Logo

Fridrich Fritz (1928)

Foto: Fridrich Fritz

Životopis

„Odpustiť môžeme, zabudnúť nesmieme.“

Príbeh pamätníka

Fridrich Fritz sa narodil 4. marca 1928 v Prešove. V tomto meste a čiastočne i v Bardejove prežil detstvo a školské roky. V roku 1944 bol pri ústupe nemeckých vojsk ako 16-ročný odvedený na nútené práce do Nemecka. Vrátil sa do Granč Petroviec, pretože ich byt v Prešove bol zbombardovaný. Rodina si našla nové bydlisko v Levoči, kde dokončil gymnázium a zmaturoval. Rozhodol sa pre štúdium teológie. V seminári zažil odvedenie rehoľných sestier, tajnú vysviacku biskupa Barnáša, obsadenie seminára Štátnou bezpečnosťou a v roku 1950 jeho zrušenie. Dostal povolávací rozkaz, no neuposlúchol ho. V lete tajne doručil falošné preukazy zaisteným kňazom v Podolínci. Na jeseň, 26. septembra 1950, sa v Čechách na Šumave pokúsil ilegálne prekročiť štátne hranice, s úmyslom pokračovať v štúdiu teológie mimo republiky. Vo vlaku v hraničnom pásme bol však zaistený pohraničnou políciou. Nasledovalo vyšetrovanie, väzenie v Českom Krumlove, odkiaľ bol eskortovaný do Českých Budějovíc a neskôr do Levoče, kde sa mal incident ukončiť exemplárnym rozsudkom. Niekedy v tom čase odhalila Štátna bezpečnosť skupinu, ktorá sa podieľala na výrobe falošných preukazov a prevádzaní cez hranice. Táto skutočnosť ovplyvnila ďalšie udalosti. Fridrich Fritz bol prevezený do Prešova, kde celých päť mesiacov prebiehalo vyšetrovanie a kde, ako hovorí, zažil najťažšie chvíle svojho života. Stal sa súčasťou procesu „Martin Hritz a spol.“ Dňa 4. júla 1951 bol postavený pred súdny tribunál spolu s ďalšími trinástimi obvinenými. Uznali ho vinným z trestného činu velezrady, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní dvadsať rokov nepodmienečne, peňažný trest 30 000 Kčs, prepadnutie celého majetku  a strata občianskych práv na dobu desať rokov. Nasledovalo väzenie. Najskôr Leopoldov, potom Ilava a nakoniec Mírov. Vďaka ťažkej práci a vplyvu mnohých vzácnych osobností sa pre neho väzenie stalo vysokou školou života. Vo väzbe strávil deväť rokov, deväť mesiacov a trinásť dní. V roku 1960 ho oslobodila všeobecná amnestia prezidenta ČSSR Antonína Novotného. Po návrate z väzenia sa musel dožadovať svojich práv u prezidenta. Jeho životná cesta poznačila osudy jeho dvoch dcér, ktoré napriek ich výborným študijným výsledkom nesmeli študovať na vysokých školách.

Obsadenie seminára

„A potom, keď končil školský rok asi mesiac predtým obsadili eštebáci seminár. Nesmeli sme ísť ani von, ani domov, boli sme stále v seminári. No a zaiste bude zaujímavé, že aká bola situácia priamo v seminári. Veľmi na nás to pôsobilo, keď tie sestričky zobrali, oni nám tam varili, prali všetko a teraz sme ostali bez toho, tak už sa nejak niečo urobilo, aby seminár mohol fungovať ďalej, to už nebudem rozvádzať. Ale vedeli sme, že už keď také niečo sa robí, takže to bude pokračovať. Videli sme, že sme sledovaní, celý seminár bol sledovaný.“

Doručenie falošných preukazov

„...medzitým ma poprosila pani Dudinská, o ktorej možno tam dakde v tých vašich, v tých spisoch bude reč. Ona sprostredkovala levočskému kaplánovi prechod za hranice. Cez jedného agenta Palkoviča, ktorý bol popravený potom. Totiž to tá pani Dudinská mala mamu v Prešove a ten Palkovič tam u nej býval. Tak ma poprosila, či by som nezaniesol nejaké preukazy, no falošné preukazy, ktoré vyhotovil Martin Hritz, viete, či by som tie preukazy nezaniesol niektorým kňazom do Podolínca, kde boli sústredení. A tak som sa aj ja od nej, tak asi mi dôverovala, tak mi ponúkla toto a od nej som sa dozvedel, že ona sprostredkovala prechod tomu kaplánovi Precnerovi. No a tak už som vedel ten systém ako sa ta ako sa ide za tie hranice...“

