Oľga Mydlíková (1928)

Foto: Mydlíková Oľga

Životopis

„Pán Boh mi pomáha, vždycky som sa akosi dostala z každej veľkej núdze.“

Príbeh pamätníka

Oľga Mydlíková, rehoľným menom sestra Nikolaja, sa narodila 20. mája 1928 v dedinke Becherov, v Bardejovskom okrese. Jej otec bol gréckokatolíckym kňazom. V januári 1944, v šiestej triede gymnázia, jej otec zomrel. V auguste sa presťahovali do Prešova.
Maturovala v roku 1946. Ako 18-ročná išla do Prahy študovať medicínu. V roku 1949 v Prešove zavreli všetkých baziliánov. 16. decembra 1952 mala skromné promócie. V Košiciach na zdravotnom odbore ju pridelili do Lučivnej, kde bola liečebňa tuberkulózy deti v školskom veku. Nastúpila tam 5. januára 1953. Prenasledovaný Ivan Ljavinec sa schovával na jej byte, kde bývala aj s mamou. Dňa 2. júla 1955 prišla ŠtB a všetkých zobrali na vyšetrovanie do Košíc. 15. júna 1956 všetkých zobrali autom do Prahy do väznice Ruzyňe. 28. augusta sa obliekli do civilného šatstva a išli na súd na Pankrác. Súdili šestnástich, desať kňazov a 6 civilov. 8. septembra bol vyhlásený rozsudok, v Prahe im zmenili paragrafy na marenie dozoru nad cirkvou. Traja kňazi dostali po štyri roky Ljavinec, Lazor a Majovský a ostatní kňazi menej, väčšinou len to, čo už mali odsedené. Oľga dostala dva roky väzenia a tri roky straty občianskych práv. Výkon trestu mala na Slovensku, priviezli ju do Ilavy, potom do Nitry a do Želiezoviec. Vo väznici mohla vykonávať aj svoju lekársku profesiu. V decembri ju preložili zo Železoviec do Trnovca nad Váhom. Mamka bola v nemocnici pre dlhodobo chorých v Tuchoměřiciach pri Prahe, nebola súdená, bola prepustená bez súdu pre ťažký zdravotný stav. Oľga po prepustení z väzenia sa dozvedela, že „som stratila občianske práva, tak som stratila aj akademický titul, nemôžem pracovať ako lekárka.“ Tak sa stala osobou bez vzdelania. Nemohla sa nikde zamestnať, pracovala ako predavačka v textilnom obchode v Ružomberku. Neskôr už pracovala v Žiline ako zdravotná sestra. Potom aj ako lekárka v Dolnom Kubíne, chodila aj do obvodov Zázrivá a Párnica. Roku 1961 sa prihlásila na prvú atestáciu do Prešova. V máji sa vrátila do Dolného Kubína a dostala dekrét na zástupcu primára. V júli 1964 išli s mamkou na Východ, lebo chceli navštíviť rodný kraj. Riaditeľ nemocnice vo Svidníku prehováral Oľgu nech príde medzi svojich a prihlási sa do konkurzu. V novembri jej oznámili, že konkurz vyhrala. Na Kvetnú nedeľu 11. apríla 1965 jej zomrela mama. Rok 1968 prežívali ako niečo neuveriteľné. 5. júna 1968 bola vyhlásená gréckokatolícka cirkev ako obnovená. V auguste išli aj do Ríma, vracali sa 20. augusta cestou do Svidníka videla na cestách tanky a vojakov.
Roku 1969 dostali baziliánky ponuku prísť do Bardejova. Oľga si urobila noviciát ako baziliánka. Pomáhala obnovovať život gréckokatolíckej cirkvi. Roku 1971 dostali od národného výboru ponuku pozemku s možnosťou stavať dom, ktorý postavili za 2 roky. Organizovali aj tajný noviciát v Bardejove. O ich činnosť mala záujem aj ŠtB.
Rok 1989 prijali ako veľké prekvapenie a prežívali to intenzívne. Dostali ponuku, aby otvorili cirkevnú strednú zdravotnícku školu, čo sa nakoniec aj podarilo a Oľga sa stala jej riaditeľkou. Roku 1995 sa stala provinciálnou predstavenou, školu odovzdala mladším. Roku 2000 išla na dva roky do Prahy, starať sa o otca Ljavinca. Potom dostala misiu pomáhať 4 mesiace v Maďarsku.

