tri jazyky. Nemčinu, maďarčinu, slovenčinu. Lebo už keď sme boli spolu, keď sme už hrali futbal a keď sme sa hrali na chytačku a podobne a tak ďalej, keď sme sa spolu hrali, tak jeden bol Maďar, druhý bol Nemec, tretí bol Žid, štvrtý bol Slovák a tak ďalej. To znamená, že mladí ľudia sa automaticky naučili tri reči, že by mali nejakú snahu alebo že by chceli. To patrilo k životu, že keď som tomu Maďarovi povedal, že poď sem alebo tak, tak to som sa musel automaticky naučiť, tie jeho slová a podobne. Takže chcem len zdôrazniť jednu vec. Keď som chodil do školy, či už do ľudových škôl alebo na meštianku, tuná bol veľmi, veľmi dobrý súlad v Bratislave. Tuná ako viete, žili Maďari, žili tu Nemci, žili tu Židia, žili tu Slováci, teda väčšinou Slováci, ale nikto necítil, že ten je Slovák, ten je Maďar, ten je Nemec, ten je Žid a tak ďalej, tu bol absolútny súlad. Tu bol absolútny súlad, to ten nesúlad začal až vtedy, keď bol vytvorený Slovenský štát a keď sa dostali k moci gardisti. Viete, to bolo umelo vyvolané. Ale inakšie tu bol ohromný súlad, ja som v živote nepočul, že by voľakto nadával na náboženstvo alebo národnosť a podobne. Nielen mne, ale nikomu. To bolo jedno mesto, kde boli bežné tri reči a kde bol rodinný súlad a kde bol súlad medzi priateľmi a medzi rodinami.“

Ťažké časy

Ťažké časy (formát Flash Video)

„My sme jednak už boli na takej úrovni, že sme to sami videli, cítili a podobne a sa dozvedeli od spolukamarátov, áno? Ale otec nám povedal, že sa na nás chystajú ťažké časy. Ako viete, vznik Slovenského štátu, pri moci sú gardisti, na čele je katolícky farár, ktorý nemá dobrý vzťah k občanom židovského pôvodu, a že musíme sa na to najhoršie pripraviť. Aj sme tak zistili a možnože nás aj premiestnia, že budeme musieť vyprázdniť, mali sme dvojizbový byt tuná na Obchodnej, a budeme musieť ísť do menšieho bytu. Aj sa tak stalo, že nás z toho bytu vysťahovali a dali s nás do jedného bytu. Ale to by sme všetko ešte znášali, keby nebolo prišlo jedného dňa to, že ja som býval, keď sa situácia zhoršila, tak som býval u môjho priateľa. Lebo som nikdy nevedel, kedy prídu gardisti, tak som býval v Horskom parku u môjho priateľa Ľudovíta Krajčoviča a uňho som býval, ale stále som bol v kontakte s mojimi rodičmi a s mojím bratom. Jedného pekného dňa, to bolo v apríli tisícdeväťstoštyridsaťdva, nám dal vedieť otec, že boli tuná gardisti, aby sme si balili veci a že sa premiestnime do pracovného tábora do Žiliny. Aby som prišiel, že môžeme ísť s nimi. No ale ja som sa dozvedel už skorej, že čo to znamená byť v pracovnom tábore. Tak mal som to šťastie, že ten môj kamarát Ľudovít Krajčovič mi požičal svoj občiansky preukaz a svoje papiere a ja som začal v Bratislave žiť ako Ľudovít Krajčovič a mal som árijské papiere. Mal som všetko, čo mi on požičal, on potom zahlásil, že stratil svoje papiere a podobne. No a tu som žil a pracoval som na takých pomocných prácach rôznych a tu som žil až do apríla tisícdeväťstoštyridsaťdva, kedy ma, ja tuším, kto to bol, ale nemôžem to potvrdiť, lebo ja som predsa len bol občan Bratislavy a mnohí ma poznali, áno, ma prezradil. Tak prišli jedného pekného dňa gardisti a eskortovali ma do pracovného tábora Nováky, kde som bol od apríla tisícdeväťstoštyridsaťdva až do vypuknutia Slovenského národného povstania, do dvadsiateho deviateho augusta tisícdeväťstoštyridsaťštyri.“