Týranie chôdzou  na samotke

„Keď zistili, že nechcem vypovedať, aj že som nehovoril tak ako oni hovoria, tak mi potom zakázali sedieť na izbe. Spočiatku mi to nevadilo, ale potom som videl, že to je horšie ako bitka. Ráno o piatej, keď sme vstávali, doniesli raňajky čiernu kávu a kúsok chleba. Potom som na tej izbe chodil od rána do večera, čiže od tej piatej večer do desiatej, hore - dole po izbe. Hore - dole, hore - dole. Bolo by to na zbláznenie, sadnúť som si mohol len, keď mi priniesli obed, tak som si mohol sadnúť a ináč, keď som si chcel trošku uľaviť a som si sadol na zem, už búchal na dvere hliadka, čo mala službu na chodbe, búchal na dvere, vstávať. Tak som musel vstať, tak som, a to trvalo od toho decembra do toho januára až do toho júna. No toto bolo to najstrašnejšie, čo som tam zažil v tom Prešove to hodne. Bol by som sa možno aj zbláznil, ale na šťastie mám päť prstov. Tak som sa modlil ruženec, som chodil po izbe hore - dole, ja som sa modlil ruženec.“

Rozsudok

„Štvrtého júla vynášali rozsudok, tak prvý Martin Hritz. Hritz dostal myslím dvadsaťštyri rokov. Vršan dostal tridsať a ja som dostal dvadsať a potom to už to tak išlo ďalej. Potom som si už ani nevšímal, čo rozprávajú ostatní. Spolu som počúval, čo rozprávali aj potom už stále mi to len znelo v ušiach tých dvadsať, dvadsať, dvadsať, zas som nevedel, no nevedel som, či je, či snívam alebo či je to pravda alebo nie je to pravda. Dvadsať rokov.“

Väznica Leopoldov

„Tak som sa dostal na tú izbu. Bola to úžasná izba, bola to najväčšia izba v Leopoldove. Bolo nás tam no možno aj päťdesiat na tej izbe. Velikánska izba, tam postele neboli, boli tam slamníky poukladané tak jeden na druhom, no a večer potom sa tie slamníky rozkladali po celej izbe, a tak sa spalo. WC bolo v kúte, tak to len boli tam také nádoby štyri alebo päť takých nádob a len takou drevenou mriežkou to bolo drevostenou ohradené. Takže, nových obyčajne dávali ku záchodu, takže ja som sa dostal tiež tam, tam bolo smradu stále celú noc, bo to sa chodilo. Ešte na šťastie, že mali tam taký systém, že jedno svetlo svietilo v noci, ináč bolo to zlé, že človek nespal celkom v tme, ale by sme sa boli no, keď išiel niekto na WC v noci, by sme sa boli postúpali, bo tam žiadne uličky neboli, tam boli len tie slamníky jeden pri druhom, a tak sme spali.“

Dcéry

„Keď zmaturovali, tak tá staršia chcela ďalej študovať. Boli sme v Bratislave na prijímačkách na Prírodovedeckej fakulte. No nezobrali ju, otec bol zatvorený, tak samozrejmá vec, že nebola spoľahlivá. Učila sa veľmi dobre, mala stále samé jednotky. A tá mladšia, tá mladšia keď zmaturovala, chcela ísť na medicínu, tam bol som s ňou v Martine. Tiež bola na prijímačkách. Ona sa veľmi dobre učila a tiež nám prišlo, že ju neprijímajú, že nie je prijatá, ale chybu ešte urobili tú, nič by si z toho nebola robila, ale napísali jej, že nakoľko v strednej škole nedosahovala potrebné vedomosti a nemala dobré známky, tak nemôžu ju prijať. Tá moja dcéra sa rozrevala, plakala celý deň, pretože od prvej gymnázii až do konca mala samé jednotky, zmaturovala s vyznamenaním, aj dostala ešte ako najlepšia žiačka, dostala ešte diplom a jej poslali také oznámenie, že nemala dobré výsledky na strednej škole. Toto ju strašne mrzelo, aj toto ju mrzí dodnes.“

Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov – Aktívna európska pamiatka.

logo Europe for Citizens
Vytlačiť