Logo

Ivan Lefkovits (1937)

Foto: Ivan Lefkovits

Životopis

„Aj vy ste tuná v tomto pekle?“

Príbeh pamätníka

Ivan Lefkovits sa narodil v roku 1937 v Prešove. Spolu s rodinou sa dostal do posledného transportu zo Slovenska. Jeho otec bol uznávaným zubárom, mama lekárnička, preto dostali výnimku ako tzv. hospodársky dôležití Židia. Tým však boli stále na očiach a nemohli pre svoju záchranu urobiť nič. Pokúsili sa prejsť do Budapešti, no bolo po nich vyhlásené pátranie. Malý Ivan bol päť týždňov v ústave pre hluchonemých, kde musel hrať nepočujúceho. Dali sa pokrstiť, no ani to nepomohlo. Mama ho aj s bratom zaviedla do sirotinca, kde mohli byť v bezpečí, ale starší brat Pavol ho naviedol na útek. V tom čase sa musela skrývať už aj ich matka. Dostali sa do druhého sirotinca, ktorý bol onedlho zbombardovaný. Deti odišli na Liptov k známemu, kde ich ale čoskoro spoznali susedia. Neistota a skrývanie sa pokračovalo. Onedlho ich vysnorili a ich púť smrti sa začala. Najprv Osvienčim, potom Ravensbrück, a na koniec Bergen-Belsen. Hrôza sa v každom z nich viac a viac stupňovala. Potom prišla pomoc od Angličanov a s nimi aj prvá pitná voda...

„Hospodársky dôležití Židia“ – záchrana, či kamufláž

„Dneska by som povedal, že vlastne je to škoda, že to tak bolo, lebo tá šanca zachrániť sa by bola väčšia, keby sme toto nemali a keby sme včas sa snažili utiecť, než keď sa dlhé mesiace, roky a mesiace človek si snažil nahovoriť, že, no tak koniec koncov, my patríme k hospodársky dôležitým Židom, my sa z toho nejako dostaneme, nejako to prečkáme, už to bude dobre.“

Čistota dieťaťa v špinavom svete

„Ja som povedal tomu colníkovi alebo strážnikovi som povedal: ,No viete, ja som až sem na hranice ja som dievča a po hraniciach budem zase chlapec.‘ A to, ten colník zavrel za sebou dvere a povedal tým ostatným, aby išli von, že ha a povedal mi: ,Počúvaj, keby ja som bol zlý, tak teraz by si sa vrátil naspäť.‘“

Strašná hra „na hluchonemého“

„Určite je veľmi veľa psychických vecí, o ktorých ja neviem, ktoré som s mojou osobou súvisia, ale toto bolo veľmi zlé, lebo ten pán Proper, keď mňa tam vzal, tak povedal: ,Ivanko, teraz budeš tuná a keď prejdeš túto bránu, nesmieš otvoriť už ústa, nesmieš povedať nič. A tí všetci ostatní sú hluchonemí, ty nie si. Budeš počuť rôzne veci a musíš sa tváriť, že ich nepočuješ.‘ A to, keď si poviete štyridsiaty štvrtý rok, nie úplne sedemročné dieťa, keď je tomuto vystavené a nemôže ani položiť otázky „prečo a čo“ a náhle je tomu vystavené, tak to bolo veľmi tvrdé pre mňa. Ale nejakým spôsobom som to zvládol a viem len to, že keď boli nálety, tak nás odviedli do pivnice, do nejakého takého, ako sa to povie, do krytu. Ale ja som pri prvom nálete vyskočil a potom som si uvedomil, že nesmiem vyskočiť a potom som sa prispôsobil tomu, že až, lebo všetci ostatní zostali ležať, lebo nepočuli, tak som vyčkal a robil som to, čo ostatní robili.“

...a za sebou ešte počula gestapo: „Hľadáme pani Lefkovitsovú“

„Niekedy v polovici septembra štyridsaťštyri alebo tak nejako prišla do lekárne pani Kissóczy, manželka od doktora Kissóczyho, a povedala mojej mamičke, že by si prosila krabičku Aspirínu. A mamička bola nesmierne prekvapená, že manželka lekára, ktorý má k dispozícii akékoľvek lieky, príde do lekárne pre krabičku Aspirínu. A ona ale povedala: ,Pani Lefkovitsová, okamžite zmiznite.‘ Takže celý ten Aspirín, to bolo len na to, aby mohla s ňou hovoriť. ,Okamžite zmiznite, gestapo príde za nejakú dobu, niekoľko minút.‘ Nato moja mamička išla dozadu, zvesila biely kabát a povedala: ,Za chvíľku prídem.‘ A vo v dverách sa stretla... Vo dverách práve vchádzalo gestapo a ona vyšla von, a ešte počula: ,Hľadáme magistru Lefkovitsovú,‘ a chceli ju zatknúť.“

