Mária Hupková (1939)

Foto: Mária Hupková

Životopis

„Moje občianstvo v tejto krajine mi bolo dané od Boha. Ja som sa tu narodila. Mne ho nemôže nikto zobrať.“

Príbeh pamätníka

Mária Hupková sa narodila 19. februára 1939 v Bratislave a samu seba pokladá za „starého Prešpuráka“. Jej otec zomrel vo vojne, keď bola ešte malá. Matka sa neskôr opäť vydala a tak Mária pochádza zo siedmich detí. Do školy chodila v Bratislave, kde vyštudovala vtedajšiu ekonomickú školu. Po skončení štúdia pracovala v kúpeľoch Bojnice, neskôr v Štátnej inšpekcii akosti. Napokon sa zamestnala v Slovenskej televízii ako tajomníčka oddelenia dokumentárnej tvorby. Citlivo vnímala dianie a zmeny v spoločnosti. Veľmi živo si pamätá situáciu v ČST po jej obsadení vojakmi Varšavskej zmluvy. Nezabudnuteľné sú aj tanky v uliciach Bratislavy, momenty, keď aj ona bola možným terčom vojaka so samopalom. Tiež si pamätá pocity úzkosti, strachu, nedôvery, ktoré sa zmocnili ľudí a ovplyvňovali ich konanie. Tieto negatívne pocity napokon vyústili do vážneho rozhodnutia. V septembri 1968 spolu s manželom Ivanom a dvomi deťmi emigrovali do Austrálie. Za emigráciu ich slovenská justícia v ich neprítomnosti odsúdila a v prípade návratu im hrozilo väzenie. Preto Slovensko navštívili až po vyše dvadsiatich rokoch života v zahraničí, keď to už vplyvom politických zmien bolo možné.

Obsadenie budovy ČST

Mária Hupková - Obsadenie budovy ČST (formát Flash Video)

„Keď nás obsadili, prišli zo všetkých strán so samopalmi. Snažili sme sa s nimi diskutovať, ale vyhnali nás. Na druhý deň sme prišli do práce a dvadsiateho druhého augusta sa zhromaždilo na námestí strašne veľa ľudí. Tam boli davy ľudí pred poštou. Penzisti si išli pre penziu a my sme šli normálne do práce, ale ešte k tomu bol aj deň zálohy, pamätám si, takže išli sme si aj pre peniaze. A naraz sa strhla paľba, strieľalo sa do veže Milosrdných bratov a proste ľudia ako vždy v obrane sa posúvajú dozadu, aby si aspoň chrbát ochránili. Keď som sa obzrela, tak za tými veľkými sklenými oknami, ktoré boli na Tatrabanke, tam všade stáli so samopalmi za nami. Tak sme odtiaľ išli preč, no boli všade na strechách. V tom čase sme bývali na Michalskej ulici a helikoptéry veľmi nízko lietali. Samopaly mali namierené - prakticky človek cítil - rovno do nás. Bola to hrozná doba. Ale naše štáby stále ešte pracovali a ja som väčšinou chodila s mojím mužom, keď bol vonku na filmovačke, takže som zažila aj to, keď bolo niekoľko našich štábov, ja si pamätám, ktoré boli zastavené sovietskymi hliadkami. A boli im zobraté kamery a materiály, samozrejme, všetko, a proste nezachádzalo sa s nimi veľmi pekne. Bola to taká nepríjemná doba.“

Práca v ČST

Mária Hupková - Práca v ČST (formát Flash Video)

„Ja si pamätám, pretože som s tými ľuďmi dosť úzko mala styky, museli si dávať pozor. Niekedy prišli a povedali, že: ,Joj, takú zaujímavosť som sa dozvedel, takých zaujímavých ľudí som stretol. A neviem ako to urobiť tak, aby mi to pustili do vysielania.‘ Čiže to vedomie toho, že tam sú obmedzenia, že si treba dávať pozor, tam stále bolo. A potom všetky programy boli preberané gremiálkou, na ktorej sa zúčastnili aj zástupcovia kultúrneho oddelenia ÚV a KV, takže nebolo to ľahko cez nich dostať.“

Opustenie republiky

Mária Hupková - Opustenie republiky (formát Flash Video)

„No a potom, myslím, po dvoch alebo troch týždňoch toho všetkého sme sa rozhodli, že odídeme. Odchádzali sme do Viedne do Rakúska. Našťastie, boli sme zo skupiny neveľa ľudí, ktorí mali doložky platné a mali sme novinárske vycestovacie povolenia na desať rokov. Neobmedzený príchod a odchod. Takže to bolo také jednoduchšie. Nešli sme spolu, ja som išla s deťmi osobitne a môj muž išiel osobitne. Vo Viedni to bolo veľmi rýchlo, za tri týždne sme už boli v Austrálii. A do Austrálie sme išli preto, lebo to bolo ďaleko, dosť ďaleko. Nechceli sme byť nikde blízko, lebo sme neznášali tie sústavné informácie toho, čo sa dialo. Samozrejme, že sme boli veľmi stresovaní.“