Spomienka na detstvo

Oľga Mmydlíková - Spomienka na detstvo (formát Flash Video)

Volám sa Oľga Mydlíková, rehoľným menom sestra Nikolaja. Narodila som sa dvadsiateho mája tisícdeväťstodvadsaťosem v malej dedinke Becherov, v Bardejovskom okrese. Tu bol môj otec gréckokatolíckym kňazom. Moje detstvo bolo poznačené dosť chorobami mojich rodičov. Vždycky bol chorý otec alebo mamka a mala som stále strach o to, že ich stratím. Už keď som mala dva roky, tak otec prekonal porážku a potom až po roku začal kázať. Mamka mala zase žlčníkové záchvaty a jedenkrát prekonala ťažký zápal žlčníka, že bolo ohrozené zdravie, ohrozený život jej, ale akosi sa potom z toho dostala. Štyri roky základnej školy som absolvovala v Becherove. Učil ma učiteľ Alexej Farenič. Jeho syn práve vtedy študoval na filozofickej fakulte ruštinu a tak ma strašne rád učil všelijaké básničky ruské a tak na to tak milo spomínam. Ako desaťročnú ma rodičia zapísali do osemročného gymnázia cirkevného teda gréckokatolíckeho, ktoré založil pán biskup Gojdič. Na gymnáziu bolo dostatočne postarané aj o duchovné vzdelanie.

Spomienka na detstvo – zomrel otec

Oľga Mmydlíková - Spomienka na detstvo – zomrel otec (formát Flash Video)

Keď som bola v šiestej triede gymnázia, tak zomrel môj otec, zomrel v bardejovskej nemocnici. Mamka ho nechcela prevážať do Becherova, tak ho previezla do Prešova. Pochovali sme ho v Prešove, lebo mamka myslela, že potom už pôjde bývať do Prešova, keďže ja som Prešove chodila do školy. Bývala som spočiatku v Prešove u starého otca Kapišínskeho, ktorý bol tiež kňazom, ale bol už v dôchodku. Býval v Prešove, starala sa oňho jeho najmladšia dcéra Helena, ale on v štyridsiatom treťom roku zomrel, tak potom som bývala zase u babičky Mydlíkovej až do maturity. Mamka mohla byť na fare po smrti otcovej ešte pol roka. A vtedy boli také nepokojné časy, lebo to štyridsiaty štvrtý rok, teda otec zomrel v januári tisíc deväťsto štyridsiatom štvrtom roku. Zakrátko prišlo vojsko, slovenské vojsko bolo v dedine. U nás býval jeden dôstojník týchto vojakov. Boli veľmi nepokojné časy, lebo chodili lietadlá a ostreľovali a tak. A takže jeden čas sme bývali u našej tety v Stebníku, lebo tá dedina bola trošku tak naboku, bola kľudnejšia a sestra mojej mamky bola vydatá za učiteľom Komarickým a oni tam bývali v Stebníku. V auguste sme sa presťahovali do Prešova. Ešte chcem povedať, že zastupovaním toho pol roka, kým mamka bola ešte na fare, bol poverený otec Marián Potaš, bazilián. On prichádzal do Becherova každú nedeľu, a niekedy ostával aj cez týždeň a on nám veľmi pomáhal. Nám pomohol aj nájsť byt v Prešove.

