Karol Noskovič (1933 - 2011)

Foto: Karol Noskovič

Životopis

„Vtedajšia Štátna bezpečnosť rozohrala proti nám takú hru, nad ktorou dnes zastáva rozum.“

Príbeh pamätníka

Karol Noskovič sa narodil 8. marca 1933 v malokarpatskej obci Viničné (okres Pezinok). Jeho rodičia pochádzali z maloroľníckych rodín a ako dieťa ho vychovávali v katolíckom duchu. V rodnej obci začal v roku 1939 navštevovať ľudovú školu. Už v tomto čase sa aktívne zaujímal o divadlo a šport. V roku 1944 nastúpil na Gymnázium vo Svätom Jure, no vojnové udalosti a prebiehajúce Slovenské národné povstanie výučbu veľmi sťažovali. Jeho otec neskôr zdedil časť pôdy, začal pracovať pre obilnú spoločnosť, vlastnými schopnosťami si postupne zabezpečil živobytie a postavil dom. V roku 1946 obilnú spoločnosť zrušili a Karolov otec sa zamestnal vo výkupnom podniku. Po uchopení moci komunistickou stranou si čoskoro uvedomil, že nasledovné roky nebudú pre ich rodinu jednoduché. Mladý Karol nesúhlasil s nastupujúcou kolektivizáciou, bol svedkom nespravodlivého náboženského prenasledovania a tiež poburujúceho mocenského vzťahu straníckych a obecných úradov voči jeho rodine, preto spolu s mladými priateľmi z dediny napísal v apríli 1951 leták s protištátnym obsahom. Odsudzoval v ňom komunistickú ideológiu aj to, že mnohí Slováci skončili pre svoje vierovyznanie v pracovných táboroch a väzniciach. Okrem letákov plánovala ich skupina, ktorú nazvali Mladé Slovensko, aj vysielanie kritických správ prostredníctvom vysielačky. Prišli však do kontaktu so spolupracovníkom Štátnej bezpečnosti (ŠtB). Karol medzitým pokračoval v štúdiu, a keďže ho lákalo povolanie učiteľa, prestúpil na pedagogické gymnázium. Bezpečnostné orgány ho zadržali vo štvrtok 13. septembra 1951 na ceste domov z Bratislavy a previezli ho do vyšetrovacej väzby. Pri vypočúvaní sa príslušníci Štátnej bezpečnosti nestránili rôznych drastických metód. Dobitého ho odviezli do Leopoldova, kde pokračoval brutálny výsluch sprevádzaný nielen fyzickým, ale aj krutým psychickým nátlakom. Na základe vykonštruovanej zápisnice bol Karol Noskovič obvinený z velezrady a Štátny súd v Bratislave ho 22. apríla 1952 odsúdil na šesť rokov väzenia, desať rokov straty občianskych práv a prepadnutie celého majetku. Prešiel viacerými väznicami počnúc Ilavou cez Jáchymov, Příbram či Leopoldov. Tam zakúsil nielen nevraživosť dozorcov a spoločnosť rôznych ťažkých zločincov, ale i zimu a hlad. Po odpykaní časti trestu Karola na matkinu žiadosť a vzhľadom na to, že bol uväznený aj jeho otec, prepustili domov. Vzápätí absolvoval vojenskú službu bez zbrane v pomocno-technickom prápore (PTP) v Ostrave. Po návrate z PTP sa oženil a pracoval ako robotník. Totalitnej minulosti sa však po dlhé roky nezbavil. Od novembra 2004 do februára 2008 predsedal Konfederácii politických väzňov Slovenska a od marca 2008 do svojej smrti bol jej podpredsedom. V rokoch 2003 až 2009 bol členom Správnej rady Ústavu pamäti národa. V septembri 2008 mu prezident SR na návrh Ústavu pamäti národa udelil Rad Ľudovíta Štúra III. triedy za mimoriadne zásluhy o demokraciu a ľudské práva. Na pietnej spomienke na nespravodlivo a protiprávne väznených v Leopoldove 27. augusta 2011 mu Konfederácia politických väzňov Českej republiky udelila pamätnú medailu III. odboja, ktorú si však už Karol Noskovič nestihol prevziať. Zomrel 6. septembra 2011.

