Helena Kordová (1917 - 2011)

Foto:Helena Kordová

Životopis

„Všetky tie lágre, kde boli politickí väzni, to boli vlastne otvorené hroby, v ktorých sa pochovávala ľudská dôstojnosť.“

Príbeh pamätníka

Helena Kordová, rodená Karpjaková, sa narodila 5. 8. 1917 v Kežmarku. Jej otec bol majiteľom hotela a reštaurácie vo Vysokých Tatrách. Stredoškolské vzdelanie nadobudla na gymnáziu vo svojom rodnom meste, kde s vyznamenaním zmaturovala. Už počas stredoškolského štúdia sa cez prázdniny venovala poznávaniu angličtiny. Každý rok od piatej, šiestej a siedmej triedy gymnázia absolvovala osobitné jazykové štúdium v Anglickom ústave v Prahe. Bolo to štúdium na súkromnej škole, po ktorom chcela študovať na Medzinárodnej škole vo Švédsku a potom na Lekárskej fakulte v Prahe. V roku 1940 sa ako 24 ročná vydala za kapitána Alexandra Kordu, dôstojníka z povolania. Šťastné začiatky jej manželstva poznamenali udalosti druhej svetovej vojny i SNP. Jej manžel v tých rokoch pôsobil ako veliteľ vojenského výcvikového strediska. Toto stredisko plnilo dôležité poslanie, lebo sa v ňom sústreďovali vojenské potreby a materiál k pripravovanému povstaniu proti vtedajším nemeckým okupanotm. Kapitán Korda prevzal vtedy na seba veľkú materiálnu i mravnú zodpovednosť. Pri plnení náročných úloh i v roku povstania pani Helena ustavične stála po boku manžela aj so svojím deväťmesačným synom. Po skončení vojny počas návratu z nemeckého väzenia plukovníka Kordu krajania z Vrútok vítali ako hrdinu. Od roku 1945 pôsobil ako dôstojník vo vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave. V máji 1949 ho však zatkli, podrobili brutálnemu výsluchu a napokon odsúdili vojenským senátom na doživotie. O rok neskôr sa vo väzení ocitla aj Helena. Prišli za ňou až na Ždiar, stadiaľ ju transportovali do Košíc, kde strávila niekoľko nocí. Potom nasledovala Praha, neslávne známy Pankrác, a po od¬súdení na 14 rokov odňatia slobody v r. 1951 bola znova odtransportovaná do Ruzyňe už z Rakovníka, kde pra¬covala v šamotke za najkrutejších pod¬mienok. Počas desiatich rokov vo väzení podstúpila aj dve operácie, spôsobené ťaž¬kou, neľudskou drinou v železiarňach v Kladne. Manžela plukovníka Kordu podrobili takému neľudské¬mu vyšetrovaniu, z ktorého sa už nikdy zdravotne nespamätal. Po celých desiatich ro¬koch väzenia a mučenia zomrel dňa 13. septembra roku 1958 v brnenskej väzenskej nemoc¬nici. Syn Alexander, ktorý vyrastal u starých rodičov utrpel z toho všetkého ťažký nervový šok. Helena bola v roku 1960 prepustená na slobodu a po návrate domov bola nútená začať od úplného začiatku. Keď sa jej v roku 1968 naskytla príležitosť odísť aj so synom do Anglicka, využila ju a na Slovensko sa vrátila až po roku 1989.

Varovanie

Helena Kordová - Varovanie (formát Flash Video)

„Naraz príde jeden človek na Ždiar v civile, taký mladší. Ja som si myslela, Pane Bože, kto to asi je - už som hneď myslela - tak to bude asi polícia. Príde a hovorí - predstavte si tú organizáciu - príde a hovorí mi takto: „Pani Kordová,“ ja poviem: „Áno a kto ste vy?“ No tak mi povedal meno a hovorí: „Ale ja som tu tajne.“ A ja hovorím: „A čo chcete? To ste poslaný políciou?“ Hovorí: „Nie, nie, ja som poslaný vojenskými väzňami. Oni mi zaplatili cestu.“ A ešte hovorí: „Nikto tu nepočúva?“ Ja hovorím: „Nie, nikto. A čo je?“ „Oni mi zaplatili cestu a poslali ma sem, lebo ja som z tohto kraja.“ - On bol zo Spišskej Belej – „A tak vedeli, že ja tento kraj poznám, zaplatili mi cestu, aby som vám oznámil, že pána plukovníka vzali zasa na vyšetrenie. Boli tam eštebáci a vzali ho a ešte jedného pána, tak to bol ten Kácha, čo bol odsúdený, a odviezli ich, nevieme kam. Tak, aby sme vás varovali, tak ma poslali sem, aby ste si dali pozor, lebo určite aj vás budú vyšetrovať. A nemusíte mi dávať žiadne peniaze, lebo mi zaplatili cestu tam a naspäť. Tak s Pánom Bohom a majte sa dobre, a majte sa na pozore.“ A odišiel.“

„Vrátila som sa o desať rokov“

Helena Kordová - „Vrátila som sa o desať rokov“ (formát Flash Video)

