František Petráš (1931)

Foto: Petráš František

Životopis

„Pán Boh mi zobral strach ešte v mladosti. To, čo bolo treba, to som robil."

Príbeh pamätníka

František Petráš sa narodil 12. decembra 1931 v Šenkviciach. Jeho rodičia boli roľníci.
Vo svojej mladosti dostal od dve rozcvičky. Prvou bolo, keď pred rokom 1950 zatvorili jeho otca za neplnenie kontingentov. Druhou rozcvičkou bolo, že mu zatvorili mamu práve pred Vianocami 1950, v roku keď sa vrátil z povinnej vojenskej služby. Mala sa priznať k sabotáži, že preto neplnia roľníci kontingenty na vajcia, lebo chodí po okrese a trávi roľníkom sliepky. Mamu odsúdili na dva roky väzenia za sabotáž, ktorú nespáchala. Aj jeho považovali za protisocialistický živel. Komunistická moc zasiahla, musel odísť zo Šenkvíc, pracoval ako traktorista buldozerista v Bratislave.
Významná činnosť v živote Petráša bolo aj navštevovanie slovenských rehoľných sestier, ktoré boli v dobe komunistického útlaku voči Cirkvi premiestnené do českého pohraničia. Chodieval aj so svojím autom Oktávia. V Čechách navštevovali a povzbudzovali aj mladých kňazov, ktorí vykonávali 2-ročnú vojenskú službu v Čechách.
Keď sa dozvedel, že 25. januára 1983 v Bratislave súdia pre vieru náboženských aktivistov Helenu Gondovú, Františka Novajovského, išiel vyjadriť podporu a solidaritu podobne, ako ju vyjadrovali iní, keď súdili jeho mamu. Tam na súdoch spoznal aj Silva Krčméryho, ktorý ho zapojil do tlače samizdatov.
V roku 1975 objavil priestor novej netradičnej služby - apoštolát omšového vína. Z hrozna svojej vinice vyrábal iba omšové víno, ktoré dodával mnohým tajným kňazom.
Komunizmus nazýval ako bezbožný a o jeho páde v roku 1989 povedal, že to bola pre neho neopísateľná radosť. „Aby mali aspoň čas, kedy tie krvavé ruky si nech radšej umývajú. Toľko ľudí pripravili o život, toľko strastí a nepokoja po rodinách čo nasiali, a nepríjemností, ťažkostí."

Prvá rozcvička – otca zatvorili pre neplnenie kontingentov

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Bratia komunisti pripravili tak, aby som cítil blahodarnosť komunizmu, ale nie v dobrom. Najprv zatvorili môjho otca, pred rokom 1950 za nesplnenie dodávok, povinných dodávok štátu. Oni boli maloroľník, tomu sa hovorí kontingent. Kontingenty pre týchto roľníkov sa zvyšovali, aby nemohli to všetko plniť, aby vstupovali do JRD. A môj otec nechcel, ako tí ostatní ľudia vstúpiť do družstva, tak preto bol aj prenasledovaný a zatvorený. Kontingent mal povinnosť plniť podľa komunistických zákonov, bravčové mäso, vajcia, obilie a toto všetko ostatné. A to bolo ako taký prvý vstup do mojej mladosti, aby som cítil komunizmus pri svojich rodičoch.

Druhá rozcvička – mamu zatvorili pred Vianocami

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Druhá rozcvička moja v mojom živote bola tá, ešte horšia, že moju mamu zatvorili práve pred Vianočnými sviatkami 1950, som sa vrátil z vojny a som bol zamestnaný v STS Pezinok, teda Strojová a traktorová stanica v Pezinku. Prídem z práce domov, pýtam sa našich domácich, kde je mama? Oni mi povedali, zobrali ich esenbáci do Pezinka k prokurátorovi, tam bol Okresný súd. Ja som nerozmýšľal, vypožičal som si motorku od suseda Tomáša Granca a šiel som hľadať moju mamu k prokurátorovi do Pezinka.
Bolo pol štvrtej, za chvíľočku som bol v Pezinku. Prokurátor ešte bol vo svojej kancelárii, som sa predstavil a hovorím súdruh prokurátor, bolo mi oznámené našimi domácimi, že mamu zobrali esenbáci k vám do basy. A on mi povedal, vy ste jej syn? Áno, ja som jej syn. Keď oni dokázali mňa živiť, keď som bol ešte mladý, tak moja povinnosť sa postarať o moju mamu teraz, keď to potrebuje. A on mi hovorí a kde ste zamestnaný? STS Pezinok. Tak ste prepustený ako protisocialistický živel.

