Ján Budaj (1952)

Foto: Ján Budaj

Životopis

„Občianska angažovanosť sa v roku 1989 ukázala byť výbušninou, ktorá je schopná vyhodiť do povetria taký systém, aký bol systém totality.“

Príbeh pamätníka

Ján Budaj sa narodil 10. februára 1952 v Bratislave. Po ukončení strednej školy sa pokúsil so spolužiakom prejsť cez železnú oponu. Útek za hranice Československa sa však nevydaril a stal sa tak nepriateľskou osobou s poškvrneným kádrovým profilom. Bol viackrát väznený, často vypočúvaný, a aj po prepustení sledovaný. Mal zároveň prísne zakázané opustiť republiku. Hoci sa mu neskôr podarilo začať štúdium matematiky a fyziky na Pedagogickej fakulte v Trnave, vo štvrtom ročníku ho zo štúdia vylúčili. Od roku 1976 pracoval ako kurič a pomocný pracovník v rôznych podnikoch a popri tom sa venoval organizovaniu nezávislej kultúry a voľnej tvorbe. V roku 1980 založil prvý občiansky orientovaný samizdat na Slovensku, periodikum Kontakt. Spolupracoval s tajnou cirkvou a s občianskymi iniciatívami ako napr. Výbor na obranu nespravodlivo stíhaných. V 80. rokoch sa angažoval ako aktivista a organizátor širokého spektra protirežimových aktivít, ktoré vrcholili vydaním publikácie Bratislava/nahlas v septembri 1987. V nej Ján Budaj (spolu s ďalšími autormi) otvorene kritizoval kvalitu života v hlavnom meste, ako aj neschopnosť a skostnatenosť režimu. Za svoje aktivity bol Ján Budaj pod dozorom Štátnej bezpečnosti, ktorá sa ho všemožne snažila zdiskreditovať. Jána Budaja preslávili predovšetkým masové demonštrácie v Bratislave v období novembra a decembra 1989, počas ktorých bol moderátorom mítingov na Námestí SNP a prvým mužom Nežnej revolúcie na Slovensku. Dňa 19. novembra 1989 vzniklo za účasti viacerých intelektuálov v Umeleckej besede hnutie Verejnosť proti násiliu (VPN), pričom Ján Budaj bol najprv jeho koordinátorom a neskôr od januára 1990 predsedom. V období od novembra 1989 do prvých slobodných volieb v júni 1990 viedol VPN, bol poslancom a prvým podpredsedom Slovenskej národnej rady (SNR), kde inicioval aj založenie Výboru SNR pre životné prostredie. Neskôr pôsobil ako poslanec Národnej rady Slovenskej republiky za Slovenskú demokratickú koalíciu, bol zvolený za poslanca Mestského zastupiteľstva Bratislavy, v komunálnych voľbách 2010 kandidoval na primátora Bratislavy a ako líder strany Zmena zdola – Demokratická únia kandidoval v parlamentných voľbách v marci 2012.

„Ako mňa ovplyvnil každodenný komunistický režim“

„Ako mňa ovplyvnil každodenný komunistický režim“ (formát Flash Video)

„Pre moju generáciu bolo úplne samozrejmé, že kam sa pozriete, tam je štát, tam je režim, tam je politická polícia alebo je tam politický dozor. Od škôlky sme boli vlastne politicky vychovávaní, už tam boli politické organizácie. Deti boli v piatich rokoch prijímané do iskričky, v siedmich rokoch do pionierskej organizácie, v pätnástich rokoch do mládežníckej a táto drezúra išla so všetkými generáciami, do ktorých ja patrím. Čiže tí starší si pamätali svet bez politickej polície a bez ideológie. Tí mladší ho možno ešte natoľko neochutnali ako my, čo sme boli v novembri, povedzme, študenti. Ale moja generácia, ja som päťdesiaty druhý ročník, my sme sa do toho sveta narodili a v tom roku 1989 sme poznali iba takýto svet. Takže otázka, či nejako a v čom ovplyvnil život je z tohto hľadiska vlastne absurdná. V každom detaile [režim] ovplyvnil náš život. Čiže to, že sme neštudovali to, čo sme chceli, že sme nemali priateľov, ktorí nám emigrovali na Západ, že sme poznali strachy, ktoré inde vo svete nepoznali, že sme poznali ako úplnú samozrejmosť určitú opatrnosť a dvojité vyjadrovanie, že aj malé deti boli naučené, že o istých veciach nesmú hovoriť slobodne, nemôžu v škole rozprávať, že chodia do kostola, nemôžu rozprávať, čo tatko doma hovoril a podobne.“

