Don Ernest Macák (1920)

Foto: Don Ernest Macák

Životopis

„Toto nás nesmie zlomiť, musíme ostať silní, modliť sa a ísť ďalej!“

Príbeh pamätníka

Don Ernest Macák sa narodil 7. januára 1920 v obci Vištuk ako prvý z piatich detí roľníckych rodičov. Základnú školu navštevoval v rodisku a neskôr študoval na štátnom Gymnáziu Jána Hollého v Trnave, odkiaľ v roku 1932 prestúpil na saleziánske gymnázium v Šaštíne. Po skončení piatej triedy vstúpil do noviciátu rehole Saleziánov don Bosca v Hronskom Beňadiku. Gymnaziálne a filozofické štúdiá dokončil v Moravskej Ostrave v rokoch 1936 – 1939 a počas ďalších troch rokov vykonával pedagogickú prax v saleziánskych ústavoch v Hronskom Beňadiku, Šaštíne a Trnave. Štúdium teológie začal v talianskom Turíne, no na tamojšej Teologickej fakulte Pápežskej saleziánskej univerzity mohol absolvovať iba dva semestre, nakoľko sa tam pre vojnové udalosti v jeseni 1943 už nemohol vrátiť. Teológiu dokončil na Slovensku a 29. júna 1946 ho biskup Dr. Michal Buzalka vysvätil za kňaza. Na jeseň toho istého roku nastúpil na Filozofickú fakultu Slovenskej univerzity v Bratislave, pričom vykonával aj kňazskú a pedagogickú činnosť medzi mladými v Bratislave, v Hodoch pri Galante a v Šaštíne. Práve tu ho v apríli roku 1950 zastihla tzv. barbarská noc. Najprv bol internovaný priamo v Šaštíne, no po desiatich dňoch ho s ostatnými spolubratmi deportovali do koncentračného kláštora v Podolínci. Tu začal organizovať útek, ktorý sa mu po niekoľkých mesiacoch napokon vydaril. Bol na neho vydaný zatykač, preto sa musel ukrývať. Napriek tomu tajne, no predsa intenzívne pracoval medzi mladými saleziánmi. Pri organizovaní jedného z posledných útekov mladých spolubratov za hranice ho v septembri 1952 v českom Přerove zatkla ŠtB. Po krutom týraní v komunistickej väznici sa rozhodol hrať blázna. Prešiel väzením v Bratislave a na Pankráci. Po pobytoch na psychiatrii a elektrických šokoch ho napokon prepustili domov a štrnásť rokov naďalej „hral blázna“. Keďže nedostal štátny súhlas na vykonávanie kňazskej služby, zamestnal sa ako roľník v rodnom Vištuku. Až keď mu v roku 1968 povolili vycestovať do Talianska, mohol opäť začať žiť normálnym životom. V Ríme od roku 1968 – 1976 okrem iného pôsobil aj literárne a intenzívne spolupracoval na mládežníckom vysielaní Vatikánskeho rozhlasu, v ktorom mal vyše 600 vystúpení. Až do roku 1985 pracoval ako riaditeľ saleziánskej komunity Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda. Následne vyučoval na Slovensko-talianskom gymnáziu v Ríme. O dva roky neskôr ho vymenovali za direktora saleziánskej komunity vo švajčiarskom Bazileji. Na Slovensko sa vrátil v roku 1990 a jeho poslaním sa stalo viesť saleziánsky dom a Gymnázium Jána Bosca v Šaštíne. V roku 1993 sa stal provinciálnom Saleziánov don Bosca na Slovensku. Po šiestich rokoch sa vrátil do milovaného Šaštína a v súčasnosti je na „odpočinku“ ako duchovný otec u Sestier sv. Kríža v Cerovej. V roku 2005 mu hlavný predstavený don Pascual Chávez počas svojej návštevy Slovenska verejne prejavil poctu a uznanie na veľkom stretnutí saleziánskej rodiny v Bratislave. Popri svojich rehoľných a pedagogických záväzkoch sa don Macák tiež venoval bohatej literárnej a publikačnej činnosti. V zahraničí a po páde totality aj na Slovensku publikoval niekoľko kníh: Malý generál/Malá superstar (Michal Magone), Muž s ranami (Páter Pio), V bunkri hladu (Maximilián Kolbe), Lurdy – maják atómového veku, Naša Sedembolestná Matka. Don Macák je tiež spoluautorom významného katechetického diela Dejiny spásy.

