Emília Pastvová, rod. Kesegová (1952)
Životopis
„Ako keby nám Kristus neodpúšťal tie naše slabosti, biedy a zaprenia, Peter ho zaprel, odpustil. Vlastne prečo my chceme byť svätejší ako bol Peter, ako boli Kristovi učeníci, ktorí ho takisto zrádzali? Aj my sme len ľudia, takisto robíme chyby.“
Emília Pastvová, rodená Kesegová sa narodila 1. mája 1952 v Nemčiňanoch do veriacej roľníckej rodiny. V päťdesiatych rokoch otec odmietal vstúpiť do vznikajúceho družstva, následne bol označený za kulaka a majetok im bol odobratý. Tieto okolnosti na roky poznačili celú rodinu - Emília so starším bratom vyrastali bez otca, ktorý bol nútený nájsť si prácu až v Čechách ako pomocný stavebný robotník a dochádzať. Matka v skromnosti vychovávala dve deti, bývali u rodičov a postupne roky stavali dom, do ktorého sa presťahovali, keď mala Emília 12 rokov. O detstva mala silné sociálne cítenie, túžila pomáhať, obľubovala vážnu hudbu a literatúru. Absolvovala strednú pedagogickú školu v Modre. Vedela, že ako dcéra kulaka sa v rodnom kraji profesijne neuplatní a vzápätí rok pracovala ako učiteľka v materskej škôlke v Bratislave a privyrábala si spevom v Lúčnici. Túžila ďalej študovať, čo sa jej vďaka odhodlaniu a samoštúdiu podarilo a dostala sa na odbor estetika - slovenčina. Žila intenzívnym náboženským životom. Po štúdiu sa zamestnala v Mestskej knižnici na hudobnom oddelení, čo bolo ideálnou možnosťou rozvíjať a realizovať aktivity v Podzemnej cirkvi. V lete každoročne organizovala pre veriacich turistické dovolenkové pobyty na chate v Kyjaticiach, ktorá bola síce niekoľko rokov v hľadáčiku Štátnej bezpečnosti, ale až v auguste roku 1980 sa im podarilo prítomnú skupinu dovolenkujúcich zachytiť. Emília Kesegová a kňaz Jozef Labuda následne strávili dva a pol mesiaca vo väzbe v Banskej Bystrici, ich prípadu sa ujal JUDr. Čarnogurský a v novembri sa mu podarilo dostať ich na slobodu. Súdy však trvali tri roky, medzitým prišla o miesto v knižnici, absolvovala pracovnoprávne pojednávania so zamestnávateľom, pridali sa i zdravotné problémy. Konečný verdikt padol na jar 1983 - 4 mesiace podľa §178 - marenie dozoru nad cirkvami a náboženskými spoločenstvami a nastúpila na výkon trestu zvyšných 6 týždňov do Bratislavy v Mlynskej doline. Ako politická väzenkyňa mala ťažkosti s hľadaním zamestnania, opäť s pomocou JUDr. Čarnogurského sa zamestnala v Telovýchovnej jednote Tatra Regena kde organizovala turistické akcie pre deti, odtiaľ odchádzala s novým kádrovým posudkom. Od roku 1986 pracovala na Zväze invalidov s nevidiacimi ako referent a po Nežnej revolúcii v rokoch 1990 - 1993 bola riaditeľkou Únie nevidiacich. V staršom veku si založila rodinu a v rokoch 1994 a 1995 sa jej narodili dve deti. Od roku 2003 pracuje v Ústave pamäti národa ako dokumentaristka.