Vojnové časy – bombardovanie Prešova

Oľga Mmydlíková - Vojnové časy – bombardovanie Prešova (formát Flash Video)

Boli to také veľmi rušné časy. Nemci boli nervózni, pomaly odchádzali a zažili sme aj dvadsiateho decembra v štyridsiatom štvrtom roku bombardovanie Prešova. Bola to hodina a dvadsať minút, ale boli to veľmi ťažké časy. Ja som si tak pamätám, že som sa pozrela z okna asi okolo ôsmej hodiny večer a vonku bolo tak svetlo, ako keď je slnečný deň.
Tak sme pochopili, že čosi sa deje. Za chvíľku začali sirény hučať. Zobrali sme kabáty a utekali sme s mamkou do pivnice. Tam bola už pani Glúnová aj so svojou mamkou. Pán Glúna bol v robote a za chvíľu už začali padať bomby. Vždycky sme počuli ako to lietadlo sa akoby spúšťalo dole a nižšie teda a nato padla bomba. Vždycky sme si predstavovali, že už tá ďalšia určite bude na nás. Tam neďaleko nás bolo ihrisko na Sabinovskej ulici, aj teraz je, a tam mali Nemci uloženú muníciu, takže to bolo takým cieľom toho bombardovania. Dosť často tam padali bomby a my sme sa s aj s Glúnovými nahlas stále modlili ruženec a triasli sme sa celú tú hodinu. No keď to skončilo, tak sme ďakovali Pánu Bohu, pretože náš dom skutočne nebol ani trochu poškodený, aj keď u susedov, tam boli vybité dvere aj okná, ale my sme nemali na našom dome vôbec nič poškodené. Ráno bolo otrasné ísť po ulici, lebo tiekla voda. Bolo veľa zbúraných domov a potom sa zriadila kaplnka v pivnici pod biskupstvom. Tam sme chodili na svätú liturgiu, už nie do katedrály, len tam do tej pivničnej kaplnky.

Február 1948 a previerky na medicíne v Prahe

Oľga Mmydlíková - Február 1948 a previerky na medicíne v Prahe (formát Flash Video)

No veľmi ťažko sme prežívali štyridsiaty ôsmy rok, február. S takým strachom a s úzkosťou sme čakali, čo bude ďalej. A skutočne všeličo sa na fakulte zmenilo. Hneď boli zavedené marxistické prednášky a na konci každého semestra skúška. A tie skúšky boli veľmi nepríjemné. A hneď sa aj začalo hovoriť o previerkach. Ja som si nevedela predstaviť, že ako ja prejdem tou previerkou, ale Pán Boh zasiahol takým divným spôsobom. Ešte keď som bola v štyridsiatom treťom roku v gymnáziu, tak prišla k nám študovať do gymnázia Zuzka Lukáčová. Ona pochádzala zo židovskej rodiny z Popradu, v Poprade jej rodičia mali obchod a pomocou pána biskupa Gojdiča a ešte otca Krličku bola celá rodina pokrstená.
A teraz, keď začali previerky, tak Zuzka prišla za mnou a hovorí kedy ideš na previerku? Mala by som ísť zajtra. No nemôžeš ísť zajtra, lebo ja to musím pripravovať. A čo ty myslíš, že Teba preveria, keď si farárova dcéra? No tak dobre. No tak som oznámila, že som chorá. Som žiadala nový termín a našťastie mi dali bez všetkého nový termín. A už keď som prišla na previerku, už som hneď vycítila, že je pôda pripravená, že takým zázrakom teda som prešla previerku. Totiž previerku robili obyčajne jeden asistent z fakulty a dáky dvaja študenti a medzi nimi bolo veľmi veľa Židov. No takže ona mala tam známych a cez týchto známych mi urobila to, že tak ja môžem jej ďakovať, že som skončila medicínu, že som mohla ďalej študovať.

