Ján Brichta (1928)

Foto: Ján Brichta

Životopis

„Nikdy neklesať na mysli a ísť za svojím ideálom.“

Príbeh pamätníka

Ján Brichta sa narodil 8. novembra 1928 v Jablonovom na Záhorí, kde vyrastal v skromných pomeroch roľníckej rodiny. Počas gymnaziálneho štúdia v Šaštíne si ho získala práca saleziánov venovaná mládeži. Po maturite sa preto rozhodol pokračovať v saleziánskom pedagogickom študentáte v Šaštíne, kde absolvoval šesť semestrov. V apríli 1950 tu Jána aj jeho spolužiakov zastihla akcia K (kláštory), ktorou sa komunistický režim pokúsil o likvidáciu mužských reholí v Československu. O niekoľko dní neskôr všetkých naložili do autobusov a odviezli do sústreďovacieho kláštora v Podolínci. Režim sa však márne snažil týchto mladých mužov, oddaných viere, priviesť na „správnu“ cestu. Koncom augusta ich prepustili domov, Ján však dostal povolávací rozkaz do PTP, do tábora Libavá neďaleko Olomouca. Vďaka priateľovi, lekárovi z Bratislavy, ktorý mu odporučil operáciu čelných dutín, získal možnosť vrátiť sa na Slovensko. Chcel emigrovať do zahraničia, ku skupine, s ktorou mal utiecť do Talianska, sa však už pripojiť nestihol. Ostal ale v kontakte s kňazmi, ktorí pripravovali ďalšie úteky, ako napr. so Štefanom Sandtnerom. Páter Sandtner mu dal niekoľko obálok s menami ľudí z celého Slovenska, ktorí mali tvoriť ďalšiu skupinu utečencov, a ktorým Ján osobne odovzdal odkazy o plánovanom odchode. Ihneď po návrate z tejto cesty sa odobral do Jablonového, aby sa pripravil na útek do zahraničia. Ján odišiel do Šaštína, kde sa stretol so skupinou študentov i niekoľkých starších kňazov, na ktorých bol vydaný zatykač. Nadránom 8. apríla 1951 sa vydali na pochod k hraniciam, postup im však sťažoval rozmočený terén, čo znášali obzvlášť ťažko starší kňazi. Samotné preplavenie rieky Moravy bolo takmer nemožné kvôli rozvodnenému toku a množstvu polámaných stromov. Rozhodli sa preto pre návrat, cestou späť však väčšinu z nich chytili príslušníci Pohraničnej stráže. Odviezli ich na Bratislavský hrad a onedlho do povestného „leopoldovského mlyna“. Tu podstúpil tri mesiace tvrdých výsluchov sprevádzané hladom a zimou. Na proces, ktorý sa konal vo februári 1952, ho „pripravovali“ už v Justičnom paláci v Bratislave. Nakoniec si vypočul ortieľ – pätnásť rokov väzenia. Po niekoľkých týždňoch v ilavskej väznici ho napokon previezli do Jáchymova na tábor „Dvanáctka“. Tu ho síce už nebili, ale musel ťažko pracovať v zdraviu škodlivých uránových baniach. V decembri Jána premiestnili na tábor Nikolaj, aj tu však musel čeliť každodennej ťažkej práci bez nároku na voľno a neznesiteľným životným podmienkam. V roku 1954 sa sťahoval opäť, tento raz na tábor Rovnosť. Medzitým podnikali jeho rodičia, ktorých uvidel až po piatich rokoch väznenia, všetky kroky, aby Jána predčasne prepustili, čo sa nakoniec podarilo v decembri 1958. V januári 1959 nastúpil do družstva v rodnej obci, kde pracoval ako kŕmič, dojič, i závozník. Na družstve bol zamestnaný až do roku 1989, popri práci však vyštudoval inžinierstvo a po roku 1990 dokonca aj teologickú fakultu. Ani jemu, ani jeho deťom nikdy nedali susedia pocítiť, že bol väzňom. Za jeho pomoc ľuďom v družstve si ho vždy vážili. Ján je aktívny aj v súčasnosti a zapája sa do činnosti občianskeho združenia Politickí väzni Zväzu protikomunistického odboja.