Z rodiny kulaka
„No konečný výsledok bol ten, že ho vyhlásili za kulaka a jedného dňa prišli a zobrali nám všetko. Čiže, to čo si naši nagazdovali, jeden rok gazdovali, to čo predali - tú úrodu, tak si kúpili kravu. Druhý rok gazdovali, kúpili si koňa. Tretí rok gazdovali, kúpili si sejačku, pluh a v podstate všetko takéto vybavenie, čiže my sme boli takí kulaci, že sme mali jednu kravu, jedného koňa, proste základné to poľnohospodárske vybavenie, ale boli sme kulaci. Toto základné nám všetko zobrali. Vymietli sýpku, naši nemali na účte v banke nijaké peniaze, lebo vždy vlastne tie peniaze investovali do ďalšieho osiva a sadiva. Zostali sme odrazu bez ničoho. My sme nemali čo jesť. A ešte bolo tak, že mali sme nejaké sliepky, tie nám nechali a vtedy bolo treba odovzdávať na kontingent vajíčka. Ešte aj z tých sliepok mamka musela zbierať tie vajíčka a ja neviem sto alebo dvesto, proste zdalo sa mi to vtedy ako dieťaťu strašne veľa vajec, ktoré musela odovzdať a až potom sme mohli tie vajíčka my jesť. To čo zostalo, tak to nám mohla dávať. No a keď otec si išiel potom pýtať prácu do družstva, že teda, aby tam mohol niečo robiť aj s mamkou, tak mu povedali, že pre takých ako si ty tu prácu nemáme. A nie že len v tom družstve, ale on vlastne nedostal prácu v celom kraji. Kamkoľvek išiel, tak všade žiadali posudok z miestneho národného výboru a ten posudok bol taký, že to je kulak a nie je človek, ktorý spolupracuje s týmto zriadením - tým to končilo. Takže nakoniec moje detstvo bolo také, že som prežila bez otca, pretože si našiel prácu v Čechách, kdesi Chlumec nad Cidlinou alebo také nejaké mestečká tam, východné Čechy. Ako pomocný stavebný robotník. No a vtedy ešte neboli voľné soboty, boli len nedele, takže môj otec chodieval domov raz za mesiac. V sobotu v noci prišiel a v nedeľu v noci odchádzal.“
Letné turistické pobyty veriacich, Podzemná cirkev
„Takéto pobyty boli vlastne každé leto, ja som celé leto, už na vysokej keď som bola, tak vlastne celé leto som takto prežila a potom už keď som pracovala v knižnici, tak vždy tú dovolenku som trávila týmto štýlom. Kyjatice, to je taká dedinka pri Hnúšti, za Kyjaticami bola taká samota, domček široko ďaleko nič, kúsok ďalej bol jeden ďalší, ale tam neboli žiadne ďalšie domy. Tak o tento domček sa starali dievčatá, ktoré boli v Hnúšti. Majiteľ bol zo Žiaru nad Hronom. Ale v podstate to bol cirkevný dom, ktorý slúžil na pobyty, čiže tam sa cez rok, cez víkendy robili duchovné cvičenia, keď už bolo dobré počasie, v zime nie, lebo bolo treba kúriť veľa, ale už keď bolo dobré počasie a v lete boli tieto turistické pobyty. Ja som tam už v tých Kyjaticiach bola, neviem, možno piaty, šiestykrát - šesť rokov po sebe. No a slúžilo to už v sedemdesiatych rokoch, to už určite bolo kúpené. A už vtedy sa tam stretávali - Silvo Krčméry, Vlado Jukl tam chodievali. Vlastne v sedemdesiatych rokoch, keď začínala Podzemná cirkev, to bolo také by som povedala, že na jednej rovine - katolícka akcia, vrátili sa väzni z katolíckej akcie a nejako sa pozviechali a začali pracovať so študentmi. Snažili sa aj s robotníkmi, aj s robotníckou mládežou, ale tam bol väčší problém, nejako sa to tam nedarilo podchytiť, viacej to boli vysokoškoláci, stredoškoláci. Tie sedemdesiate roky. Potom ale postupne sa rozčlenili, vlastne všetci pracovali v duchu tej filozofie. Potom sa to rozčlenilo, že Beňo išiel takým smerom - menej ľudí, uzatvorené spoločnosti, viacej duchovna. Viacej, aby tí ľudia o sebe vedeli, a keď už niekoho