Imrich Danko (1923)

Foto: Imrich Danko

Životopis

„Život treba brať ako ide. Treba vynechávať tie state života, ktoré sú trápne alebo bolestné a zabudnúť na ne, a veseliť sa, usmiať sa, to je ono. To je život.“

Príbeh pamätníka

Imrich Danko sa narodil 18. apríla 1923 v Šášovskom Podhradí. Jeho otec Gabriel Danko pracoval ako vlakový sprievodca a matka Augustína Danková bola domáca. Okrem rodičov mal aj dvoch súrodencov, brata Vojtecha a sestru Margitu. Po zložení maturitnej skúšky v roku 1944 na vyššej škole stavebnej, sa zapojil do SNP a po zatknutí Nemcami sedel 14 dní vo väznici v Handlovej. Po vojne vystriedal viacero pracovných pozícií od Modry po Bratislavu, kde pracoval ako staviteľ. V roku 1949 sa po prvýkrát dostal do konfliktu s komunistickým zriadeným a pre spreneveru pracovného materiálu bol odsúdený na mesiac väzenia v Nitre. Dňa 30. marca 1949 sa oženil s Editou Piškovou, s ktorou mal neskôr jednu dcéru. Imrichov brat bol počas vojny dôstojníkom slovenskej armády a tiež sa zapojil do SNP. Po vojne pracoval ako notár v Detve, kde sa po nástupe komunistického režimu dostal do konfliktu so svojím nadriadeným. Imrichova sestra sa vydala za Pavla Valenta, ktorý pracoval ako technický vedúci vysielača v Prievoze a Veľkých Kostoľanoch. Vysielač spočiatku spadal pod poštu, ale od roku 1948 bol začlenený pod správu Ministerstva vnútra, ovládaného Štátnou bezpečnosťou. Práve preto Vojtech Danko vzhľadom na nezhody s nadriadeným požiadal v roku 1952 o pomoc Pavla Valenta, ktorý ho cez svoj revír v Petržalke previedol do Rakúska. O Vojtechovom úteku sa ŠtB dozvedela veľmi rýchlo a začalo sa zatýkanie. Počas intenzívneho hľadania vinníkov takzvaného sprisahania bol Imrich Danko 14. januára 1952 zatknutý. Do väzby sa dostal spoločne zo svojou sestrou, jej manželom a svojím otcom. Počas väzby bol prostredníctvom psychického nátlaku a bitia donútený priznať sa k protištátnej činnosti. Spoločne so svojou rodinou bol 7. marca 1953 odsúdený na 8 rokov odňatia slobody, pričom jeho švagor dostal trest smrti, sestra doživotie a otec 11 rokov. Trest si odpykal vo viacerých nápravných zariadeniach v Československu. Počas pobytu vo väzeniach sa rozviedol so svojou manželkou. V roku 1960 bol vďaka prezidentskej amnestii prepustený na slobodu.

Švagrova pomoc pri bratovom úteku

Imrich Danko - Švagrova pomoc pri bratovom úteku (formát Flash Video)

„Pavol Valent bol vedúci technických vysielačiek v Prievoze a Veľkých Kostoľanoch. Do roku 1948 vysielačky patrili pod poštu a od roku 1948 ich zobralo Ministerstvo vnútra, preto bol [vedený] ako príslušník Štátnej bezpečnosti. Valent, on brata previedol. Brat ho požiadal, aby ho previedol cez hranicu, nakoľko ako príslušník Štátnej bezpečnosti mal revír Petržalky - Čierny les a tam bola hranica rakúsko-slovenská, československá, vlastne. No stadiaľ previedol brata a niekto to prezradil na západe, alebo neviem, ako sa o tom Štátna bezpečnosť dozvedela, jednoducho ho zaistila a popravila.“

„Bral som to športovo...“

Imrich Danko - „Bral som to športovo...“ (formát Flash Video)

