Marcin Bieniada (1959)

Foto: Marcin Bieniada

Životopis

„Ja som vtedy nenávidel komunizmus, všetko som mu dával za vinu.“

Príbeh pamätníka

Marcin Bieniada sa narodil sa 11. januára 1959 v meste Wągrowiec, blízko Poznane. Vyrastal vo Varšave. Jeho mama pracovala ako zdravotná sestra, otec bol chemickým inžinierom. Jeho otec vo februári 1982 získal prácu v Duslo Šaľa v okrese Galanta, kde projektoval čističky odpadových vôd. Bolo to „po tom, čo generál Jaruzelski vyhlásil v Poľsku stanné právo... Ja som vtedy nenávidel komunizmus, všetko som mu dával za vinu.“ Mal možnosť navštevovať otca, mal pas, ktorý platil na vycestovanie do Československa.
Svoj útek za hranice plánoval v Poľsku najskôr na kajaku. Keď navštevoval otca v Šali, vedel, „že do Rakúska to už nie je ďaleko.“ Na útek sa pripravoval dôkladne. Bol si viackrát pozrieť v Devíne miesto pri Dunaji, kde by bolo najlepšie prekročiť hranicu. Možnosťou úteku bolo preskočiť hraničnú drôtenú zátarasu, ale tá bola vysoká a pre ten účel si zvolil pouličnú lampu, na ktorú by bolo dobre vyšplhať sa a odtiaľ skočiť. Keďže pouličné lampy boli veľmi blízko plota videl šancu, že by sa to mohlo podariť.
K úteku sa rozhodol 23. augusta 1982 po zotmení. Spolu aj sestrou cestoval vlakom zo Šale do Bratislavy a autobusom linkou číslo 29 od Mosta SNP do Devína. Na devínskej novej ceste bolo ešte pred deviatou dosť rušno a preto zostali čakať v kríkoch. Keď ruch ustal, premávka už nebola, rozhodol sa pre akciu úteku. Drôtené zátarasy preskočil z lampy, k čomu mu pomáhala aj sestra. To však ešte bol len začiatok, prejsť na rakúsku stranu bolo treba sa dostať k Dunaju a úspešne ho preplávať. Prišiel na polostrov a aby neupútal pozornosť, plazil sa. Oblohu nevidel a strácal orientáciu. Nemal so sebou kompas. Dostal inšpiráciu ako sledovať správny smer a korigovať pohyb a to podľa odbíjania hodín z kostolnej veže v Devíne, čo bolo každých 15 minút. Po hodine vošiel do vody Dunaja. Čím viac plával, bol prúd vody silnejší, s akým sa nikde predtým nestretol. Mal strach, či ho voda neunesie späť na slovenskú stranu do Petržalky. Po preplávaní na druhú stranu, išiel smerom napravo, smerom k Rakúsku. Potom videl cestu, ktorá sa kľukatila vľavo a nej videl auto s rakúskou značkou. Už vedel, že je asi v Rakúsku. Išiel teda na vlakovú stanicu a cestou zbadal, že z jednej tabakovej továrne prúdi teplý vzduch od klimatizácie, čo využil na vysušenie svojich vecí. Zvyšnú časť noci prebdel na vlakovej stanici a kúpil si za doláre, ktoré mal so sebou, lístok na vlak do Viedne – Südbahnhof.
Po príchode do utečeneckého tábora Traiskirchen bol prekvapený, že bol prázdny, bol sám v miestnosti s kapacitou pre 30 ľudí. V tábore bol dva mesiace, potom utečencov premiestnili do druhého tábora a po dvoch mesiacoch si s kamarátom vo Viedni prenajali byt za pomoci jeho sesternice z Paríža, ktorá mala kontakty aj vo Viedni.
Vo Viedni pracoval ako robotník pri spracovaní plechu, neskôr bol taxikárom. Prihlásil sa aj na chemickú školu, ktorú absolvoval po dvoch rokoch.
V roku 1986 chcel vrátiť poľské občianstvo na veľvyslanectve. Poľskí komunisti ho pozvali na rozhovor a povedali mu: „Vítame vás v Poľsku, ostaňte občanom Poľska, nič vám neurobíme.“
Do Poľska cestoval v roku 1987. O rok na to prišiel na Slovensko ako rakúsky občan a išiel si pozrieť aj miesto, odkiaľ sa mu útek podaril. Na miesto úteku do Devína chodí často a rád. „Nedokážem to opísať, ale Devín mám veľmi rád. Bol to najdôležitejší deň môjho života. Prežil som tu najväčší strach. Každý rok sem teda chodím a sledujem, čo sa tu mení. Naozaj sa mi tu veľmi páči.“

Preklad a titulky: Mário Kyseľ

V Poľsku po vyhlásení stanného práva v roku 1981 plánuje útek

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Na začiatku som sa chcel kajakom preplaviť až k dánskemu ostrovu Bornholm na Baltickom mori. Zisťoval som si, kde sa dá kúpiť kajak. Tiež som si zaobstaral kompas vyrobený v NDR. Vôbec nič som však nevedel o plavení sa po mori, a určite by sa mi to nepodarilo. Potom otec dostal prácu na Slovensku a hovoril som si, že do Rakúska to už nie je ďaleko. Tam si budem môcť dôkladnejšie pozrieť hranice a zistiť, ako to tam funguje. Nazdával som sa, že táto krátka hranica na Dunaji bude menej strážená v porovnaní s ostatnými úsekmi. A mal som pravdu. Túto hranicu až tak prísne nestrážili.