si medzi seba pustíme, tak ten človek musí byť otestovaný, musí byť jasný, že nespolupracuje s ŠTB a nemá žiadne kontakty s ŠTB. Kým Silvo bol ďaleko otvorenejší, to boli vždy veľké akcie, dvadsať, tridsať, päťdesiat ľudí, to sa robili nočné pochody z Bratislavy do Marianky, kde bolo aj sto ľudí. Išlo sa na krížovú cestu. Lenže medzi tých sto ľudí sa pritrafili aj spolupracovníci, dokonca nielen pritrafili, ale boli vyslovene nasadení. A tu sa začali cesty Podzemnej cirkvi rozdeľovať - išli štýlom málo ľudí, dôkladne, bez ŠTB a išli štýlom veľký záber, keď je aj odpad, keď je aj riziko, ale to riziko podstupujeme. No a ja som patrila do skupiny Beňovcov. Tam bola veľmi malá pravdepodobnosť toho prezradenia.“
Väzba v Rimavskej Sobote, výsluch
„Bolo to tak, že my priniesli jesť a ja v takej svojej hrdosti som si povedala, no ja od vás žiadne jedlo nechcem. Takže som si nezobrala a ten policajt, ktorý to priniesol, predo mnou to jedol, lebo asi sa bál si to zobrať pred ostatnými. Zjedol to on, nejakú salámu a tiež nejakú sladkú vodu priniesol. Nič mi iné nezostáva, jediné, čo som mala na mysli bolo, vravela som si, že nesmú na mne vidieť, že mám problém. Musím sa tváriť, že som v pohode. Takže o to som sa snažila. Šla som si ľahnúť, vôbec som sa nevyzliekla, tak ako som bola, tak som si pod ten smradľavý koberec - no zima tam bola, pivnica, darmo bol august, ale pivnica, chladno tam bolo. Smrad tam bol a každú chvíľku kamera a tá kamera vrčala. A svietilo svetlo, jasné, že oni svetlo nezhasnú. Každú chvíľu tam na mňa pozerali. Spala som tak, že som sa pod tým kobercom tam premodlila celú noc a vravela som si ráno, že nevstanem. Skúsim to, čo bude, či ma prídu zobudiť alebo čo budú robiť? Tak som tam len ležala a ležala a už mi bolo dlho. Osem hodín, nič, deväť reku, prepánajána, a čo keď po mňa neprídu, však to už je veľa. Tak o desiatej som sa pozviechala z postele, no okamžite prišli. Sledovali ma tou kamerou a ako som sa pozviechala, tak okamžite po mňa prišli. No a už Jožko tam bol, hore, už mal ohryzené nechty, chudák. Už ho vypočúvali, už si ho tam podávali. Teraz už neviem, či ešte v ten večer alebo v to ráno, všetky odtlačky prstov mi zobrali, potom ma fotografovali, spredu, z jedného profilu, druhého profilu, ešte som sa tam snažila žartovať, že teraz som ako filmová hviezda. No jasné, že oni boli veľmi podráždení. Potom teda si ma zobral ten vyšetrovateľ. Začal veľmi milo, či si dám kávu. A ja vravím, ďakujem, neprosím. Mi v duchu napadlo, no od teba určite. No a, kde teda pracujem, áno, tam v mestskej knižnici. A vy ste spokojná s tou prácou? Áno, som spokojná s prácou. Baví vás to? Áno, baví ma to. No ja chodím do Bratislavy a teraz študujem na policajnej akadémii. Robím si vysokú školu. Bol to veľmi taký, akože družný rozhovor a odrazu no a včera sme mali sviatok. Myslím si, policajti mali nejaký sviatok? Čo ja viem. No, dvadsiaty prvý august. A vtedy mi došlo, že vlastne dvadsiateho prvého augusta prišli Rusi. A ja hovorím, tak viete čo, to ste úplne mimo. To mi ani len nenapadlo, také niečo, že dvadsiaty prvý august . A vtedy som si uvedomila, že vlastne my ľudia, ktorí sme žili vonku. My sme to vôbec tak nevnímali, že výročie dvadsiaty prvý august a treba byť nejako v pohotovosti alebo že vtedy treba sedieť doma na zadku a nikam nechodiť. Lebo všetci eštebáci a milicionári sú vyslaní do ulíc, všade do priestoru, po Slovensku, a každý si každého všíma, či niekto nerobí nejakú protištátnu činnosť. Potom sa to vypočúvanie