Karol Ďubek (1929)
Životopis
„Ja som to ani nebral ako trest, ale ako niečo, čo človeka utvrdilo vo viere.“
Karol Ďubek sa narodil 28. apríla 1929 v Ústí nad Oravou, okrese Trstená, do maloroľníckej rodiny. Odmalička bol spolu so súrodencami vychovávaný v hlbokej viere. Po neúspešnom pokuse dostať sa na vysokú školu (jeho otec bol označený za kulaka) chcel prekročiť hranice v obci Halže. Prechod sa mu však nepodaril a bol zaistený príslušníkom Sboru národnej bezpečnosti. Bol odsúdený na desať rokov ťažkého väzenia, stratu majetku, stratu občianskych práv na päť rokov a pokutu desaťtisíc korún. Počas svojho exkurzu totalitným režimom sa dostal do viacerých väzení, napr. v Kladne (baňa Firlinger), v Plzni (tábor Bory) a odtiaľ i do jáchymovských baní. Zažil bitky zo strany dozorcov, no i spolupatričnosť spoluväzňov. V roku 1955 jeho sestra požiadala o amnestiu a on bol prepustený na slobodu. Jeho rodina žila vo veľmi skromných podmienkach. Práca sa mu ako politickému väzňovi hľadala ťažko. Následne sa musel hlásiť na vojenčinu. Dostal sa do Košíc k letcom do Daxnerových kasární. V tom čase nechával doma samu manželku s dvomi deťmi. Po príchode z vojenčiny mu diagnostikovali tuberkulózu, z ktorej sa ale vyliečil. Narodením prvého syna postihlo rodinu nešťastie - bábätko uštipol kliešť, rodičia si to nevšimli a v nemocnici už len konštatovali encefalitídu. Zostal odkázaný na pomoc iných. Náboženské i ľudské práva zostali pánovi Ďubekovi blízke. V marci 1988 sa chcel zúčastniť Sviečkovej manifestácie, avšak zábrany Verejnej bezpečnosti ho už nepustili. Tešil sa novembrovým udalostiam roku 1989 a očakával zmenu, ktorá podľa neho i prišla.
Hrozné zaobchádzanie v tábore Bory v Plzni
„Ná medzitým naraz z ničoho nič dozorca otvoril celu a mal som tam číslo väzenské sedemdesiatdeväť deväťdesiatsedem, k raportu. Si myslím čo tam mám ísť ja k raportu, veď som nič nevyviedol, nie? Prídem k náčelníkovi trestnice a ten mi na úvod hovorí: Nič mi neříkajte, bo když dačo řeknete, ešte pre vás bude huř. No si myslím tak som nič nehovoril, tak mi hovorí dopustili ste sa zločinu proroctva. To ja čúvam čo to je. Odsudzujem vás na tri týždne korekcie. Na korekciách, čo je to korekcia? To je väznica vo väznici, tam je to utrpenie hotové. Tak som ani nič nehovoril, samozrejme väzeň dozorca ma odviedol do tej korekcie. Tam som bol sám, nebudem popisovať ako to tam vyzerá, asi si to viete predstaviť a v tom čujem krik, rev. Čo sa to reve tam, nie? Ľudia plačú, nie. No prestali. Blíži sa to ďalej ku mojej cele, nie? Bo to tak bolo to celá chodba bola korekcia. Rev tam a už teraz tesne pri mojej cele čujem rev. No reku toto už bude niečo zlé. Otvorí sa otvoria celu a vtom vkročia jeden taký vysoký dozorca a druhý tik, tik taký malý. My sme väzni ho volali vrabec, bo bol malý, po česky brabec. Teraz prišli ku mne do cely a hovoria a vy ste čo? Ja hovorím študent. Ta vy študent ste, hej? Tak vy ste ten zločinec. Povedal postavte sa pod okno. Postavil som sa pod okno väzenské a z ničoho nič začal ma biť ten malý a ten veľký sa len usmieval. Ma bije po tvári, trepe do mňa, ale ja som nekričal. Mňa akosi že to ani nebolelo alebo čo inšie , ja neviem. Akosi on ten dozorca k tomu prišiel, že mi asi veľmi neubližuje, bo všetci tam tí väzni revali, vrešťali predo mnou. No tak ma prestal biť, aby som ľahol na pričňu, to taká drevená pričňa bola tam, nebola normálna posteľ. Ľahol som si na