Eva Štěpanková (1931)

Foto: Štěpanková Eva

Životopis

„Raz skaut, navždy skaut.“

Príbeh pamätníka

Eva Štěpánková sa narodila v roku 1931. So skautingom sa stretla ako štrnásťročná na sviatok Všetkých svätých v Nitre na cintoríne, keď pri masovom hrobe padlých vojakov videla držať čestnú stráž mladých ľudí. Jedného z nich poznala a postupne sa nakontaktovala na nitrianskeho krajského vodcu brata Balabána, ktorý ju spolu s manželkou nadchli pre myšlienky skautingu. Už v roku 1946 absolvovala lesnú školu pre budúcich skautských vodcov. V 1947 sa s rodinou presťahovali do Veľkých Levár. Skauting jej tam chýbal, s pomocou vodkyne Galiny Andrusovej z Bratislavy a svojej matky, ktorá bola učiteľka na základnej škole, založila prvý dievčenský skautský oddiel, ktorý sa rýchlo rozrastal. V 1948 však prišiel zákaz skautingu. Pani Eva odišla študovať na gymnázium do Malaciek a neskôr medicínu do Prahy. Neskôr si založila rodinu, mala štyri deti a naplno sa venovala lekárskej praxi. Keď došlo k obnoveniu skautingu v šesťdesiatych rokoch, iniciatívy podporovala, avšak rodinná situácia jej nedovoľovala aktívne v dianí pôsobiť. Čoskoro v roku 1970 došlo k opätovnému zastaveniu skautskej činnosti. Jej aktivity v skautingu sa zintenzívnili po roku 1989, pomáhala rozbiehať dievčenské družiny, bola členkou zdravotníckej rady, členkou kmeňovej rady, je vodkyňou oddielu oldskautov a nositeľkou najvyššieho skautského vyznamenania Radu strieborného trojlístka.

Skautská perzekúcia - štúdium

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

„...ja som bola taká dobrá recitátorka a naturálna herečka, takže keď sme mali vystúpenia, obyčajne som tam účinkovala. Ale to bolo všetko pod hlavičkou SZM, samozrejme, školy a SZM. A raz som sa dostala akosi k účtovnej knihe tejto našej slávnej organizácie. No a tam som zistila - podvod na podvody. Vedela som, čo sa kupovalo povedzme k tomu divadelnému predstaveniu, však som sa toho zúčastňovala. Všetko boli nadsadené ceny, chýbali účty, no proste kradlo sa tam. No mne to nedalo, pravda ja duša spravodlivá, tak som išla za riaditeľom školy a povedala som mu to. To som asi nemala, lebo ten náš šéf, vodca, či ako sa to vtedy volalo, SZM, to bol jeden náš profesor takzvaný, v úvodzovkách. Volal sa Jozefek, to poviem. Neviem, či ešte žije a ten si ma potom teda podal, že som udavačka, ako môžem takéto povedať a zas mi obtrel ten skauting pod nos, či to skautov takto vychovávali, aby udávali a tak ďalej. Ja som odpovedala nie, ale videla som, že sa tu kradne, tak som mala pocit, že to treba povedať. Ani keby som nebola skautka, aj tak by som to spravila. No a potom prišla maturita a po maturite kádrovanie, hodnotenie na vysokú školu. Ja som dostala také hodnotenie, že že ma jednoducho neprijali. Hoci som bola výborná žiačka, maturovala som na samé jednotky, bola som taká šprtáčka, jednotkárka. V jazykoch som bola dobrá, takže mala som dobrú perspektívu asi. Aj na prijímačkách som obstála a tam mi potom čítali - však dobrá si, dobrá si, na medicínu som sa hlásila, dobrá si, ale vieš, máme tu posúdenie z tvojho gymnázia, že by si nemala ísť rovno do školy, že máš negatívny vzťah k robotníckej triede a bola si v nejakom buržoáznom spolku a tak, takéto kecy. Hovorím a nemohli by ste mi to dať prečítať? No to nemôžeme, ale však sme ti povedali, čo tam je. Odporúčame ti, choď na rok do výroby, vypracuj si nový kádrový posudok a o rok príď zas. A hovorím - môžem sa odvolať? No odvolať sa môžeš, ale to ti nepomôže. Iste, že sa odvolám a tak sa aj stalo.“

