Margita Červenková (1926)

Foto: Margita Červenková

Životopis

„Mysleli sme si, že to tak ľahko neprejde.“

Príbeh pamätníka

Margita Červenková sa narodila v septembri 1926 v obci Černík. Vyrastala v početnej rodine drobného roľníka, hospodárstvo ale stačilo pokryť len najzákladnejšie potreby domácnosti. V roku 1938 zažila ako malé dievča príchod maďarských vojsk do rodnej obce. Keďže novou úradnou rečou bola maďarčina, v škole sa zaviedla jej povinná výučba. Margita si však nespomína na prenikanie maďarčiny aj do náboženského života, sväté omše sa v dedine naďalej konali v slovenskom jazyku. So začlenením do Maďarska sa zhoršila aj ekonomická situácia odstúpených oblastí Slovenska, čo pocítila aj Margitina rodina. Ťažké životné podmienky nútili Margitiných rodičov, rovnako ako množstvo iných ľudí z pripojeného územia, vylepšovať svoje zásobovanie pašovaním nevyhnutných životných potrieb zo Slovenska. Najťažší úder však postihol Margitinu rodinu začiatkom roka 1944, keď jej otec odmietol narukovať do maďarskej armády. Jeho úkryt v neďalekom vinohrade maďarskí vojaci čoskoro odhalili a v následnej paľbe Margitinho otca vážne zranili a krvácajúceho nechali ležať niekoľko hodín na snehu. Až neskôr ho miestni priviezli do dediny a previezli do poľnej nemocnice v Šuranoch. Tu ho Margita navštívila, našla ho však v zlom stave, ležiaceho na zemi. Keď sa za ním vybrala na štvrtý deň, v prázdnej nemocnici uvidela mŕtveho otca okradnutého o všetko, čo mal, vrátane oblečenia. Prežité traumy zanechali v Margite hlbokú stopu, ktorá navždy ovplyvnila jej vzťah k maďarskému národu. Aj po dlhých rokoch v nej ostal pocit krivdy.

Vtedy bol taký život

Vtedy bol taký život (formát Flash Video)

„Pár roličiek, aj do árendy si zobrali, aj čo sa zasadila kukurica alebo fazuľa, s tým sme sa živili. Zemiaky a také, čo sme sadili. To len tak pre seba, však vtedy bol taký život. To nebolo, že (človek je) zamestnaný ako teraz, že má peniaze. Vtedy možno že sme, aj na Vianoce veľmi slabé dary boli. To sme nemali veľmi za čo, lebo peniaze, predať nebolo čo.“

Príchod maďarských vojsk

Príchod maďarských vojsk (formát Flash Video)

„Na to si nejako spomínate, ako to tu v obci bolo, keď prišli Maďari?“
„Však len to viem, že ako išli tí maďarskí vojaci s tými kosírky (perami) a Boženy mama, my sme ich obdivovali a tí mysleli, že hneď nás budú strieľať, tak nás zavreli za bránu. Nesmeli sme tam byť. No ale sme sa necítili tak ako vo svojej vlasti. Lebo to nás oni len tak nasilu zobrali.“

Nový jazyk

Nový jazyk (formát Flash Video)

„No, učili nás tak po slovíčkach. Museli sme kričať maďarské, čo nám oni povedali a rátať od jednej po desať, lebo pokiaľ. Také nás učili, ale nie v celosti, tak najprv po slovách. Po takých menších slovách.“
„Aj ste sa naučili potom maďarsky?“
„Chleba jesť. A čo? Však mi to do hlavy nešlo, ako som sa mohla? Ja som bola len svoje naučená.“

Pašeráci

Pašeráci (formát Flash Video)

„Aj ste chodievali na Slovensko? Lebo viem, že sa keď bola hranica, tak sa pašovalo.“
„No, lebo sme boli nahí, tu sa nedalo dokúpiť, tak aj otec raz bol s tetkou Hanou Tuhačkovou, tá boli taká šikovná, čo prechádzali. A potom raz bola aj mama, potom sa stratili, naháňali ich na hranici a skoro aj stratili čo pokúpili a do rána voľakde len v takých jarkoch boli. Potom už nadránom, keď videli svetlo, potom sa pohli. To tade okolo Kýru, vtedy tam bola hranica. A tam aj otec išiel, čo trocha sme pokúpili maslo alebo také kadečo, tak to tam predával. Tak nás trocha zašatil každého. Ale veď každému sa nám ani neušlo, lebo nás bolo moc.“