Rok 1950 - Sobor

Oľga Mmydlíková - Rok 1950 - Sobor (formát Flash Video)

Keď prišiel strašný päťdesiaty rok a ten Sobor, sme prežívali veľmi. No ja som síce bola v Prahe, ale veľmi som to prežívala. Som rozprávala aj dievčatám a oni so mnou veľmi cítili. A keď prišli preberať seminár, možno že otec Ljavinec vám o tom hovoril, že to prišiel tam jeho spolužiak pán Lata a on ho strašne prehováral, aby prestúpil na pravoslávie. Všeličo mu sľúbil, že bude biskupom a bude neviem aké výhody mať, no ale keď videl, že je to bezpredmetné, tak potom mu povedal, aby odišiel z Prešova, že on sa pokúsi urobiť tak, čo bude v jeho silách, aby ho nezavreli. A tak otec Ljavinec odišiel do Michaloviec k svojim príbuzným a nejaké veci nechal u mojej mamky a tak s mojou mamkou bol stále v styku. Ešte v štyridsiatom deviatom roku, keď ja som odchádzala na vianočné prázdniny do Prešova, tak ma zavolal predstavený jezuitov, otec Šilhan, u ktorého som sa vtedy spovedala. Tak on s takou dôverou mi dal tri balíčky a mala som to osobne odovzdať biskupom Gojdičovi, Čárskemu a Pobožnému v Rožňave. Veľmi mi prikazoval, aby som dávala pozor na tie balíčky, lebo sú cennejšie než moja hlava. No bolo už trošku problematické, lebo už vtedy všetci biskupi mali svojich zverencov, takých strážnikov, keď už neboli celkom slobodní, ale boli strážení. Ale s Božou pomocou som sa dostala k otcovi biskupovi Gojdičovi, vtedy som bola s ním naposledy. A ťažkosti mi len robil v Košiciach tajomník Čárskeho, lebo nechcel ma pustiť, ale chcel to prevziať on a mne otec Šilhan veľmi nakázal, že nikomu do ruky nesmiem dať, len biskupovi.

Z Lučivnej do vyšetrovacej väzby – 2. júla 1955

Oľga Mmydlíková - Z Lučivnej do vyšetrovacej väzby – 2. júla 1955 (formát Flash Video)

A my s Emkou sme mali druhého strašne dobrú náladu a mala som bicykel, aj pre ňu som vypožičala a išli sme na bicykli do Svitu a také sme boli veselé. No prišli sme naspäť a zbadali sme tam nejaké cudzie auto neďaleko od našej bytovky, ale nechceli sme tomu venovať pozornosť. Večer o ôsmej mi zavolal správca ústavu pán Paška a mi hovorí, že viete čo? Máme poruchu s vodovodom a potrebujeme sa pozrieť do vášho bytu. Pán správca, u mňa nie je žiadna bieda. Voda dobre tečie aj odteká, nemáme nijakú poruchu. No ale oni potrebujú sa aj k vám pozrieť. Tu sú majstri a prídu sa k vám pozrieť. No a zakrátko už aj klopali. Otvorila som dvere, boli v montérkach oblečení dvaja, ale bolo hneď vidieť, že nezaujíma ich vodovod, len sa obzerali a hneď aj išli do tej komôrky, kde bol otec Ljavinec. A keď ho tam zbadali, tak hneď skričali ruky hore a hneď mu zviazali ruky a aj ho až aj viedli do auta, že už ho aj zavreli. Emka, chudera, bola práve vykúpaná. Mala len župan na sebe a oni a hneď aj ju berú. No ani nedovolili jej ani sa obliecť, len v tom župane ju ťahali do auta, hneď. A mne povedali, že ja ostanem, lebo bude budú robiť domovú prehliadku. No tak začali preberať všetko. Chudera Emka ona veľmi veľa vyšívala a vtedy vyšívala aj rúcho. A práve to rúcho skončila a malo sa posviacať v nedeľu a aj to rúcho oni zobrali a viacej som sa s ním nestretla. Čo sa veľa našila, aj mamka jej v tom pomáhala. Mal otec aj takú krabičku, v ktorej mal tam uložené všetko, čo potreboval na svätú omšu, taký malý kalíštek a ostatné veci. Všetko tam mal uložené a Emka tú celú krabicu obšila krásnou výšivkou. Tú krabicu tiež zobrali. Nám bolo ľúto. No pobrali aj veľa písomností, jeho rozjímania aj listy. Zobrali písací stroj, to bol ešte po mojom otcovi. Mamke bolo ho veľmi ľúto, lebo otec sa tak sa s ním tešil. Taká bola pamiatka po otcovi. No tá previerka trvala asi do polnoci a potom ma posadili tiež do auta, ale mne povedali, že sa môžem obliecť.

