Odhalenie pamätnej tabule Hartmutovi Tautzovi na hranici v Petržalke

Ústav pamäti národa (ÚPN) v spolupráci Bratislavským samosprávnym krajom (BSK) a Platformou evropské paměti a svědomí (PEPS) inštalovali v hraničnom pásme s Rakúskou republikou v Petržalke pamätnú tabuľu jednej z obetí tkzv. Železnej opony Hartmutovi Tautzovi z bývalej NDR.

Slávnostne ju odhalili 9. augusta 2016 pri príležitosti 30. výročia tejto tragickej udalosti za účasti predsedu BSK Ing. Pavla Freša, predsedu Správnej rady ÚPN PaedDr., ThDr. Ondreja Krajňáka, PhD., výkonnej riaditeľky Platformy Dr. Neely Winkelmannovej, PhD., autora pamätníka Františka Guldana a širokej verejnosti. Pamätné podujatie bolo realizované v súlade s poslaním ÚPN, ktorým je okrem iného zachovanie pamäte národa na obete totalitných režimov a šírenie úcty voči ich utrpeniu. Jedným z prejavov zločineckého komunistického režimu bolo aj vybudovanie prísne stráženej hranice medzi tkzv. Východom a Západom, na ktorej len na Slovensku pri snahe o jej nelegálne prekročenie bolo usmrtených viac než 400 osôb. Ich pamiatke sú podnes na Slovensku venované iba nemnohé pietne miesta, ako je Brána slobody v Devíne a ojedinelé zmienky na hroboch obetí. Týchto úsekov štátnej hranice sa týkal rozkaz náčelníka HS PS OSH generálmajora PhDr. Antona Nemce z augusta 1985, v ktorom boli stanovené dôležité režimové opatrenia pri strážení hranice s „kapitalistickými" štátmi. Týkali sa hlavne efektívneho zasahovania pohraničných hliadok a bojových skupín proti utečencom v „pásme prekrytia" − medzi drôtenými zátarasmi a hranicou. Z tohoto rozkazu priamo vyplývalo vytvorenie drastického „systému svoriek" na stráženie hranice s použitím služobných psov pre „útok na voľno". Na vonkajšej strane drôtených zátarasov (medzi drútenými zátarasmi a štátnou hranicou boli vybudované koterce, ktoré ovládal psovod na diaľku lankom z vnútornej strany drôtených zátarasov, a ďalej tzv. automatické koterce pre svorku, ktoré sa otvárali súčasne so signálom i diaľkovo z roty PS. Pokiaľ neboli v niektorom úseku koterce vybudované, mohol po signále z konkrétneho úseku vypustiť svorku za drôtenými zátarasmi psovod. Svorka, ktorú tvorili psy cvičené k útoku už od šteniat, bola veľmi nebezpečná a jej chovanie nebolo možné ovládať ako pri použití jedného služobného psa. Napríklad prebehnutiu samostatne útočiacich svoriek na územie cudzieho štátu nedokázala PS celkom zabrániť. Odhalenie pamätníka venovaného Hartmutovi Tautzovi je ďalším z krokov ÚPN poukazujúcim na neľudskú činnosť ozbrojených zložiek komunistickej moci. Len 18-ročný mladík z bývalej Nemeckej demokratickej republiky (NDR) sa 8. augusta 1986 vo večerných hodinách pokúsil ilegálne prekročiť štátnu hranicu medzi bývalým Československom a Rakúskom v Bratislave-Petržalke. Mnohopočetné zranenia spôsobené útokom na voľno pustených psov Pohraničnej stráže a neposkytnutie prvej pomoci od jej príslušníkov, boli príčinou smrti, ktorá nastala 9. augusta 1986 nadránom o 01:15 hod. vo Vojenskej nemocnici v Bratislave, kam bol H. Tautz prevezený sanitkou, a to až po skončení výsluchu príslušníkmi PS na mieste zadržania.

