Mária Horňáková (1920)

Foto: Mária Horňáková

Životopis

„Nebáli sme sa, chceli sme dačo urobiť.“

Príbeh pamätníka

Mária Horňáková sa narodila 21. novembra 1920 v Komjaticiach. V rodnej obci absolvovala päť tried ľudovej školy, v štúdiu ale pokračovala v Nových Zámkoch. Na Komjatice pred Viedenskou arbitrážou, na základe ktorej pripadli Maďarsku, si spomína ako na pokojné a bezproblémové miesto. Nálada v dedine sa však rýchlo zmenila po jej obsadení Maďarmi. Nová situácia ju zasiahla takmer okamžite, keď sa so svojimi spolužiačkami nemohla vrátiť do školy. S viacerými dievčatami sa jej nakoniec podarilo odísť do Nitry, kde mala pokračovať v školskej dochádzke, na Slovensku ale neostala dlho, pretože v Šuranoch povolila vláda vznik Kráľovského uhorského štátneho gymnázia so slovenskou vyučovacou rečou, kde sa začalo učiť už v decembri 1938. V roku 1939 sa prostredníctvom svojho strýka Jozefa Kelemena stala svedkom založenia slovenského politického týždenníka (neskôr denníka) Slovenská jednota. Mária navštevovala školu v Šuranoch, kde v roku 1941 zmaturovala v slovenskom jazyku. Z tohto dôvodu jej vysvedčenie nebolo akceptované na univerzite v Budapešti, musela si preto cez leto dorobiť aj maturitu v maďarčine. Po jej úspešnom zvládnutí mohla v októbri nastúpiť na štúdium farmakológie na univerzite v Budapešti. Bombardovanie mesta, ako aj domu, kde bývala, jej ale zabránilo pokračovať v štúdiu. V roku 1943 už pracovala v Bratislave v lekárni, jej pokus o návrat do školy bol však neúspešný. Mária sa nevzdala túžby dokončiť si vzdelanie, preto to v roku 1945 skúsila opäť, študovať na univerzite v Bratislave jej však nebolo dovolené. Pracovala na štátnom československom reálnom gymnáziu v Šuranoch ako výpomocná učiteľka asi rok a pol, po presťahovaní gymnázia do Nových Zámkov ostala Mária učiť v Šuranoch na meštianskej škole. Neskôr odišla do Košíc, kde do narodenia dcéry krátko vyučovala na gymnáziu. Mária bola druhý raz vydatá, do života mladej rodiny ale zasiahol rok 1948. Začiatkom 50. rokov sa uskutočnil vykonštruovaný proces s jej strýkom J. Kelemenom, zatvorili aj jej mladšieho brata Libora, v dôsledku čoho Mária prišla o prácu. Po viacerých zmenách bydliska sa v roku 1957 presťahovala do Bratislavy, kde si pre zlý kádrový posudok prvé roky nemohla nájsť zamestnanie. Neskôr pracovala v odbore vodného hospodárstva a do dôchodku odišla z plánovacej komisie v roku 1977. Odvtedy striedavo žije v rodných Komjaticiach a v Bratislave.

Keď prišiel rok 1938

Keď prišiel rok 1938 (formát Flash Video)

„Keď prišiel tridsiaty ôsmy rok, ten november, každého prekvapil, všetci z toho boli hotoví, na také niečo neboli pripravení, možno takí tí väčší páni. Ale my sme na to neboli pripravení, takže to bol veľký šok. Vtedy bolo v dedine veľa vojakov, v celej dedine to začalo hneď vrieť, začalo sa okolo toho rozprávať. Do školy nás potom chodilo, aj do Nitry, bolo nás spolu s tými, čo boli vo vyšších triedach, bolo nás sedemnásť. Ale do Nových Zámkov sme išli, aj zo Šurian a tak. Vošli sme do budovy, lebo to bola škola, kde bolo maďarsko-slovenské gymnázium a hore boli maďarské triedy a dole slovenské. My sme išli a všade bolo na tých triedach už napísané maďarsky, že taká a taká trieda. Nás nikde nepustili a ostali sme na chodbe a potom vyšiel profesor Báno, to bol taký veľmi dobrý človek. Bol Maďar, ale dobrý bol, aj učil na Slovenskom ústave, aj v našich triedach, tak došiel a povedal: ,Dievčatká moje, musíte,? to boli Šurančanky a Kesanky, ,musíte ísť do tých tried, do ktorých chcete a keď nechcete.? Tie Šurančanky, že oni nepôjdu do tých maďarských. Takže musíme ísť domov, pretože tam sa budú učiť maďarsky. Tak sme sa rozplakali a nastal taký chaos, nevedeli sme, čo máme urobiť. Tak sme odišli a išli sme domov, išli sme von z budovy, na vlak. Všetky sme plakali, ale došla som domov a doma boli z toho tiež všetci vyplašení, že aký je to svet, čo to bude. Nikto si to nevedel poskladať, čo z toho vznikne.“