Vyšetrovacia väzba – prvý deň

Oľga Mmydlíková - Vyšetrovacia väzba – prvý deň (formát Flash Video)

No a tak sme prišli do Košíc. V Košiciach práveže som sa musela vyzliecť, všetko svoje vyzliecť a obliecť sa do väzenského. To boli také nohavice z takého plátna, tak špinavo šedého plátna, a biela košeľa a potom ešte taká blúza z tej látky čo aj nohavice, nejaké papuče na nohy a išla som na výsluch. Do rána som bola na výsluchu. No, otázky. Rozprávajte o svojej protištátnej činnosti. No ja som žiadnu nevykonávala. Tak rozprávajte o protištátnej činnosti Ljavincovej. Neviem o žiadnej jeho protištátnej činnosti. No tak nám rozprávajte o ľuďoch, ktorí tam chodili sa schádzať a čo tam jednali na tých schôdzkach. No a tieto tri otázky sa v podstate striedali. Medzitým nám nadávali, nadávali na Svätého otca, že je nepriateľ socializmu a my sme jeho posluhovači, takí nepriatelia socializmu, naši biskupi a my sme im slúžili a tak ďalej, sme ich podporovali, tak. A rozprávajte, lebo tu zhnijete v tom väzení. Nebudete rozprávať? Iba keď budete rozprávať, tak to bude poľahčujúca okolnosť. No čo som mala rozprávať, keď som si nebola ničoho vedomá? No do rána, ma odviezli teda do cely. Keď sa za mnou za zamkli dvere na cele, tak vtedy som sa rozplakala. Vtedy, to na mňa prišlo. Do toho času som sa držala.

Vyšetrovacia väzba – výsluchy

Oľga Mmydlíková - Vyšetrovacia väzba – prvý deň (formát Flash Video)

Ja som dostala raňajky. Priniesli nám čiernu kávu a chleba. No chleba bolo pomerne dosť, takého menšieho chleba štvrťka, takže na celý deň to bola porcia chleba. Po raňajkách hneď ma zobrali naspäť na výsluch. Výsluch pokračoval až doobeda, potom ma zase na obed dali na celu. Dačo som zajedla a naspäť na výsluch. A takisto aj po večeri. Takže aj celú druhú noc som bola na výsluchu. Až potom ráno ma trošku nechali oddýchnuť. A potom asi až poobede som išla na výsluch. No na cele boli deky a sedelo sa na tých deke a matraci, sedelo sa na matracoch, lebo žiadna stolička u nás v cele nebola. V kúte sme mali francúzsky záchod. Toaletné veci sme mali pred dverami na takej poličke, ktoré sme vždycky dostali ráno. Nám otvorili dvere a mohli sme si ich zobrať. Ale ja som tam musela dávať aj svoje okuliare. Na cele som nesmela mať okuliare. Mohla som si ich brať len na výsluch. Ráno sme vstávali o šiestej hodine a večierka bola o desiatej. Celú noc nám svietilo svetlo, dosť silné svetlo. Mne strašne začali napúchať oči, ale ja som si myslela, že možno že aj preto, že nemám okuliare, tak som potom veľmi želala okuliare. A skutočne potom som to presadila, že mi okuliare dali a tak som sa dozvedela, že aj druhým väzňom potom dovolili okuliare na cele. Ráno bolo také hlásenie, trebalo povedať svoje číslo. Ja som mala tristotri.

