František Maník (1928)
Životopis
"Môj najväčší priestupok bol, že som vyzradil tajomstvo a že som nebol lojálny voči režimu."
František Maník sa narodil 3.10.1928 v Župčanoch pri Prešove v rodine maloroľníka. Absolvoval učiteľskú akadémiu v Prešove a nastúpil učiť v Chminianskej Novej Vsi. V letnom období pomáhal matke s gazdovstvom, keďže otec im zomrel v 1947 roku. Rodina Františka Maníka bola vedená v náboženskom duchu, deti boli vychovávané vo viere, preto s nástupom ateizácie po 1948 roku sa František nemohol stotožniť. Odmietal ako učiteľ odhovárať rodičov od prihlásenia detí na náboženstvo, podobne sám navštevoval kostol. Nestotožňoval sa ani s agitáciou za vstupovanie gazdov/roľníkov do JRD. Sám odmietol presviedčať svoju matku. Pod tlakom ŠtB podpísal vystúpenie z učiteľských služieb a neskôr 13. marca 1959 bol zatknutý. Vykonštruovaný proces mal slúžiť na kompromitáciu vplyvných osôb v dedine a zabezpečiť presadenie JRD. Stresujúce a neľudské podmienky počas vyšetrovania v kriminále mu spôsobili vážne zdravotné problémy so žalúdkom, následkom čoho vychudol a zoslabol. Skúšali na ňom najprv metódu cukru a potom metódu biča - pokúšali sa získať si ho rôznymi prilepšeniami, neskôr nasadili na celu donášača, strávil tri mesiace na samotke, kontroly, prehliadky, ponižovanie, psychický nátlak. Trest znel tri a pol roka. František Maník sa odvolal na Najvyšší súd do Prahy, no rozsudok bol formálne potvrdený, proces bol zohratým divadlom. Následne niekoľko mesiacov trávil na transportke, kde čakal na odvedenie na výkon trestu. V decembri bol umiestnený na Mírov a zaradený na nebezpečné pracovisko Autopal, kde brúsil a leštil súčiastky. Pracoval v katastrofálnych pracovných podmienkach, ohrozujúc zdravie. Z tohto pracoviska sa dostal vďaka tomu, že sa mu vrátili príznaky starého ochorenia po dávnejšom úraze - voda v kolene, vďaka čomu sa dostal na ošetrovňu a neskôr ho preradili na pracovisko s jednoduchšou prácou. V 1960 prišla amnestia. Po návrate domov pracoval ako žeriavnik v kameňolome, na týždňovkách. Štátna Bezpečnosť ho mala v hľadáčiku svojej pozornosti ešte ďalšie tri roky. V roku 1963 začal pracovať ako kvalitár v drobnom tovare, neskôr vedúcim kvalitárom v závode v Šarišských Lúkach a následne po odchode kolegu do dôchodku vedúcim oddelenia kontroly akosti. V 1968 roku po vstupe spojeneckých vojsk, nastúpili opäť kádrovania a zas mu minulosť politického väzňa komplikovala život. Svoje miesto si vďaka pracovitosti udržal, jeho funkcia mu bola vďaka výsledkom podniku každý rok predlžovaná. Oženil sa ako tridsaťštyriročný, mal dvoch synov, ktorých s manželkou vychovával v náboženskom duchu. V súčasnosti má už tri vnúčatá. Po 1989 sa neangažoval, po odchode do penzie začal žiť intenzívnejším náboženským životom.
Požiadavky na učiteľov - ateizovať
"A kedže som si zvolil učiteľstvo, neurobil som dobre, lebo nemohol som vedieť, že v štyridsiatom ôsmom roku po vojne zvíťazí komunistická strana a že vychova deti bude ateizovaná. Keď som nastúpil do učiteľstva, vtedy už z boli odstraňované kríže zo škôl. V päťdesiatom roku bola barbarská noc, kde zlikvidovali kláštory. Aj sestričky. Biskupy boli pozatváraní, takže veľmi som to ťažko znášal. Samozrejme, že aj na nás bol veľký tlak, lebo hovorili nám, že učiteľ je predĺžená ruka strany. A že musíme ateizovať decká a neskoršie aj s socializovať dedinu. Čiže tieto veci boli v rozpore s mojou výchovou v rodine. Ako som už spomínal, začali sa odstraňovať kríže zo školy a učiteľ bol tlačený na to, aby decká neboli prihlasované na náboženstvo. Na prihláške na náboženstvo museli byť podpísaní obidvaja rodičia. Učiteľov tlačili, aby znemožňovali akýmkoľvek spôsobom, aby rodičia decká neprihlasovali. Takže to bolo hovorím v rozpore s mojím presvedčením, takže ešte okrem toho na škole hodnotili učiteľa podľa toho, koľko presvedčil, ani nie presvedčil, ale znemožnil by som povedal znemožnil vyučovanie náboženstva. Takže tento učiteľ alebo riaditeľ bol dobre hodnotený, pretože minimalizoval počet žiakov, ktorí boli vychovaní v tom náboženskom duchu."