Barbarská noc

Barbarská noc (formát Flash Video)

„Boli sme v Šaštíne, pedagogický študentát nás boli tri ročníky, asi šesťdesiat nás mohlo byť. Profesori, predstavení, takže v Šaštíne bolo možno osemdesiat ľudí, možno až do sto, lebo aj mladí, ktorí tam ostali. Vedeli sme, že sa niečo chystá, to bola jedna vec a druhá vec, večer predtým sme dostali avízo, že je tu niekoľko autobusov a v šenkoch samí policajti, potom ľudové milície. Tak nám večer hlavne páter Macák aj so Sandtnerom hovorí, čo nás asi čaká. Hľadali sme alternatívy, čo sa stane. Pravdepodobne nás budú okupovať, možno nás odvezú, možno niečo bude a tak ďalej. Tak sme si medzi sebou z ročníku (urobili) také hliadky, mali sme večer o deviatej večerné modlitby, potom o pol desiatej sme bývali už v posteli po večernej toalete a hliadky po hodinách. Aby sme sa na každom poschodí striedali aspoň jeden. Naraz len o pol noci. Spali sme aj nespali, to je také vec, keď čakáte, že sa chystá nejaké nebezpečenstvo. Čo ďalej? O pol noci začali búchať na dvere: ,Otvoriť! Prehliadka!? Nikto im nechcel otvoriť. Hovorí, neviem, kto tam bol, tuším prefekt mal dolu kanceláriu, že: ,Direktor tu neni, je na inom poschodí.? ,Zobudiť!? A keď nikto nechodil, začali vylamovať dvere. Potom došiel direktor Babulík a hovorí: ,Čo vylamujete? Tak vám otvoríme. Čo chcete? Aká prehliadka?? Dajaké papiere, majú rozhodnutie robiť domovú prehliadku. Čakali sme, čo bude. Zažalo sa dolu, my sme boli na druhom poschodí, boli sme už všetci hore. V oknách sme čakali dvadsať minút, pol hodinky. Prvé poschodie sa pozažínalo, postupovali postupne. Potom, keď už sme videli, že idú schodmi, hodili sme sa do postele. Potom už druhé poschodie a už aj vtrhli do našej spálne. ,Vstať všetko a vystúpiť von na chodbu!? Trochu sme naťahovali čas, nebudeme poslúchať. Potom sme sa normálne poobliekali. Každý aby si to najnutnejšie, nevedeli sme čo a ako. Najprv nás dali na chodbu, potom do jednej študovne všetkých nás dali. Tam v tej veľkej študovni, čo boli stoličky, sedeli, ostatní stáli po krajoch, na chodbe a tak ďalej. Došli automatčíci a ich šéf, a že z rozkazu vlády sú poverení urobiť tu prehliadku, všetko poprehliadať, a že sme v obmedzenom režime. Pýtame sa prečo, nastala vrava, protiotázky. ,Neodpovedáme na nič, to sa dozviete.? Toto trvalo do dvoch hodín, lebo dokedy. Potom, keď sme videli, že nie je s nimi reč, jeden začal spievať mariánske piesne. Všetci sa pridali. Všetci vyšli von s automatmi, čakali a nechali nás tam.“

Zastavila ich rozvodnená rieka

Zastavila ich rozvodnená rieka (formát Flash Video)