„No a keď som bola doma, povedzme asi pol hodiny, naraz niekto búcha na dvere na nášho bytu. Ja otvorím dvere a on hovorí: „Vy ste súdružka Kordová?“ Ja hovorím: „Pani Kordová. Nie súdružka.“ A hovorí: „V mene zákona vás zatýkam.“ A ja hovorím: „A prečo? A kde máte zatýkací dekrét?“ A hovoril: „Tu mám ten zatýkací dekrét.“ A bolo tam napísané: „Helena Kordová sa zatýka v mene zákona na ten, za ten a za ten paragraf.“ A ja hovorím: „No a hovor ale prečo. To mi musíte povedať. Ja nie som si vinná, vedomá žiadnej, žiadnej viny.“ A on hovorí: „To musíme my vedieť. Ale viete, to idete len na výsluch, áno. Za pár hodín budete naspäť. Vezmite si len nejaké toaletné potreby.“ No tak ja som išla už - čo som mala tam, áno, kefku na zuby, uterák, nejaké prádlo... A čo hovorí: „Neberte si toľko toho!“ Ja poviem: „Prosím vás pekne, viete čo, ja vás poznám. Ja vás poznám a tie vyšetrovacie metódy!“ No a tak som si vzala to, čo som potrebovala ako najnutnejšie. Zatkli ma, za dve hodiny som mala byť naspäť a vrátila som sa za desať rokov. No a tak ma vzali a mamina a otec úplne začali nariekať nahlas. Otec a mama sa postavili predo mňa a hovoria: „Nie, my vám dcéru nedáme. Vezmite si ju cez naše mŕtvoly!“ A ja som už videla, že už začínali byť brutálni. Ja hovorím: „Prosím vás, prosím vás, však nám povedali, že za dve hodiny sa vrátim. Musíte byť rozumní, tak musím odísť, nechajte ma odísť.“

Dohnali ju k smrti...

Helena Kordová - Dohnali ju k smrti... (formát Flash Video)

„Keď sme išli na výsluchy, to sme museli ísť v tom zelenom anotne, ako sme povedali, tak to bolo ako väčšia dodávka, áno, ale to bolo vojenské auto natreté zelenou farbou a okná boli bielou farbou, aby nás nikto nevidel. A plná táto dodávka nás chodila na výsluchy a chodili sme do Bartolomejskej ulice. Mnohí prišli úplne dokrvavení, dobití a jedna mladá žena, čo sedela vedľa mňa, hovorí: „Ja to už nemôžem vydržať, to je už nad moje sily.“ No a ja jej ešte šepkám: „Prosím ťa, to musíš! Zatni zuby a musíš. A ona hovorí: „Ja už nemám toľko síl.“ A v noci som naraz počula, že ona bola vo vedľajšej cele. V noci som počula, ako sa otvárajú dvere tejto cely a som rýchle vyskočila a počúvam, že čo sa vlastne stalo. No a počujem, ako dozorcovia hovoria: „Prosím ťa, ona to nevydržala. Veď sa nemusela obesiť!“ Tak som vedela, že spáchala samovraždu.“

Vydieranie

Helena Kordová - Vydieranie (formát Flash Video)

„Potom mi ukázali zmláteného, zmučeného manžela, a povedali mi, že ak nepodpíšem tú výpoveď, takú ako oni chcú, tak že nedostane lekárske ošetrenie a že ho už nikdy neuvidím. Tak to išlo donekonečna a ja som, ja už som potom vypovedala na seba, čo som nikdy neurobila, áno, aby som tomu môjmu mužovi, aby mu dali to lekárske ošetrenie. Na seba som, na nikoho iného, len na seba, lebo o to im išlo, aby mňa obvinili zo špionáže a z velezrady. Tak som podpísala tú výpoveď, takú ako oni chceli. A ešte raz upozorňujem, že to bola výpoveď úplne falošná, falšovaná, ale mne to už bolo jedno, pretože som chcela zachrániť jeho život. Aj tak som ho nezachránila. Aj tak mu nedali ošetrenie a tak, samozrejme, ma obvinili zo špionáže a z velezrady. To mali už na papieri - to, čo chceli. Tak potom, samozrejme, bol súd a ja som vyfasovala štrnásť rokov. To nebolo málo. Štrnásť rokov.“

Po odsúdení...