Mama v justičáku, odsúdená na 2 roky

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Tak tú moju mamu keď zatvorili, že vraj aby ľudia nemohli kontingenty vajec splniť, že vraj chodili po okrese po tých dedinkách v okrese Pezinok a trávili sliepky, trávili sliepky, aby ľudia tieto kontingenty nemohli plniť. Tak bolo to ako sabotáž. Sabotáž. Tak najprv ich zatvorili a potom ich vyšetrovali v justičáku. A to bolo také tvrdé vyšetrovanie, že v januári, keď najviac mrzlo, v justičáku otvorili okno, pred okno museli postaviť donaha, aby sa priznali. Ako sa mohli priznať, keď to nerobili? Taká dedinská žena, čo bude chodiť po okrese Pezinok a tráviť sliepky? No tak už keď toho bolo dosť, toho vyšetrovania každý deň, večer to bolo, tí vyšetrovatelia jej povedali, však my vieme, že to ste vy nerobili, ale že to som robil ja aj s mojím nebohým otcom, už teraz nežije. Tak chceli nás do lochu postaviť. No v Pezinku ich odsúdili na dva roky väzenia tú moju mamu za sabotáž, ktorú nespáchala. Potom ešte bolo päť súdov, na prvý súd sa dostavilo veľké množstvo ľudí do Pezinka, Šenkvičiarov zo Šenkvíc, to bola celá procesia. Tak potom ešte vyšlo päť súdov, mama sa nemohli priznať k tomu, čo neboli. To vyšetrovanie bolo tak, pred tým oknom donaha, že ochorela. No tak na piaty súd ich oslobodili, ale dostali trest za to, čo už boli odsedené sedem mesiacov, že sa nepriznali.

Súdili náboženských aktivistov – stretol Silva Krčméryho

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Chodil som na súdy, kde súdili náboženských aktivistov, veriacich ľudí. A vozili ich v reťaziach, ako zločincov. Súdili ich v Bratislave v Justičáku. Bola to Gondová, Helena Gondová, František Novajovský. Tento František Novajovský bol v neskoršom čase riaditeľ Ústavu svätého Cyrila a Metoda v Ríme, tento Novajovský chodil ku mne, som vedel, že študuje tajného kňaza, ale však to som mu ani nepovedal. Všetko nebolo treba hovoriť.
Tak týchto ľudí tam vodili zviazaných, mali ako zločincov v reťaziach. My sme už čakali tam, lebo nakoľko ma môj syn informoval, že tam budú súdiť našich aktivistov za vieru, ja mu hovorím, tak tam pôjdeme. Aj môj syn tam šiel, ja som tam tiež šiel. Bolo nás tam takých ale šesťdesiat, osemdesiat ľudí. Keď ich viedli na ten súd, ruky v putách, v reťaziach, ako zločincov, tak my sme ťapkali. A jedna dievčina im dala do ruky kyticu. Súd sa začal, nás tam nepustili a my sme sa pri dverách modlili. Vtedy som tam spoznal Silva Krčméryho a Silvo Krčméry mi hovorí, počujte a vy ste v Šenkviciach, aký máte dom, je to dom ohradený? Že z jednej strany je múr, z druhej strany je múr. Počujte, vy pôjdete k Ivanovi Polanskému pre stroj tlačiarenský, lebo ten dostal štyri roky basy, dva roky si odslúžil a ešte bol vtedy Ivan Polanský doma, tak a tak ma zacvičil a ja že pôjdem pre ten stroj s mojím autom Oktáviou.

