Ján Čarnogurský (1944)
Životopis
„Nezabúdajme na to, že Komunistická strana ako taká naozaj zanikla. Nebola zakázaná, ale zanikla demokratickými prostriedkami, pretože spoločnosť ju tu jednoducho nechcela.“
Ján Čarnogurský sa narodil 1. januára 1944 v Bratislave v katolíckej rodine. Základnú školu ukončil v roku 1958 v Bratislave, kvôli otcovej činnosti počas Slovenskej republiky však nebol odporučený na ďalšie štúdium. Jeho otec bol po nástupe komunistického režimu viackrát väznený za poslaneckú funkciu v Slovenskom sneme, po jeho zatknutí sa rodina dokonca musela presťahovať do Malej Frankovej. Na strednú školu bol nakoniec prijatý v Kežmarku, po roku prestúpil do Bratislavy, kde po rôznych komplikáciách napokon zmaturoval. Ján absolvoval jeden ročník na Stavebnej fakulte v Bratislave, kde sa zoznámil s budúcou manželkou Martou. Prestúpil na štúdium práva najskôr v Bratislave, vysokoškolské vzdelanie však ukončil v roku 1969 na univerzite v Prahe. Po zložení advokátskych skúšok a nadobudnutí titulu doktora práv pôsobil ako advokát, ale v roku 1981 ho z advokácie vyhodili pre obhajobu moravskej disidentky. Neskôr pracoval ako šofér v Doprastave, potom ako podnikový právnik, od roku 1987 bol definitívne nezamestnaný, pretože sa stále viac zapájal do disidentských aktivít hnutia Charta 77. Začiatkom roku 1988 sa zúčastnil na príprave Sviečkovej demonštrácie a následne začal vydávať samizdatový časopis Bratislavské listy. Príslušníci ŠtB potrebovali „konkrétny dôvod“ na jeho zadržanie, preto bol pod neustálym drobnohľadom. Dňa 14. augusta 1989 ho uväznili spolu s Miroslavom Kusým a obvinili predovšetkým z troch bodov: z vydávania Bratislavských listov, z prípravy kladenia vencov a kvetov obetiam sovietskej okupácie z roku 1968 a z prednesenia požiadavky slobodných volieb v júni 1989 na zhromaždení v Predmieri pri Žiline. V novembri 1989 sa konal súdny proces, na základe ktorého bol oslobodený. Prepustený bol však až po udelení amnestie od prezidenta Gustáva Husáka. Od 19. novembra 1989 bol aktívnym členom hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN), v decembri 1989 sa stal prvým podpredsedom federálnej vlády a po voľbách v roku 1998 pôsobil ako minister spravodlivosti. Po odchode z postu predsedu KDH (Kresťansko-demokratického hnutia), ktoré vzniklo vo februári 1990, si založil vlastnú advokátsku kanceláriu, kde aj v súčasnosti vedie úspešnú advokátsku prax. Počas uplynulých rokov získal za svoje rôznorodé demokratické aktivity mnoho vyznamenaní a ocenení.
Účasť na stretnutiach Charty 77 a výpoveď zo zamestnania
„Charta 77, tak niekedy od polovice 80. rokov poriadala stretnutia rôznych opozičných skupín - Zelených a tých Českých detí, alebo ako sa to nazývalo a, samozrejme, zo Slovenska, teda nie iba chartistov, ktorých bolo zopár, ale [stretnutí sa zúčastňovala] najmä kresťanská opozícia. Takže ja som chodil spravidla z Bratislavy a potom som, samozrejme, informoval všetky. No ale párkrát nás Štátna bezpečnosť zachytila, aj zadržala a boli sme tam na polícii. No ale tak to išlo, až potom už došla trpezlivosť Štátnej bezpečnosti, chodili do podniku do domácich potrieb za mnou a domové prehliadky som mal, tak potom z domácich potrieb ma v podstate vytlačili v roku 1985. Potom som ešte robil nejaký čas v pridruženej výrobe JRD, aj odtiaľ ma vytlačili a od 1. januára 1987 som bol totálne nezamestnaný.“
Spolupráca s Antonom Hlinkom
„Zhodou okolností sa mi to celkom hodilo, lebo už dovtedy som nadviazal spojenie s Antonom Hlinkom z Hlasu Ameriky a zo Slobodnej Európy. On Ferovi Mikloškovi a mne poslal svoje telefónne číslo do Mníchova a žiadosť na nás, aby sme mu telefonovali, keď sa niečo zaujímavé udeje z hľadiska opozičnej činnosti, najmä, samozrejme, kresťanskej na Slovensku. No tak my sme mu telefonovali. Spočiatku buď z môjho domáceho telefónu, nejaký čas som mal telefón a potom mi ho odpojili, alebo z telefónnych búdok z ulice. On to potom vysielal. On to spracoval do rozhlasovej relácie a vysielal to potom naspäť vo svojich reláciách, ktoré boli veľmi populárne. Takže tak sa to vlastne rozšírilo do celej republiky, čo sa udialo, povedzme, v nejakom meste alebo na nejakom súde a podobne.“