nieslo v tomto duchu. Ako som ja orientovaná a za čo môžem byť vďačná tomuto štátu, lebo mi dali vysokú školu, mohla som vyštudovať. Joj, a do mňa taká zlosť vošla vtedy. Keď som si uvedomila, čo vy ste mi dali? Ako moji rodičia museli drieť, ako ste mojich rodičov o všetko ošklbali, jak moja mama odtŕhala si každú korunu, každých päťdesiat halierov, každých desať halierov, aby mi mohla dať, aby som mohla študovať. Ja som musela spievať Lúčnici, len kvôli tomu, aby som sa na zájazdoch v zahraničí zaodela, aby celý rok mama nemusela na mňa kupovať handry a aby som dostala dvestopäťdesiat korún gážu, z ktorej som potom celý mesiac žila. A oni mi tu idú rozprávať, čo tento štát do mňa investoval? No tak to ti na mňa sadlo, že som povedala, viete čo, zabudnite na to. To, čo som ja skončila a to, čím som sa stala, na tom tento štát absolútne nemá zásluhu. Na tom majú zásluhu len a len moji rodičia. On zasa utiahol, lenže to ja som ešte netušila, že ten blbý prokurátor to kdesi počúva, že áno, veď viete, ako to bežia, tie výsluchy. No a jasné, že všetko toto sa zapisovalo.“
Eskorta
„Keď ma teda zavreli v auguste, mali sme prvé pojednávanie v Rimavskej Sobote, vždy to pojednávanie je tam, kde ste vykonali trestný čin. Tak ide eskorta, to je tiež zážitok. Už ma spoluväzenkyne poučili, ako to beží, lebo tá jedna stotridsaťdvojka,(§ 132 rozkradanie majetku socialistickeho vlastníctva) tá už tam bola dva roky vo väzbe. A tých pojednávaní mala kopec. No a prídeš tam a dajú ti prádlo, tvoje oblečenie, oblečieš sa do toho svojho, väzenské tam necháš a teraz, keď ty si prišiel v auguste, máš letné veci a je už október, november a je zima, tak ale ideš, s krátkym rukávom, čo máš robiť. Gumičky, čo som mala do vlasov, to sa záhadne potratilo, lebo zasa jasné, kopec vecí sa ti tam stratí, zostanú ti veci niektoré a niektoré sa stratia. No takže som išla taká doobliekaná, ale bolo mi to štyri ako idem, idú aj muži, aj ženy, vlastne všetci z tej väznice na pojednávanie. S nikým sa nesmieš rozprávať, sedíte ob-jeden prázdne sedadlo, ďalší, nemôžeš sedieť pri okne, všetky okná sú zatiahnuté, aby si nevidel von. Toto je napríklad tiež trest, že ty nevidíš von. Pred väzenským oknom máš televízor, to je také sklo, drôtené, to sme volali televízor. Cez ten televízor si nevidel ani oblohu. Bol si rád, keď si uvidel kúsok oblohy. Ďakoval si Bohu, stál si pri tom okne, mal si vykrútený krk a nazeral si, ako tam idú obláčiky. Čiže, keď sme išli na pojednávanie, keď išla tá eskorta, tak sme boli takí vďační, že sme videli ako listy sa zapaľujú do červena, do oranžova, že je jeseň. A keď si prišiel domov späť na celu, tak si len o tom rozprával, čo si mal možnosť cestou zazrieť, keď sa ti niekde nejaký kúsok toho závesu odhalil. Takže to boli také zážitky, no prišli sme do Rimavskej Soboty, Bola tam aj moja mama, keď som odchádzala z domu, otec bol chorý.“
Kontakt na JUDr. Čarnogurského
„Ja som doktora Čarnogurského predtým nepoznala. V podstate situácia u nás doma bola taká, že aj kňazi, aj známi, aj tí všetci veriaci boli rozdelení na dva tábory. Jedni boli takí, ktorí, keď mama išla hore kopcom do kostola, tak na mamku pľuli, lebo som im zviedla farára a pašovala som zlato, z Maďarska do Poľska som pašovala zlaté kalichy. To prišli na dedinu do krčmy nejakí muži, ktorí to hovorili, a potom sa to roznieslo po dedine. Takže vlastne chceli by mať to bohatstvo, čo teda mám ja. Doteraz som hovorila, akí sme boli v podstate chudobní, ako ten náš dom vyzeral roky