Druhá svetová vojna - bombardovanie v Turíne

Druhá svetová vojna - bombardovanie v Turíne (formát Flash Video)

„Pri tom bombardovaní spadla päťkilová bomba na susedný dom. Prenikla až do tretieho poschodia, tam vybuchla a dole až prevalila letecký úkryt. Polovička toho úkrytu spadla na tých ľudí. My sme boli v našom úkryte, tam sa miestami hore tá klenba takto prehybovala, omietka nám padala za krk a tak ďalej, sme sa tam krčili. Kto nestratil ducha, to bol bývalý inšpektor don Válado v Juhoslávii a teraz učil na univerzite v Turíne teológiu a don Taliga, Slovák, ktorý bol riaditeľ tej univerzitnej bibliotéky. Tí vybehli každú chvíľu hore a keď voľačo buchlo, on zakričal: ,Nebojte sa, nebojte sa, ešte sme živí,‘ tak hlasno kričali, potešovali nás a tak ďalej. Keď sa skončilo bombardovanie, tak čo, budova bola dvojposchodová a všetky klenby popadané. Tam to tam bola naša spálňa, to tam všetko ležalo na našich posteliach, tie tehly aj všetko. Všetky okná boli na prach rozondené, všetky rámy a dvere boli na cimpr-campr rozváľané. Nikomu sa nechcelo spať, tak sme išli do mesta. Tam bolo ešte v tom bombardovaní pustených asi päťdesiattisíc zápalných bômb, takých päťkilových. Tá bomba prerazila civilnú škridlicu, prenikla na povalu, tam vybuchla a tam všetko zapálila. Tak tu sa Turín podobal takej žeravej tejto...“

Ťažká cesta z Talianska domov

Ťažká cesta z Talianska domov (formát Flash Video)

„Raz denne cez vojnu išiel vlak z Bratislavy do Viedne a ten istý sa navečer vrátil. Tak som na ten na vláčik nasadol a prišiel som do Marcheggu. Marchegg, to je pohraničná stanica z Rakúska a Devínska Nová Ves je zo strany slovenskej. Tak prišli sme do Marcheggu a mne kamaráti, čo boli so mnou teológovia, každý napísal list. Lebo listy vtedy prichádzali aj s dvoj, trojmesačným meškaním, všetky prechádzali cez cenzúru. Tajne ich otvárali a čítali. Tak ja som niesol asi šesť alebo osem listov a mal som ich v zimníku takto položené, reku tam nebudú chodiť, pôjdu do kufra. Prišli, pozerali a už všetko si pozreli a odobrali sa preč. Ten jeden sa naraz asi z piatich krokov vrátil a ako naisto išiel odtiaľto a vytiahol odtiaľ listy. Zavolal toho druhého, ten už išiel preč. Hovorí, že ,Es kann auch spionaz sein,‘ že to môže byť aj špionáž. Hneď ma zobrali, aby som išiel s nimi do Marcheggu do kancelárie. Tak som tam išiel a tam odo mňa žiadali (listy). Ja som povedal, že to kamaráti píšu, spolužiaci Slováci. Že dobre, že poďme sem ku kachliam, vyhodíme tie listy do kachieľ a vy ich podpálite. Ja som tie listy chcel zachrániť a som hovoril, že to sú listy kamarátov, a tak ďalej. Tak oni sa nahnevali a povedali: ,Tak choďte tam, vyložte všetko z kufra.‘ Všetko to prezreli a medzitým vlak odišiel, oni odišli na obed a ja som ostal s tým kufrom tam.“

Kopanie zákopov v Beňadiku

Kopanie zákopov v Beňadiku (formát Flash Video)