Plán úteku z Devína preplávaním cez Dunaj

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Vedela o tom moja sestra, pretože mi s tým mala pomôcť. Vedel o tom aj jeden kamarát, ktorý mi tiež mal pomôcť, no nakoniec sa zľakol a rozmyslel si to – ale nikomu nič nepovedal. Ešte o tom vedelo aj jedno dievča, ktoré tiež o tom nikomu nepovedalo. A rodičia netušili vôbec nič. Najskôr som nevedel, ako to mám urobiť. Kúpil som si kliešte, aby som prestrihol tie drôty. Chcel som vytvoriť náhradný obvod z medeného drôtu, aby som nespustil poplach, a potom by som prestrihol signalizačné drôty. Ale to by trvalo veľmi dlho, na to som nemal čas, pretože na tej ulici bola veľká premávka. To by určite nevyšlo. A vtedy mi napadlo, že by som mohol skočiť z pouličnej lampy cez plot, lebo lampy stáli veľmi blízko plota. Ja som jej pomáhal vyjsť na lampu do výšky meter dvadsať, tam, kde sa na lampe nachádzala taká hrana. Potom som vyliezol ešte vyššie, ako bola ona, a postavil som sa jej na plecia. Ona stála chrbtom k hranici, ja som zozadu držal lampu a stál k hranici čelom. Od jej pliec som sa teda mohol odraziť. Bol som vo výške dva a pol metra a to bolo už o trochu vyššie ako signalizačný plot. Takže sme si to skúšali na lampe v Šali a vyrátali sme, že to trvá 50 sekúnd, čo dávalo predpoklad na úspech.

Preskočenie hranice v Devíne – 23. augusta 1982

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Prišli sme sem o pol deviatej, a hoci už bola noc, na Devínskej novej ceste bola ešte premávka. Museli sme teda čakať v kríkoch, čo sme nemali v pláne. Odišiel aj autobus, ktorým sa sestra mala vrátiť do Devína. Nakoniec však ruch ustal, cesta sa vyprázdnila a pustili sme sa do akcie. Pýtate sa teda, ako to presne bolo? Odhodil som svoju modrú bundu a ostal som len v čiernom oblečení – celý som bol úplne v čiernom. Prišli sme k lampe, všetko sme urobili podľa plánu – sestra sa postavila na hranu, ja som sa vyšplhal vyššie, otočil som sa, aby som mohol preskočiť a náhle som dostal strach a začal som sa veľmi báť. Nato ona povedala: „No skoč!" A až vtedy, keď to povedala, som skočil. Skočil som bez zaváhania, nedotkol som sa tej latky, ktorá sa hýbala, a ktorá by hneď vyvolala poplach. Pristál som na druhej strane, ale ani som sa nepohol, čakal som bez najmenšieho pohnutia, kým príde ďalší autobus. A na ten bolo potrebné dlho čakať – asi 15 minút, pretože som chcel, aby sa zachránila najskôr sestra. Keď som počul, že autobus prišiel a otvorili sa dvere, až potom som sa pohol, lebo som už vedel, že sestra odišla. Ona stihla ešte rozsypať dookola korenie, pretože v okolí lampy bolo rozorané pole, ktoré zachytávalo stopy utečencov. Korenie rozsypala preto, aby prípadne psy stratili stopu. Neviem, či by to vôbec pomohlo, ale čítal som to vo Winnetouovi Karla Maya či kdesi inde. Sestra teda odišla, ja som sa pohol a plazil sa ku kotúčom ostnatého drôtu. Boli tam presne dva také kotúče. Cez to som sa preplazil spodkom, ale trvalo to veľmi dlho, pretože sa mi o drôt zachytávalo oblečenie. Zranil som sa a poškriabal – nohavice som mal celé roztrhané. Prišiel som až k ramenu Dunaja, ktoré bolo uzatvorené. Voda stála a bolo to veľmi dobre osvetlené, pretože lampy pri Devínskej novej ceste boli nastavené tak, že svietili na cestu a aj na hranicu, teda na obidve strany. Bolo tam jasno ako cez deň. Cez to rameno som šiel po dne, po blate. Hladinu vody som mal takto pod nosom, aby ma bolo čo najmenej vidieť. Tam som sa najviac bál, mal som najväčší strach. A v jednej chvíli som nosom potiahol vodu. Cítil som, ako mi voda schádza do pľúc, ale nezakašľal som. Keď má človek taký veľký strach, nezakašle. A po desiatich, pätnástich sekundách som začal opäť dýchať bez toho, aby som zakašľal. Cez to rameno som sa dostal na druhú stranu polostrova.

