Ladislav Vrábel (1947)

Foto: Ladislav Vrábel

Životopis

„Ja som mal zásadu serióznej kňazskej práce, neútočenia a nebojácnosti. Radšej trpieť, než sa nechať skompromitovať.“

Príbeh pamätníka

Ladislav Vrábel sa narodil 28. júla 1947 v Ladcoch. Už od útleho detstva sa túžil stať kňazom a napriek nepriazni vtedajšieho režimu sa mu tento sen splnil. Po maturite v roku 1965 v Ilave, nastúpil na štúdiá na Rímskokatolíckej bohosloveckej fakulte v Bratislave a v roku 1970 bol vysvätený za kňaza. Jeho prvým kňazským pôsobiskom boli Bánovce nad Bebravou. V rokoch 1974 – 1977 bol správcom farnosti v Ivanke pri Nitre. Kvôli aktívnej práci s mládežou, výletom do hôr či tajným stretnutiam na fare bol pod drobnohľadom vtedajšej Štátnej bezpečnosti. Viackrát sa mu dokonca snažili ponúknuť spoluprácu a keď ju radikálne odmietol, bol mu udelený trest v podobe zadržania 3-mesačnej štátnej mzdy. V rokoch 1977 - 1991 pôsobil ako správca farnosti v Nitre – Hornom meste. Počas svojej kňazskej služby tiež spolupracoval na šírení vtedy zakázanej náboženskej literatúry. Začiatkom roku 1990 pastoračne pôsobil ako dobrovoľník vo vojenských útvaroch, detských domovoch, starobincoch, nemocniciach a väzniciach. Osobitnú pozornosť venoval pastorácii mládeže, ľuďom v kríze a telesne postihnutým. V rokoch 1991 – 1994 pôsobil ako správca farnosti v Predmieri a v roku 1994 ho ustanovili za správcu farnosti v Žakovciach v Spišskej diecéze, kde sa spolu s kňazom Mariánom Kuffom staral o bývalých väzňov a bezdomovcov. Od 1. júna 1995 bol Konferenciou biskupov Slovenska menovaný za koordinátora náboženských činností pri Generálnom riaditeľstve Zboru väzenskej a justičnej stráže (ZVJS) v Bratislave. Od 1. januára 2004 bol menovaný za biskupského vikára Ordinariátu ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR pre ZVJS.

Kňazi – hrdinovia, ktorí v 1945 zachránili Ladce

Kňazi – hrdinovia, ktorí v 1945 zachránili Ladce (formát Flash Video)

„V mojej rodnej obci bol kláštor provincialát sestier svätého Vincenta aj bratov lazaristov. Naša obec Ladce má pohnuté dejiny, čo veľmi ovplyvnilo aj mňa. V roku 1945 partizáni zastrelili dvoch Nemcov a nad mojou rodnou obcou bol vynesený ortieľ smrti. Čiže podobne ako Lidice, Ladce boli vyvraždené a vypálené. Vyzvali kňazov, ktorých tam bolo vtedy rehoľníkov asi jedenásť, aj asi sedemdesiat sestier, aby opustili Ladce. Odmietli, povedali: ,Ostávame tu a zomrieme spolu s nimi,‘ čo trošku Nemcom skomplikovalo situáciu. Nakoniec tam bol veľmi šikovný kňaz Ján Hutyra, ktorý vedel nemecky a ktorý svojou múdrosťou dosiahol, že bolo vypálených iba niekoľko domov partizánov a zavraždených ,iba‘ asi dvadsať ľudí. On keď sa dozvedel, že má byť zavraždených dvadsať ľudí, tak večer v kaplnke povedal: ,Urobil som vážne rozhodnutie tu pred sviatostným Ježišom, sú tam zajatí dvadsiati ľudia, otcovia rodín, dokonca aj sedemnásťročný chlapec. Ponúkam svoj život ako výmenu. Kto sa chce tiež ponúknuť, nech sa zapíše do zajtra.‘ Tak sa podpísalo všetkých jedenásť kňazov a bohoslovcov aj sestričiek, takže vskutku ich bolo ešte viac ako bolo treba, asi šesťdesiat sa ich podpísalo. Takže v mojich očiach bol kňaz hrdina, ktorý zachránil moju obec.“

„Povolené“ štúdium teológie

„Povolené“ štúdium teológie (formát Flash Video)