rokúce. Celá dedina vedela, že nie sme bohatí, ale je zaujímavé ako ľahko ľudia uveria, najmä muži, ktorí si vypijú pohár dva nejakého piva s borovičkou. Vlastne celá dedina vedela, že som pašovala zlaté kalichy z Maďarska do Poľska a že som zviedla kňaza a že ma s ním kdesi videli. V nejakom lese, na nejakej ceste, pritom som s ním nikdy nikde nebola. Ešte aj keď som išla na faru, poznajúc pomery dediny, vždy som si brala od susedov takého sedemnásťročného Paľka, vždy somho poprosila, že potrebujem ísť na faru, aby išiel so mnou? Takže ja som aj na tú faru chodievala s Paľkom. Vedela som, že si nemôžem dovoliť žiadne reči navyše. Tak toto sa hovoril, pre tú mamu chuderu, okrem toho, že mala na krku chorého oca, dcéru v base, tak ešte takto jej dedina bola oporou, že ju opľuli. Potom zasa tí, ktorí na ňu nepľuli, tak jej vyhýbali. Lebo sa báli, že keď s ňou prídu do kontaktu, tak ŠTB ich začne kontaktovať. To som všetko chápala. Len už keď som prišla z basy, dosť ťažko mi padlo, že nikto z tých veriacich a vedúcich, ktorí boli podkutí, ktorí boli múdri, neposlal hocijakého nenápadného človeka za mojou mamou, aby jej vysvetlil, čo má robiť. Lebo ona v tých svojich starostiach absolútne nevedela, čo má robiť. Chúďa, veď my sme mali doma kopec rozklepanej literatúry, cyklostylovaných kníh, veď všetko sa len takto množilo. Ona, chúďa, to pobalila do igelitov, za noci kopala jamy v záhrade. Zakopávala to, potom po záhrade posýpala paprikou štipľavou, korením, keď prídu policajné psy, aby to nevyňuchali. Toto všetko tá žena absolvovala, chorá žena, už vtedy bola chorá. Do toho sa starala o chorého otca a takéto problémy. Až jeden z kamarátov, s ktorými som sa stretávala, ten teda mal odvahu a prišiel k nám, porozprával sa s ňou a potom išiel za terajším biskupom Ferkom Rábekom, ktorý bol vtedy kaplánom na hrade v Nitre. A Ferko Rábek sprostredkoval kontakt s Jánom Čarnogurským.“
Pojednávania, "povolenie k modleniu"
„No a potom sa doktorovi Čarnogurskému podarilo nás dostať z väzby. No prokurátor sa odvolal a bolo pojednávanie na kraji. To už pojednával Krajský súd v Banskej Bystrici a tam sudca rozhodol, že to nebol trestný čin, ale prečin. Prekvalifikoval to a tým pádom my sme už spadali do Nitry a tam sme mali ísť na priestupkové konanie. Lenže to, čo mi ten prokurátor sľúbil, že na zničí, on sa odvolal a ja som po tom krajskom súde musela ísť na Najvyšší súd. Jednoducho bola som trikrát na krajskom súde, dvakrát na Najvyššom súde a skončilo to tak, že vlastne Najvyšší súd prikázal krajskému súdu, že nás musia odsúdiť. Na Krajskom súde v Banskej Bystrici mal pojednávanie doktor Samuel, ktorý to vlastne prekvalifikoval na priestupok a ktorý urobil to, že zmenil dokonca senát. On bol predseda a jednu členku senátu zmenil, pretože vedel, že by nehlasovala za oslobodenie. Takže ju jednoducho vymenil za iného sudcu, ktorý zasa rozhodol tak, ako on chcel. Takto sme sa dostali na slobodu, z väzby v novembri tisícdeväťstoosemdesiat. Prišla som domov, išla som do práce a tam si ma asi po týždni alebo po dvoch zavolala riaditeľka a povedala mi, nehnevajte sa, ja som bola vychovaná v Trnave saleziánmi, ale viete, môj muž po šesťdesiatom ôsmom prišiel o miesto a ja som teraz živiteľ rodiny, on robí nejaké nekvalifikované miesto a ja si nemôžem dovoliť, aby ma vyhodili. Prosím vás, odíďte odtiaľto. A ja hovorím, pani riaditeľka, ja si to veľmi vážim, že mi to takto hovoríte, ale ja neodídem. Ja sa budem s vami súdiť, nie s vami, ako s vašou osobou, ja