Hartmut Tautz sa narodil 10. februára 1968 v saskom Plauene, do svojich 18-tich rokov žil so svojou rodinou v Magdeburgu, v NDR. Jeho otec bol zubár a milovník operného spevu. Hartmut po ňom zdedil hudobné nadanie a venoval sa hre na klarinet. Kvôli príbuzenstvu v SRN nebol prijatý ani do armádneho umeleckého súboru vrámci vojenského cvičenia počas maturitného ročníka. Po náhlej smrti milovaného otca (na infarkt) sa rozhodol cez ČSSR emigrovať na Západ. Matke Christe Tautzovej oznámil, že jeho trieda odíde po maturite na školský výlet do Leningradu (dnešný Petrohrad), kam však neodcestoval. 31. júla 1986 prišiel ilegálne do Československa. V katastri obce Petrovice (okres Ústí nad Labem) prekročil hranice medzi NDR a ČSSR a porušil tým §110 Trestného zákona (neoprávnené vniknutie na územie republiky). Cez Prahu odcestoval do Bratislavy, kde sa 1. augusta 1986 ubytoval v Študentskom domove (internáte) Družba. Rozhodol sa prekročiť hranicu v úseku bratislavského sídliska Petržalka, ktorého okrajové obytné domy delilo od rakúskeho územia len niekoľko stoviek metrov. Neďaleko benzínovej pumpy pri nadjazde nad Kossuthovou ulicou (dnes Panónskou cestou) na sídlisko Lúky II. v Petržalke si vytipoval najvhodnejšie miesto na prechod hranice do Rakúska na úseku medzi hraničnými medzníkmi XII/11 a XII/12. 8. augusta 1986 prešiel vo večerných hodinách za benzínovou stanicou na vtedajšej Kossuthovej ulici cez cestu a za železničnou traťou pomocou štípacích klieští prekonal ženijno-technické zátarasy a vstúpil do „pásma prekrytia". Pri narušení signálnej steny uviedol do činnosti signálne zariadenie. Vošiel do kukuričného poľa, za ktorým viedla asfaltová cesta a kontrolný pás na určenie stôp. Dostal sa až k signálnej stene, prestrihal drôty na podúseku č. 10 na 3. až 7. vodiči a pokračoval smerom k štátnej hranici. Následný skrat zalarmoval pohraničníkov 11. brigády PS (Bratislava) a ich dislokovanej jednotky 11. roty PS Petržalka–Kopčany. Do priestoru bola o 22:15 hod na preverenie signálnej steny (asi 500 m severovýchodne od hraničného medzníka HM XII/12) vyslaná dvojčlenná hliadka, ktorú tvorili veliteľ hliadky voj. zákl. sl. Ivan Hirner a člen hliadky voj. zákl. sl. Oldřich Kovář so služobnými psami pustenými na voľno, využívanými ako „svorka samostatne útočiacich psov" za drôtenými zátarasmi. Po ich príchode k prestrihnutej signálnej stene Hirner naviedol dvojicu psov na stopu a vypustil ich k útoku a hliadka bežala za nimi. Psy bežali asi 200 m popri plote a potom odbočili do kukuričného poľa medzi ŽTZ a hranicou. Hliadka postupovala okolo drôteného plotu až k miestu narušenia ŽTZ, tu našli prestrihnutú drôtenú zátarasu, čo veliteľ hliadky ohlásil na veliteľské stanovište. Potom hliadka postupovala cez kukuričné pole smerom k hranici pričom „hľadali svorku psov podľa sluchu". Hartmut Tautz stačil ujsť kukuričným poľom zhruba 250 metrov, keď ho zhruba o 22.25 vo vzdialenosti 22 metrov od hranice svorka dostihla. Hliadka ho našla ležať na zemi v kukuričnom poli asi 22 m od demarkačnej čiary. Zo zápisu výsluchu svedka Oldřicha Kovářa: „Videl som na tomto mieste prestrihané pletivo, ostnatý drát a stopy obuvi vedúce od tohto miesta smerom k štátnej hranici (…) potom asi 10 m od kraja kukuričného poľa sme našli miesto, ktoré bolo zošliapané a po jeho osvietení baterkou sme spozorovali muža ležiaceho na zemi na ľavom boku hlavou obráteného smerom k demarkačnej čiare, ktorá sa nachádza od uvedeného miesta vo vzdialenosti asi 20 m. Vedľa muža ležal na zemi sl. pes Roby a sl. pes Ryšo obchádzal okolo neho. Tento muž mal viacero zranení – pohryzenie od psov. Mal stiahnutú kožu s vlasmi na zátylku, mal zranenia i v tvárovej časti hlavy – na spánku, z čoho mu tiekla krv, ďalej mal zranenie v stehennej časti nohy, ale nepamätám si ktorej. Mal oblečené riflové nohavice do dĺžky asi do polovice stehien. Videl som, že na zemi sa potom tento mu(ž) obrátil na chrbát a niečo nezrozumiteľne rozprával a bol bezvládny. Ja som sa ho spýtal, či nemá nejakého spoločníka, na čo mi neodpovedal iba od bolesti stonal. Ja som jedného psa uviazal na vodítko a veliteľ hliadky robil s druhým psom prieskum blízkeho okolia."