K Polanskému pre stroj na samizdaty

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Silvo Krčméry mi hovorí toľko, ja sa tam predstavím ako Horák. Dal mi jeden obrázok, polovičku odtrhnutý a polovičky poslal tomu Polanskému. To sme dali dohromady, obrázok pasoval, tak som bol tam privítaný. Tam som prišiel okolo piatej hodiny, už ma tam čakali, dostal som poriadny frištuk, alebo raňajky pripravené boli a porád do roboty.
Išli sme do jednej chaty asi dvadsať kilometrov odtiaľ do hôr, tam sa tlačilo, tam sa tlačili samizdaty. Tá, tlačilo sa teda skutočne poctivo, plných dvanásť hodín sa tlačilo, žiaden odpočinok. Žiaden odpočinok, až bola večera. To tam som dostal poriadne zabrať, že takto sa má robiť pre Kristovu cirkev a proti bezbožnému komunizmu. No tak vycvičený som bol dobre, naložili sme stroj do auta, však toho bolo plný voz a všelijaké tie ostatné veci. Zrazu príde, už ako som mal naštartovať, prišla jedna ženička za mnou a mi hovorí, prosím vás pekne, vy keď máte číslo bratislavské, by ste mi mohli do Bratislavy zobrať periny? Vykúpenie bolo pre mňa. Periny to pozakrývali. Idem asi tak tridsať kilometrov, zastavili ma esenbáci, čo veziete? Otvoril kufor, ja sťahujem. Tak môžete ísť ďalej. Chvála pánu Bohu, v stroji bol pod tými perinami. Prišiel som domov do Šenkvíc, ona mi dala adresu, stroj som vyložil a späť aby som utekal do Bratislavy zas. Roboty som mal skutočne dosť, skutočne. Ale tá to ma tešilo, všetko mi chutilo to, čo bolo zakázané, proste mal najväčšiu radosť. Nie aby som sa vychvaľoval to nie, ale taký som bol. Jednoduchý človek šenkvickej výroby.

Apoštolát omšového vína

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Tak teraz by sme mohli prestúpiť na trošku okolo roku 1975, ako ten Lacko Vrábel mi povedal, že vieš čo, sprav mi omšové víno. Ja som sa s ním stretol v Tatrách, tak som mu to omšové víno spravil aj som mu to doviezol. A to sa mi tak zapáčilo, to omšové víno, však som si myslel reku však tu je toľko kňazov tajných, nemali štátny súhlas, reku však to sa hodí aj pre týchto kňazov. Tak koľko sa nám urodilo vo vinici, to som robil všetko omšové víno. Tondo Koman to vozil ešte aj do Prahy, tam sa rozdeľovali rozdeľovalo to víno. Čo boli tajne vysvätení kňazi a ktorí nemali štátny súhlas. A z toho som mal tiež veľkú radosť, toto víno bolo fakticky grátis, preto som nezbohatol, ale s radosťou som dal to, čo bolo. No tak prvé to víno bral Vrábel, potom Jožko Oprala, ten to víno vozil druhý, potom bol Peter Rúčka, Františkán pre celú na františkánsku spoločnosť, Rudo Fiby, ten bol tiež tajný kňaz, ten zas odo mňa sme si prekladali samizdaty v Mariánke, ja som vozil do Mariánky a on potom sa preložilo a sa porozvážali po celom Slovensku tie samizdaty.

Komunisti nepustili misionára Figuru z Japonska na pohreb mamy

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

No nakoľko tu mnohí ľudia chodili, zvlášť kňazi pre omšové víno, túto jednu spodnú časť týchto ikon doniesol gréckokatolícky kňaz Semeš a som rád, že takto krásne nám to všetko vyzdobil. A toto ostatné vedľa tá ten vrch, Fudžijama sa to menuje, to mi doniesol brat z Japonska, Figura. Nie že brat, sused. On bol voľakedy sused môj, ale bol v Japonsku misionárom, a za čo? Keď mu mamička zomrela, on prišiel z Japonska až do Rakúska a naša vláda ho tu nevpustila do republiky, na ten pohreb, bola to strašná hanba. Bola strašná hanba a čo ja viem, mal som takú kameru OEM osmička, ja som ten pohreb natočil. Nevedel som a načo mi to bude, ale keď tam nikto nemal ani aparát, fotoaparát, tak som mu natočil celý pohreb. Ale prichádzal sem jeden z Ameriky, Čermák a po tomto Čermákovi som tomu Jožkovi misionárovi Figurovi poslal, lebo on tam chodil do Ameriky po tých Slovákoch, čo ktorí boli takí zámožnejší, trošku obetovať na tie školy v Japonsku, tam staval školy a kostoly. Tak tam to dostal a zato keď sa vrátil, mi doniesol ten obraz Fudžijamu. Už je síce na pravde Božej, ale som rád, že aj jemu som poslúžil, keď nebol na tom pohrebe. Ani som nevedel, komu dobre robím.

November 1989

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Tak to bola taká neopísateľná radosť, že už je treba, aby si tento komunizmus odpočinul. Už narobili zlého dosť, nech si odpočinie. Aby mali aspoň čas kedy tie krvavé ruky si nech radšej umývajú. Toľko ľudí pripravili o život, toľko strastí a nepokoja po rodinách čo nasiali a nepríjemností, ťažkostí a pripravili život iným. Tak s veľkou radosťou. Ja hovorím a radšej budem jesť suché zemiaky, ako v base rezne.

Vytlačiť