„Beňadik je, pravda z jednej strany hory, tuto je údolie a tuto sú z druhej strany hory. Tieto hory za Hronom mali partizáni a takto nastali boje medzi Nemcami a partizánmi a my sme na to doplácali. Prvá vec, čo Nemci žiadali od nás, aby sme začali kopať zákopy. Bola tam železničná stanica, lúka a tak ďalej, tak z tejto strany tej železničnej stanice, čiže od hôr, mali sme kopať zákopy. Tak všetci chlapi od osemnásť rokov museli sme tam prísť, oni tam vymerali, kde sa bude kopať a rozdelili nás. Asi polhodinu sme tak kopali, ale za Hronom už v tých horách, tam boli partizáni a za Hronom tam bol voľakedy mlyn, tak v tom mlyne oni mali oni guľometné hniezdo. Keď už sme boli rozostavení a začali sme robiť, naraz sa ozval pukot ťažkých guľometov a asi dvadsať metrov nad našimi hlavami strieľali. My sme sa hodili na zem, oni znížili guľomety, takže strieľali asi dva metre nad zemou a my sme sa medzitým štvornožky škriabali cez koľajnice. Až keď sme boli z druhej strany stanice chránení budovou, sme začali utekať domov, tak sme nič nevykopali.“

Mínometné útoky partizánov

Mínometné útoky partizánov (formát Flash Video)

„Partizáni mali mínomety a začali ostreľovať. Vedeli, že hneď vedľa ústavu, asi tridsať metrov, bola škola, jednotriedka. Tak tam sa usadilo natrvalo tridsať Nemcov. Tridsať Nemcov, jedna jednotka ako výsun tých Nemcov a Beňadičania, niektorí komunisti donášali správy pre partizánov. Tak oni vedeli, že sú tam tí Nemci a chceli ich s tým mínometom ostreľovať. Lenže tá škola bola príliš blízko tej veľkej budovy. Tam bola sýpka päťposchodová, tak keď dali troška vyššie, išlo to do humien, keď dali trocha nižšie, my sme dostávali zásahy. Tri razy denne tí partizáni takto mínometmi ostreľovali. Ráno okolo pol piatej, ešte sme ležali na posteliach, to už míny fičali nad našou hlavou, už strieľali. Okolo desiatej, pol jedenástej druhý raz a okolo piatej poobede tretí raz. Tak sme dostávali mínomety. My sme mali študovňu z tej pohronskej strany a sme sa báli, aby tá mína nestrelila dnu, tak sme vrecami piesku založili okná až do vrchu. Aj kňazi, čo tam bývali, všade si vrecia s pieskom dali a všetko sa akosi zadebnilo.“

Oratórium ako úkryt pred vojnou

Oratórium ako úkryt pred vojnou (formát Flash Video)

„Raz, keď sme sa vrátili, vedľa rebríka, na ktorom som ja pracoval bola jama po míne. Celkom vedľa rebríka... Zbledol som, ale streľba už ustala, tak som sa voľky-nevoľky vydriapal zasa a sme tam robili. Ale čo sa nestalo? Beňadičania sa začali skrývať v divadle a v oratóriu, to celé rodiny tam bývali, aj deti. Raz poobede okolo piatej deti sa hrali na dvore a čo sa stalo? Jedna mína prefičala a ktovie, kde spadla. Nahnali ich rýchlo dovnútra, asi za dve minúty naraz spadla mína presne na to miesto, kde bol ten hlúčik tých detí. Keby bola padla skôr, desať detí tam isto zabije.“

Vojenský vynález Kaťuša

Vojenský vynález Kaťuša (formát Flash Video)

„Teraz načo bola tá kaťuša? Tak prišla tá kaťuša a postavili ju na ceste, akurát my z okna farského úradu sme to videli. Prišla tam vyhnať Nemcov z tých troch domov. Vedeli, že tam je nemecké hniezdo. Tak tam sme videli prvý raz kaťušu, ako sa z toho strieľa. Kaťuša, to bolo nákladné auto a namiesto toho priestoru tam boli pripravené akoby také široké šíny. A bol taký chodníček z vrchu a taký chodníček zdola, kde sa kládli náboje. Tie náboje boli asi také dlhé a tam ich položili, pripevnili a auto silno zhamovali, aby sa nepohlo, a teraz vypočítali asi ako je to ďaleko. Potom ten odpaľovač vošiel do auta do kabíny, tam mal tam odpaľovač a odpálil jednu túto. Najprv vyletel plameň zo zozadu asi poldruha metra dlhý, potom prišiel výbuch, patrón vyletel a oblúkom letel. Potom zapálil ten, čo bol odspodku pripevnený, a naraz mohli vystreliť až štyri rakety. Potom nabili znovu štyri a tak strieľali. Tak tak sme videli tento nový vojenský vynález, ktorý myslím, že Nemci ešte nemali.“