Helena Kordová - Po odsúdení... (formát Flash Video)

„Ja som po odsúdení nastúpila do železiarní na Kladne. To bola strašná práca. Tam sme ťahali železné klády, ručne, len takto sme to ťahali. Takým špagátom sme to mali previazané a ťahali sme to za sebou, hrdzavé, ťažké staré klady. A nesmeli sme mať žiadnu mechanickú pomôcku, vôbec nie. A to bolo strašné komando. Tam boli spoločné latríny, viete. Neviem, koľko tam bolo, asi pre desať ľudí, spoločné latríny. A keď ste si sadli na tú latrínu, tak poza vás lietali také potkany. Na tej lavici, viete to, to bolo strašné voľačo a potom sme museli čistiť tie latríny, áno. Oni doniesli také niečo ako drevený sud a my sme museli ručne čerpať takými vedrami tú latrínu. A z nej sme úplne teda [čerpali] do toho vedra, a samozrejme, aj tí zdochnutí potkani tam boli, áno. Ja som to vôbec nemohla. Ja som vyvrátila všetko. Ja som stála a jedna sestrička [boromejka] prišla ku mne a hovorí: „Heleno, nech to,“ tak doslovne ako mi povedala. „Ja sem ošetřovatelka, já jsem zvyknutá na sračky, já to budu kýblovat za tebe.“ A ona to kýblovala aj za mňa. Dodnes ju vidím, taká bola menšia zavalitá, silná, áno, a tak, tak mi pomohla, čo som, ja som už to nevládala vôbec. A na ubikáciách strašná zima a hlad, a vrahyne, a prostitútky, zlodejky, to všetko sme mali na jednej ubikácii spoločne a bolo nás tam na jednom tomto aj štyridsať, päťdesiat žien. Na zemi sme spali, na slamníkoch, žiaden vodovod, žiaden splachovací záchod, to sme kýblovali, do takýchto kýblov sme chodili na stranu aj na veľkú stranu a to sme mali v na cele, viete.“

Miesto návratu domov - samovražda

Helena Kordová - Miesto návratu domov - samovražda (formát Flash Video)

„Spomínam si na jednu príhodu, keď jedna trestanka mala odísť. Myslím, skoro za týždeň jej končil trest a predtým ale dostala návštevu matky a tá jej veľmi nešetrne oznámila, no vidíš, tak teraz, keď sa vrátiš, budeš mať nepríjemnosti doma, lebo ťa obviňujú z toho a z toho, že si povedala to a to a bude to veľmi zlé. A to nemala nikdy povedať, áno, ľudia si môžu predstavovať všetko možné vonku keď sú lebo vonku sa to znáša všetko ľahšie. Ale žena, ktorá si odsedela povedzme päť rokov a potom sa vracia domov a tu upozorňuje ju matka, že na ňu čakajú veľmi ťažké chvíle, to dievča nemohlo v sebe prekonať ten strach a ráno ju našli mŕtvu , podrezala si žily, krásne si zložila trestanecké šaty do jedného rohu na toalete, poskladala pekne, áno, aby sa nič nezašpinilo, keď si podreže žily a potom v druhom rohu si podrezala žily a samozrejme našli ju mŕtvu.“

„Adresát zemřel...“

Helena Kordová - „Adresát zemřel...“ (formát Flash Video)

„Za pár dní som dostala dopis. A v tom dopise bola poznámka: „Adresát zemřel 13. září“. A to bolo oznámenie smrti môjho manžela. Keď som dostala tenot dopis s tou poznámkou, bola som práve na pracovisku a čistila som vo vnútri, takými ostrými nožíkmi tú veľkú srsť, aby sme sa dostali k tej mäkkej kožušine, ktorá je na spodku. Mala som porezané ruky, áno, ešte mi krvácala ruka, keď som tenot list dostala. No to bola pre mňa hrozná rana. Sa pamätám, že som sa v tejto špinavej zástere plnej tých ostnatých chlpov oprela o múr väzenský a zviezla som sa na zem. A hlavu som stlačila medzi kolená a nariekala, a nariekala. Bez zastavenia. A prišiel ku mne ten dozorca a nešetrne ma úplne buchol do ramena a hovorí: „Ženská, proč břečíte? Prestaňte, břečet, co se vám stalo?“ Ja som sa úplne nasilu zdvihla, odsotila som ho od seba a som povedala: „Nedotýkajte sa ma, lebo vás zabijem, vy vrahovia.“ A naraz videli, že z tej disciplinovanej ženy sa naraz stala jedna strašná žalobkyňa, že ich nazýva vrahmi. No to je samozrejmé, nemohli preniesť pre svoje krkavčie srdce a na druhý deň som bola, samozrejme, zavolaná k raportu.“

Mučenie až do bezvedomia

Helena Kordová - Mučenie až do bezvedomia (formát Flash Video)

„Manželovi tiež zlomili nohu. Vôbec ju neošetrili a tak mu nakrivo zrástla. A takto už ani chodiť vôbec nemohol, nemohol dýchať, lebo ho zavreli do miestnosti a pustili mu výfuky z áut, výfukové plyny, a keď omdlel, tak ho poliali vodou; sa spamätal trochu a potom zasa pustili tie plyny. Áno, alebo hovorím, dali mu nehasené vápno do jednej nádoby a potom naliali vodu, do toho si musel zas vstúpiť a mal rozožraté nohy. Obuškami ho mlátili, že už málo chodil, veľmi zle chodil. Elektrickými obručami mu zvierali hlavu a priťahovali až úplne padol do bezvedomia. Povedzte mi, to sú ľudské tvory? Je to možné, aby jeden človek stvorený na obraz Boží urobil tomu druhému takéto muká? Také muky? Povedzte mi, čo sú to za ľudia?“

Vytlačiť