Násilná socializácia dediny
"No okrem tých duchovných hodnôt, ktoré nám brali, prišlo neskoršie aj socializácia dediny. A samozrejme, že my sme museli presviedčať rodičov, aby decká neprihlasovali na náboženstvo a socializácia, že by sa prihlásili do JRD. Museli sme chváliť. Ja viem, keď sme dostávali sme napríklad hotové rozmnožené prednášky, lebo ja som učil v Chminianskej Novej Vsi na osemročnej škole. Učil som matematiku, hudobnú výchovu. Dostali sme hotové prednášky, ktoré boli namierené proti cirkvi, za agitáciu JRD. No samozrejme, že to bolo v rozpore s mojím zmýšľaním, tak ja som prišiel a som prehlásil, že teraz vám musím prečítať prednášku. Musím prečítať prednášku. Samozrejme som nepočítal s tým, lebo to národný výbor účasť zaistil a my sme museli to akože prečítať, čiže ja som si nemohol vyberať, čo budem prednášať, ale to presne sa muselo prečítať. Hovorím ja musím vám prečítať a to bolo zle, pretože samozrejme, že spolupracovníci ŠtB boli tiež tam už nasadení a pri vyšetrovaní, keď ma zavreli neskoršie, to budem to hovoriť hovorí, že prečo ste povedali, že s to musíte? Ja som preto s povedal, že musím, lebo som sa od obsahu tejto prednášky dištancoval, hej. A to bolo práve zle. To bolo mne vytýkané ako trestný čin, hej. No samozrejme, že zapojili nás, aby sme presviedčali do družstva, učitelia. Spomínam si napríklad tuná v Dulovej Vsi. Boli sme presviedčať a sme brali do agitačného strediska, brali učitelia do agitačného strediska nasilu ľudí, gazdov, lebo tí nechceli prísť. Nechceli ísť samozrejme. Ja sa pamätám, ako sa držal gazda plota a asi traja učitelia ho ťahali nasilu do toho agitačného strediska. Ja som sa nemohol na to dívať a som už povedal si takto, že ja asi s učiteľstvo skončím."
ŠtB metódy presviedčania - agitácia do JRD
"Však keď presviedčali, tak to bolo strašné. Do každej izby sa votreli a nebolo možné ich vyhnať. Či čiže gazdiná nemohla ani večeru uvariť, pretože votrel sa nasilu a tam bol. A samozrejme, že mordovali ľudí, tak to bolo, že už keď nás potom zavreli, však sme sa dozvedeli, že napríklad mamu zobrali do agitačného strediska, hej, do školy a tam do rána ju mordovali. Oni, pretože to bolo strašne únavné, tak oni sa striedali. Pumpovali do nej a tak hej do tých, ktorých presviedčali, ale ako už bol unavený, odišiel preč, išiel sa vyspať. Prišiel druhý, ale mama nemohla spať, pretože musela tam byť. Ľudia si zobrali tieto, ružence a sa modlili a ignorovali ich, ale ich to stavalo do zúrivosti, hej. Takže takýto spôsob. No a samozrejme, postavili trebárs pred okno amplión s autom a pustili na plné obrátky a to sa až múry chveli. Decká plač a tak ďalej. Brali ľudí do týchto, do kasární hasičských. Do hasičských kasární. Brali do márnice. Do nemocnice. Zavreli ich medzi týchto. Ľudia utekali aj do lesov, hej. Stratili sa. Sused sa tak zhodil, že bol chorý, si zaľahol, a už ani nevstával. Ľudia sa niektorí dostali aj na psychiatriu, čiže to bolo strašné, no."