Odchod bez rozlúčky

Mária Hupková - Odchod bez rozlúčky (formát Flash Video)

„Práve, že my sme sa nemohli rozlúčiť s nikým. A to bolo také smutné. Totiž dvadsiateho prvého augusta 1968 mala moja mamička päťdesiat rokov. Chystali sme sa na veľkú oslavu. A nakoniec bolo z toho toto. A odišli sme, nemohli sme nič povedať. Nemohli sme sa rozlúčiť, nemohli sme urobiť nič. A my sme ešte boli jedni z tých poriadnych, nechali sme doma všetky doklady. Niektorí ľudia ich brali do zahraničia a niektoré západné agentúry ich proste brali. Odovzdávali na OSN, ktoré potom hovorilo, že teda prečo vám takto utekajú ľudia. A ťažko, ťažko sa tam začínalo. Neovládali sme jazyk. Takže to trvalo chvíľu.“

Straty a zisky

Mária Hupková - Straty a zisky (formát Flash Video)

„Tak najväčšia strata je rodina. A každý má, každý má rodinu, každý chodí niekam na prázdniny. A toto moje deti nikdy nemali. A potom sme to kompenzovali tak, že mali tety a strýkov takých istých ako sme my. Ja mám kopu takých adoptovaných všelijakých vnúčat. A aký bol prínos? Kľudný život. Mňa tak najviac vždy trápilo alebo mrzelo to. Takže tá sloboda a ten pokojný život je draho zaplatený.“

Útek

Mária Hupková - Útek (formát Flash Video)

„Niektorí ľudia naozaj ťažko utekali. My sme si až potom uvedomili, že vlastne aké sme to mali všetko ľahké. Rodina, ktorá s dvomi deťmi, jedno bolo ešte v perinke, utekala cez nejaký tunel do Rakúska z Juhoslávie a strieľali po nich. Nemali nič so sebou. Ďalšia rodina šla cez vodu, tam bola nejaká zátoka, ja to veľmi neovládam tie miesta, a tiež mali problém. Báli sa, že ich tam utopia, pretože museli niekomu zaplatiť, aby ich previedol a vlastne poslednú časť cesty do Rakúska sa museli brodiť cez tú vodu. S deťmi to je veľmi rizikové. Poznám ďalšiu dvojicu, ktorá šla na dovolenku a manžel pozval manželku na prechádzku, lebo tam bol veľmi pekný kopec a povedal: ,Poď, poďme sa pozrieť na toto mesto z vrchu.‘ Tak ona vo vysokých topánkach, však my sme všetci šli len tak s tým, čo bolo na nás, a sa tam vydala na cestu, celá nešťastná, až nakoniec zistila, že išli cez hranice, že ušli. Ocitli sa v Rakúsku. A ani Rakúšania neboli až takí priateľskí, hej. Vyšetrovali ľudí. Mužov väčšinou strčili na štyridsaťosem hodín do väzenia a ženy do tábora. Takže bolo to ťažké. Muselo tých ľudí čosi poháňať, keď až takto riskovali.“

Ráno 21. august 1968

Mária Hupková - Ráno 21. august 1968 (formát Flash Video)

„Moja mamička prišla, neviem, šla skoro do práce. Naraz sa vrátila, my sme bývali s nimi, tak nám búchala na dvere. ,Mariena, Mariena, Rusi prišli.‘ A hovorím: ,Ale mami, prosím ťa!‘ ,Naozaj, u Baťu sú.‘ Tak sme vybehli, my sme bývali na rohu, tam, kde bola tá mliekareň, teraz je tam Československá banka. Tak sme vybehli hore a skutočne tam stál tank pred Trojicou okolo Baťu a točilo sa mu delo a strieľal. Jeden chlapec mal bandasku s benzínom a ja som ho zastavila a mu hovorím: ,Čo blázniš!? Však na toto čakajú. Takto rozbili pol Budapešti. To tu rozstrieľajú všetko.‘ A kým som sa s ním rozprávala, moja mama chytila bandasku s benzínom a ušla s ňou domov. Pretože to bolo to, čo oni čakali, preto oni filmovali všetko, čo spustošili. Napríklad búdku regulovčíka, tú vežu, ktorú rozstrieľali, a to všetko fotografovali do bielej knihy, aká bola u nás veľká kontrarevolúcia. Tak to sme sa ešte stihli dozvedieť, než sme odišli. Tak bola to strašná doba.“

Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov – Aktívna európska pamiatka.

logo Europe for Citizens
Vytlačiť