Prijatie a vyhodenie zo strany, kádrovanie

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

„V zamestnaní som tiež badala, že sa dosť blíži niektorým ľuďom, ktorí nesympatizujú a to ma doviedlo - dokonca nielen mňa - mala som takého dobrého kamaráta, volal sa Róbert Winkler, bol chemický inžinier. On bol vedúci laboratória chemického a ja som bola vedúca laboratória mikrobiologického. Takže sme boli na jednej úrovni, rovnalo sa to dnešným primariátom. A furt za nami chodili, aby sme išli do strany. No ale sme odolávali, odolávali, že nie, nie, nie. A už keď neviem na koľký krát, tak prišiel Róbert za mnou a hovorí mi, vieš čo, my by sme tam mali ísť. Lebo pozri sa, pozri sa, kto je v tom výbore. Kto tu rozhoduje o tom, čie deti pôjdu do školy a čie deti nepôjdu a kto tu vynáša, kto má decko na náboženstve a čo ja viem čo? Však čím viac tam bude takých ľudí ako sme my, tým to bude hádam lepšie? Takže my takíto naivní idealisti dali sme si prihlášku do strany. No a predtým prebehla jedna veľká kádrovačka, samozrejme a v rámci kádrovačky nejaká dobrá duša povedala, že doktorka Štěpánková by nemala byť prijatá do strany, lebo ona bola v Hitlerjugend. Skoro som omdlela, reku že v Hitler... Však ja som ju na vlastné oči videla, ako pochodovala v uniforme po Nitre. Hovorím no to je pravda, v uniforme po Nitre som pochodovala, ale v skautskej uniforme v roku 1946, keď boli v Nitre oblastné skautské dni a my sme chceli zviditeľniť skauting v meste, tak sme pochodovali v uniformách z jedného miesta na druhé, z klubovne do divadla, kde sa konal ten program tých dní. Viete čo, ja som mala čo dokazovať, že som nebola v Hiterjugend. Takže mňa skauting ešte aj takto poznačil. Potom sa to vysvetlilo. ... to sa ťahalo dosť dlho, kým sa to vyriešilo. Doviedla som svedkov, ktorí potvrdili, že som skautka. No a potom som sa dopátrala cez právnika, že v Hitlerjugend mohlo byť len decko, ktoré malo aspoň jedného rodiča Nemca a rodičia museli byť v Deutsche Partei. Tak to v našom prípade nebolo, technicky som nemohla byť v Hitlerjugend. Viete, aj tí v Hitlerjugende mali nejaké uniformy no a viete, to bolo v 1946, a ešte v hádam v 1945 možno ešte pochodovala Hitlerjugend, čo ja viem. Takže niekto si to poplietol. Aj takéto som mala. No ale však samozrejme, ťažko ma do tej strany prijímali a v veľmi ľahko ma z nej vyhodili v 1968.“

Dôvody prenasledovania skautov

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

„Pre celú tú ideológiu. Pre celú ideológiu, lebo tam je napríklad, bez rozdielu národnosti, rasy, náboženstva a neviem čoho. Teraz je to svetová organizácia, funguje prakticky na celom svete. Vychádza z Anglicka, zakladateľ bol anglický generál. Tak to nemohlo nijako konvenovať. Teraz máte tam sľub. Prvý bod sľubu, že sľubujem vernosť Bohu a svojej vlasti. No, ale pritom pod tým Bohom sa nemyslí, nemusí to byť kresťanský Boh, to môže byť aj Alláh, aj Buddha aj čo ja viem, koľko je tých všelijakých bohov na svete. Lebo máme aj skautov v arabských štátoch a v iných náboženstvách, príslušníkov iných náboženstiev. Ale v tom sľube to je, že bude verný - toho boha si treba dosadiť, to slovo si treba dosadiť tým bohom, v ktorého niekto verí, ale je to tam. Samozrejme sa to nemohlo komunistom páčiť, však tí tak ateizovali spoločnosť, že dodnes sa nesú toho následky. Moderátor - A vnímali vás ako hrozbu? Eva Štěpánková - Či hrozbu, naše z zbrane boli minimálne, my sme ich nemohli ohroziť. Oni mali za sebou celú štátnu mašinériu, takže oni museli mať vždycky navrch. My by sme nemohli s nimi nijakým spôsobom súperiť. My sme im mohli prípadne odobrať nejakých členov, keby sme boli zostali, boli by sme im mohli znížiť členskú základňu. Dajme tomu, že niektorí by neboli chceli byť v SZM, boli by išli do skautingu. Ale pochybujem, že by sa veľa takých odvážlivcov bolo našlo. Ohrozovať sme ich nemohli ale podľa ich názoru sme mohli demoralizovať novú, mladú generáciu. V ich poňatí demoralizovať.“