Hliadka najskôr preverila doklady narušiteľa a spýtala sa ho či mal spoločníka. Ťažko ranený narušiteľ len stonal a slabo zrozumiteľne šeptal „Hilfe". Veliteľ hliadky vzal psa Ryša a šiel s ním vykonať prieskum okolia. Zásah trval asi 10 min. Dozorný dôstojník roty Viliam Švirk po narušení signálnej steny a vydaní pokynov hliadke šiel služobným autom so šoférom na miesto skratu a potom zadržania. Keď sa mu krvácanie H. Tautza nepodarilo zastaviť, nechal ho naložiť do auta a vykonal ešte obhliadku miesta zadržania. Až potom šli autom so zadržaným na rotu PS. Podľa lekárskej správy bol H. Tautz dovezený do nemocnice až o 23.50 v hemoragickom a traumatickom šoku – následkom silného nezastaveného krvácania. H. Tautz podľahol ťažkým zraneniam 9. augusta 1986 o 1.15 hod. Zo zápisu súdnej pitvy, ktorú vykonali 11. augusta 1986 súdni znalci MUDr. Jaroslav Sochor, CSc., a Prof. MUDr. Milan Kokavec, CSc., vedúci Ústavu súdneho lekárstva jasne vyplýva, že H. Tautz zomrieť nemusel: „Ako vyplýva z časových vzťahov medzi zadržaním Hartmuta Tautza služobnými psami /cca 22.30 hod./; jeho privezením na ambulanciu Chirurgického oddelenia Vojenskej nemocnice v Bratislave /23.50 hod./ smrťou /01.15 hod./ medzi zadržaním menovaného psami a privezením do nemocnice uplynul dlhší časový odstup /1 hod. 20 min./. Pritom skorým poskytnutím kvalifikovanej lekárskej pomoci, spočívajúcej najmä v zastavení krvácania, dopĺňaní objemu cirkulujúcej krvi, ošetrení rán a tíšení bolesti, ako aj farmakologickej protišokovej liečbe bolo možné účinne čeliť šokovým mechanizmom ústiacim v konečnom dôsledku v smrť Hartmuta Tautza, prípadne aj jeho smrť odvrátiť. Hartmut Tautz neutrpel žiadne také poranenie, ktoré by bolo nezlučiteľné so životom, resp. ktoré by samo o sebe muselo privodiť jeho smrť."

V rozpore so záverom súdnych lekárov je však časť uznesenia Vojenskej obvodovej prokuratúry Bratislava z 19. septembra 1986 (OPv 341/86) o odložení veci podľa § 159 odst. 1 vtedy platného Trestného zákona, pretože v prípade zákroku hliadky PS proti Tautzovi nešlo o podozrenie z trestného činu ani prečinu. Už len samotný fakt, že „bolo potrebné" vydať uvedené uznesenie týkajúce sa právneho posúdenia zákroku hliadky PS a že je súčasťou vyšetrovacieho spisu ŠtB vedeného proti usmrtenému „narušiteľovi", má vysokú výpovednú hodnotu vo vzťahu k legitimizovaniu bezprávia vtedajšími štátnymi orgánmi. V odôvodnení uznesenia sa okrem iného uvádza: O 23.15 sa dostavil na PS jednotku Kopčany ošetrujúci lekár útvaru, ktorý zabezpečil po ošetrení prevoz zraneného na chirurgické oddelenie VN Bratislava, kde mu (Hartmutovi Tautzovi) bola poskytnutá odborná lekárska pomoc, ale aj napriek všetkému úsiliu lekárov sa menovaného nepodarilo zachrániť… pričom smrti menovaného sa nedalo zabrániť ani včasnou odbornou lekárskou pomocou. Pod týmto uznesením je podpísaný vyšetrovateľ Vojenskej obvodovej prokuratúry Bratislava kpt. JUDr. Tibor Gaplovský.

Hartmutovo telo bolo na naliehanie matky na vtedajšie úrady v NDR prevezené do Magdeburgu, kde bol pochovaný. Pozostalí však nesmeli otvoriť rakvu.

ÚPN v máji 2008 podal podnet na Generálnu prokuratúru SR, že sa v prípade usmrcovania civilných osôb na štátnych hraniciach v rokoch 1948–1989 jedná o zločiny proti ľudskosti, ale doteraz nebolo proti žiadnej zo zodpovedných osôb vznesené obvinenie.

Riaditeľka Platformy Európskej pamäti a svedomia, Dr. Neela Winkelmann vyzvala zodpovedných za smrť Hartuta Tautza, aby sa verejne ospravedlnili.

Predseda BSK Pavol Frešo vo svojom príhovore pripomenul zbytočnú smrť mladého muža.

Pietnu spomienku sprevádzala aj výstava fotografií a zachovaných dokumentov v archíve ÚPN, ktoré v tom čase vyhotovila štátna bezpečnosť.

O tragédiu železnej opony sa živo zaujímali nie len účastníci spomienkovej slávnosti, ale aj náhodní turisti.

Slávnostné odhalenie pamätníka za účasti rodnej sestry H. Tautza a veľkého mediálneho záujmu.

Predseda Správnej rady ÚPN Ondrej Krajňák vyjadril úctu jednej z najvýraznejších obetí železnej opony.

Pamätník venovaný Hartmutovi Tautzovi, ktorého autorom je František Guldan.

Predseda Správnej rady ÚPN Ondrej Krajňák sa svojim podpisom pripája k výzve riaditeľky Európskej pamäti a svedomia N. Winkelmann, aby sa bývalí predstavitelia komunistického Československa ospravedlnili za zabitie H. Tautza a ostatných utečencov na hraniciach železnej opony.

Splnomocnenkyňa pre dokumenty Stasi pani Birgit Neumann-Becker a riaditeľ Územnej centrály pre politické vzdelávanie pán Maik Reichel v čase kladenia vencov.

Foto: Ján Endrödi, ÚPN