Vyšetrovanie, tri mesiace na samotke
"Keď ma sotili do cely a začali vyšetrovať, tak používali na mne najprv metóda cukru a potom metóda biča. Sľubovali mi, akože mi vybavia, že môžem si napísať, žeby mi poslali balík a tak ďalej, čiže začali najprv takto. Dali mi na celu jedného recidivistu z Oľky pochádzal, meno mu neviem, ktorý sa vrátil z kriminálu zo štvorročného väzenia, z Jáchymova a keď sa vrátil vykradol poštu. Rozprával, že ten trezor vybral vonku a kdesi pri potoku ho rozbil sekerou a vybral peniaze a divil sa veľmi, že ako je to možné, že len čo vykradol poštu, hneď prišli za ním za ním žandári. Že ako mohli vedieť, že to vykradol on. No tak to bolo veľmi ťažké, nie. Príde recidivista z kriminálu a už je krádež, hej. Čiže jeho vyšetrili hneď, lebo tam nebol veľký problém, tak vyšetrili veľmi krátko, ale dali ho mne a občas ho volali na pohovor, akože na pohovor. Ja som tak tomu rozumel, že volajú ho, čo vlastne sa odo mňa dozvedel, pretože on bol samá otázka. Všetko sa ma vypytoval a ja som už vedel už dopredu, ešte keď som bol na slobode, že čo všetko nás v kriminále čaká. Boli sme na to už pripravení. Takže odo mňa sa nič nedozvedel. Potom ho zobrali a tak ako som spomínal, že som bol na cele sám. Bol som sám na samotke tri mesiace. Tri mesiace som tam bol a samozrejme, že robili previerky, kontrolovali. Prišli bachári. Musel som sa zobliecť dohola. Hľadali, či niečo nemám podozrivé a tak ďalej. Dokonca som sa musel zohnúť, ešte mi aj do zadku pozrel, čiže taký psychický nátlak a také ponižovanie ľudskej dôstojnosti a keď ma viedli na vyšetrovanie, tak samozrejme keď nejaká osoba išla, alebo nejaký bachár, hneď ma stavali k múru. Museli sme sa k múru otočiť a tak ďalej. Takže ten život bol veľmi ...už len samotné tri mesiace na cele, kde je len matrac. Len slamník v rohu a francúzsky záchod. Nič. Žiadne noviny ani absolútne nič. No samozrejme, že každé zlo je na niečo dobré. Ja som sa prechádzal za tie tri mesiace po cele a samozrejme, že ruženec. Desať prstov mám, tak som sa modlil. Ale v živote som sa tak vrúcne nemodlil ruženec, ako som sa modlil vtedy."
Fraška na súde
"Boli aj takí, čo sa prihlásili. Boli aj takí. Svedčil normálne, svedčil, on chcel aj peniaze, ušlý zárobok a tak ďalej. To boli ľudia, ktorí nerobili a ktorí sa ponúkli za dajaké koruny, hej. Ale boli aj takí, ktorých donútili. No a na tom súde bola taká fraška by som povedal. To je typické. Predvolali svedka, ktorý bol sused toho doktora. Oni žili v kolónii na veľkostatku spolu pod jednou strechou. No a bolo mu samozrejme nepríjemné, lebo zrejme ho donútili, žeby vypovedal. Že ho presviedčal do proti JRD, tak samozrejme zavolali toho svedka. Volal sa Feťák. Ten človek ako sa začal chvieť, triasť, zošokovaný. Ja neviem sa vyjadriť, čo to vlastne, ako lekár. Úplne sa chvel. Ja som myslel, že dostane porážku, hej, a poprel, že to neni pravda, že to nebolo tak. Že to nebolo tak a nebolo. No a už teraz sudca volal, lebo k dispozícii boli tí ľudia, ktorí vyšetrovali ich, hej, že hovorí, však ste to podpísali a tak ďalej už na ňho, hej. A tak zavolal toho sudcu, toho vyšetrovateľa už ho zavolal, no ten sa chvel a že ako je to možné , však ste to podpísali, ale ten doktor práv doktor Jusko ľutoval toho človeka. Hovorí i tak to už nič na veci nezmení. Nič. Ho ľutoval, videl, že aký je, tak sa postavil áno, hovorí, je to tak. Bolo to tak. Ja som ho presviedčal, aby nevstúpil do JRD, lebo ho ľutoval, čiže hotová fraška. Keby sa nebol postavil, ja neviem ako by to bolo ďalej, čiže tu je zjavné, sme vedeli, ahá, tak vy ste ľudia, na ktorých robili nátlak, aby ste výpovede potvrdili s podpisom a prišli svedčiť. Takže takáto situácia bola na súde."