Nesúhlas s režimom vyjadrený v letákoch

Nesúhlas s režimom vyjadrený v letákoch (formát Flash Video)

„Začalo tu byť nejaké zlo po tom štyridsiatom ôsmom roku, po tom slávnom Februári, no a nám sa to nepáčilo. Zišli sme sa tu takí veriaci chlapci a mali sme námietky proti tomu, čo sa vtedy začalo. Začalo sa združstevňovanie.
Nikdy sme nechceli proti tomu bojovať nejakým násilím, ale naozaj predovšetkým tými letáčikmi, pretože aj v divadle, v každej hre je väčšinou boj dobra a zla, a nakoniec to dobro víťazí. A keď sme to u nás prvý raz tlačili, povedal som: ,Chlapci, pozor si dávajte, nikomu nič nehovorte, pretože by sme zrejme zle dopadli, počuli ste o ďalších ľuďoch, ktorí boli pozatváraní. Nechceme veľa, chceme len malú, malú tehličku priložiť k tomu, aby tento režim, ktorý teraz začal, aby padol.‘ Žiaľ, trvalo to štyridsať, vyše štyridsať rokov.“

„Agent medzi nami“

„Agent medzi nami“ (formát Flash Video)

„Agent Holič sa dostal medzi nás takým spôsobom, že došiel do našej krčmy a pochválil sa, že je z nejakej veľkej bratislavskej skupiny. Naletel na to jeden z našich chlapcov, dali mu tam vypiť, no čo osemnásťročný chlapčisko potreboval, dal si dve poldeci a začal. Začal mu všetko hovoriť, lebo mu uveril. To bola najväčšia chyba, že mu uveril, a tak sme boli vlastne potom už stále sledovaní. My sme sa opäť dali do našej divadelnej činnosti, zrovna sme nacvičili jednu hru, mali sme to hrať, ale vtedy súdruh riaditeľ, ktorý sa stal tajomníkom strany, nám tú hru nedovolil hrať, pretože v tom čase už kultúrny dom cirkvi ukradli a patril ku škole ako telocvičňa.
Po čase sa Holič na nás opäť nakontaktoval prostredníctvom kamaráta, ktorý došiel ku mne sem na tento dvor a povedal mi: ,Druhú septembrovú nedeľu budú dožinkové slávnosti a tam potrebujeme letáky alebo aspoň nejaké plagáty.‘ To bol potom vlastne jediný podklad k tomu, aby nás obvinili z protištátnej činnosti a nazvali to velezradou. Tento jediný letáčik!“

Pripravený zomrieť

Pripravený zomrieť (formát Flash Video)

„Posadili ma na stoličku, zaviazali ma na stoličke takto, aby som sa nehýbal, na druhú stoličku mi položili nohy a začali ma mlátiť po nohách, ďalší po tvári. Bolo ich zo päť a striedali sa, keď sa unavili a mlátili ma. Ja som krvácal, celý som bol krvavý, stále krv tiekla, oni chceli počuť, pravda, že dnes som mal ísť na skúšku našej protištátnej organizácie, kde by sme boli chystali ďalšie letáky, prípadne ďalšie články do nejakého nášho vysielania, ktoré sa nám nikdy nepodarilo. Kričali: ,Skapeš, skapeš, skapeš!‘ Ja som čakal, že ma možno odstrelia. Prisám zemi, že to bolo... Myslel som si: ,Tak, v živote som nič zlého neurobil.‘ Ako veriaci človek som si myslel, že je to v poriadku, tak čo už... Nemôžem nič. Bol som pripravený zomrieť.“

Väzenské chodby, uteráky na očiach

Väzenské chodby, uteráky na očiach (formát Flash Video)

„Ja tieto chodby vidím prvýkrát v živote, predtým som ich nikdy nevidel, pretože som mal vždy, keď nie zelené okuliare, keď ich nemali dosť, tak nám zaviazali uterák na oči a takto nás vodili po tých chodbách a po tých schodoch do vyšetrovacích miestností. Okrem tých fyzických vecí, že sa robili kačacie pochody až do úmoru, že dávali tie tužky medzi ruky, psychicky ma trápili viac.“

Pobyt na samotke, psychická tortúra

Pobyt na samotke, psychická tortúra (formát Flash Video)