V Novákoch sa dalo žiť

V Novákoch sa dalo žiť (formát Flash Video)

„Ja som sa dostal v apríli tisícdeväťstoštyridsaťdva, gardisti ma eskortovali do Novákov, keď sa dozvedeli, že som žil na árijské papiere. Tak som bol v Novákoch, v Novákoch som bol dva roky. Viete, v Novákoch, nemožno Nováky porovnať s koncentračným táborom, Nováky bol podstatne lepší život. Jednak bola relatívne dobrá strava a potom ja som pracoval na zimných prácach, niekedy v kameňolome, niekedy nás prepožičiavali niektorým organizáciám, aby sme tam pre nich pracovali. No ale inakšie sa dalo v Novákoch žiť, viete? Dalo sa tam žiť a aj tam čo boli tí gardisti, ja mám taký dojem, že oni boli židovskou obcou podplácaní, dostali všelijaké darčeky, takže boli trocha humánnejší ako normálni gardisti zvonka, viete? No a ja som tam dva roky žil a pracoval som a keď potom ma zobrali do Mauthausenu, tak potom som si porovnával, že to sa nedá porovnať život, aký bol v Novákoch na Slovensku a aký bol v Rakúsku v koncentráku.“

Koncentračný tábor Mauthausen

Koncentračný tábor Mauthausen (formát Flash Video)

„Cestovali sme tam asi štyri, päť hodín a potom sme hodinu, dve, pešo prešli do toho tábora a tam nás už privítali esesáci a tak ďalej a nás vysmiali, museli sme sa donaha vyzliecť, ostrihali nám vlasy dohola, dali nám tie prúžkované šaty a drevené pantofle. A to bolo v zime, v novembri, áno? A tie tenké plátenné šaty nám dali a čiapku a pantofle a nechali nás tri, štyri, päť hodín vonku stáť na appelplatzi. Appelplatz, to bola veľká plocha, kde boli na jednej strane baraky a na druhej strane voľné miesto, kde každé ráno robili kontrolu. No a ľudia, keď vonku stáli skoro nahí v tých tenkých plátenných šatách na okraji, tak každý sa snažil stlačiť do stredu. Ja som mal to šťastie, že som vždycky, som bol mladý, vitálny, ešte som sa vždycky stlačil do stredu, viete? A tí, čo stáli na okraji vonku, keď prechladli, dostali hnačku a to bola istá smrť. Takže tam každý deň niekoľko sto ľudí umrelo buď chorobami, buď hnačkami, alebo že zmrzli. Tak to boli také pomery, viete, čo si človek nevie predstaviť. No ale ja som mal to šťastie, jednak že som bol mladý, že som bol zdravý. Ja som totižto v mladosti bol plavcom, ja som svojho času bol majster Československa a majster Slovenska na sto metrov voľným spôsobom. A to ma udržalo vždycky v kondícii a to mi aj pomáhalo, že som prežil. I keď mnohí moji spolupracovníci v mojom veku zahynuli, umreli a podobne, ja som to predsa a ja to pripisujem tomu, že som hodne športoval a to ma udržalo, viete?“

Schody smrti

Schody smrti (formát Flash Video)