„Potrebovali konkrétny dôvod na zatknutie...“
„Treba povedať, že neskôr mi generál Lorinc povedal, že som bol zavretý najmä preto, že bol odpočutý jeden náš rozhovor, keď sme sa Fero Mikloško, ja, Václav Malý, dnešný pražský biskup, a Václav Benda rozprávali niekedy z jari 1989 o tom, že vtedy sa už vedelo, že beatifikačný proces svätej Anežky či blahoslavenej Anežky, že sa priaznivo skončí, to znamená, že bude vyhlásená za blahoslavenú a to znamená, že bude samozrejme cirkevná slávnosť z toho titulu. A keďže sa nepredpokladalo, nikoho by ani vo sne nenapadlo, že režim umožní nejaké masové cesty do Vatikánu pri tejto príležitosti, tak sme predpokladali, že to bude v Prahe v Chráme svätého Víta. A vtedy som ja mal povedať, že na tú oslavu teda privedieme s Ferom, my sme sa cítili geroji, aspoň desaťtisíc Slovákov a že tam teda urobíme rošambó v Prahe na Hradčanoch. No a to vraj veľmi vystrašilo ŠtB, lebo to už bolo po Sviečkovej manifestácii a plus, že v Prahe boli dve miesta, ktoré boli tabu a to bolo okolie budovy Ústredného výboru Komunistickej strany a Hradčany ako sídlo prezidenta. A tam na Hradčanoch sme práve chceli urobiť niečo takéto a oni mali, myslím, že najmä po Sviečkovej manifestácii a po petičnej akcii katolíkov si ŠtB nevedela zadefinovať veriacich. Nevedeli, čo to je, čoho sú schopní, ako rozmýšľajú a tak. A preto bola prestrašená. No a tak vraj ma preto zatkli, lebo proste tomuto chceli predísť.“
Koniec komunizmu – Poľsko, Maďarsko, Československo
„Vrátim sa k novembru 1989. Dozvedel som sa o tom pár dní neskôr. Treba povedať, že mňa zatkli toho 15. augusta 1989, ale už okolo 20. augusta alebo 25. augusta 1989 bola v Poľsku nastolená Mazowieckeho vláda, čiže nekomunistická vláda. O pár dní na to Maďarsko pustilo východných Nemcov, aby utekali cez Maďarsko do Rakúska, čiže otvorilo hranice smerom na Západ.
A 9. novembra 1989 padol múr v Berlíne medzi východným a západným Nemeckom. Predtým ešte do väznice privážali celé autobusy východných Nemcov, ktorí cez Československo utekali do Maďarska a do Rakúska. A ktorých chytili na hranici, tak tých potom lifrovali smerom naspäť do NDR, ale obyčajne od väznice po väznicu, čiže aj v Bratislave, kde som sedel, tak jednu noc obyčajne prenocovali. Čiže toto všetko hovorilo o tom, že systém sa sype. Potom okolo 19. a 20. novembra začali demonštrácie na námestí SNP v Bratislave a to už, keď tam skandovali ľudia a keď sme mali na cele otvorené okno, tak to bolo počuť, teda že sa tam skanduje. Obhajca mi povedal zhruba pri svojich návštevách, že čo sa tam deje. Takže to som už vedel, že sa niečo deje. Ja som mal 23. novembra proces, kde ma síce oslobodili, ale prokurátor podal odvolanie aj proti prepusteniu z väzby, takže som zostal vo väzbe. No ale o dva dni na to, 25. novembra som dostal amnestiu od Husáka a bol som prepustený.“
Uvoľnená atmosféra, ľahšie metódy vyšetrovania, neistota ŠtB
„Toto som zažil asi tak v roku 1988, keď raz práve pri takom stretnutí opozičného štábu v Prahe nás vybrala polícia. Chvíľu sme posedeli, teda chvíľu nás rozdelila po rôznych policajných staniciach v Prahe, a potom mňa posadili do osobného auta a povedali, že ma odvezú do Bratislavy. Ale odviezli ma nejakých päťdesiat kilometrov za Prahu a tam potom odbočili z cesty. V takom lesíku zastavili, že aby som vystúpil. Tak som myslel, že to môže aj zle skončiť, ale nič. Oni vystúpili, chvíľu postáli mlčky a potom oni nasadli do auta a odišli, a mňa tam nechali. Čiže toto som zažil. Vo väzení opäť ja som už cítil na nich či rešpekt, alebo neistotu minimálne, napríklad, ja som odmietal poskytovať akúkoľvek súčinnosť s vyšetrovateľmi - vypovedať a tak ďalej. A keď mi chceli zobrať odtlačky prstov, tak som zaťal päsť a som povedal, že nie, neotvorím, lebo neposkytujem súčinnosť a už sa mi neodvážili otvoriť nasilu päsť, čo by nepochybne dokázali, keby to boli chceli.“
„Slobodné voľby“ na každom dome