Slovensko-maďarské spory I

Slovensko-maďarské spory I (formát Flash Video)

„Ale tu v Komjaticiach to bolo všetko dosť také rozbúrené, lebo napríklad omšu alebo v kostole spievali maďarskú hymnu. Keď spievali tú maďarskú hymnu, tak títo naši odišli alebo neostali, Maďarov, vojakov bolo plno. Vonku už boli také šikovné mladé dievčatá, teda neboli už mladé, ale také dievčatá, my sme boli decká vtedy. Nás do toho ešte veľmi nezainteresovali. Zariadili, že aj tak medzi ľuďmi budú spievať slovenskú. Ja to tak vysvetlím, ako to v skutočnosti bolo. Povedali, že nás potom nedajú do školy, tí starší vedeli, že to nebude dobre, že to zle skončí. Tak sme sa zobrali a išli sme sa korčuľovať, vzali sme korčule a išli sme sa korčuľovať za most smerom na Vinodol, tam bola vyliata voda. Ale len sme stáli a čakali sme, čo bude, kedy bude koniec, kedy budú spievať. Aj sme sa dočkali a potom hneď buchot, treskot, nastal krik, vresk, tak sme už nevydržali, neposlúchli sme. Došli sme až pred kaštieľ, tam bola vtedy ešte brána a tam už boli vojaci na koňoch a už rozháňali a vykrikovali, s bajonetmi chodili. A tie ženy pišťali, viete ako to bolo, velice to bolo strašné. Nevysvetliteľné, aké to bolo, aj strach, aj odvaha. Nebáli sme sa, chceli sme dačo urobiť. A oni hnali tých ľudí rovno preč a my sme sa tiež chceli dostať, lenže to bolo proti prúdu. Tak pristavoval nás s bajonetom a nemohli sme. Takže takéto sme zažili. Ľudia sa rozišli a potom po ceste si spievali aj náboženské piesne, aj tak.“

Slovensko-maďarské spory II

Slovensko-maďarské spory II (formát Flash Video)

„Večer sme prišli domov, ja som bývala dosť ako bola pošta, tak neďaleko a tak sme boli vyplašení, čo z toho bude. Ten Kelemen ostal doma, len ten aby nešiel, aby ho nezavreli, aby ten mohol ďalej chodiť do Bratislavy a okolo toho chodiť. Už bol večer, keď prišiel jeden z tých chlapcov, že tých druhých už zobrali žandári a sú zavretí na žandárskej stanici, to bolo hneď na začiatku kaštieľa. Tak tam išli a potom sme, štyri sme boli, to bola tá Molnárová, Špacírová, Jahnátková a Ragúňová a ja, sme sa zobrali a išli sme na tú (stanicu). Však nenecháme tých chlapcov, veď aj my sme tam boli. Tak sme išli tam, bola tam taká sklenená veranda, predtým tam bývali Čížikoví, mali dve dievčatá, jedna chodila so mnou do školy, takže ja som poznala ten dom, aj ten byt celý, lebo oni odtiaľ len pred mesiacom odišli. Tí chlapci boli tak opretí o stenu a museli stáť na prstoch. Len čo sa postavil na tú pätu, tak mu hneď dal pažbou po prstoch. My sme tam plakali, ale potom prišla, už sa nepamätám, ktorá žena, tetka to boli a tá nás odtiaľ zobrali: ,Čo tuto budete, nemôžete tu byť, však tých chlapcov pustia.? A už išla za tým žandárom a ten žandár hneď tie okná privreli a aj tak sme tam nič nevideli, tak sme potom odišli domov. No a ráno, tých chlapcov pustili. A do rána tí chlapci skoro všetci odišli. Prešli na Slovensko.“

Založenie slovenských novín

Založenie slovenských novín (formát Flash Video)