„Bol tento problém. Dvaja nám tam tak odpadli, že takmer nevládali chodiť. Tak sme ich chytili pod pazuchu a pomaly sme kráčali smerom ku hraniciam, lenže, pravda, my sme mali byť na hranici okolo pol noci, o jednej hodine. My sme prišli s týmito sťaženými okolnosťami na hranicu okolo pol štvrtej, štvrtej. Tri hodiny najmenej sme mali meškanie. To bola jedna vec. Prídeme na hranicu, tie hrádze čo sú a tam plno vody. Morava tými dažďami a rozpusteným snehom na Jeseníkoch stúpla asi o meter. My sme boli od hlavného toku asi dvesto metrov. Tam boli pováľané vŕby, konáre trčali. Nebolo možné tie člny nafúkať. Hľadali sme riešenie. Čo teraz, v takejto situácii? Jedno riešenie bolo pokúsiť sa prebrodiť až po hlavný prúd a tam nafúknuť člny a ísť. Taká situácia bola aj v októbri keď išli, ale nebola taká zima a chladná voda a nebolo toľko vody. To bola jedna alternatíva. Starí prosili, že to oni nevydržia, aby sme sa kvôli nim radšej vrátili. Druhú alternatívu sme hľadali. Niekde zaľahnúť, čakať do večera a znova sa pokúsime alebo sa vrátime. Hľadali sa riešenia. V takejto napätej situácii aj mozog nezabere ako triezvy človek by uvažoval. Tak sme chodili po tej hrádzi a hľadali sme, kde by bola menšia vzdialenosť. Nikde nebola, najmenej bolo dvesto metrov. A pováľané vŕby, konáre a nebolo možné tie člny nafúknuť, to by sa nám roztrhli. Bola by ešte väčšia katastrofa, zahynuli by sme všetci. V tej neistej situácii, ktorá trvala trištvrte hodiny, ťažko povedať, začalo sa pomaly už aj brieždiť. Tak bolo povedané: ,Ideme spiatky teda.?“

Naháňačka

Naháňačka (formát Flash Video)

„Najťažšie, zbadať niekoľkočlennú skupinku, vyhlásili poplach. Aj sa tak stalo, poplach vyhlásený, strieľali raketami a tak ďalej a taká naháňačka. Došlo vojsko, policajti, pohraničiari, všetky zložky. Obkľúčili celú túto oblasť a došlo k zaisťovaniu. Takže z tých dvadsiatich dvoch pätnásť nás zaistili. Siedmim sa podarilo dostať sa ku vlaku. Tóno Hlinka, Botek a tak ďalej. Dostali sa ku vlaku, nasadli a hneď na Bratislavu. A že boli aj v gumákoch, mokrí, pozerali na nich. No, tí sa dostali a potom sa títo s ďalšími skupinami dostali na jeseň, lebo sa to potom zase obnovilo inými ľuďmi a iným postupom.“

Už si si to rozmyslel?

Už si si to rozmyslel? (formát Flash Video)

„Keď som prišiel na izbu, už som tam nemal lavičku, kde som si mohol sadnúť, iba stolík bol pripevnený na stenu a matrac bol pripevnený na posteľ na druhú stenu. A izba 3 x 2 metre, prázdna, zobrali mi stoličku a bol tam turecký záchod v kúte, to bolo všetko. Tak zobrali, zobrali. Od rána do večera chodiť po izbe, ale povedali: ,Zákaz opierať sa a zákaz si sadnúť!? Večer o desiatej večierka, mohol som odopnúť ten matrac, ľahol som si, usnul som a v tom zasvieti svetlo. ,Vstať! Desať drepov!? Vstal som, desať drepov. ,Zaľahnúť!? A zasa zhasol, iba také slabé svetielko tam viselo. Usnem. ,Vstať! Desať drepov!? A každú polhodinku do rána. To znamená od tej desiatej, do tej piatej. Asi, neviem koľko to vychádza, trinásť alebo pätnásť ráz. To znamená, už sa tu niečo sleduje, nejaký nátlak, narušenie spánku a tak ďalej. A potom, po týždni, opäť ma zavolali na výsluch. Či som si už rozmyslel ostatné. ,Nerozmyslel, všetko to isté.? ,Vám to vyhovuje? Ten spôsob života tu?? ,Čo mám robiť? Nemôžem ho zmeniť.? Tak zase o ničom, nič sa odo mňa nedozvedeli. Potom späť na izbu. Keď som došiel, ako je nad WC tá nádoba na vodu, začala hŕŕŕ hŕŕŕ. Tam bolo čosi namontované. Najprv som si to nevšímal, potom som si zapchal uši. A stále to. To znamená, robili psychický nátlak, aby ma duševne vykoľajili. To už je niečo horšie, čo sa sleduje.“

Zdochni, sviňa!