„Čo sa týka toho januára 1952, prišiel som k sestre na obed, no a tam už boli dvaja muži a jedna žena, samozrejme, Štátna bezpečnosť. A sestra, tá mala tri malé deti. Tak, hneď sa ma spýtali, že kto som, čo hľadám, tak som im to povedal a oni mi povedali: „Ste zatknutý.“ Tak - bral som to športovo, lebo som sa cítil nevinný, nevedel som nič, z akého dôvodu ma zaistili.“

Vyšetrovacia väzba

Imrich Danko - Vyšetrovacia väzba (formát Flash Video)

„Keď ma previezli do väznice na Záhradníckej ulici, som spoznal prabožskú skutočnosť tejto nenávisti a zloby. Bol január, chladno, jedna deka a pri spaní som mohol mať ruky len vystreté. Najstrašnejšie bolo, že som bol neďaleko miestnosti, kde vyšetrovali väzňov. Ten nárek a tie bitky som počul do mojej cely, kde som spal. Cez deň to nebolo tak počuť, ale v noci to bolo strašné. Na nervy. Počúvať tie výkriky, tie bolesti. No potom, keď ma vyšetrovali, chcel som vedieť, čo mi dávali za vinu. Vraj som telefonoval otcovi, aby prišiel pre Petríka, že to bol znak dohovoru. Tak som povedal, že to je klamstvo. Vtedy som dostal päsťou na oko, na pravé oko päsťou ranu. A vtedy som spoznal, akí sú to ľudia.“

Prvý deň v Jáchymovskej šachte

Imrich Danko - Prvý deň v Jáchymovskej šachte (formát Flash Video)

„No najhoršie to bolo na Svätopluku, tam ako som robil, povedzme, z civilu toho stavbyvedúceho a prišiel som tam, prvý raz na dielo, čo som nepoznal, čo je to dolovanie smolky. Nemal som ani tušenia, ako sa to robí. No a tam  bol jeden Slovák, čo nabíjal a odpaľoval čo dolovali. My sme mu vŕtali diery a on odpaľoval, tak nás zaviedol na Svätopluku na koniec šachty. To boli kilometre chodieb, čo už starí baníci dolovali smolku. Zaviedol nás tam. S jedným, čo bol Moravák, bol tri dni na šachte a nevedel tiež nič. No a dvaja neznámi ľudia, liezli sme päťdesiat metrov po rebríkoch aby sme vŕtali, no a mali sme so sebou karbidky, čiže tam sa fajčiť mohlo, nebol tam plyn. Jednému z nás sa kýchlo a karbidky zhasli. A teraz, v tej tme, si predstavte, v živote som neliezol v takej tme po rebríku tých 50 metrov. A teraz sa skladalo: to bolo hĺbenie, šachta, napríklad z hĺbenia ešte priekop, z priekopu išla šachta stredná a zo strednej išli komíny. A my sme na tom komíne boli. Tak teraz, čo robiť v tej tme? Tak sme zišli dole a po rúrach ako viedlo potrubie sme išli. Celé ruky som mal krvavé, a to bol môj prvý pobyt na šachte.“

Príbeh z väzenia v Opave

Imrich Danko - Príbeh z väzenia v Opave (formát Flash Video)

„No a v ostatných väzniciach v Opave tam to už bolo dobré. To bola väznica, bol tam dvor, kde bola vychádzka. Mohli sme volejbal hrať, no a dozorcovia sa nestarali, lebo to boli technické veci. Povedzme, tam bolo dvetisíc väzňov a všetko väčšinou s akademickým titulom. Tam bolo stavebné oddelenie, strojné oddelenie, lodné oddelenie, atómové oddelenie a ešte aj neviem koľko oddelení, a tí dozorcovia tomu nerozumeli. Keď aj prišiel k tabuli, výkresu nechápavo pozeral. Však my sme vždy mali program určený. Napríklad, mali sme výstavbu v Karvinej, všetky paneláky a tie stavebné plány robiť, no tak ten dozorca nepovedal nič a oni boli takí inteligentní, tí dozorcovia, a mali aj súcit s nami. Tam to bolo veľmi dobré. Nuž až na to, že raz nás prichytili ako si robíme kávu načierno, no ale nebolo z toho nič.“

Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov – Aktívna európska pamiatka.

logo Europe for Citizens
Vytlačiť