Prípady perzekvovaných skautov

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

„Brat Balabán, to bol stolárov syn. Otec mu ešte pomohol vybaviť stolársku dielňu a on sa dal na nábytkárstvo. Doplnil si vzdelanie a bol potom akože bytový architekt, mal malú firmičku v Nitre, síce maličkú, ale veľmi známu, lebo robil veľmi kvalitný nábytok, nie sériový na objednávku, individuálne. To je vedľajšie, v prvom rade bol živnostník a v druhom rade bol skaut. Každý to o ňom vedel, lebo on bol furt v čele, stále všetko organizoval a riadil. Keď mal štyridsať rokov, do skautingu vstúpil ako dvanásťročný, v roku 1947 - on materským mliekom to sal, by som povedala, zobrali mu firmu, zobrali dom a jeho, ešte štyridsaťročný mal ísť na manévre, tak ho vyšikovali k pétépákom. Tam bol rok, s podlomeným zdravím sa stade vrátil, lebo ešte kdesi aj do Jáchymova chodili, bol ožiarený. Potom sa vrátil a samozrejme, skauting už nebol, chodil s turistami. Ale tú myšlienku stále šíril a vedel, koho si môže na ten výlet pozvať alebo ku komu sa pripojiť. Tak prevegetoval do šesťdesiateho ôsmeho, kedy ožil a zas stál na čele obnovy v tom cukrovare, ako som hovorila. No a fungoval až kým to zase neskončilo. Potom viem, že bol ešte niekoľkokrát pozvaný na rôzne výsluchy na ŠtB, čo sa určite týkalo skautingu. To viem spoľahlivo od jeho manželky. On potom tak chradol, pridala sa mu leukémia no a čo je také smutné, že v decembri osemdesiatdeväť, keď bol skauting obnovený, brat doktor Turi-Nagy mu to išiel, jeho najlepší kamarát, tiež starý skaut mu to išiel oznámiť a už ho našiel v agónii. Už sa to nedozvedel. Tak som hovorila, ešte dva dni mal vydržať, aby sa dozvedel, že zase skauting je. On bol perzekvovaný aj ako živnostník, ale aj ako skaut. A potom ešte viem, kto na skauting doplatil, to boli sesty Andrusové, Galina a Nina. Galina bola v Bratislave, ona je tiež geologička, bola, chúďatko vlani zomrela. Bola významná geologička, pracovala v Akadémii Vied ... ona sa volala vtedy Halahijová, keď bola vydatá, on bol vysokoškolský učiteľ kdesi na technike, neviem presne, na ktorej fakulte. Bola pre skauting každú chvíľu vyšetrovaná a mala dosť veľa nepríjemností. Okrem toho bola z ruskej emigrantskej rodiny, to jej tiež nepridalo, takže mala problémy so štátnou bezpečnosťou. No a jej manžel si práve vtedy založil šikovnú kariéru, dobrú kariéru, lebo bol šikovný. Nechcem, aby to ironicky vyznelo, no a povedal, že on sa nedá ohrozovať a rozviedli sa.“

