Františka Muziková (1933)

Foto: Františka Muziková

Životopis

„Časy sa zmenili, no to, čo vo mne bolo, zostalo. Prevýchova nemala úspech.“

Príbeh pamätníka

Františka Muziková sa narodila 5. októbra 1933 v Nitre ako siedme dieťa z deviatich v rodine jednoduchých roľníkov. Detstvo prežila v dedinke Kľačany pri Hlohovci a už od malička ju i súrodencov rodičia viedli ku kresťanskej viere, k samostatnosti a pracovitosti. Po absolvovaní povinných ročníkov v meštianskej škole, pokračovala v štúdiu na nitrianskom gymnáziu a na Štátnej vyššej sociálno-zdravotnej škole v Nitre. V roku 1953 aj napriek nevyhovujúcim kádrovým posudkom zmaturovala a zamestnala sa v nitrianskej nemocnici ako inštrumentárka na operačnej sále. Tu sa tiež začala jej tzv. protištátna činnosť, nakoľko sa spolu s veriacimi kolegyňami pravidelne po práci stretávali na modlitbách, prednáškach či meditáciách. Mnohé stretnutia a duchovné cvičenia organizovali v spolupráci s bohoslovcami, napr. s Augustínom Štohlom a postupne sa ich krúžky „Nevoľníkov Panny Márie“ rozširovali aj po okolí. Takéto aktivity však boli počas komunistického režimu prísne zakázané a označované za spolčovanie sa proti republike. Františku zatkli 5. januára 1959 a po trojtýždňovom pobyte na samotke a vo vyšetrovacej väzbe ju presunuli do nitrianskej pevnej väznice. Väzenské podmienky boli tvrdé, no ako sama opisuje, proces vyšetrovania už bol oveľa miernejší, ako v skorších 50-tych rokoch. Štvordňový súdny proces sa pre Františku skončil verdiktom odňatia slobody na dva roky, ktorý jej Najvyšší súd po odvolaní skrátil o pol roka. Po vyrieknutí rozsudku bola prevezená na Pankrác, kde začala pracovať vo väzenskej nemocnici vo svojom obore - ako inštrumentárka na sále. Po šiestich týždňoch však nasledoval ďalší presun a Františku čakal trochu iný typ práce – s vidlami na poli vo väznici v Želiezovciach. Tu sa stretla s viacerými spriaznenými dušami a vytvorili sa tak priateľstvá na celý život. Keď Františke uplynula polovica trestu, požiadala o podmienečné prepustenie, ktoré jej bolo okamžite zamietnuté vzhľadom na nedostatočné trvanie prevýchovy. Na slobodu sa dostala až 9. mája 1960, kedy bola vyhlásená amnestia politických väzňov. Po návrate domov odmietla ísť pracovať na pridelené JRD a neskôr dostala miesto sestry v Ústave tuberkulózy v Lefantovciach. Keďže jej nitrianske prostredie veľmi chýbalo, po čase ju pracovne presunuli na Zobor a napokon po viacerých školeniach pracovala ako inštrumentárka na anesteziológii v Krajskom ústave národného zdravia. Popri práci sa venovala štúdiu cirkevných dejín a v roku 1970 sa vydala. Hoci kvôli minulosti politickej väzenkyne nezažívala vážnejšie problémy, predsa sa často cítila byť „občanom druhej kategórie“. Rok 1989 pre ňu predstavoval obrovskú úľavu a oslobodenie človeka z ťažkého železného brnenia. Neskôr sa výrazne angažovala v Konfederácii politických väzňov Slovenska a bola tiež predsedníčkou KPVS v Nitre.