Návšteva mamy vo väzenskej nemocnici Pankrác

Oľga Mmydlíková - Návšteva mamy vo väzenskej nemocnici Pankrác (formát Flash Video)

No potom, keď už sme už boli po súde, tak ja som zase žiadala, aby som mohla ísť mamku navštíviť na Pankrác. No a skutočne po niekoľkých dňoch mi dovolili, zobrali ma na Pankrác a mamka bola teda na nemocničnej izbe zamknutá. To bol taký zvláštny dojem, keď je niekto už v strašnom utrpení, že má chorobu a ešte je zamknutý. Tak sa mi to zdalo také hrozné. No mamka, keď ma zbadala, začala strašne plakať. No jednu hodinu som mohla s ňou rozprávať a tak ona nevedela ani, že bol súd, no tak som jej všetko porozprávala kto koľko dostal, tak bola taká proste potešená, že neboli tie tresty až také, až také veľké. Len proste nevedela, čo bude s ňou, lebo ona bola bez súdu a oni asi čakali, že zomrie alebo ja neviem. Tak po hodine zase zamkli za ňou dvere a ja som sa musela vrátiť do Ruzyňe. Ale hneď mi povedali, že na výkon trestu pôjdem na Slovensko.

Návrat z väzenia – strata občianskych práv – nemôže pracovať ako lekárka

Oľga Mmydlíková - Návrat z väzenia – strata občianskych práv – nemôže pracovať ako lekárka (formát Flash Video)

Prišla som do Lučivnej, riaditeľ ma prijal celkom príjemne aj všetci zamestnanci, známi a tak ďalej ma vítali. Ale riaditeľ mi hovoril, musí sa vyjadriť správa kúpeľov a sanatórií v Bratislave, musíš tam ísť osobne, aby mi vydali papier, že vás môžem prijať, zamestnať. Už asi to vedel, ale nechcel mi to sám povedať. Tak ja som išla do Bratislavy a tam som sa teda dozvedela pravdu o čo ide, že keď som stratila občianske práva, tak som stratila aj akademický titul a keďže výkon lekárskej praxe je viazaný na akademický titul, tým pádom, pokiaľ mám stratu občianskych práv, nemôžem pracovať ako lekárka. No tak to bola pre mňa veľká bomba, lebo som bola tým pádom bez práce a bez zamestnania a taký skutočný bezdomovec. No vrátila som sa k Emke do Prahy a pokúsila som sa v niektorých závodoch prosiť o zamestnanie. Bola som napríklad v penicilínke a ešte nejakej takej továrni, ale nikde so mnou nechceli rozprávať. To bolo bezpredmetné.

Ako lekárka aj v obvodoch Zázrivá a Párnica

Oľga Mmydlíková - Ako lekárka aj v obvodoch Zázrivá a Párnica (formát Flash Video)

Ale práve vtedy, zakrátko, sa uvoľnilo miesto v Zázrivej. Odišiel lekár zo Zázrivej, obvodný lekár aj z Párnice. To boli dva veľké obvody Zázrivá okolo päťtisíc obyvateľov, Párnica okolo štyritisíc päťsto. Zázrivá to je dedina, ktorá sa skladá z mnohých osád. Má takzvané ústredie, kde je lekár, kde je MNV, aj kostol, aj fara. To všetko je ústredie. A ostatné osady to boli vzdialené aj dva, aj tri kilometre jedna od druhej väčšinou po horách. No a pán riaditeľ mi pridelil zastupovať lekára v Zázrivej, aj v Párnici. Robili to tak, že ma viezli ráno autom, teda sanitou a tá ma priviezla do Zázrivej. Tam ma čakalo okolo tridsať, štyridsať ľudí, ktorých som mala vybaviť. Potom, ešte keď bolo treba, ešte kdesi ísť na návštevu, tak bola sanita k dispozícii, ovšem na tie lazy, tam všade nemohla ísť sanita. Nebola cesta, tak trebalo ísť aj peši. No ale keď som všetko vybavila v Zázrivej, tak potom ma odviezla sanita do Párnice. Tam ma zase čakalo okolo tridsať, štyridsať ľudí, ale tam už ma sanita nechala a ja som sa vrátila potom vlakom z Párnice domov, večer. No bolo to pre mňa dosť ťažké, dva mesiace som takto robila. Mamka bola strašne veľa sama. Ešte večer som sa snažila niečo mamke uvariť, no bolo to ťažké vtedy. No keď som toto skončila, tak potom sa vrátila zase na oddelenie.