„Predstavte si, že tam bolo stoosemdesiatšesť schodov, kde museli väzni ťažké balvany, keď začali ten tábor budovať, ťažké balvany, ktoré vážili tridsať, štyridsať kíl, museli niesť hore do samotného tábora z toho kameňolomu. Stoosemdesiatšesť schodov hore a keď jeden väzeň nezvládol a spadol, automaticky esesáci, čo boli okolo, ich zastrelili do tylu. Tak ten, čo to nezvládol, ten sa nedožil. No a tak ja som mal to šťastie, že dvakrát či trikrát som musel niesť tie balvany hore do tábora, ale mal som to šťastie, že som to zvládol, lebo som si bol vedomý toho, že keď spadnem, tak ma zastrelia do tylu, áno? To bolo také bežné, ako ste tie balvany nosili, tak vedľa vás padali spoluväzni a strieľalo sa, bum bum bum bum. Viete, človek to už bral ako súčasť života, viete? A potom boli prípady, že keď sa dostali hore niektorí väzni, že esesáci zo srandy, to bolo výška, čo ja viem, tristo metrov, že normálne toho väzňa sotil dole a zabil toho väzňa. Zo srandy to robili. Chytili väzňa, stlačili ho. ,Postav sa tam na kraj!? A keď sa postavil, normálne ho kopol a padol. Takže život tam nebol život, to nebol život, viete. Človek tam žil, ale to nebol život, lebo nevedel, v ktorom momente, v ktorej minúte zhasne jeho život.“

To si neviete predstaviť, čo znamená hlad

To si neviete predstaviť, čo znamená hlad (formát Flash Video)

„Boli prípady, že keď som tak niekedy tlmočil, a že ten esesák mi dal kúštik trocha viacej chleba a ja som ten chlieb jedol a omrvinky padli na zem, že vedľa mňa čo boli z väzni, a to boli niektorí vysoko inteligentní ľudia, ľahli si na zem a ústami tie omrvinky pozbierali. Takže to si neviete predstaviť, čo znamená hlad, to je niečo strašného.“

Horší ako esesáci

Horší ako esesáci (formát Flash Video)

„Blockälteste, to sa volal tak ten vedúci každého bloku, boli väčšinou Poliaci. Boli to poľskí väzni, ktorých Nemci povýšili ako na vedúcich určitých skupín väzňov. Ja vám môžem povedať, bohužiaľ, keď niekedy tí poľskí dozorcovia boli radikálnejší ako esesáci. Radikálnejší. Nemožno to generalizovať, ale boli prípady, že boli horší ako esesáci. Aby dokázali, že sú verní a tak ďalej, a že tá dôvera, ktorá im bola daná zo strany esesákov, že si ju zaslúžia, tak niekedy boli dôslednejší ako esesáci. Ale to nemôžem tiež generalizovať, boli prípady také a boli prípady také.“

Sám niekedy tomu nechcem uveriť

Sám niekedy tomu nechcem uveriť (formát Flash Video)

„Boli tam prípady, bolo tam medzi nami hodne ruských zajatcov a bol tam jeden prípad, kde jedného ruského generála ako odstrašujúci príklad, už neviem teraz presne čoho sa dopustil, v zime v decembri priviazali k stĺpu a obliali studenou vodou, až kým zmrzol. Takže oni tam robili odstrašujúce príklady. Jedného obesili, druhého zastrelili, tretieho obliali vodou a podobne. To sú veci, ktoré keď voľakomu dneska porozprávam, hovorí: ,Ty, to neni možné.? Hovorím: ,Bohužiaľ, je to možné, tak sa to aj stalo.? Takže človek musel dávať pozor. Napríklad, išiel vedľa mňa jedného pekného dňa jeden esesák a ja som ho tak letmo pozdravil a prišiel ku mne, že som ho zle pozdravil. Také dve facky mi vylepil, že som myslel, že ohluchnem, viete? Tak to bolo bežné, to bolo také bežné. Viete, o tom rozprávať dneska, tie spomienky sú strašne drastické. Keď si spomeniem, čo som ja tam všetko prežil. Takže sám niekedy tomu nechcem uveriť.“

Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov – Aktívna európska pamiatka.

logo Europe for Citizens
Vytlačiť