Konfidenti a hrdinovia

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

„No, pýtate sa, či boli aj konfidenti? Možno že boli, asi boli. Ale boli aj hrdinovia, lebo mnohí skauti boli zapojení do odboja aj v Čechách aj na Slovensku a často tvorili spojky. Však to boli chlapci, ktorí nemohli byť využívaní ako bojovníci alebo ako partizáni, ale robili spojky, pomáhali pri zásobovaní partizánskych oddielov, takých bolo dosť aj medzi skautmi. Samozrejme, to vždycky záležalo od vodcu tej družiny, ktorý to vedel zorganizovať a vedel, koho môže na to vybrať, ale takí boli. No a jeden z takých našich slávnych partizánov bol Ján Stanek, ktorého prezývali železný kapitán. Ten odolal všetkému, čomu sa dalo alebo mohlo a po oslobodení v štyridsiatom piatom roku, keď došlo k obnove skautingu, on sa stal starostom Slovenského junáka. Ako dneska je náčelník, vtedy sa to volalo starosta. Veľkej vážnosti sa tešil v skautskej obci a veľmi statočne túto funkciu vykonával, kým ho niekto zas nevymenil. Bohužiaľ bolo mnoho takých, ktorí prešli súdnymi procesmi a aj zle na nich dopadli. Tak toto mám z literatúry, to neviem inak potvrdiť, len že som to čítala, že v celej Československej republike bolo odsúdených, nie súdených, ale odsúdených šesťsto skautov a desať bolo popravených. Moderátor - Za skautskú činnosť. Eva Štěpánková - Za skautskú činnosť. No za skautskú činnosť, ktorá zrejme bola spojená aj s niečím, čo sa vtedy volalo protištátne. Tak nielen za to, že bol skaut, ale zato, že ako skaut sa dostal do nejakej takzvanej protištátnej činnosti. Najvypuklejšie to bolo v Čechách, tam ich bolo najviac súdených aj odsúdených. Viem, že v štyridsiatom siedmom roku sa jedna skautská skupina pokúsila o štátny prevrat. A mali to celkom dobre zorganizované, samozrejme, že nie sami, ale s vojakmi a proste s odporcami Gottwaldovho režimu. ... tam boli aj popravy aj doživotné väzenia. Mám tu so sebou, keď máte o to záujem, výstrižky z novín z tých čias, ktoré to dosvedčujú.“

Prijatie Nežnej revolúcie

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

„Fú, s kľúčikmi v rukách. Skauti boli, naši skautíci chodili na námestia, dokonca aj tí malí a tí veľkí tam vodili malých. No veľmi sme to pozitívne prijímali a vtedy sme začali veriť, že ešte to možno sa obnoví skauting. Lebo už to vyzeralo tak, že keď zrušili štvrtý článok ústavy o vedúcej úlohe strany, tak vtedy už sme si mysleli, že už je to teraz ozaj na dobre ceste. No aj bolo, teda pre nás bolo. Moderátor - Ako ste prežívali to obdobie, keď sa skauti mohli vrátiť? Eva Štěpánková - No, to bolo zaujímavé, pretože bolo nás tam pár takých starých, teda my máme aj predvojnových, však ten Dokupil od roku tridsaťsedem skaut, ale tých už sme mali málo, ale aj tých sme mali. Boli hneď v prvom v prvom rade, keď začali organizovať vzkriesenie skautingu v Nitre. V Nitre, v iných mestách asi tiež to tak bolo, že tí najstarší. No a potom bola kategória alebo generácia skautov, ktorí boli od štyridsiateho piateho, to som napríklad ja. Ale väčšina od roku štyridsaťosem, lebo v štyridsiatomôsmom k nám vstúpilo veľa mladých, teda vtedy ešte detí, hej. Dneska sú to už pravdaže dospelí ľudia. Ale tam sme sa vlastne stretli tri generácie žijúcich skautov a to bola dosť veľká masa. Takže sa vytvorili dokonca až dva zbory, lebo skauting má takú organizáciu že družina, to je tak okolo desať, potom je oddiel, to je niekoľko družín a potom je zbor, to je niekoľko oddielov. Tak no a takto Podarilo sa nám vytvoriť dva zbory a celkom dobre to fungovalo aj funguje.“

Spracovala: Mgr. Alexandra Grúňová, Referát Oral history, 11/2017

Vytlačiť