Rok 1968

Oľga Mmydlíková - Ako lekárka aj v obvodoch Zázrivá a Párnica (formát Flash Video)

Šesťdesiaty ôsmy rok sme prežívali, veľmi sme to prežívali. To bolo pre mňa asi niečo také neuveriteľné. Sme si mysleli, to je sen a že sa zobudíme a to všetko nebude pravda, to ako noviny písali. Ja si pamätám na Literárne noviny, ako tam niektorí autori voľne písali. To bolo čosi také neslýchané pre nás. A hneď sa začalo aj hovoriť o obnovení gréckokatolíckej cirkvi. Od otca Ljavinca sme dostali inštrukcie, že treba písať žiadosti s podpismi a posielať na pána kardinála Tomáška, že on predloží naše žiadosti pred vládu, aby sa obnovila gréckokatolícka cirkev. A Lorka predala dom v Užhorode a kúpili auto, tak to sa nám veľmi hodilo. My sme mali to auto. Sme chodili po dedinách a pomáhali nám veľmi šoféri od autobusov, ktorí chodili do určitých dedín a sme im dávali tie formuláre. To rozdávali tam na tých dedinách a ľudia veľmi ochotne podpisovali žiadosť o obnovenie gréckokatolíckej cirkvi. Už na Veľkú noc prišiel otec Mulčány. Ten bol aj známy, zavretý. A prišiel do dediny, v ktorej pracoval do päťdesiateho roku, do Miňoviec a tam slúžil svätú liturgiu. A tak my sme boli tak strašne radi, že sme na svojej liturgii už na Veľkú noc. No piateho júna v šesťdesiatom ôsmom roku bola vyhlásená gréckokatolícka cirkev ako obnovená. To sme skutočne prežívali. Ako sme každý deň sa modlili za obnovenie gréckokatolíckej diecézy, ale málo sme tomu verili, že my sa dožijeme a to bolo skutočne. Skutočne sme to strašne prežívali. Nám sa podarilo aj s Čedokom ísť do Talianska v šesťdesiatom ôsmom roku, v auguste sme išli a sme navštívili aj náš generalát. Aj sme sa hlásili, že chceme pokračovať, Emka pokračovať a ja začínať ako baziliánky, že chceme byť a matka generálna nás veľmi milo prijala. Vracali sme sa práve dvadsiateho augusta. Emka išla domov skôr a ja som ešte išla navštíviť otca Ljavinca, ktorý bol po operácii pľúcnej bol v Tatrách. Som ho išla tam navštíviť a keď som sa vrátila do Prešova, už som nemala spojenie. Som tam musela nocovať v hoteli a raz len ráno počujem taký hukot na dvore. Ja som nevedela, čo sa stalo a keď som potom vyšla von, tak som videla, že to je samý tank a samé auto.

Posolstvo

Oľga Mmydlíková - Ako lekárka aj v obvodoch Zázrivá a Párnica (formát Flash Video)

Ďakujem za všetko Pánu Bohu, lebo veľakrát som cítila, že Pán Boh mi pomáha, takmer by som povedala zázračne, takže keď som aj prežívala nejaké ťažké chvíle, ale vždycky sa niekto našiel alebo nejaká okolnosť, že mi to pomohlo, že som neostala na ulici, že som sa vždycky akosi dostala z každej veľkej núdze. Pán Boh mi pomáhal a to je taký dobrý pocit, lebo tak človek si uvedomí, aký je Pán Boh dobrý a aký je láskavý a ako sa môžeme naňho so všetkým spoľahnúť. A tak som sa rozhodla aj knižku napísať, len preto, aby som na príkladoch zo svojho života dokázala, že tá poslovica je pravdivá, že Pán Boh dopustí, ale neopustí. Takže za všetko ďakujem Pánu Bohu.

Vytlačiť