Milan Brišš (1930)
Životopis
„My odpúšťame, ale nikdy nezabudneme.“
Milan Brišš sa narodil v roku 1930 v obci Zákamenné na Orave. Pochádzal z početnej rodiny, v ktorej bol od mladosti vedený k práci a zodpovednosti. Otec, vojnový invalid, si otvoril obchodík so zmiešaným tovarom, čo zmenilo život celej rodiny predovšetkým po uchopení moci komunistickou stranou v roku 1948. Jeho chlapčenské roky ale najviac ovplyvnila 2. svetová vojna, ktorá so sebou priniesla nejednu dramatickú situáciu. Okrem toho, že im vojaci či partizáni zobrali všetko, čo našli, otca Nemci odviedli na mesiac do Tešína. Koniec vojny v roku 1945 znamenal pre Milanovu rodinu len dočasné vydýchnutie pred ďalším prenasledovaním. Otcovi vzali komunisti obchod, niekoľkokrát im hrozilo nútené vysťahovanie. Dôsledky komunistickej politiky pocítil Milan aj jeho súrodenci, keď im nebolo dovolené študovať. Po maturite chcel Milan pokračovať na vysokej škole, avšak pre svoj „nevhodný pôvod“ nebol na štúdium prijatý, miesto toho dostal povolávací rozkaz do bane. Od októbra 1951 do februára 1954 fáral v ostravsko-karvinskom revíri, kde plnil svoju vojenskú službu, hoci dovtedy baňu nikdy nevidel. Práca v bani bola namáhavá, musel absolvovať vyčerpávajúce pochody, znášať veľké teplo a všadeprítomný prach. Po prepustení v roku 1954 sa zamestnal na krátky čas na škole v Riečnici na Kysuciach. V tom istom roku Milana prijali na Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odkiaľ ho ale v treťom ročníku vyhodili. Ocitol sa vo veľmi ťažkej situácii a prežil iba vďaka pomoci jeho známeho, jazykovedca Antona Habovštiaka, ktorý ho zamestnal ako brigádnika v Slovenskej akadémii vied, privyrábal si aj spevom v Československom rozhlase. Milan sa nemienil vzdať a proti svojmu vylúčeniu sa niekoľkokrát odvolal na povereníctve školstva. Svoj sen o vysokoškolskom vzdelaní zrealizoval na Pedagogickej fakulte UK, kde v roku 1958 ukončil štúdium zemepisu a dejepisu pre základné školy. Svoje prvé skúsenosti učiteľa získal vo Veľkých Levároch, v Sološnici a v Devínskej Novej Vsi, kde strávil päť rokov. Dorobil si kvalifikáciu pre strednú školu, čo mu umožnilo pôsobiť na viacerých gymnáziách v Bratislave. V rokoch 1977 až 1991 bol zamestnaný v Pedagogickom ústave mesta Bratislava, odkiaľ, už vo veku 61 rokov, odišiel pracovať na inšpekčné centrum pri ministerstve školstva. Od roku 1995 je na voľnej nohe a prednáša právo na rôznych inštitúciách.
Medzi dvomi tábormi
„My sme ako deti skutočne zažili množstvo strachu a utrpenia. Báli sme sa, pretože na jednej strane boli tam na konci dediny v Novoti, v susednej dedine, nejaká posádka Nemcov a na druhej strane bola v Lomnej po potlačení Slovenského národného povstania do hôr určitá skupina partizánov a tí vždy, zvlášť v októbrovom období chodili na vozoch, ktoré zobrali sedliakom. Ten sedliak išiel s nimi a chodili po tých obchodíkoch a tých všelijakých zámožnejších ľuďoch a brali všetko. Ale my sme sa báli toho. Tam ešte nebola elektrina v tomto období, elektrina bola zavedená až v päťdesiatom siedmom roku po smrti mojej mami, ktorá zomrela v päťdesiatom siedmom v auguste a elektrina bola zavedená až niekedy v októbri. Chudera, ani ona sa toho nedožila. A keď prišli napríklad Nemci: ,Wo ist Partisan?? Tak sme sa báli, pretože sme už spali, však tých šesť detí a podobne. A rodičia vstali a oni svietili po všetkých miestnostiach baterkami a potom odišli. O chvíľu ale prišli partizáni. ,Nie je tu Fritz?? A stalo sa v susednej dedine v Oravskej Lesnej, že takto sa stretli oba tábory Nemcov a partizánov a streľba a tam prakticky zavraždili aj tých domácich aj deti.“
Koniec vojny
„V tomto období v štyridsiatom piatom, vtedy bola taká situácia, že tak isto, prišlo oslobodenie, z vrchov prichádzali vojaci sovietskej armády a brali všetko, čo potrebovali. Aj sme poschovávali všelijaké veci, zamurovali pod gánok a podobne, ale oni to prebúrali. Takže, samozrejmá vec, keby sme to dali nejakým susedom, lebo to bola murovaná chalupa a na druhej strane bolo množstvo drevených, takže oni si ten zálusk urobili a zobrali veľa vecí.“