Smrť otca

Smrť otca (formát Flash Video)

„Vo februári to bolo a jeden došiel povedať, že báči Jožo, že budú chlapov v noci hľadať. No a oni sa tak schovávali, pravda, chodili do hájov, že tam hádam nedôjdu. Ešte sme mali aj na chleba kvas spravený a ten napokon otec, pravda, chodil sa schovávať a mama mu prichystala jesť, aby že koľko tam bude. A mu to tak ľúto bolo, hovorí: ,Však by som sa už len doma rád vyspal.? A keď išiel preč, tak ešte tú kapsu, čo mal, ešte ju tak bachol, no nechcel ju, do tej múky. Ale ešte z tej múky vyfrklo a odišli preč, tam na tie vinohrady. A otec na Dereku u jedného takého gazdu žal, mal tak pri kraji vinohrad. A on si od toho gazdu kľúč vypýtal, že by išli do toho hajlocha, že by im tam bolo lepšie, keď aj sneh padá. No ale keď ja som bola potom za ním, som im jesť nosila a on hovorí, že i kladú, že tak je tam teplučko. No ale ten večer nešli až na tie vinohrady, až potom iste nadránom. No tak keď tí vojaci, pravda, videli, že z tých komínov sa kadí. Oni búchali, búchali, však bolo ich tam aj viac. Búchali na tie dvere, ale oni neotvorili. Ale však tí vojaci, lebo žandári, o nich vedeli, že tam je voľakto, keď sa kadilo z komína. No a potom oni na chvíľu voľakde odišli, vojaci sa schovali a títo už vyšli z toho hajlocha von a začali utekať po háji, tak dole. No a vtedy tí boli len schovaní a oni vtedy strieľali. Tak otca postrelili, do pľúc bol strelený, aj do tejto kľúčnej kosti, a tak ho postrelili, že ten ujo, čo bol s ním, že tak ale okolo pol deviatej ho postrelili. A oni ho nechali tam, kde aj bol a až okolo nás išli z toho hája, z tých vinohradov, ale okolo pol druhej. A on tam na tom snehu bol, tam ho nechali. Mal taký modrý šál, ako keď je zima a oni mu to tak voľajako okrútili s tým modrým šálom. Oni i vyšli z toho hajlocha a utekali dole. Chceli voľakde ujsť, že ich hádam nedohonia. Ale oni začali strieľať a jeho postrelili tak do pľúc, aj tú kľúčnu kosť. Oni ho tam nechali, uviazali mu to s tým šálom, ale povoz nemali. Až potom, ale poobede, došiel voľajaký z Malej Mani, išiel iste drevo zhánať na jednom koni a toho prinútili, aby ho dole do dediny, že ho musí zviezť. Tak oni okolo nás išli, my sme bývali ako sa ide na Vinodol, ako je teraz ordinácia, doktori a oni došli tak ale o pol druhej pred nás. Ale ani pred nami nepostáli, lež tak až pred susedovým. A ešte ten otec sa tak obrátil a myslel si, že ho nechajú doma. A oni ho nenechali doma, musel ten furman ísť s ním až vedľa cintorína. U jednej tety na dvore ho nechali. Oni si hádam mysleli, že porád umrie a že ho hádam tam voľakde zakopú, lebo čo. Však, čo ho nenechali doma? Však išli vedľa nás.“

Nebol jediná obeť

Nebol jediná obeť (formát Flash Video)

„Váš otecko nebol jediná obeť tu v Černíku. Tu bolo viac zastrelených.“
„Tu boli dvaja odstrelení na tej Malej Mani, v tej tehelni, tam boli. A išla som domov a viezli ich na voze, cez tie [nezrozumiteľné slovo] im mozgy padali, čo ich do hlavy strelili.“

Príčina otcovej smrti

Príčina otcovej smrti (formát Flash Video)

„A kvôli čomu vlastne toho vášho otecka zastrelili?“
„No, ja neviem, či to boli Maďari, s nimi nerukovali ako na front, do toho Ruska. No ako syn, lebo maminho brata toho tiež zobrali, ale ten išiel a ešte otec hovorí, že: ,Ten Karol tak plakal, že radšej ja by bol išiel zaňho.? A zato, že nerukoval, že nešiel na tú vojnu.“

Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov – Aktívna európska pamiatka.

logo Europe for Citizens
Vytlačiť