proti vám nič nemám aj to tak berte, že nesúdim sa s vami, ale súdim sa s touto firmou. Ja dobrovoľne neodídem. Takže okrem trestných pojednávaní mi začali bežať aj pracovno-právne. Lenže doktor Čarnogurský medzitým už prišiel o miesto, ako advokáta ho prepustili, robil podnikového právnika, myslím v domácich potrebách a tým pádom ja som nemala právneho zástupcu. Začala som sa zastupovať akože sama, ale na všetky pojednávania chodil doktor so mnou a boli sme, že mi povedal všetko ako mám robiť. Napísal dohodnutí tak - jasné mi veci a keď nebudem vedieť čo ďalej, tak vždy mám právo žiadať o prerušenie pojednávania. Čiže, keď som nevedela kam z konopí, požiadala som o prerušenie pojednávania, vyšli sme na chodbu, tam sme sa s doktorom poradili a pojednávanie pokračovalo ďalej. Takto som absolvovala aj Najvyšší súd. Na Najvyššom súde rozhodoval sudca, ktorý v päťdesiatych rokoch si urobil za rok aj maturitu aj vysokú školu. On nevedel ani rozprávať po slovensky. On rozprával takým rýdzim trnavským nárečím, no ale tie perly, čo on vypúšťal, to skutočne stálo za to. Napríklad, medzi iným povedal, že keď som sa chcela s tými ľuďmi tam pomodliť večer alebo pred jedlom, tak som si mala ísť vypýtať povolenie od miestneho cirkevného tajomníka. Tam žiadne také neplatilo, že tu je nejaká ústava prijatá, ktorá zaručuje náboženskú slobodu, že tento štát podpísal v Helsinkách nejakú dohodu, to nič, on nebral do úvahy takéto. Ešte ja som sa mohla modliť, ale už keď sme sa dvaja modlili, tak už sme si mali ísť pýtať povolenie od cirkevného tajomníka. Toto všetko som sa tam dozvedela, no a nakoniec ma na krajskom súde odsúdili, všetko to začalo v roku osemdesiat a až v osemdesiatom treťom som si išla odsedieť zvyšok trestu.“
§178 - Marenie dozoru nad cirkvami a cirkevnými spoločenstvami
„Možno k tomu môjmu prípadu je zaujímavé to, že ten paragraf stosedemdesiatdeväť, marenie dozoru nad cirkvami a cirkevnými spoločenstvami v podstate v osemdesiatych rokoch nebol zaň súdený žiaden laik. Bol pre kňazov a rehoľné sestry. Zvyčajne, za čo súdili veriacich ľudí, to bolo pašovanie alebo porušenie nejakých colných predpisov - tým, že sa pašovala literatúra cez hranice. Tomáš Konc a vôbec tá partia chlapcov, ktorí pašovali knihy z Poľska na Slovensko. Oni mali problém lebo porušili devízové predpisy a to bol trestný čin a to nie je politický čin, ale pašovali ste tovar. Po revolúcii, mali s týmto problém a nechceli im to uznať, rehabilitovať ich, lebo je to porušenie devízových a colných predpisov a to nebol žiaden politický paragraf. V tom čase, keď nás súdili boli súdy, Gondová, Novajovský potom, on bol ale rehoľník. Viem, že som už bola prepustená, teda som bola medzi väzbou, keď mal pojednávanie salezián Maťo Rompf v Justičnom paláci. On sa staral o malých cigánikov. Z Prievozu chodili cigánske deti k nemu na byt, učil ich a staral sa o nich. Takýchto ľudí, ale civilný človek, ktorý nebol ani kňaz, ani rehoľník paragraf stosedemdesiatdeväť v osemdesiatych rokoch som jedna jediná. Za tento paragraf, keď súdili civilných ľudí, tak to bolo po šesťdesiatom ôsmom. Keď v sedemdesiatych rokoch na východnom Slovensku gréckokatolíci rozostavali kostoly a začali zbierať peniaze. Do stavby kostola tam boli zasvätení - bežní ľudia. V tých sedemdesiatych rokoch ich súdili za paragraf 178, hoci štátne orgány sa najskôr snažili, kvalifikovať ich činnosť ako ekonomickú trestnú činnosť, boli vymakaní títo eštebáci, lebo aj na nás chceli najskôr našiť toho dvadsiateho prvého augusta.. Až potom, keď dvadsiaty prvý august vypadol, tak až potom nám dali marenie dozoru nad cirkvami a cirkevnými spoločenstvami. Ja konkrétne som ten pobyt zorganizovala. Za to, že som zorganizovala pobyt, kde sa stretli veriaci ľudia, som si to vlastne odsedela.“
