Marta Marsinová (1922)

Foto: Marta Marsinová

Životopis

„To sú veľmi ťažké veci, rešpektovať všetkých ľudí“

Príbeh pamätníka

Dr. Marta Marsinová sa narodila 11. mája 1922 v Žiline. Po absolvovaní maturitnej skúšky na gymnáziu v rodnej Žiline sa rozhodla, že ďalšie štúdium bude smerovať k slovenčine. Slovenský, nemecký jazyk a všeobecnú jazykovedu ukončila na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Po skončení tohto štúdia tri roky vyučovala na Gymnáziu v Banskej Bystrici. V rokoch 1948 až 1950 pracovala ako referentka Jazykového odboru Matice slovenskej v Martine. Popritom navštevovala teologické krúžky, aktívne sa zapájala do slovenského katolíckeho skautingu a spoločne s profesorkou Máriou Pecíkovou organizovala letné dievčenské tábory. Keď v 50. rokoch 20. storočia likvidovali v Matici vedecké odbory, Martu Marsinovú spoločne s ďalšími pracovníkmi presunuli do Slovenskej akadémie vied (SAV). Tu sa stala uznávanou pracovníčkou v oblasti jazykovedy. Koncom júna 1951 však vedeckých pracovníkov začali posielať do výroby „na prevýchovu“ a Marta Marsinová sa ocitla v podniku na výrobu podvalov. Neskôr ju preradili do žilinskej súkenky, kde pracovala dva roky a tri mesiace. Napriek tomu, že sa opäť vrátila k milovanej slovenčine do Jazykovedného ústavu SAV, radosť z vedeckej práce netrvala dlho, pretože 10. januára 1959 ju Štátna bezpečnosť (ŠtB) zatkla. Odsúdili ju za rozvracanie republiky, šírenie náboženskej literatúry, za náboženskú činnosť v III. ráde sv. Františka a protištátne reči na 18 mesiacov odňatia slobody. Najvyšší súd v Prahe jej trest znížil na jeden rok. Po prepustení z väzenia musela ešte dlhých šesť rokov pracovať vo výrobe v bratislavskom Figare. Po politickom odmäku v roku 1968 sa dostala späť do Jazykovedného ústavu, kde naplno uplatnila svoju lásku k slovenčine. V roku 1973 obhájila doktorskú prácu na tému „Slovesá z neslovesných základov.“ Po odchode do dôchodku v roku 1980 zamerala svoj elán na aktivity v ekumenickom a ženskom hnutí v Cirkvi.

Osudové stretnutie

Marta Marsinová - Osudové stretnutie (formát Flash Video)

„Mne sa do tej Hlinkovej mládeže ísť nechcelo, to nebolo také, ako som si to predstavovala a vlastne, zapojila som sa do takého, by som povedala, organizovaného katolíckeho hnutia až v roku 1943. To sa stalo tak, že v Slováku som čítala oznámenie, že sa, ja teraz neviem, či to bolo pod Združením katolíckej mládeže, alebo to bolo pod titulom Ústredia slovenského katolíckeho študentstva, čo ešte nejaké zvyšky boli vo Svoradove, usporiada tábor nielen pre stredoškoláčky, ale aj pre vysokoškoláčky. Tak som sa ja pekne rozhodla, že na ten tábor idem. S nikým som sa neradila ani nič, ale hovorím mame, že by som na ten tábor išla a na počudovanie mama povedala: ,No choď!‘ A išla som do toho Bardejova, tak to bol celý deň cesty, že som tam prišla, bolo to lokálne umiestnené u sestričiek, zase vincentiek, ktoré tam mali nejaký taký rekreačný dom. Prišla som tam a privítala ma maličká profesorka, profesorka Pecíková a ja som si ju tak trošku pozrela, ošacovala, a hovorím si: ,Neviem, či si budeme mať my dve čo povedať,‘ lebo ja som bola vyparádená v hodvábnych šatách a pani profesorka bola v kartúnových, ale stačil na to jeden večer, dva večery a už bola ruka v rukáve. Už sme sa našli a odvtedy sme sa do smrti nepustili.“

Židovka v skautingu

Marta Marsinová - Židovka v skautingu (formát Flash Video)

„Prvý raz som si vážnosť situácie uvedomila, keď prišiel za mnou otec jednej mojej skautky. To bol mestský notár pán Vorc a hovoril mi: ,Martuška, viete čo, my sme ohrození, lebo viete, moja žena je pôvodom Židovka a ja by som vás prosil, keby ste mi pre Noriku dali potvrdenie, že chodila vždy do katolíckeho skautingu.‘ A ja som vtedy otvorila oči, však som ja vôbec nevedela, že Norikina mama je prepustená Židovka. Ale teda potvrdenie som mu dala a veľmi sa tešil, že som mu to dala. A už potom sa to začalo takto nejako pertraktovať v spoločnosti, ale medzitým sa stalo ešte to, že sa začalo hovoriť o tých hospodárskych dôsledkov toho, čo prinášala židovská otázka.“

Zachraňovanie priemyslu

Marta Marsinová - Zachraňovanie priemyslu (formát Flash Video)

„Bolo treba zachraňovať priemysel, tak nás všetkých posielali do výroby. To je jedna vec, druhá vec, to nebolo v tom dekréte. Druhá vec tam bola, že nás posielali do našich rodných miest, aby nás tam robotnícka trieda zlikvidovala ako svojich nepriateľov. Tak ja som musela ísť do Žiliny a pridelili ma do závodu Štefana Bašťovanského. To bol závod na výrobu podvalov a továreň, a keď som ja prišla k tomu kádrovníkovi, to bol ešte taký obyčajný sedliak, ktorý ešte nevedel, čo je komunizmus a ako mu bude slúžiť, a on sa na mňa pozrie a hovorí mi: ,Ktorý vôl vás sem poslal? Čo ja s takou babou tu robiť môžem?‘ Hovorím: ,A čo mám teda robiť, keď ma sem poslali?‘ On hovorí: ,Pôjdete na pracovný úrad a ten sa o vás postará.‘ Tak som musela na pracovný úrad a tam ma priviedli do žilinskej súkenky.“

