Jozef Mikloško (1939)

Foto: Jozef Mikloško

Životopis

Nežná revolúcia bola Boží dar a zázrak. To bol sen našich otcov a dedov.“

Príbeh pamätníka

Jozef Mikloško sa narodil 31. marca v roku 1939 v Nitre. Po ukončení Jedenásťročnej strednej školy s maturitou vyštudoval Vysokú školu pedagogickú v Bratislave v odboroch matematika a chémia. Po krátkom pôsobení v Nových Zámkoch, kde pracoval ako stredoškolský profesor, absolvoval v prvej polovici 60. rokov vojenskú prezenčnú službu v Lipníku nad Bečvou. Okrem športu bola jeho vášňou veda. Uplatnenie našiel v Slovenskej akadémii vied ako vedecký pracovník Ústavu technickej kybernetiky, kde bol zamestnaný až do roku 1990. Počas svojho pôsobenia v Akadémii ukončil aj Prírodovedeckú fakultu Univerzity Komenského v odbore numerická matematika, ktorú do roku 1989 prednášal na Matematicko-fyzikálnej fakulte v Bratislave. V druhej polovici 80. rokov zastával funkciu vedúceho medzinárodného Bázového oddelenia pre umelú inteligenciu. Komunistickému režimu vyčítal predovšetkým jeho nekompromisný postoj voči ľuďom s inými názormi a potláčanie náboženských slobôd. Aktívne sa zapájal do činnosti podzemnej cirkvi, organizoval pravidelné stretania rodín, detí a mládeže. Po Nežnej revolúcii v roku 1989 bol o.i. poslancom Slovenskej národnej rady, onedlho však odišiel pracovať do Prahy a svojho mandátu sa musel vzdať. Do roku 1992 tu vykonával funkciu podpredsedu vlády Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky pre ľudské práva a krátko zastával i miesto poslanca Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia. Po rozpade spoločného štátu pracoval niekoľko mesiacov ako novinár, ešte v roku 1993 však nastúpil do pozície prezidentského radcu v Kancelárii prezidenta SR, kde zotrval až do roku 1995. V druhej polovici 90. rokov sa začal venovať predovšetkým literárnej činnosti a vydávaniu kníh vo svojom vydavateľstve DACO. Popri tom pracoval aj ako tajomník komisie Konferencie biskupov Slovenska: Spravodlivosť a mier a poslanec miestneho zastupiteľstva Bratislava-Petržalka. Prednášal na Katecheticko-pedagogickej fakulte v Ružomberku a stal sa i prorektorom pre vedu, výskum a zahraničné vzťahy na Trnavskej univerzite. V roku 2000 prišiel jeho „vrchol života“, keď sa stal veľvyslancom Slovenskej republiky v Taliansku, v San Maríne a na Malte. Po návrate z Talianska odišiel do dôchodku a až do súčasnosti pôsobí ako predseda Združenia kresťanských seniorov Slovenska. Intenzívne pokračuje vo vlastnej literárnej tvorbe a o svoje názory sa delí s verejnosťou i v rámci blogu na internetových stránkach.

Masové akcie ohlasujúce zmenu komunistického režimu

Masové akcie ohlasujúce zmenu komunistického režimu (formát Flash Video)

„Ja pokladám za začiatok osemdesiaty piaty rok na Velehrade, keď sme išli na túto púť a keď sa naraz zo dňa na deň zistilo, že je tam dvestotisíc ľudí a prvý raz bolo spomenuté, že nejde o mierové slávnosti, ale ide o svätého Cyrila, Metoda a nie Metoda a Cyrila, ale svätého. A ten pán Klusák tam nervózne poskakoval a tých dvestotisíc ľudí kričalo a kardinál Casaroli asi už nikdy nemal takú slávu v celom svojom živote ako vtedy tam. To bol taký prvý mohutný úder. Bolo tam najmä Slovákov, ale aj Moravákov, Čechov snáď pomenej, osemdesiaty piaty rok. Potom osemdesiaty ôsmy rok, začali podpisovky, masovky. Iste však o nich dobre viete, keď sa pripravovali na Slovensku. Tajná cirkev pripravila nejaké podpisovky a naraz došla podpisovka pátra Navrátila z Brna za náboženské slobody a tak ďalej. Naraz to šesťstotisíc ľudí podpísalo, lebo tie štruktúry boli pripravené. To bol tiež taký úder pre komunistov, začal už veľmi rozmýšľať, že toto už nie je žiadna sranda a tých podpisoviek bolo vtedy viacero a prebiehali relatívne dobre. Komunisti už nestačili proti nim nejako bojovať. Potom došla Sviečková demonštrácia dvadsiateho piateho (marca). Tam vlastne začala naša revolúcia. Ja ju pokladám za jednu z prvých jasných demonštrácií proti komunizmu, bolo tam okolo desaťtisíc ľudí aj v bočných uličkách a tak ďalej. Toto je všetko dobre známe, ale tam sa pohol ten veľký ľadovec smerom k slobode, ako keby sa tam začala naša Nežná revolúcia. Proste s ružencom, s modlitbou, s úplne neprotivením sa voči násiliu, ktoré tam bolo veľmi, veľmi surové. Ja som o pár dní potom išiel po Sviečkovej demonštrácii do Vietnamu, kde sme mali matematické stretnutie a kongres, a tam všetci vedeli o Sviečkovej demonštrácii, bol som prekvapený, že aj vo Vietname, ktorý bol vtedy silno komunistický.“