„Tak nevedeli sme, čo bude, ale otec nepodpísal. Nakoniec už ostal jediný v dedine a tak mu pohrozili, že mu dajú tak desať kilometrov do hôr role, kde divá zver všetko požerie a že ho zavrú pre neplnenie kontingentov. Tak podpísal s podmienkami. Pre mňa najzaujímavejšia bola, že deťom sa umožní slobodná voľba štúdia a zamestnania. Nechceli ma pustiť do gymnázia z obavy, aby som nešiel za kňaza, no ale mama a ja sme sa ohradili, že tým pádom nám musia vrátiť všetku pôdu, lebo urobili prihlášku do družstva neplatnou, lebo táto podmienka je tam vyslovená. No počas gymnaziálnych štúdií, aj teda teologických som mal proti ostatným bohoslovcom zo strany ŠtB pokoj. A prečo asi? To som si až neskoršie uvedomil, znie to možno trošku smiešne, no vtedy ministerka zdravotníctva bola doktorka Vráblová, veľmi tvrdá komunistka a zrejme z obavy, či nie som z rodiny, tak mi dali pokoj.“

Birmovka v Ivanke pri Nitre

Birmovka v Ivanke pri Nitre (formát Flash Video)

„No potom som prešiel do Ivanky pri Nitre a tam už jedenásť rokov nebola birmovka. Na škole bol jeden pán riaditeľ, ktorý veľmi tvrdo bojoval proti katolíckej cirkvi. No a ja som išiel na vec tak, reku na dedine, čo sa jednému povie, všetci vedia. Do soboty večera ani mame, ktorá bola s otcom na fare som nepovedal nič, až večer o desiatej keď nikto nepríde, vravím: ,Máme toho roku birmovku, bude to prekvapko. Nemohol som to nikomu povedať, lebo on [riaditeľ školy] by to zakázal.‘ A vedel som, že idú prázdniny týždňové, tak v nedeľu som vyhlásil, že každý deň po sedemnástej bude náuka a v sobotu skúšky k birmovke. Deti chodili pánu riaditeľovi popod okná a nemohol nič robiť, lebo boli prázdniny. No a už bolo pozapisované, hovorím: ,Teraz už to naspäť nikto nedá, už to nikto nezakáže.‘ Počas birmovky mali ísť deti zadarmo na výlet a kto nepôjde, preplatí pokutu 150,- korún. Tak jednoducho a proste som to povedal pánu biskupovi, no ale ten chcel, aby to niekto dosvedčil. No tak keď som sa ľudí pýtal, jeden bol ochotný, no ale večer došiel, hlava dolu: ,Pán farár, nehnevajte sa, ja som len robotník a žena má strach, čo bude s našimi deťmi.‘ Tak potom som to zobral na seba, sám som to povedal pred cirkevným tajomníkom aj pred pánom biskupom na vyzvanie pána biskupa. No a potom som aj išiel za ním, no a on mi teda povedal, že to nebola pokuta, ale poplatok, že kto nepôjde, že musí odškodniť a ostatní pôjdu bezplatne. Tak ja som asi tak povedal: ,Pán riaditeľ, je nedeľa pracovný deň? Alebo je zákonom zmenená na nedeľu pracovnú? A keď nie je nedeľa pracovný deň, akým právom môžete dávať žiakom pokutu a horšiu známku z chovania za to, že v deň školského voľna nebol v škole? Vy porušujete zákon!‘ A potom akosi cúvli.“

Ponuka spolupráce s ŠtB

Ponuka spolupráce s ŠtB (formát Flash Video)

„,Prosím pekne, čo odo mňa chcete ako kňaza? Potrebujete vyspovedať alebo duchovnú službu, alebo čo chcete?‘ On: ,Nie, prišiel som sa porozprávať.‘ ,Konkrétne o čom?‘ ,No viete, to že ste sa sem dostali, to je aj naša zásluha.‘ Vtedy som sa trošku napálil v duši. Tak mňa za trest za aktivizáciu mládeže vyhodia z Nitry ŠtB a on mi povie, že to je naša zásluha! Nech možno aj klesnem vo vašich očiach, ale nech, reku, to nemajú múdrejšieho? Tak takto na mňa ide? Tak ma trošku nazlostil. ,To vám mám byť vďačný? Pozrite sa, mokré múry a ja mám problém s prieduškami.‘ ,My vám môžeme pomôcť aj na lepšie miesto.‘ ,Ďakujem, neprosím.‘ ,Prečo?‘ ,Rimania hovorili, že kto prijíma veľa darov, rýchlo stratí slobodu. A čo vlastne chcete?‘ ,Spoluprácu.‘ ,A to je čo?‘ ,Keď bude mať nejaký kňaz alebo veriaci problém a viete, vy nám dáte informáciu, my mu môžeme pomôcť, aby sa nedostal do väzenia a podobne.‘ ,Tak na toto ma nedostanete.‘ ,Prečo?‘ ,Viete, mám žalúdočné vredy a ja by som nikdy nemal istotu, či sa to možno neobráti proti človeku a toto je proti môjmu svedomiu. Toto robiť nebudem a navyše, ako ste ma zavolali, tak mi ostalo veľmi zle, volal som pána doktora Longauera. Povedal, že už má len troch pacientov a že hneď mi príde dať injekciu a ešte sa pýtal, že čo sa stalo. Vravel som, že nejaký podozrivý telefonát som mal, vraj nejaký pán Nemec zo Štátnej bezpečnosti v Nitre.‘ ,To nesmiete nikomu povedať!‘ ,Ja som človek otvorený, tak mi tu nechoďte!‘“