Preplávanie Dunaja – 23. augusta 1982

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Bola tam taká vegetácia a taká príroda ako kdesi na juhu v džungli a vôbec som nevidel oblohu a stratil som orientáciu. A ten kompas, ktorý som si kúpil na Baltické more, som si so sebou nevzal. Na tom polostrove by som asi zostal navždy, ale zachránila ma kostolná veža na Devíne, lebo na nej boli hodiny, ktoré odbíjali každých 15 minút. Vďaka tomu som mohol každú štvrťhodinu korigovať smer pri plazení k Dunaju. Napriek tomu to trvalo viac ako hodinu, kým som sa k Dunaju dostal. Na tom polostrove bola napríklad aj štrková cesta pre hliadky a bol tam aj nejaký starý hrdzavý plot. S tým som tiež nerátal, pretože som nevedel, či ten plot v sebe náhodou nemá nejakú signalizáciu alebo nie je pod napätím. Neostávalo mi teda nič iné, len ho chytiť a vyskúšať. No a naozaj, chytil som ho, nič sa nestalo a prešiel som cezeň. Bol tam ešte vták, ktorého som vyplašil a aj zvalený kmeň stromu, po ktorom som mohol prejsť bez plazenia celkom dlhú vzdialenosť. Náhle sa však podo mnou s veľkým rachotom prelomil. A tiež som si myslel, že to spustí poplach, ale nie – nestalo sa nič. Nakoniec som započul šum vody, šum Dunaja a vplazil som sa doň a začal plávať. Voda bola spočiatku pokojná, takmer som necítil prúd. Pochopil som však, že sa do Rakúska nedostanem, pretože prúd začal naberať na sile a ťahal ma späť na československú stranu. Vtom sa predo mnou z ničoho nič zjavila veľká loď. Bola to veľká nákladná loď, ktorá mala motory asi vzadu, lebo vôbec som ju nepočul. Preplávala popred mňa asi dva-tri metre, pričom sa plavila proti prúdu, zatiaľ čo ja som plával s prúdom. Voda bola rozbúrená, ako také veľké jacuzzi, ale nič sa mi nestalo. Keď loď preplávala, dostal som sa do toho silného prúdu a začal som sa blížiť k rakúskemu brehu. Prúd bol dokonca taký silný, že som sa na niekoľkokrát musel chytať kameňov, aby som spomalil, lebo som nemohol vyjsť na breh, ale nakoniec sa mi to podarilo a vyšiel som naň. Samozrejme, ešte som si nebol istý, či som naozaj v Rakúsku, lebo to stále mohla byť Petržalka. Tak ďaleko ma prúd mohol zaniesť. Vyšiel som však na breh, a vydal som sa pravou stranou smerom k Rakúsku. Zbadal som tam veľkú loď kotviacu pri brehu, zbadal som aj človeka v kabíne, ale bál som sa ho. Prešiel som tak, aby ma neuvidel. Následne sa cesta kľukatila vľavo a ja som zbadal takú ohradu, v ktorej stálo auto a malo rakúsku značku. Vtedy som už veril, že som v Rakúsku. A potom, po niekoľkých kilometroch som uvidel tabuľu s nápisom Hainburg. Takže som vedel, že sa mi to podarilo.

Sestra pomáhala pri úteku

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Moja sestra nikdy nechcela utiecť, lebo sa dobre učila. Ona nebola proti všetkému, ako napríklad ja. Ja som bojoval úplne proti všetkému. Ona vtedy rozsypala to korenie a išla na autobus. No vodič bol ten istý, čo nás priviezol do Devína. Do Devína totiž prišlo veľa ľudí a z Devína sa v tom autobuse nevracal nikto, sestra cestovala sama. Takže sa šofér začal vypytovať, kde je ten druhý. No ona nepovedala ani slovo, lebo keby začala hovoriť, vodič by zistil, že je to Poľka. Ona si povedala, že bude lepšie, ak nebude hovoriť vôbec nič. Teraz už viem, že tu bolo veľa udavačov a pracovníkov ŠtB. Možno ten vodič bol, možno nie, no neurobil nič, neudal ju. Sestra sa potom vrátila posledným vlakom do Šale, a keď prechádzala okolo cintorína, bála sa najväčšmi. Lebo na hranici vôbec nemala strach a vôbec si neuvedomovala, že jej niečo hrozí. Ona bola skautka, takže to vnímala ako veľké dobrodružstvo. Potom vyštudovala školu a teraz je sudkyňa, žije si dobre. Bola iná, než som bol ja.

Pocity na miestach úteku v Devíne

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Nedokážem to opísať, ale Devín mám veľmi rád. Bol to najdôležitejší deň môjho života. Prežil som tu najväčší strach. Každý rok sem teda chodím a sledujem, čo sa tu mení. Naozaj sa mi tu veľmi páči. Ešte som celý čas trochu nervózny. Nie veľmi, ale keď si na to všetko tak presne spomínam, som trochu nervózny. Prvé dva roky som o tom nemohol hovoriť, lebo keď som začal, roztriasli sa mi ruky.

Vytlačiť