„No a teraz, keď ma pustili z väzenia von, čiže to bolo okolo šiestej siedmej, už bolo tma, no tak jedine mal som toľko peňazí na lístok na električku, sadol som na električku a išiel som do Dúbravky domov. A to už boli domy pomaľované, posprejované nápismi, okrem iného: ,Žiadame slobodné voľby‘. Čiže keď ma pred troma mesiacmi zatvárali, tak požiadavka slobodných volieb bola jedným z bodov obvinenia a teraz, keď ma púšťali, tak požiadavka slobodných volieb bola nasprejovaná pomaly na každom druhom dome. Takže to už hovorilo, že ako tá parabola zrýchlila svoj ohyb. Prišiel som domov, no moja žena bola zhodou okolností v Prahe. Ona sledovala udalosti, akože režim sa rúcal, ale nič - ja som zostával v base, tak išla do Prahy žiadať vedúcich Charty a vedúcich demonštrácií, aby žiadali moje oslobodenie, lebo že ja som stále v base. No ale deti boli doma, tak došiel som domov, televízor bol zapnutý a tam bola už beseda, diskusia v televíznom štúdiu, a účastníkom diskusie bol Miroslav Kusý, ktorý bol zatknutý v auguste spolu so mnou. Čiže aj to bol znak, že sa menia časy. No moja žena sa potom nejako nad ránom vrátila. Čiže mňa pustili v sobotu, ale v nedeľu už som prehovoril na námestí SNP, pretože na námestí SNP každý deň vtedy boli manifestácie.“
Podpredseda vlády menovaný Husákom
„Desiateho sme prišli teda na Hradčany. Tam nás Gustáv Husák menoval, no a to je tá vec, na čo sa ma už viackrát novinári pýtali, že ako keď som prišiel na rad ja, tak ma menoval a hneď sa aj skladal sľub, to už presne neviem, no on mi povedal, Gustáv Husák: ,Ja som ťa nedal zavrieť.‘ No a som, no v poriadku. V poriadku je aj to, že mi tykal. Starší právnici, teda je tradícia, že tykajú mladším právnikom, takže on ako starší právnik, že mi tykal, to som bral ako profesný zvyk, teda profesný zákon nepísaný. No, potom sme si štrngli a my sme vyšli na balkón a to bolo na treťom nádvorí Pražského hradu. Dole boli stovky ľudí, ktorí nás pozdravovali a veľká sláva a tak ďalej, a to som si až neskôr teda zistil, konštatoval, že to vyjdenie na balkón a zdravenie sa s Pražanmi, to bol vrchol prednovembrového vývoja.“
Komunisti ostali aktívni aj po roku 1989
„Najskôr treba povedať to, že Komunistická strana ako taká naozaj zanikla. Nebola zakázaná, ale zanikla demokratickými prostriedkami, čiže jednoducho, spoločnosť ju nechcela. Na to nezabúdajme. Áno, zanikla aj tak, že komunisti sa rozbehli do rôznych iných strán, do KDH nie, pretože videli, že komunizmus už skončil. No prosím, opäť, tak to v dejinách chodí, to viedlo k tomu, že ten ďalší vývoj nebol taký skokový. Teraz nemyslím iba v ekonomike, ale najmä, povedzme, vo vnútornej politike, v kultúre a tak ďalej, ako by som si aj ja predstavoval, a prípadne aj želal. No ale predsa nemôžeme očakávať, že bývalí komunisti, ktorých bolo, tuším, okolo štyristotisíc na Slovensku, tak že si budú sypať popol na hlavu a povedia: ,Dobre, my sa už do smrti nebudeme spoločensky angažovať.‘“ To sa nedá očakávať. No tak vstúpili do iných strán, prispôsobili sa trhovým podmienkam. Boli to často schopní ľudia, pretože fakt je, že viacerí za komunizmu teda vstúpili do strany práve preto, aby mohli rozvíjať svoj talent v komunistických podmienkach. Tak to chodí.“
Vysporiadanie sa s komunistickým režimom
„Vysporiadavanie sa s komunizmom, povedzme, v justícii, ktorú ako najlepšie poznám, samozrejme, vlastne, však tí istí sudcovia zostali, ale nahradiť ich, na to sme nemali. Keby prišli noví sudcovia, keby sme povedali, že všetkých sudcov dáme preč a prijmeme nových, tak tí noví sudcovia by boli horší ako predošlí, pretože by boli horší právnici. A predsa len, povedzme, vo sfére justície 90% činností spočíva v práve, v znalosti práva a 10% je politicky alebo ideologicky motivovaných. Potom už neskôr ako minister spravodlivosti som mal stretnutia aj s mladými sudcami alebo čakateľmi na sudcov a to bolo už okolo roku 2000, desať rokov po Nežnej revolúcii, ktorí už s komunizmom nič nemali. To boli mladí ľudia, ktorí skončili právnické fakulty v polovici deväťdesiatych rokov. No ale diskusia s nimi, to bola o tom, že či dostanú byty, kedy dostanú byty, aké budú mať platy, či budú môcť ísť teda na ten súd, ktorý chcú a nie na ten súd, na iný súd a podobne. Musím povedať, že som bol veľmi sklamaný. Takže robiť si ilúzie, že nejaké také ráznejšie vysporiadanie sa s komunizmom, že by nejako zásadnejšie zle zmenilo situáciu, o tom pochybujem.“
Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov – Aktívna európska pamiatka.