1989
„Ja som to brala tak - nechcelo sa mi ani veriť, že by to fakt malo padnúť. Ale keď sa to už ozaj stalo, tak som si jedno uvedomila, keď sme sedávali v Tatra Regene a stretávali sa tam na výboroch, doktor Čarnogurský bol predseda revíznej komisie a on vždy tým chlapom rozprával, viete, ale musíme byť pripravení na to, že tento režim raz padne. A ja som v susednej miestnosti, v kancelárii sedela a robila som si svoju robotu a vtedy som si tak hovorila, no, chlapci sa hrajú na vojakov. Keď sa to ozaj stalo, tak som si vravela, prišlo na tie slová Jana, ktorý hovoril, že to padne a my nebudeme na to pripravení. My nebudeme mať ľudí, ktorí by nastúpili do vlády, ktorí by nastúpili do funkcií, ktorí by vedeli vládnuť. A toto som si v tom osemdesiatom deviatom veľmi uvedomovala, bolo veľa zmätku a neboli sme pripravení. Lebo my sme boli pripravení ustupovať. Dodnes tí ľudia, ktorí trpeli, ktorí boli utláčaní, sú vždy úslužní, slušní a tí, ktorí v čase totality, si vedeli všetko vyboxovať či už miesto alebo pozíciu, boxujú ďalej. A tak ako klamali a podvádzali vtedy a kradli, tak klamú a podvádzajú a kradnú aj teraz. Toto som si uvedomila najviac na osemdesiatom deviatom... že nastáva veľký zmätok. Tí, ktorí vedia boxovať, tí vedia robiť aj intrigy a tí vedia ľudí aj odpisovať. Zas na druhej strane je pravda taká, že aj keď sledujeme demokracie, vôbec to nie je o tom, že by spravodlivý vládol, že by dobrý človek, charakterný sa dostal do čela. Vždy je to o tom, ako robíš kompromisy, ako ustupuješ od svojich postojov. A keď ty neustúpiš, tak kvázi to politbyro ťa zlikviduje, zničí a odpíše, a odstavia ťa. Nemáš šancu. Toto je moje poznanie. Po revolúcii som sa stala riaditeľkou Únie nevidiacich. A fakt som život dávala za to, obetovala sa, ja, od toho deväťdesiateho do deväťdesiateho tretieho sme im budovy pozháňali, materiálno-technické zabezpečenie , proste veľmi veľa sme robili. Keď som odtiaľ odišla na materskú, nechala som na konte niekoľko miliónov plus tie všetky zariadenia. Prešiel rok, nastúpil tam riaditeľ, všetko vytuneloval, o všetko ich dostal. Rekreačné zariadenie, prišli o to, vlastne vtedy som si uvedomila, čo mi zostalo. Zostali mi kontakty s konkrétnymi nevidiacimi, s tými ľuďmi, ktorým som pomáhala, ľudsky ako človek. To mám dodnes. Dodnes si voláme, dodnes sa navzájom navštevujeme, dodnes si pomáhame. Ale všetok ten majetok a to politikum, čo bolo okolo toho, to je všetko úplne mimo, to sa všetko mení vždy s novou vládou. Neoplatí sa investovať do takýchto svetských vecí, oplatí sa investovať do človeka ako takého. Do vzťahov ľudských, medziľudských a do dobra, aby človek si každý deň mohol spokojne ľahnúť a povedať si, áno, mám niečo zase za sebou. Takže takto som ten osemdesiaty deviaty prežívala. A zasa, keď to vidím spätne ten život, keď sa ma spýtajú, čo všetko si prežila, lebo ešte okrem tohto všetkého, následne som dostala rakovinu. S dvomi malými deťmi, spústa ďalších vecí, ktoré v mojom živote mnou potriasli, ale vlastne spätne, keď teraz na to pozerám, tak vidím, že vždy ma Pán Boh posunul do ďalšieho levelu. A neľutujem ani sekundu, ani minútu, ani jednu bolesť, nič.“
Spracovala: Mgr. Alexandra Grúňová, Referát Oral history, 6/2017.