Mimoriadny úspech ŠtB – ilegálna náboženská literatúra bola zadržaná

Mimoriadny úspech ŠtB – ilegálna náboženská literatúra bola zadržaná (formát Flash Video)

„Takže najvzácnejšou vecou vtedy bola náboženská literatúra. No a bol som oslovený, či som ochotný preberať knihy. Bolo to krátko po tom, keď Coufal bol zavraždený, tak som si veľmi silne uvedomil, že do čoho idem, no a šiel som. Tak niekoľko zásielok som dostal v poriadku, no jedna zásielka mala prísť a neprišla. My sme mali takú [tajnú komunikáciu], tam my sme si telefonovali, že ideme do kina a tak, a vždycky to bolo všetko o deň skôr, ako sa dohodlo. Telefóny, jasné, že boli odpočúvané, s tým sme počítali. No a ja som čakal do rána, všetky dvere boli privreté, nezamknuté, nič a neprišiel nikto. Večer som poprosil kaplána, aby všetky stránky vybavil a ja som išiel pozerať televízne noviny. Pamätám, mama mi ako dnes, keď ma tam zbadala, bolo tam takých šesťdesiat, sedemdesiat študentov, zalomila rukami, že čo sa deje, že ja idem na televízne noviny. No a teraz sa objavila na obrazovke Biblia, Ozvena slova, Sonina rada. ,Bezpečnostné orgány v Nitre zaznamenali mimoriadny úspech, zaznamenali kontraband klérofašistickej protištátnej skupiny za účelom rozkladu nášho socialistického zriadenia a zadržali náboženskú literatúru.‘ Ďalej som už prestal vnímať.“

Prečo 14 rokov nežiadal o pas

Prečo 14 rokov nežiadal o pas (formát Flash Video)

„V minulosti sa všetko plánovalo, plánovali sa i počty spolupracovníkov, napríklad z radov lekárov, učiteľov a podobne. No a z niektorých profesií to nebolo tak jednoduché získať. Často zneužívali nepríjemné udalosti, napríklad strach, keď niekto mal haváriu, alebo chcel ísť do zahraničia, alebo chcel pas. Ja som štrnásť rokov nežiadal pas, lebo pri vydávaní pasu som vedel, že dávajú ešte podpísať jeden zakrytý list, ktorý bol vlastne spolupráca. ,Potom zverejníme, že ste podpísali alebo, alebo, alebo...‘ Človek je vydierateľný a keď by ešte mali vedieť naňho niečo iné, tak potom, no bolo z toho zle.“

Psychické ničenie kňazov

Psychické ničenie kňazov (formát Flash Video)

„Z niektorých profesií, možno učiteľov, lekárov, neboli jednoduché tých spolupracovníkov získať a kto sa s nimi slušne rozprával, tak to si dali do zoznamu a tých, ktorí sa báli, tak tých vydierali. Poznal som kňazov, ktorých doslovne psychicky zničili, a ktorí po ,návšteve‘ často zinfarktovali. Zdokumentovaný prípad je pán kardinál Trochta, spomína to v svojej knižke pán Casaroli. Po ťažkom infarkte bol na vlastnú žiadosť prepustený do domáceho liečenia s podmienkou, že nebude brať ani telefón. Prišiel opitý krajský cirkevný tajomník, surovo išiel k nemu, ceremonára, ktorý ho nechcel pustiť, vyhodil preč a vyhodil ho von a cez dvere. Len počul: ,Keď tých saleziánov nevyhodíš z fár, ja ťa zabijem!‘ A hrozne naňho kričal. No a po jeho odchode pán kardinál povedal už len jednu vetu: ,Toto je moja smrť.‘ A on istotne ten pán cirkevný tajomník a krajský, ak žije, berie dneska pekný dôchodok, ale naozaj, myslím, že mu nikto nezávidíme.“

Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov – Aktívna európska pamiatka.

logo Europe for Citizens
Vytlačiť