Nevyslovené túžby po páde režimu

Nevyslovené túžby po páde režimu (formát Flash Video)

„Nikto vlastne neočakával, že by sa taký systém ako bol sovietsky systém moci, ktorý zaberal veľkú časť glóbusu, a ktorý disponoval jadrovým potenciálom dostatočne odstrašujúcim na to, aby si vynútil aj na medzinárodnom spoločenstve svoje záujmy, že by sa tento systém mohol zrútiť. Samozrejme, dnes je zjavné, že ani vodca Sovietskeho zväzu, vtedajší Michail Gorbačov takto nemyslel svoje reformy. Hoci sme si nikto nemysleli, že by režim mohol padnúť, nosili sme v sebe odhodlanie, alebo akúsi skrytú nádej, že môžu nastať pozitívne zmeny. V mene takej vnútornej nádeje proste ľudia žijú všade na svete, aj v tých najzúfalejších režimoch. Keď sa ich potom spýtate, či si mysleli, že by to mohlo padnúť, nikto si nevie na to spomenúť, lebo si to naozaj nahlas nemysleli. Ale vnútorne žijeme vždy pre nádej, že by život mohol byť lepší.“

Bicyklista a vlak

Bicyklista a vlak (formát Flash Video)

„Mal som vtedy také prirovnanie, ktoré spomeniem. Český alebo slovenský človek v tom komunistickom Československu, keď si chcel uchovať osobnú integritu a slobodu a nie [žiť] iba kdesi v ústraní, ale chcel proste byť aspoň tak bežne slobodný človek, nehovoriť dvojako, vyznať vieru alebo vyznať svoje názory, tak sa podobal akémusi chodcovi alebo bicyklistovi, ktorý zišiel z cesty určenej režimom a na tej križovatke, kde cesta prechádza cez koľajnice, sa vydal po tých koľajniciach. Trošku to natriasa, ale stále sa vám zdá, že v podstate idem. A môže to trvať, v tom režime to mohlo trvať dni, ale u niekoho to mohlo trvať mesiace a u iného aj roky, kým prišlo ku kolízii. Vždy tam nakoniec vlak príde a vždy sa vie ako tá kolízia v čí prospech dopadne. Toto bol vlastne ten mäkký alebo taký veľmi sofistikovaný spôsob Husákovej normalizácie. Po uliciach predsa nechodili „bojůvky“ ako v Orwellovom filme a neodpočúvali sa všetci obyvatelia. Ale systém rátal s časom. Vy môžete niekde urobiť úplne slobodný rozhovor u kamarátov, dáte si kávu a budete hovoriť úplne slobodne, vytvoríte si ten ostrov slobody. Ale ak to budete robiť často, ak to budete robiť dlhšie, režim to zistí. V tom bol ten náš svet naozaj veľmi, veľmi podobný Orwellovej vízii v knihe 1984.“

Nežná revolúcia – splnené očakávania

Nežná revolúcia – splnené očakávania (formát Flash Video)