Nástup vlády Komunistickej strany

Nástup vlády Komunistickej strany (formát Flash Video)

„Tak po primíciách som sa dostal na Miletičovu a to nastali pomery napätia protináboženského zo strany komunistickej strany, a aj napätia politického medzi Demokratickou stranou a medzi Komunistickou stranou. Tieto napätia sa pomaly zostrovali, až to potom vybuchlo v nútený prevrat, kde Komunistická strana vo februári prinútila prezidenta Beneša, aby sa vzdal vlády prezidenta, a aby ešte predtým podpísal vedenie vlády komunistickému ministerskému predsedovi Gottwaldovi aj ostatným ministerstvám. Takže tie najdôležitejšie ministerstvá boli Ministerstvo vnútra, Ministerstvo zahraničia, Ministerstvo školstva a tak ďalej. Také ideologické, tie všetky dostala strana a dostala súčasne väčšinu všetkých ministerstiev, takže sa stala prakticky v tomto predsedníčkou, nie predsedníčkou, ale vládkyňou.“

Obsadenie šaštínskeho kláštora

Obsadenie šaštínskeho kláštora (formát Flash Video)

„Už posledný rok (1949) sa hovorilo medzi saleziánmi, že nás chceli získať pre politiku komunistickej strany, ale my sme si hájili samostatnosť, pretože sme videli, že by sme na to doplatili. Komunistom sme zavadzali, pretože sme mali mnoho mládeže v ústavoch a mali sme na ňu vplyv, tak nás vyhlásili, medziiným, za nepriateľov číslo jedna Komunistickej strany. Po prevrate, keď sa to vo februári zmenilo, sme čakali, že na to môžeme aj doplácať.
Večer toho dňa o šiestej hodine, viem, že don Babulík stál tuto pred kostolom a jedna pani zo Šaštína prišla a povedala: ,Nebojte sa tých vojakov, nič sa vám nemôže stať. To sa všetko deje v rámci manévrov v tomto kraji. Tí vojaci ostali strážiť v lesíku, aby boli pripravení, keď príde vzbura ľudí, aby mohli zasiahnuť.‘ Vzbura ľudí neprišla. Keď sme mali večerné slovko, don Babulík nám hovoril, aby sme sa ešte pomodlili jeden desiatok za ochranu Božiu, my sme mali zvyk ten rok každý večer po večeri ísť na návštevu do baziliky, a kolenačky sme chodili okolo oltára a modlievali sme sa. To tak robievali vtedy pútnici, aj my sme sa tak modlievali. Ja som išiel spať, ale hore na druhom poschodí spali klerici a spali s nimi aj asistenti. Don Tuna, čo nedávno umrel a druhý, neviem, ktorý to bol, tak tí si neľahli spať, ale otvorili okno na spálni a keď bolo zhasnuté, tak pozorovali záhradu. Tak videli, ako cez ten múr prechádzali žandári. Mali baterky, sem-tam si posvietili, takže ich bolo jasne vidno. Don Tuna prišiel, zabúchal mi na dvere, ja som otvoril a hovorí, že už sme obkolesení. Reku ako? ,No my pozorujeme, už sme obkolesení.‘ No, ja som mal veľmi zlý pocit, ale som si ešte ľahol, reku, čo budem robiť? To bolo okolo jedenástej alebo pol dvanástej. Vrátil sa ku mne o dvanástej a povedal: ,Už sú tu.‘ Ja sa pýtam: ,Kde?‘ On mi od odpovedal, že búchajú na bránu a kričia, aby sme im v mene zákona otvorili. Reku, pán direktor im otvorí? Hovorí, že si myslí, že im otvorí. Čo má robiť, keď hovoria, že prišli robiť prehliadku? Medzitým oni mali železné tyče, odvážili takto dvere, tá brána spadla do predsiene a tade sa vrhlo asi štyridsať žandárov dnu do ústavu, a hneď ho obsadili, kde sa chodby križujú. Obsadili veže a začala naša okupácia tuná, barbarská noc.“