Pripustenie k maturite na základe kádrových posudkov

Pripustenie k maturite na základe kádrových posudkov (formát Flash Video)

„Už pred maturitou si bola škola povinná vyžiadať kádrové posudky, aby určila koho pustiť k maturite a koho nie. Ale ja neviem, či to bol úmysel, alebo či to bola náhoda, riaditeľ prišiel do školy a rozdal nám tie kádrové posudky. Mne skoro oči vypadli, keď som to čítala. Tak tam tí miestni komunisti, bolo ich, hádam, aj päť v celej obci, tak tam napísali, ja som to teda prečítala a som stŕpla, že otec je kulak, zle vychováva svoje deti, lebo má aj rehoľné sestry. Mala som dve rehoľné sestry, jedna zomrela skôr a jedna ešte teraz žije v Belušských Slatinách. No tak to bol veľký hriech, by som povedala, a okrem toho teda, otec sa snažil gazdovať, lebo však mal prečo. Ale žiadni kulaci sme neboli, my sme nemali viac ako pätnásť hektárov pôdy. Mali sme tak akurát toľko, že sme sa nadreli. No, takže takto zlý kádrový posudok som mala, a teda mi hrozilo, že sa nedostanem sa na ďalšiu školu.“

„Asi tak rýchlo domov nepôjdete!“

„Asi tak rýchlo domov nepôjdete!“ (formát Flash Video)

„Keď som prišla na tú vrátnicu, tak mi dali podpísať, že som sa prezliekla do ich šiat a že toto sa tu odovzdáva. A hovorím: ,No, však to tu ani nemusíte písať, veď ja tu nemám nič také a hádam pôjdem za chvíľu domov.‘ A ten, čo to preberal, hovorí: ,No, ja vám poviem, to sa tu veľmi ťažko odpisuje, a asi tak rýchlo domov nepôjdete. No, veď uvidíme.‘ A nehodili ma hneď do cely, lež som išla na vyšetrovačku. A tam sedeli. Teda, by som povedala, oni neboli nejako inteligentní alebo vzdelaní, to teda nie. Podľa toho som usudzovala, ako ťukali do toho stroja a aké pravopisné chyby tam porobili. Ale môžem povedať, že bol taký lojálny, taký láskavý, tak dobre išiel na mňa. No, a hovorí mi: ,Vy ste tam boli aj vedúca!‘ ,Aká vedúca, čoho?‘ ,Ale no tak, mali ste tam tú skupinu.‘ ,No teda, to vy hovoríte, že som bola vedúca.‘ No pravdaže, už to tam aj napísal, že som bola vedúca. A nebola to pravda, my sme nemali žiadne vedúce. Možno som niekedy povedala, že tam a tam sa stretneme, alebo teda proste tak, ale inak to nebola pravda. Ale – bola som vedúca, a tak ma tam viedli ako vedúcu, aj ma tak odsúdili.“

Spinka miesto gombíka

Spinka miesto gombíka (formát Flash Video)

„To zavolal, že ,Odvezte ju na celu!‘ A to bola takáto miestnosť, polovička z tohto. Na samotku, samozrejme, však ako ináč. No, dobre. Nebolo mi až tak zima, hoci sme mali len také tenké ,cvilingáče‘, také ľanové voľajaké tenké šaty, teda nohavice a taký kabát. A čo bolo horšie, tie nohavice, to boli bohvieaké veľké, to mi padalo. Nevedela som, ako a kde zobrať obväz, to vám nedajú, pravda. Ja by som si poslúžila, keby som bola doma. Ale to teda nie, tak som uchmatla, čo nevedel, takú tú spinku na spisy a s tým som si to zapla. On to nezbadal, keby bol vedel, tak ja neviem, to by mi hádam nedal.“

Prvý obed – baranina

Prvý obed – baranina (formát Flash Video)

„A teraz bol prvý obed, prvý obed a v takých plechových miskách, tých alumíniových, ako psovi mi ho hodili pod dvere. Pravda, čo ja som mala žalúdok stiahnutý, hlad som veru necítila. Ja som to chytila, išla som to jesť a zacítila som tam také čudné pachy, také by som povedala, ako oceľ alebo také, čo sme doma my nekonzumovali. Bolo to mäso a ryža, no ja som to celé vyhodila späť. Nejedla som to. Nemohla som to zjesť, no ale už potom som si asi zvykla, už som to hádam už aj necítila. Keď som to doma spomínala, že teda také zlé mäso sme mali, počul to švagor a hovorí: ,No veru, v tom čase sa akurát odovzdávali ovce, teda baraninu (odovzdávali).‘“