„Nežná revolúcia, ktorá mala priniesť občianske slobody, a ktorá mala dať ľuďom znovu právo voliť, vrchovato splnila aj moje očakávania a myslím si, že pokiaľ nie sú ľudia zábudliví a pokiaľ si pamätajú na to, čo táto revolúcia mala priniesť, priniesla. Musia uznať aj jej odporcovia, že máloktorá politická garnitúra tak bezo zvyšku splnila svoj program, ako ho splnila garnitúra, ktorá stavala na námestí SNP tribúny. Čiže ten program sa naplnil a ostatný politický život, ktorý prebiehal po Novembri 1989 nikdy nevybočil tak zásadne z toho programu liberálnej demokracie, ktorý sme priniesli na Slovensku, že by bolo treba hovoriť o tom, že na Slovensku sa obnovil nejaký druh diktatúry, alebo že na Slovensku sme úplne stratili občianske práva.“

Ponovembrová situácia – zneužívanie archívov

Ponovembrová situácia – zneužívanie archívov (formát Flash Video)

„Hneď spočiatku sa začali archívy Štátnej bezpečnosti, ktoré teraz máte na ÚPN, používať alebo zneužívať na politickú vojnu medzi novými demokratmi. Samozrejme, starí komunisti s veľkou radosťou podsúvali a pomáhali, buď jednej skupine nových politikov, alebo inej v ich vzájomnom boji. Za druhé, zákony, ako som už spomenul, boli oportunistické a pokrytecké, farizejské. Neprinášali ani pomenovanie pravdivej situácie, ani vyvodenie žiadnej zodpovednosti, de facto neprinášali prerušenie kontinuity niektorých prvkov režimu. To bola aj moja misia vo VPN po Novembri 89. Po tom, čo sme dosiahli zrušenie vedúcej úlohy strany, robil som všetko pre to, aby sa tento akt začal prenášať do života. Lebo k čertu je vám zrušenie ústavného článku, keď napríklad všetky noviny vydávajú komunisti. Lebo viete, vtedy bol papier na prídel, nakupoval sa za devízy, respektíve, súčasti výroby papiera súviseli s devízovým hospodárstvom a papier bol na prídel. Čiže noví demokrati napríklad nemohli začať vydávať noviny, lebo tlačiarne, ktoré mali v rukách funkcionári komunistickej strany, sa odvolávali na to, že nemajú dostatok papiera. Mohli by sme spomenúť mnohé detaily až vrátane toho, že VPN sa pokúsila prerušiť personálnu kontinuitu v Československu alebo na Slovensku.“

Koniec režimu vs. vyrovnanie sa s minulosťou

Koniec režimu vs. vyrovnanie sa s minulosťou (formát Flash Video)

„Samozrejme, o tom by sme mohli hovoriť, je tu prípad ako som ja, kedy aj spomedzi disidentov sa našli ľudia, ktorí mali záznam v Štátnej bezpečnosti a to, že mená komunistov aj eštébákov boli utajované aj úradmi ako je ÚPN alebo ako bolo Federálne ministerstvo vnútra, tak to spôsobilo vlastne takú zvláštnu inverziu. Tu sa zdajú byť vinníkmi totality disidenti alebo kňazi, ktorí boli evidovaní ŠtB a politici, režimní politici, ktorí riadili Štátnu bezpečnosť, ba aj dôstojníci, ktorí riadili Štátnu bezpečnosť, sú považovaní vďaka tejto absurdite a tejto spolitizovanej hre s minulosťou v zásade za bezúhonných občanov. Ja verím, že vaša mladá garnitúra v ÚPN začne veci stavať z hlavy na nohy, pretože toto je naozaj absurdná situácia. No a snáď je nádej, že raz prídu aj takí poslanci do Národnej rady, ktorí nebudú prijímať falošné zákony o minulosti. Kto vie, či teraz dvadsať rokov po Novembri sa nájdu politické garnitúry, ktoré by chceli niečo na tom zmeniť. Ak sa aj nájdu, už to nezmenia, že tých dvadsať rokov, čo uplynulo, neznamenalo prerušenie kontinuity, politickej kontinuity s minulosťou. Minulosť, vlastne minulí politici, minulé politické praktiky, napríklad korupcia, zneužívanie moci, zneužívanie tajných služieb, tie nás sprevádzali celých dvadsať rokov. Po druhé, niektoré symbolické postavy, ktoré predstavovali špičky totalitnej moci, nás sprevádzali celých dvadsať rokov a sprevádzajú. To je zahanbujúce. A po tretie, spoločnosť, namiesto aby mala ujasnené, čo patrí a čo nepatrí do pamäti národa, je zmätená chaotickými zákonmi a aj chaotickými pojmami ako je jeden z týchto boľševických pojmov, že vyrovnanie sa s minulosťou. Medzi nami, ako by ste vy ten pojem preložili? Vidíte, ja som ho preložil veľmi zložitým alebo dlhým monológom, kde hovorím, že na jednej strane je to prijatie minulosti a na druhej strane je to oddelenie, zastavenie politických tradícií minulosti.“