Režim v sústreďovacom kláštore

Režim v sústreďovacom kláštore (formát Flash Video)

„Potom nás zavolali asi o ôsmej alebo o deviatej večer do tej kláštornej jedálne po dvadsiatich, po tridsiatich. Tam nám dali šálku čiernej kávy a krajec chleba, aby sme zjedli a potom nás dali do izby a znovu nás zamkli. Boli sme celú noc zamknutí. Keď si chcel ísť na záchod, musel si poklopať, žandári boli rozostavaní po chodbách, strážili. Ten ťa odviedol na záchod ako vo väzení, a potom ťa priviedol naspäť. Takto sme strávili noc. Keď sme sa ráno zobudili, asi o šiestej nás pustili do kostola. Tam je dosť priestranný kostol a keď sme prišli do kostola, tam sme zbadali, že je plný kostol rehoľníkov a že už len my sme chýbali. Tak všetci rehoľníci, ktorí tam boli, mali dovolené ráno sa zúčastniť jednej svätej omši, ktorú celebroval jeden páter redemptorista, ale keď sme my prišli, už sa spievali piesne na chóre. Myslím, že tam to boli títo verbisti z Nitry, iba sväté prijímanie dali a potom sme išli po skupinách na raňajky. Tie raňajky trvali až do pol jedenástej, po dvadsať. Si predstav, že tristo ľudí, lež sa po dvadsať zondilo a keď sa skončili raňajky, tí čo dostali prví raňajky, už začínali obed. O pol dvanástej sa začal obed a skončil sa o pol tretej. Potom sa začala o štyroch večera a tak ďalej.“

Útek z Podolínca – júl 1950

Útek z Podolínca – júl 1950 (formát Flash Video)

„Tak to aj bolo začiatkom júla, asi o pol dvanástej, už sme sa toho chceli aj vzdať, že nikdy nebol ten vzduch celkom čistý, až naraz to bolo. Ja som skočil k múru, vyškriabal som sa, v tom múre boli polovičky tehál vypadnuté, tak tam som sa s nohami aj s rukami (zachytil). Na tom múre boli už drôty, asi v takejto výške, tie som prekročil, z druhej strany som sa spustil a tam čo? Tam bol domček od tej hradby zondený, dvere otvorené. Bol tam aj hnojček a v tých dverách stála žena, ale obrátená do maštale a nezbadala, že ja som sa spustil z múru. Reku, je komunistka, alebo nie je komunistka? Tak som čakal, že ona odíde, ale ona neodchádzala. Ale okolo múra z druhej strany niekedy prechádzal žandár, hovorím si, že keď ma tu nájde, som hotový. Tak som riskoval a išiel som za ňou a keď som bol dva metre od nej, som ju pozdravil: ,Pochválen Pán Ježiš Kristus!‘ a ona sa otočila a povedala: ,Naveky, amen.‘ No reku, ty nie si komunistka. Takto som jej povedal: ,Teta, pozrite, ja som teraz prešiel z tábora a idem nejaké veci vybaviť tu do Podolínca, potom sa druhým smerom vrátim. Ale nehovorte nikomu, že sa to stalo, lebo aj vás budú vyšetrovať. Ona hovorí, že Bože, uchovaj. Ja som vyšiel von a tam bola ulička, a hneď vedľa tiekol Poprad. Tak som tade išiel a na veži boli dvaja bohoslovci, ktorí sledovali ten môj útek a mali so sebou uterák. Keď by mi hrozilo nebezpečenstvo, mali ten uterák takto rozostrieť, to bol pre mňa znak, že ,Utekaj a zachráň sa, ak môžeš!‘ Tak som sa každých sto, dvesto metrov obrátil a oni si tam pokojne sedeli, kukali a to tak, až som potom zahol do hlavnej ulice. Tam bola železnica, v Podolínci končila. Išiel som na stanicu, kúpil som si lístok do Popradu a neostal som v čakárni, ale išiel som von.“

Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov – Aktívna európska pamiatka.

logo Europe for Citizens
Vytlačiť