Namiesto štúdia nástup do bane
„Nebol som prijatý na filozofickú fakultu a dostal som povolávací rozkaz do bane. Od 1. 10. 1951 do 10. 2. 1954 som fáral v ostravsko-karvinskom revíri skoro každý deň, pretože vtedy sa robilo aj v soboty, aj v nedele. Mal som dva dni dovolenky aj s cestou. A nebolo to ďaleko, však Orava, išiel vlak a potom sa prestupovalo na autobus. Žiadne dovolenky vtedy neboli také ako sú dnes. Nevedel som, tak ako ostatní, čo to je baňa. V živote som ju nevidel. Mali sme najprv len výcvik bez zbrane, pochopiteľne, a hovorilo sa o bezpečnosti práce, ako je to v bani, ale ja som baňu nikdy nevidel. Fárali sme v hĺbke 800 až 1000 metrov pod zemou. Keď som prvý raz fáral, nevedel som, kam sa mám otočiť. Každý vojak bol pridelený jednému civilovi, tzv. haviarovi, tam na Ostravsko-Karvinsku. Dostali sme lopatu, on tam zbíjal, bolo prachu, tie lampy, ktoré boli, boli len také tmavé, málo svetla. Človek nevedel, kam sa má otočiť, takže dochádzalo dosť často k úrazom. Ja som našťastie vtedy v začiatku úraz neutŕžil, ale neskôr dvakrát. Zo stropu padla skala, kameň, keď sa vyťažilo uhlie. Padlo mi to na nohu, aj keď topánku som mal, pracovný oblek, vatelinovaný, tak mi to cez topánku rozbilo palec a bol som spolu s uhlím, vozíkmi vyvezený na povrch a prevezený do nemocnice v Orlovej. Tam mi to zošívali a potom som bol naspäť prevezený sanitkou do kasárne na Sovinci, to bolo v Karvinej a tam som ležal niekoľko týždňov. Tak tam som si aj oddýchol, keď sa to tak zoberie.“
Nepriatelia socializmu
„Najhoršie bolo to, že nás považovali za nepriateľov socializmu, za ľudí, ktorí nemajú žiadnu cenu. Predtým bol minister obrany Čepička, nastúpili sme všetky roty a ten nám: ,Ste tu preto, že ste nepriatelia a musíte tu robiť.? A tak ďalej. To bol zať Klementa Gottwalda. To bolo v tom období, v päťdesiatom treťom Klement Gottwald zomrel, ja som ešte bol na vojne v tomto období.“
Vylúčenie zo školy
„Po skončení v Riečnici som od septembra začal študovať na právnickej fakulte Univerzity Komenského právo. No, ale čo? Začiatkom tretieho ročníka ma pozvali na dekanát, kde sedelo pätnásť ľudí a povedali mi: ,Súdruh Brišš.? Reku: ,Ja nie som súdruh.? ,Vy nemôžete študovať na právnickej fakulte, lebo máte buržoázne nánosy.? Tak ma vylúčili. Ináč, prečo to vzniklo? Vzniklo to preto, že som bol navrhnutý na štúdium do Sovietskeho zväzu na medzinárodné vzťahy a oni začali overovať a prišli na to.“
Ja vám neverím
„Ešte predtým som dal tretíkrát odvolanie a ja som už bol na pedagogickej fakulte. To bolo na Dunajskej a kto ma stretol? Na Leningradskej, bývalý predseda vlády Peter Colotka. Aj ten tam bol vtedy. On sa mi ospravedlňoval, že on nemôže, že tam boli viacerí, že veď na tretíkrát mi prišlo, že na základe náležitého overenia Vášho kádrového materiálu môžete ďalej pokračovať v štúdiu na právnickej fakulte. A ja som mu povedal: ,Nie, ja som už na pedagogickej, ja vám neverím, vy by ste ma vyhodili ešte aj pred štátnicami.?“
Po roku 1989
„Zaujímavé je to, že po skončení týchto fakúlt, som sa uchytil, ale keď som žiadal o rehabilitáciu, po zmene v osemdesiatom deviatom roku, bola vytvorená nejaká komisia aj na právnickej fakulte a prišlo mi, že som vôbec neštudoval na právnickej fakulte. Neuveriteľné. Tak som sa do toho obul a potom po nejakej dlhšej dobe sa to zistilo, že áno. Vidíte, chceli ešte aj toto nejakým spôsobom zahladiť.“
Hrozba núteného vysťahovania
„Vzhľadom na to, že otec bol živnostník, tak v rámci Akcie B sme mali byť trikrát vysťahovaní. A bol tam jeden lekárnik, ktorý pochádzal z Hruštína od Oravského Podzámku, ktorý sa nás zastal. Aj ostatní susedia, že my sme nič, že to je dobrá rodina. Tri autá pristavené dvakrát. Proste, vysťahovať, pretože zle vplývame na občanov, sme, prosím, buržuji. Dnes sú iní a nič sa im nerobí.“
Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov – Aktívna európska pamiatka.