Informovanie verejnosti zo zahraničia

Informovanie verejnosti zo zahraničia (formát Flash Video)

„Ďalší moment sú doslova státisíce kníh pašovaných zo zahraničia. Najmä Tóno Hlinka z Mníchova, z Hlasu Ameriky, ich aj tlačil, aj sem pašoval cez rôzne kanály, občas niečo prasklo. On aj veľmi prispel k tomu, že Slovensko bolo informované. Viete, že Hlas Ameriky, Mníchov, celé Slovensko to počúvalo a keď bola Sviečková demonštrácia, tak sme sa v ten deň večer okamžite všetko dozvedeli ako to vlastne bolo, aj z tohto Hlasu Ameriky z Mníchova. Z tohto Mníchova, ja som bol neskoršie s Tonkom mnohokrát a viem, že jeho zásluhy v tomto smere sú veľké, aj v získavaní publikácií, v tlačení týchto kníh, aj v spravodajskej činnosti, ktorá bola veľmi na úrovni. Treba povedať, že najmä môj brat František Mikloško a Jano Čarnogurský, ale boli tam určite aj ďalší, ktorí telefonovali tie správy automaticky hneď a nebáli sa. To všetko vlastne záviselo len od nich a oni zase od neho.“

Nepotrestané zlo

Nepotrestané zlo (formát Flash Video)

„Slovensko je v tom smere zvláštne a jeho história, že proste prežilo a aj tá viera to prežila, len treba povedať, že okrem týchto pozitívnych a obetavých činov ľudí, bolo tu aj veľa zla, ktoré do dnešného dňa nebolo potrestané a už asi aj nikdy nebude. Ale také nepotrestané zlo sa vlastne skôr, neskôr vráti a aj sa vracia a toto je proste asi kliatba Slovenska, že to stále takto je. Len spomeniem všetko, čo s tým súvisí. Státisíce ľudí to muselo robiť, to neboli, že desiatky alebo stovky, proste ten aparát eštebákov, ale aj komunistov, však bolo pol milióna komunistov v tom čase, v tom roku 1988, 1989. A to ešte boli vylúčení, vyškrtnutí všetci po šesťdesiatom ôsmom, ktorí sa im ani trošička nepáčili. Ešte je zaujímavé aj to, že vlastne mnohí komunisti, ktorí v šesťdesiatych rokoch, päťdesiatych rokoch, ktorí robili veľké svinstvá a doslova zločiny, potom sa nejako spamätali, videli, že to bolo zlé po mnohých rokoch a v šesťdesiatom ôsmom sa pripojili k reformnému procesu. Hurá, hurá, ideme na to a komunizmus s ľudskou tvárou, socializmus. No, a potom padol šesťdesiaty ôsmy, invázia vojsk a všetkých ich potrestali, teda viac menej, niektorých už aj v päťdesiatych rokoch, v šesťdesiatych, ale potom naraz boli oni martýri.“

Európa nepotrebuje trojkárov

Európa nepotrebuje trojkárov (formát Flash Video)

„Veľa sa zmenilo za tých dvadsať rokov. Sme slobodný štát, dá sa povedať. Máme veľké možnosti v Európe, omnoho viac závisí na vlastnom chcení, na mojich nápadoch, mojom talente. Myslím, že k talentu patrí aj schopnosť sa presadiť, proste tieto možnosti sú tu, keď vieme reči, keď máme svoje nápady, keď máme svoje idey, keď ideme za nimi pracovito, seriózne a tak ďalej, tak dneska sa musíme presadiť a svojím spôsobom Európa na takýchto ľudí čaká. Európa nepotrebuje trojkárov, ktorí proste všetko vedia trošička a hlboko nič. Čiže tento štýl, že takto nejako preplávať, mať sa dobre a nič poriadne nevedieť, ten je neperspektívny, aj keď je dnes veľmi populárny. Ja som si voľakedy za komunizmu myslel, že sa vlastne vtedy naozaj ľudia dostávali do funkcií na popredné miesta cez známosti, cez styky, cez stranícku legitimáciu, ja som si myslel, že raz dôjde doba, keď to tak nebude, ale bohužiaľ je to veľmi ešte aj teraz, že cez stranícke tričká, cez známosti, iste aj cez korupciu sa ľudia dostávajú hore, ale zase je tu privátny sektor, kde si môžem realizovať svoje idey. Lebo môžem ísť za nimi a môžem sa proste presadiť. Tie možnosti a šance najmä pre mladú generáciu, to sa nedá absolútne zrovnávať.“