„Celú noc nám svietilo svetlo na cele a nemohli sme vlastne poriadne zaspať. Nakoniec, čože na tej cele vtedy bolo? Bola len holá podlaha a v jednej deke sme boli zmotaní, takže nás to všetko tlačilo. Ten spánok bol taký, že naozaj ma mohli kedykoľvek ľahko zobudiť a potiahnuť znovu na vyšetrovanie. Tam mi zas aj nocou začali hovoriť, že mojich rodičov vyvezú alebo vyviezli už na Sibír, a že sa už s nimi nikdy nestretnem. Celé to bolo veľké bezprávie a celá zápisnica bola vlastne vykonštruovaná. Zo všetkých výpovedí bolo použité len to, čo bolo v náš neprospech. Ale potom som už bol zúfalý. Stodesať dní som bol na samotke. Sám, sám, sám. To bola tá psychická [tortúra].
Ja som bol zvyknutý na kolektív, na partiu, na kamarátov, na priateľov, na rodičov a tuto sám... Nakoniec som si myslel, že predsa len pri tom súde pravda vyjde na povrch. V podstate potom, keďže ma odsúdili na šesť rokov, som bol spokojný s tým, že predsa len žijem. To je prvá vec. Žijem. Tie strachy z toho, že vás obesia, alebo vám zoberú život, prestali... Že žijem, a že snáď to prežijem aj pri tých prácach, kam pôjdem, tam pôjdem. To som ešte nevedel, že ako je a čo je v Jáchymove, čo ma tam čaká. Takže všetko to zo mňa po súde padlo, by som povedal.“

Vianočný darček – mamkine makovníky

Vianočný darček – mamkine makovníky (formát Flash Video)

„Naozaj najviac zo všetkých Vianoc spomínam na tieto Vianoce, pretože mi došiel balík a boli tam také makovníky. Povedal som si: ,Tak toto druhý nepiekol, len moja mama.“ Takže, nastalo také uvoľnenie, to bolo ešte pred súdom. Že predsa aj tí moji rodičia musia byť doma a nie sú nikde na Sibíri. Dokonca k večeri sme mali vianočku a zrazu sa v ten večer ozval hlas z diaľky, Tichá noc, svätá noc. Tam zrejme boli ženy, ktoré boli zamestnané v práčovni a spievali túto Tichú noc, svätú noc. Ale predsa, tí rodičia mohli poslať ten balík a bol som veľmi šťastný, že žijú a že sú tu.“

Súd či fraška?

Súd či fraška? (formát Flash Video)

„Celý súd bol vlastne len fraškou, pretože nás naozaj obviňovali z toho, akoby sme boli najväčší nepriatelia, najväčší zločinci, a vraj aj iniciátori tretej svetovej vojny. Je to smiešne, keď dnes človek číta, čo tam všetko popísali, čo sme ani nehovorili, pretože každý sme sa priznávali, že sme boli proti socialistickému zriadeniu, ale môžem povedať, že nikto z nás to určite nepovedal.“

Odchod do Jáchymova

Odchod do Jáchymova (formát Flash Video)

„Asi po dvoch mesiacoch, po troch, nás naložili do dvoch autobusov a išli sme celou našou vtedajšou republikou až do Jáchymova, kde vtedy nasadzovali po nemeckých zajatcoch politických väzňov, aby dolovali uránovú rudu pre nášho sovietskeho brata. Mrazy v Jáchymove boli medzi 20 – 30 stupňami, tieto Krušné hory sú veľmi chladné. A predstavte si, že my sme fárali mokrí. Neexistovali sviatky, neexistovali nedele.
V nedeľu vám tam spustili vyhrávať Na podzim, když kvetou jiřiny a za hudby do toho hlásili: ,Tesaři a zedníci, nástup na nedělní směnu, opakuji…‘ Oni si mysleli, že z nás sa už potom nikto do civilu nevráti, že my tam pokapeme. Nuž ale, človek vydrží viac ako zviera, sa mi zdá, naozaj.“

Hlad vs. ľudská dôstojnosť

Hlad vs. ľudská dôstojnosť (formát Flash Video)

„Hladní sme boli stále, to je samozrejmé. A tak som išiel do kuchyne, či by sa tam niečo nenašlo, alebo či by nám nemohli podať aspoň kúsok chleba. Bol tam jeden Slovák, právnik, chudák, až tak bol zrejme vyhladovaný, že už nemal ani ľudskú dôstojnosť, pretože tam prehadzoval kosti, ktoré už červíky nadvihovali. A aj s tými červíkmi oblizoval tieto kosti. Som si vtedy povedal: ,Radšej skapem, ale toto robiť nebudem.‘ Toto bol taký, by som povedal, jeden z najstrašnejších zážitkov, ktoré som zažil.“

Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov – Aktívna európska pamiatka.

logo Europe for Citizens
Vytlačiť