Logo

Karol Maník (1928)

Foto: Karol Maník

Životopis

„Môj rozum dirigoval zhora Pán Boh, ktorý mi pomáhal doteraz a pomáha aj naďalej.“

Príbeh pamätníka

Karol Maník sa narodil 2. marca 1928 Anne, rod. Pribulovej a Mikulášovi Maníkovi v dedine Hradisko, okres Prešov. Pochádzal z mnohodetnej roľníckej rodiny pravoslávneho vyznania. Vyštudoval osem tried ľudovej základnej školy. V roku 1948 sa na žiadosť rodičov oženil so svojou spolužiačkou Máriou, rod. Olejárovou. Po svadbe si spravil šoférsky kurz a zamestnal sa ako šofér v Prešove, kam sa spolu s manželkou presťahovali do podnájmu. Práve v tomto období po prvýkrát prišiel do kontaktu s agentom CIC Ing. V. Palkovičom, s ktorým neskôr začal spolupracovať. Bolo mu pridelené krycie meno Orol. Postupne požiadal o spoluprácu aj svojho otca a neskôr aj staršieho brata. V roku 1950 bol za tieto činy a za špionáž odsúdený na doživotné väzenie, z ktorého bol vďaka amnestii v roku 1960 omilostený a prepustený. Po viac ako desiatich rokoch väzby sa vrátil domov, zamestnal sa ako murár. Po dlhých rokoch odlúčenia sa manželom v krátkom období troch rokov narodili tri deti, z ktorých najmladší syn tajne vyštudoval za farára.

Dôvody, ktoré ho viedli k „protištátnej činnosti“

„Čo ma k tomu tak najviac viedlo, že som s tým súhlasil, neviem, v ktorom roku to bolo - po fronte, v štyridsiatom šiestom, alebo v piatom už... Lebo tam boli debaty, jak teraz kňazov ,odonačiť‘. Farskú faru, kňaza, bola tam debata, že založiť družstvo, cirkevné majetky, cirkevné role, farské role, toto všetko znárodniť a ako by všetko malo vypadať. Budúcnosť. To boli komunisti. No a toto mi prišlo, ako keby bol ten čas, že by ja som proti komunistom tým začal. ,Choď mladý, ale odmlada!‘ Lebo nemôžem s tým súhlasiť.“

Spolupráca s Palkovičom

„Tak som si povedal: ,Pustím sa do toho s tým Palkovičom.‘ No tak on potom prišiel na odpust, povedal, že zistil, že aj keď išiel zmeniť vysielanie na Cemjatej a vysielal z Cemjaty, zistil, že ho sledujú, že vedia, že tam je niekde vysielačka. Lenže nemohli presne, lebo vysielal len pár minút a potom zas inde, zase na Cemjate a to už od Cemjaty bolo ďaleko, zas sa im to stratilo, nevedeli. No a on potom hovorí: ,Karolko, už sme boli spojení, ja by som na baterku chcel vysielať z tej dediny.‘ No a on, ako sme tam vtedy boli, to bolo v auguste, takže bolo pekné počasie a deň bol ešte dlhší, tak pochodil po záhrade, záhrada je dosť veľká. No a potom, tak ako sme išli, tak si všimol, že sú tam dvere do pivnice, tak dolu sa išlo. Povedal som mu: ,Tam je pivnica.‘ ,Môžeme sa tam pozrieť?‘ ,Nech sa páči.‘ No a potom sa pozreli, no a hovorí: ,Karolko, tu odtiaľ by bol krásne vysielanie. Na baterku. A nás by hneď nemohli doraziť.‘“

Palkovičov dar vzbudil podozrenie

„Tak som mu povedal, keď tam bol, že nábytok sa mi trafil, dobrý nábytok, leštený a z tvrdého dreva, ale že nemáme toľko peňazí. A on ochotne povedal: ,Ja vám s tým pomôžem.‘ A dal nám na ten nábytok desaťtisíc. Takže, keď som prišiel naspäť z tej dovolenky, tak som tam zašiel a ten nábytok vyplatil, a už som spomínal, že vojaci mi ochotne pomohli to auto zohnať a všetko tam nakladať, skrine sme rozobrali, no a poslal som ho. Lenže už ten nábytok, ako došiel domov, už eštebáci vzali. Že už manželka ho ako ešte doviezla, ale už nič, bo už oni zaonačeli a musela kúpiť zas znova za desaťtisíc. No a tým už som bol aj podozrivý. Som bol na šichte a tam ma zaistili.“

O stretnutí s otcom vo väzení

„Ja som zavolal: ,Otec! Otec!‘ To si neviete predstaviť. Ten pocit, toto stretnutie. A on, až slzy mi išli plačom, a on... Len toľko: ,Otec, prepáčte mi, odpusťte mi.‘ ,Synu, odpúšťam. Nič, neboj sa nič. Bili ťa? Trápili ťa? Toto sebe nerobme nič, lebo keby som nebol teraz zatvorený, bol by som druhý raz zatvorený, ako kulak. Aj tak by ma boli zatvorili. A teraz viem, že čo som robil, že som dobre robil. Synu, neboj, toto pusti z hlavy.‘“

Odkaz Karola Maníka mladším

„Ja som bol mladý, nikto ma neučil jak mám žiť, či mám prenasledovať, či mám nenávidieť. Ja sám od seba, už som aj spomenul ako šestnásťročný som to nenávidel, lebo to už mal som toto v sebe. Už mi Pán Boh dal takú silu, že komunizmus chce zničiť náboženstvo, chce zničiť Boha, ale keď je cirkev večná, to sa nepodarí. A skutočne aj tomu režimu komunistickému sa to nepodarilo, za pomaly štyridsaťpäť rokov sa im to nepodarilo. A všetky zbrane, všetko mali svoje, študovali, pracovali, mučili ľudí a najmä kňazov, kláštory zrušili, sestričky prenasledovali... Preto by som ešte chcel odkázať tým mladým ľuďom, ktorí takto berú život na ľahkú váhu, že by to nebrali tak. Teraz nech vidia to, čo sme ťažko znášali, ten režim. Ale sa nám to vyplatilo, bolo to dobre, bolo to správne a že máme aj výsledky. A radosť máme i z detí aj z toho, že môžeme naďalej oslavovať, do kostola chodiť a modliť sa a milosť zas sa nám dostáva aj teraz.“

Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov – Aktívna európska pamiatka.

logo Europe for Citizens
Vytlačiť