Odkaz Novembra 1989

Odkaz Novembra 1989 (formát Flash Video)

„Odkazom Novembra je aktívny občan, občiansky aktivizmus. Veď on ten November, z tohto občianskeho aktivizmu vzišiel, v tom bol jeho úspech, v tom bola aj jeho prekvapivá sila, ktorá tak zaskočila totalitnú moc, ktorá si myslela o občanoch, že sú zastrašené stádo, dav a z nich sa stala verejnosť. To je vôbec jedno z najväčších odkliatí pre slovenskú spoločnosť 20. storočia. To, že sme mohli byť pri tom, je veľkým šťastím a veľkou udalosťou v živote každého z nás, či už sme stáli na námestiach na tribúne, pod tribúnou alebo sme fandili tým zmenám kdesi na pracovisku. Faktom je, že slovenská spoločnosť odvtedy môže kedykoľvek politikom pripomenúť: ,Vy ste len poslaní do služby, pretože to začalo naším uchopením moci, my sme štrngali kľúčmi, my sme si toto právo voliť a toto právo občianske, našu občiansku dôstojnosť, tú sme si vyvzdorovali, a to zoči-voči veľmi neľútostnému režimu. Takže ak vy, dnešní demokrati, by ste chceli, alebo dnešní politickí reprezentanti, by ste chceli na toto zabudnúť, tak pamätajte, že my sme boli schopní sa na námestia postaviť proti totalitnej moci, čiže sme schopní si svoje práva obhajovať.‘ Myslím si, že demokratickí politici, demokratická reprezentácia, pokiaľ je hodná toho slova, by si vždy mala byť vedomá toho, že je len poslaná do služby a že nie je majiteľom moci.“

Pokus o útek na Západ

Pokus o útek na Západ (formát Flash Video)

Moderátor:
„Ako spomínate najviac na obdobie totalitného režimu a čo vám najviac utkvelo v pamäti? Dotkol sa vás režim nejakým spôsobom osobne?“
Ján Budaj:
„Tak ja asi začnem od konca. Dotkol sa ma, lebo som pomerne v ranej mladosti onedlho po maturite videl, že v tomto komunistickom svete sa nevytvára priestor pre ľudí ako som ja. Skúsil som odísť, dokonca som si aj žiadal doložku, čo bola vtedy taká novinka, že pas už zrazu neplatil do celého sveta. No ale mladým ľuďom režim, štát proste doložky nedával, lebo ich podozrieval, že ujdú. No tak som skúsil prejsť aj so spolužiakom cez železnú oponu, ale nepodarilo sa nám to, a vlastne v tom režime, či už som si to naplno uvedomoval alebo nie, od toho väzenia som bol pochopiteľne občanom druhej kategórie. Nakoniec to bol dosť všedný príbeh v tých rokoch, nakoľko sa pokúšalo z republiky odísť veľa ľudí. Tí skúsenejší správne odhadovali, že sovietsky režim na dlhé roky znetvorí atmosféru v Československu. My, ktorí sme, samozrejme, skúsení neboli, ale intuitívne sme vnímali, že sloboda, ktorá je pre ten rozvoj takého mládenca alebo mladej ženy veľmi dôležitá, tak tá tu nebude.“

Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov – Aktívna európska pamiatka.

logo Europe for Citizens
Vytlačiť