Posledné dni pred oslobodením

„Ten rozklad vlastne pokračoval v tom zmysle, že prišiel moment, keď Nemcom, vedeniu tábora bolo jasné, že teraz, teraz v najbližších dňoch je koniec. A to, čo oni urobili, ja sa im ani nedivím, že to urobili, ale bolo to najhroznejšie, čo mohli. Oni nechali ten láger zavretý, vyhodili do povetria prívod vody a odišli. Takže sme zostali tam bez ničoho. Bez vody, bez jedla, bez ničoho niekoľko desaťtisíc ľudí. Väčšina už bola mŕtvych, ale tí, čo boli, tak tam boli a zostali bez vody. Po určitej dobe niektorí zistili, že už ten láger nie je chránený, že tam nie je elektrický prúd v tom celom okruhu, a tí preliezli tie ostnaté drôty nejakým spôsobom a priniesli jedlo, priniesli zemiaky. A tí, čo mali možnosť, takí mali tie zemiaky zmrznuté, to bol apríl štyridsaťpäť, ja neviem, skadiaľ to bolo, či zo zeme alebo, v každom prípade to boli tie špinavé zemiaky a tí väčšina ľudí ich jedla olúpané. Ale my, mamička a ja, sme boli takí slabí, že v tom boji o tie zemiaky to neprichádzalo do úvahy, že by sme vôbec niečo pre nás mohli získať. Ale sme zostali o hlade, nebolo nič. Voda nebola, nebolo nič a jediné, čo potom bolo, je to, že sme mohli predsa len tie šupky od tých zemiakov, z toho sme mohli ako vycucať tú vodu alebo tú tekutinu.“

Obrovské hromady mŕtvol, kanibalizmus

„Keď sme išli von, tak sme zistili, vonku už sú mŕtvoly, a som prvý raz videl mŕtvoly a to, čo sme videli, že je veľa mŕtvol, to nebolo nič, to každý deň bolo viacej a viacej. A oni to čiastočne odpratali, potom už ani to nie, to už ležalo všade, boli najprv miesta, kde ich dávali dnu tie mŕtvoly. Tí, čo odpratávali tí tie mŕtvoly, tí sa dopúšťali kanibalizmu, tí ožierali tých ľudí, lebo aspoň niečo to bolo, pritom nič to nebolo, lebo to bolo už vyschnuté mäso, už nie mäso, to už bolo, proste hrozné, to by som skutočne ani nechcel popísať. A ten kanibalizmus som nevidel, asi mi to ani nevadilo a nevidel som. Ale to čo bolo, boli hromady mŕtvol, ale hromady, ale ohromne vysoké hromady mŕtvol a všade boli to rozsiate mŕtvoly, ako keď chcete nejakú predstavu mať, tak nejaká tá pláž pri mori, kde je veľa ľudí, lenže sú to mŕtvi, ale jeden vedľa druhého, ale tiež krížom cez seba. Tak to bol ten láger.“

Nič netušiaci Angličania

„Ale faktom je, že keď ten prvý džíp s Angličanmi prešiel cez tú bránu, tak oni keď toto videli, tak oni nemali tušenie, čo ich čaká. Oni tak na to boli nepripravení tam vidieť tú situáciu, že jednoducho oni museli zohnať cisternové auto, oni museli zohnať nejaké tie hadice, s ktorými by to napojili. Voda bola, ale muselo sa to nejako tam doviezť a než oni to napojili, tak to práve trvalo štyridsaťosem hodín. A keď to napojili, tých prvých dvadsať minút, len dvadsať minút, ale tých prvých dvadsať minút bolo hrozné, lebo to bolo bitky o tú vodu. Potom ľudia si uvedomili, že je dosť vody, že to nemá cenu, ale tej bitky, musím sa priznať, sa zúčastnila aj moja matka, lebo ona chcela pre mňa ten pohár vody dostať.“

Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov – Aktívna európska pamiatka.

logo Europe for Citizens
Vytlačiť