Väzenie Mírov, pracovisko Autopal - "peklo"
"Samozrejme, keď som prišiel na Mírov, tak to všetci ostatní sa dostali na iné pracovisko, len ja som sa dostal na Autopal. Čiže do toho pekla. Ja viem, že chceli sa mi zato odvďačiť, za toto všetko, lebo oni boli z toho urazení, že ja som akože odoprel spoluprácu. Aké je to pracovisko? Mírov, to je hrad. Prvý dvor, ľahší väzni, ktorí chodili vonku, na stavby. Druhý dvor kopečkári, ktorí utekali za hranice, lebo mali modré pásky na kolenách, boli poznačení. My sme boli všetko čísla, hej. A ja som sa dostal na tretí dvor. Tam to boli politickí väzni ťažkí, ktorí mali od dvadsaťpäť rokov, dvadsaťštyri, dvadsaťdva a osemnásť a tak ďalej a vrahovia, hej. A keď sa ma pýtali, no koľko to ty máš? Koľko ty máš vlastne? Tak ja som sa hanbil. Som nechcel povedať, lebo len tri a pol roka. To všetko boli ťažkí väzni tam, hej. Tak ma dali tam na ten Autopal. Aké to bolo pracovisko? Brúsili sme tam, ako som už spomínal tie súčiastky a síce tak, že to boli kotúče, filcové, asi čo ja viem, asi šesť alebo osem centimetrov široké filcové kotúče. Tieto kotúče po obvode sa pováľali po lepidle, a potom smirk. To bol smírek dvestovka, tristovka, štyristovka, päťstovka smirk, čiže sa vytvoril taký povlak smírku, ako keby sme obalili so smírkom koleso, kotúč. A tak sa to zavesilo. Samozrejme, že sme brúsili aj pre Chiranu tie farebné kovy a tak ďalej. A pracovisko bolo v pivnici. To akože v prízemí. Tam bolo niekoľko metrov hrubé múry. Pracoval som bez odsávania, žiadne odsávanie. Nemali sme nijaké rúško, ako sa tomu hovorí, neviem. Skrátka aby sme nedýchali toto, tak nemali sme. Nemali sme okuliare, hej. A takto sme brúsili. Samozrejme, že keď sa ten smirk zodrel, bolo treba dať dolu, lebo už tá súvislá vrstva nebola, tak sa musel ten smírek dať dole. Tak pri otáčkach mali sme neviem z akého materiálu také hranaté kamene a sa pritlačil pri obrátkach a teraz sa ten smírek dával dolu. Samozrejme, že ten filc a toto všetko plávalo vo vzduchu, keď niekto dával dolu smirk z kotúča, tak sme sa jeden druhého nevideli. Bez odsávania, takže z toho plávali tieto súčiastky vo vzduchu. Dýchali sme a to sa nám zabodávalo do priedušiek a do pľúc, mne začala krv z nosa tiecť a hovorili nám, že je to zároveň aj z tých kovov, čo sú farebné, že je to táto, vypadlo mi to, silikóza pľúc. Silikóza pľúc. Čiže my sme keď sme toto dávali dole. Páni jáni. Už zas tam ten dáva sused dole. To sme sa nevideli. To je dačo strašné. No a keď už sme vybrúsili tieto súčiastky, tak sa nasadil kotúč ako kefa a dali sme takú pastu a sa to ešte leštilo, hej karta. To bola ako kartáč koleso, ale kartáč. A tá pasta to sa nám zažierala do tvárí, hej, lebo sme nemali nijaké ochranné prostriedky, to sa nám zažierala do tváre do pórov a nedalo sa to umyť. Takže nás každý poznal, kto sme, lebo sme mali také ako kruhy okolo očí. Sme boli ako znetvorení, hej a každý vedel, že to je Autopal. A to sa nedalo umyť, takže vedeli sme, že sme to my. Takže takéto podmienky boli vo väzení."
Návrat z väzenia, vyrovnanie sa s minulosťou
"Pamätám sa, vedel som, ktorí ľudia i kolegyňa učiteľka, rozprávala, že ako to. My sme boli na zájazd v Čechách nadviazať družbu s Jihlavou. Ako to, že jeho tam dali kriminálnika. Však on taký a taký, a keď som sa stretol s nimi a som pozdravil, normálne som pozdravil, tak samozrejme, že tie osoby také boli, no, zmätené a keď tú osobu som mal stretnúť druhý raz zďaleka, tak sa mi vyhla a išla sa pozrieť do výkladu. Nechcela môj pohľad, i keď som samozrejme odpustil, lebo ako kresťan, keď sa modlím denne Otčenáš a hovorím, že odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom, tak keby som sa toto modlil a neodpustil, tak vlastne by som sa modlil Bože, neodpusť mi, lebo ani ja nechcem odpustiť, čiže je to u nás kresťanov v tom dobré, že aj keď musíme zabudnúť, nie že zabudnúť, ale odpustiť, zabudnúť síce nie, lebo zabudnúť bolo by zlé, aby sa toto všetko znovu vrátilo, ale odpustiť musíme. Čiže ja som sa takto uvoľnil. Aj môj kolega, doktor Jusko. Dokonca si išiel na pohárik so sudcom. Išiel si na pohárik. Ja by som síce to neurobil, lebo nie žeby som mu neodpustil, ale určitý dištanc je. Čiže my sme vlastne tým ľuďom všetko odpustili. Tak sa hovorí vo v Písme, že keď odpustíš svojmu nepriateľovi, ako keby si mi žeravého uhlia nasypal na hlavu, tak toho sme sa držali. Takže ja som sa vyrovnal s tým a žiadnu pomstu, a žiadne nič, lebo by som v sebe mal len určité napätie, a tak som sa uvoľnil a vyrovnal s tým."