brucho a teraz mal také buď trstenicu alebo také pravítko už neviem čo to mal v ruke a začal ma biť po pätách. Bije, mláti, ale ja som nekričal a potom akosi v duchu som si tak také usmernenie som dostal sám od seba, čo začal som kričať a tým pádom, že som začal kričať, tak prestal. No prestal ma, odišli preč, ale potom som až cítil bolesť. Všetky tie päty, to bolo spuchnuté, tak nechám si to predstaviť, že prečo ja som necítil bolesť, keď ma trápili. Ani nebol by som kričal, ale akosi sám od seba tak to za. No potom ja som nemohol ani chodiť. Medzitým som tú korekciu tam odslúžil, ta predstavte sebe za celé tie tri týždne dvakrát som bol na WC a to sme mali tam takéto. Tam boli splachovacie záchody, tak som vyprázdnil zo seba len také malé tento potrebu. Ná ešte som si ušetril chleba. Mal som polovičnú dávku jedla, tam som dostal len každý druhý deň jedla. Schudnul som.“
Návšteva matky a sestry v tábore
„Nemal som nijakú návštevu celý čas o okrem toho brata, čo ma vtedy v tom Kladne chcel vyslobodiť. Takže päť rokov trvalo, než povolili mi návštevu. Tak na návštevu prišla mama aj s dcérou, respektíve s mojou sestrou a dostal som tu návštevu, ale to nebolo priamo na Rovnosti, ale vozili nás na ďalší tábor, volal sa Ostrov. Tam na tom Ostrove tam boli také miestnosti asi na to uspôsobené na návštevy a tam prišla mama i s tou mojou sestrou . To bolo návšteva sa nemohla dotknúť, jedine sme sa videli cez takú sieťku a v tom momente, keď som mal hovoriť, úplne som stratil reč. Takže návšteva bola, mama sa ku mne prihovára, sestra sa prihovára a ja som úplne stratil reč. Som bol taký zaseknutý, že nič. Bolo koniec návštevy a za celú tú návštevu som nepovedal ani slovo. Tak mama si myslela so sestrou zrejme asi mám zakázané hovoriť a ja v skutočnosti som nemohol hovoriť. A keď už koniec návštevy, tak vtedy vo mne prišiel hlas, tak hneď som povedal zbohom.“
Reakcia na útek iných väzňov v tábore
„No samozrejme tam tých útekov bolo hodne a to bolo až neuveriteľné cynizmus, že tých ľudí, čo utiekli, postrieľali a potom na výstrahu museli sme sa ako celý tábor nastúpiť a tých mŕtvych niesli na nosidlách a my sme ako to museli vzhliadnuť. Ale boli väzni hrdí, že na počesť ich mŕtvych smekli čapicu. No týchto išlo rozzúriť sa tých dozorcov, bo mysleli, že z nás u urobia... A opačný tento bol efekt. Že no samozrejme tam tí normálni väzni, tým tí zlodeji a to, bo všelijaké tam boli, tak to boli, no ale politickí väzni všetci smekli. No väčšina boli politickí väzni.“
Návrat domov do chudobnej rodiny
„Ná medzitým s moja sestra písala žiadosti a dostal som milosť, lebo všetky amnestie čo boli vydané za Gottwalda aj za Potockého na ten paragraf, čo ja som bol odsúdený sa nevzťahovali, bo ja som mal dáky paragraf velezradu a to, na to amnestia nikdy nebola. Takže mi tri roky z trestu odpustili a myslím, že v októbri alebo kedy som sa z väzenia dostal naspäť na slobodu.
M: Ktorý rok to bol?
KĎ: To bolo v tisícdeväťstopäťdesiatpäť. No tak som prišiel domov. Cestou som sa zastavil s Košiciach, tam, kde ten môj brat robil a on ma na motorke na motobicykli priviezol domov. No a doma otec taký bol chudobný, že nemal ani na tú pálenku čím nás ponúknuť, aby sme to mohli osláviť. No ta ja ako väzeň mi dali ako na cestu a keby som nebol mal tie peniaze, išiel kúpiť brat tam pol sedemdecovku toho rumu a tak sme to so šťastím oslávili.“
Spracovala: Mgr. Juliana Gubišová, ÚPN 2017.