Zdochni, sviňa! (formát Flash Video)

„No a potom po týždni, opäť ma zavolali na výsluch. A už to bolo skutočne tvrdé. Tak tvrdé, že som si povedal: ,Poručeno Pánu Bohu, keď skonám tu, nech skonám.? Tak ma mlátili, že ani neviem čo bolo. Ešte, dali mi podpísať zápisnicu a tam som čítal: ,Odchovanec klérofašistického režimu, ktorý mal študovať na vysokej vatikánskej škole, vrátiť sa sem a vraždiť naše ženy a deti.? To je moja obžaloba. Tak ja som zrobil: ,Nepodpíšem!? ,Čo, nepodpíšete?? ,Toto nepodpíšem.? ,Prečo?? ,To nie je pravda, ja som u saleziánov študoval, chcel som pokračovať u saleziánov v štúdiách v Turíne na Athenaeu, to je všetko pravda. Nič viacej som nechcel, ani som sa vrátiť nechcel, bol by som tam ostal alebo kam by ma už spoločnosť dala, tam by som išiel. Či do misií alebo kam.? A začali ma mlátiť. Tak na mlátili, do bezvedomia. Odpadol som. Neviem, čo bolo so mnou, čo sa dialo a som sa našiel na cele. Bol som vodou obliaty. A tí, čo ma tam hodili, ešte som začul: ,Zdochni sviňa! Aj tak odtiaľto nevylezeš živý.“

Deň v Jáchymove

Deň v Jáchymove (formát Flash Video)

„Deň v Jáchymove. Pracovali sme na tri zmeny. Ranná zmena vstávala už o štyroch, lebo už o piatej museli nastúpiť a o šiestej začali pracovať, kým sa dostali, pravda. Odpoludňajšia zmena mala odchod o jednej hodine, aby už o druhej boli na pracovisku a nočná zmena mala odchod o deviatej hodine večer a o desiatej už začali pracovať. Takže normálne sa striedalo. Jeden týždeň každý mal rannú, potom druhý týždeň každý mal nočnú a tretí mal odpoludňajšiu. Taká cirkulácia. A zmena bola vždy z nedele na pondelok. To znamená, že z odpoludňajšej zmeny išiel na rannú a z nočnej na odpoludňajšiu.“
„Voľný deň nebol.“
„Voľný deň nebol. Tam na Dvanástke voľný deň vôbec nebol, musela byť nejaká havária na šachte, že sa nemohlo pracovať.“

Pomsta bývalým prenasledovateľom

Pomsta bývalým prenasledovateľom (formát Flash Video)

„Bola tam ešte skupina okolo Slánskeho. Naraz týchto doviezli a celá skupina tridsaťpäť lebo štyridsať. Čo sa stalo, to možno druhý raz. Väzni sa na nich vrhli a kto koho mlátil to boli všetci prokurátori a sudcovia, ktorí týchto politických väzňov súdili, prenasledovali a vyšetrovali. Naraz sa ocitli medzi nami. Takže, vyrovnávajme si účty. Kto koho poznal. Boli nemilosrdní, vracali to, ako sa hovorí, poriadne.“

Toto obdobie vytvorilo silné osobnosti

Toto obdobie vytvorilo silné osobnosti (formát Flash Video)

„Na jednej strane možno povedať, že moderná doba nemá pochopenie pre to, čo bolo pred štyridsiatimi, päťdesiatimi rokmi, mnohí o tom ani nechcú vedieť. Na druhej strane musím povedať, že toto obdobie vychovalo alebo vytvorilo silné osobnosti, ktoré môžu ovplyvňovať aj súčasnú mládež.“

Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov – Aktívna európska pamiatka.

logo Europe for Citizens
Vytlačiť