Previerky v Akadémii vied

Marta Marsinová - Previerky v Akadémii vied (formát Flash Video)

„Medzitým prišli jedny previerky v tom roku 1958, to boli veľké previerky vtedy v Akadémii a ja som sa dostala do tých previerok len preto, že profesor Kropilák spomínajúc na našu spoluprácu, kultúrnu spoluprácu v Bystrici, presadzoval, aby ma vzali aspoň na previerku. A ja som na tej previerke bola, a to bola jedná veľká komédia, lebo na tú previerku mňa, takú obyčajnú radovú pracovníčku Akadémie, prišlo preverovať dvanásť členov Ústredného výboru a dvanásť či trinásť členov z predsedníctva Akadémie. Čiže dvadsaťpäť ľudí ma prišlo preverovať. Komisii predsedal profesor Sirácky, my sme ho volali vtedy, že hlavný opytológ, a profesor Sirácky ma oslovil otázkou: ,Povedzte nám, pani Marsinová, ako vy, o ktorej je známe, že máte katolícky svetonázor, chcete v tejto Akadémii robiť vedu?‘ A ja som mu na to povedala, že my, kresťanskí realisti, a vy, marxisti, z hľadiska teórie poznania máme to isté stanovisko. Teraz to bolo ohromenie na nich všetkých, pretože boli na tých previerkach navyknutí, že sa im rozprávalo, že stará mama chce, aby mi deti chodili do kostola, žena chce a tak ďalej. A ja som s nimi začala takúto akademickú debatu. A potom oni začali: ,A čo by na to pápež povedal, a čo keď vás vyobcujú z Cirkvi, ak budete takto hovoriť?‘ ,Nemajú ma prečo, však to je pravda.‘ A že čo encykliky, a to všetko. Tak sme pekne diskutovali dvadsať minút, čo bolo smiešne na takúto vec a po tých dvadsiatych minútach ma prepustili a dozvedela som sa, že povedali: ,Pretože tak hovorila, ako sme predpokladali, ešte ju necháme, vieme, čo je v nej.‘“

„Tak sme sa dostali do basy“

Marta Marsinová - „Tak sme sa dostali do basy“ (formát Flash Video)

„Prečo ma zavreli? My sme sa na jeseň 1958 dozvedeli, že vyšetrujú sestry urbánky. To bola tá sociálna skupina sestier, ktoré chodili napol v rehoľnom rúchu, napol v civile a robili kus sociálnej práce medzi Cigánmi a v takých okrajových vrstvách spoločnosti. A s týmito sestrami, pri vyšetrovaní týchto sestier, padlo meno pátra Metoda Luckého, františkána, ktorý mal zrejme kontakty aj s nami. Nám prekladal z poľštiny mnohé veci, ktoré tam Poliaci z francúzštiny prekladali. My sme mali od neho preloženého Sourda, také dogmatické dielo o Bohu, a potom Leclerca. A keďže bol Metod vyšetrovaný, tak nám bolo jasné, že prídeme aj my na rad, že tam sa našli nejaké z týchto vecí, čo sme my prepisovali.“
Moderátor: „Keď hovoríte my, akú myslíte skupinu?“
„S Máriou Pecíkovou a tú skupinu, čo sme ťahali s Pecíkovou, potom už aj františkánsku. Najprv vzali Táňu Biringerovú, potom vzali Máriu a mňa v januári. A to vyšetrovanie netrvalo dlho, to bolo veľmi jednoduché, nemali nič iné, iba to, že sme rozvracali republiku, lebo sme takúto literatúru šírili, hoci, ako sa hovorí v obžalobe, máme takejto literatúry u nás dostatok, a potom, že sme teda zhromažďovali ľudí a viedli protištátne reči. A to bol dôvod pre súd. Lucký dostal myslím tri a pol roka, Pecíková dostala dva a pol, a ja som jeden a pol, ale oni mi to potom znížili na jeden. Tak sme sa dostali do basy.“

Oslovil ma: „Pani“

Marta Marsinová - Oslovil ma: „Pani“ (formát Flash Video)

„Raz v lete už boli asi unavené obidve a už to bolo také nudné, ja som stále mala čo robiť, a keď bolo ticho, nerozprávali, som sa mohla pokojne modliť. A tak si raz večer oni dve ľahli a ja som chodila po miestnosti, a zrejme ten dozorca už vedel, že mu už kontrola nepríde, alebo prešla. Tak zaklopal na okienko, alebo pohol tým okienkom a hovorí mi: ,Pani, aj vy si už ľahnite, choďte už spať.‘ V tom momente ako povedal to ‚pani‘, sa tá prostitútka zdvihla na tom svojom lôžku a hovorí: ‚On vám povedal pani.‘ Však som si to neuvedomila, že ona je navyknutá na to ,vy‘ a číslo. ‚Nuž, on vám povedal pani.‘ A tak som si povedala, že čo všetko vlastne tí ľudia vytrpia aj takýmto spôsobom, že ich nikto nijakým spôsobom neocení, naozaj sú len to číslo.“

Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov – Aktívna európska pamiatka.

logo Europe for Citizens
Vytlačiť