Prídu časy, keď vylezú z dier rôzni ľudia a aj lumpi

Prídu časy, keď vylezú z dier rôzni ľudia a aj lumpi (formát Flash Video)

„Pamätám sa, že v decembri prišiel Anton Hlinka prvý raz do Dómu, mal krásnu kázeň. Hurá, sme tu, máme slobodu a tak ďalej, ale vtedy on prvý raz na to upozornil, až nám to bolo také divné, že prídu časy, keď to bude omnoho ťažšie, keď vylezú z dier rôzni ľudia a aj lumpi, aj všelijakí a budú sa presadzovať a tak ďalej a že za slobodu treba stále bojovať, však to dobre vieme, ale tie časy nastali. Ale napriek tomu, že nastali, napriek tomu, že sa veľa chybilo, napriek tomu, že veľa problémov vzniklo a to, že komunisti, totalita je preč, je absolútne fantastické. Ja myslím, že aj toto obdobie tých dvadsiatich rokov bolo úspešné, proste ako som už spomenul, komunizmus sa dostal na smetisko dejín, komunisti sa rozptýlili po iných stranách a dneska je taký dobrý vtip, že: ,Koho budeš voliť? Komunistov, ale iba neviem, v ktorej strane,? čo je bohužiaľ pravda.“

Študentská demonštrácia v Bratislave 16. novembra 1989

Študentská demonštrácia v Bratislave 16. novembra 1989 (formát Flash Video)

„Iste viete, že vlastne prvá študentská demonštrácia bola 16. novembra, deň predtým, keď sa vlastne pochytali za ruky a išli cez Bratislavu a išli diskutovať s Gejzom Šlapkom tam pred Suvorák, alebo tuším tam to bolo. Aj môj syn tam náhodou vtedy bol, všetci boli už nadšení, čo sa vlastne deje. To, že herci, ktorí boli, vedeli deklamovať a vedeli ovplyvniť masy a možno vystihnúť podstatu a boli známi z divadla, z filmu, boli jedni hlavní a druhí študenti. Predsa v celom svete sú študenti vždy tí, ktorí nejakým spôsobom revoltujú alebo nejakým spôsobom sa neboja ísť na barikády. Čiže to, keď sa na Univerzite Komenského naraz spravili štrajkové výbory a študenti to chytili do rúk, tak tí starí komunisti, potom profesori a ja neviem, sa začali troška báť. Aj môj syn Jozef tam bol a proste urobili na tej medickej fakulte veľa dobrého, z diaľky som ich pozoroval, aj zblízka a videl som, že naozaj boli dobrí a išli do toho.“

Osobné stretnutie s Michailom Gorbačovom v roku 1994

Osobné stretnutie s Michailom Gorbačovom v roku 1994 (formát Flash Video)

„On navštívil Bratislavu v osemdesiatom siedmom, ak sa pamätáte. Už neviem, či sa pamätáte, ale všetci čakali, že keď sem príde, tak vyhreší Husáka a ďalších, že ako to tu vlastne robia, zaostávajú za všetkým, perestrojka, glasnosť sa u nás veľmi neskloňovali. Ale on mi povedal, že sa dohodli dopredu, že tieto politické otázky a možnosti zmeny sa vôbec nebudú prejednávať, tie témy boli dopredu dané, a teda keď sa prechádzal po Bratislave, keď sa prechádzal predtým po Prahe, tak videl ako všetci ľudia túžia po tomto a pritom on to nemohol a nechcel otvoriť, lebo sa tak dohodli dopredu s Husákom. Čiže nejakým spôsobom sa aj mne ospravedlnil, že vtedy sklamal naše nádeje, ale on už vedel, že to vlastne dlhého trvania nebude mať.“

Egoizmus Západu

Egoizmus Západu (formát Flash Video)

„Veľmi často hovoríme, že Európa, európske heslo je Zjednotení v rozmanitosti, čo je veľmi pekné. Aj to, že sme rozmanití, to je pravdou, a to je aj plusom, že každý štát má svoju reč, svoju kultúru, neviem čo všetko, históriu, ale to, že sme popritom nejednotní a že jeden čihi, druhý hota a väčšie krajiny viac a menšie menej. Západ v tomto smere skutočne nepochopil situáciu a mne sa stále zdá, že je egoistický, že proste príliš hrabe pre seba a ešte stále nás príliš pokladá za proste mladších bratov. To vidíme aj s Rakúskom. Je tu jedna hranica, vlastne dvadsať rokov a za ten čas sa skoro dohromady moc toho nezmenilo, no, že môžeme ísť do Viedne a tak ďalej, ale je tu bohužiaľ určitá bariéra, sú tu stále predsa len dva svety.“

Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov – Aktívna európska pamiatka.

logo Europe for Citizens
Vytlačiť