Ponižujúce hygienické pomery

Ponižujúce hygienické pomery (formát Flash Video)

„V Nitre pred súdom, tam sa potom striedali rôzne väzenkyne. Cigánky tam boli a všelijaké iné ženy. Viete čo, a tam sme teda spávali, však aj tam, aj tam, všade na tých strožochoch len. nemali sme postele nikde, len tie strožochy. To bolo preležané a neviem aké. Tu v Nitre som dostala vši, môžete si myslieť! A prišla som na Pankrác, ja som o tom ani nevedela, a ten lekár, ktorý nás prehliadal, hovorí: ,A čím ste vy boli v civile?‘ A ja že zdravotná sestra. Viete, čo to bolo zdravotná sestra mať vši? A hygiena? No to bolo, ja som sa tak strašne hanbila. Vtedy neboli šampóny a neviem čo. Len petrolej a turban, a tri dni nosiť petrolejové vlasy a s tým turbanom teraz ísť na prechádzku... A tie ženy všetky vedeli, že ja mám vši. No viete čo, to bolo tak ubíjajúce, že ja som to ani doma doteraz nespomínala.“

Krvavé mozole v Želiezovciach

Krvavé mozole v Želiezovciach (formát Flash Video)

„Tak nás tam aj odviezli (do Želiezoviec), aj nás tam ubytovali. Teda, ,ubytovali‘. No ale predsa už lepšie ako doteraz, teda lebo s Pankrácom sa to porovnať nedalo. Boli sme v miestnostiach, kde predtým chovali ovce, tak tam asi nebola ani dlážka. Ja si už nepamätám, či tam vôbec bola dlážka, ale bolo nás tam asi štyridsať v tej izbe. Boli tam poschodové postele, čiže tých dvadsať poschodových postelí sa tam zmestilo. Však do takej jednej maštale sa dosť zmestí, nie? Boli tam jedny kachle a to bolo všetko. Mali sme tam hádam dve, tri deky. Ale bola som spokojná, došla som tam v auguste. Pamätám si, že už bolo po žatve a po roliach boli baly slamy, to oni už viazali. Ja som tam prišla práve vtedy, keď tie baly zvážali na jedno miesto. Keď prišla vlečka, na tú vlečku bolo treba vyhadzovať tie baly. No, ja vám poviem, že hádam za dve hodiny som mala krvavé mozole a nemohla som tie vidly ani v rukách udržať. No, nebolo to bohviečo. No, tak ešte dobre, teda ten deň sa skončil.“

Čestné uznanie namiesto finančnej odmeny

Čestné uznanie namiesto finančnej odmeny (formát Flash Video)

„V zdravotníctve bývali odmeny štvrťročné i polročné. No, tak nebolo to bohviečo. Dali vám dvesto korún, tristo korún, no ale však to bolo dosť. Viete, na každej korune záležalo, lebo keď som ja mala 1 200-korunový plat, tak keď vám pridali tristo, tak to bolo veľa. A keď bola schôdza, voľajaká ROH-ácka alebo celozávodná, kde hodnotili prácu, a keď teda povedali moje meno, hovorili, že som veľmi vzorná. Nechcem sa chváliť, ale teda boli spokojní. Povedali však, že mi nemôžu dať odmenu, môžu mi dať len čestné uznanie. Tak som odmenu nedostala veru žiadnu. Myslela som si: ,Ja nepotrebujem vaše čestné uznanie, to si môžete nechať!‘ Ja som teda radšej tie koruny chcela. Keď sme sa vrátili z väzenia, poslali mi z väzenia list, že mám zaplatiť za ten drahý pobyt, za ten drahý hotel, neviem koľko tisíc korún. Keďže som ja tie peniaze nemala, tak som podala žiadosť, aby boli takí láskaví a umožnili mi to splácať po splátkach. Tak som im mesačne posielala 150 korún. Viete, z tých mojich 1 200 Kčs. No a teda odmeny žiadne, takže to išlo stále s človekom.“

Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov – Aktívna európska pamiatka.

logo Europe for Citizens
Vytlačiť