„Nemali sme to ľahké, to bolo ozaj také všelijaké, ktoré si dnešní ľudia ani nevedia predstaviť, čo bolo za problém. Napríklad neboli vtedy rádiá. My sme síce mali také malé na žiarovky čo to bolo, ale to starý otec mal, chcel všetko vedieť. Noviny neboli, len maďarské, slovenské žiadne nemohli dôjsť. Potom v tých Komjaticiach ten hlúčok ľudí mladých, všelijakých sa rozhodli a s tým, že začnú (vydávať noviny). Lebo ten Kelemen sám len rukou písali, také oznamy. Ale potom, že však to môžu byť normálne noviny. Tak potom išli na Slovensko a došli s tým, že keď nedajú povolenie, že reciprocita. To bolo na poriadku, to si oni vedeli vybaviť.“

Práca pre slovenské noviny

Práca pre slovenské noviny (formát Flash Video)

„Potom tam zariadili slovenskú banku tam spravili, potom tam dole vyčlenili, prenajali a urobili pre chlapcov internát. Aj pre dievčatá urobili jednu, ale tam boli len Košičanky. A tí chlapci tam bývali v tom internáte a dobre to bolo. A každý musel odpracovať v tých novinách, čo bolo treba, za to, že tam býva, tak si to vedeli dobre zariadiť.“

Žiadne Maďariská tu nebudú!

„Žiadne Maďariská tu nebudú! (formát Flash Video)

„Došla som do Bratislavy a vtedy ten môj muž, ktorý medzitým som bola vydatá, zomrel. A ja som išla na školu a vytiahla som svoj index a hovorím. A profesor Nábělek, ešte veľa tých profesorov si pamätám, aj týchto bratislavských a hovorí, že to mi zapíše. A iný systém štúdia bol tu v Bratislave a iný v Budapešti. A hovorím, že tu mám index a dala som. A ten pán na tom dekanáte, ten kvestor, lebo ktorý to bol, chytil, hodil, až zletel a hovorí, že on nič také nebude čítať, on maďarsky nevie. Ono, v podstate som mu uznala, že to bolo maďarsky, ale hovorím: ,Však ja som neni Maďarka!? Ale vtedy bola tá maďarská akcia, čo tých Maďarov vyvážali a čo proti tým Maďarom bolo, no ale to ovzdušie také bolo, že sa to dalo. Ale hovorím: ,Prosím Vás pekne, však u toho profesora Nábělka som bola.? On ten Nábělkov papier zobral a: ,Choďte! Žiadne také tu nebude, žiadne také, Maďariská tu nebudú!? Veľmi škaredo ma vyhodil.“

Keď pravda nevíťazí

Keď pravda nevíťazí (formát Flash Video)

„Keď bol ten súd, veď tam bolo mnoho Komjatičanov, vyšli títo chlapci, boli traja a vyšli a už sa ich pýtali. A hovoril ten Jožo, neviem ako sa volal, a potom hovoril ten Ľudo a všetci prikývli, na čo sa ich pýtali, na všetko prikývli. A keď prišiel Libor, Libor takto chytil ruky, takto si dal dozadu a mykol a: ,Neni pravda! Neurobil!? A samozrejme zazvonil hneď zvonec, bol hluk, ľudia a ,Kľud! Kľud!? A chlapcov už ale štyria obstali a už ich zobrali tam. A za takú, teraz už neviem, či to bola pol hodina, či to bolo desať minút, lebo to bolo hrozné niečo. To si nikto nevie predstaviť, že sa také niečo mohlo stať. Teraz vyšli títo chlapci von, pochopte to, a tá stryná, aj celá tá rodina, aj tá moja mamička a mamička toho chlapca, vedela, čo z toho bude. A došiel, hlavu sklonenú, ruky veľa seba, držal vedľa kolien a takto a povedal, že áno. A tým to skončilo, viac nemusel hovoriť. A toho strýka odsúdili. Čo povedala tá rodina na toho chlapca? No? A čo nastalo v tej rodine? Jak rozbili celú tú rodinu? Ale našťastie môžem povedať, že každý uznal, no ale že nemal chrbtovú kosť. Nemal. No nemal, no čo mal robiť? Za tú pol hodinu ho pripravili. Ako ho pripravili, ja neviem, ale ho pripravili. A takto to bolo.“

Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov – Aktívna európska pamiatka.

logo Europe for Citizens
Vytlačiť