Dominik Kaľata (1925)

Foto: Dominik Kaľata

Životopis

„Všetko na väčšiu česť a slávu Božiu.“

Príbeh pamätníka

Dominik Kaľata sa narodil 19. mája 1925 v Novej Belej. Obec od roku 1920 patrila do Poľska, v rokov 1939 - 1945 bola pripojená k Slovensku. Mal šesť súrodencov. Prvé tri triedy školy navštevoval v Novej Belej, štvrtú v Novom Targu a ďalšie dva roky bol vo Varšave.
V roku 1939 ho rodičia poslali na gymnázium v Levoči. Atmosféra v škole bola veľmi dobrá, hlavne potom, čo biskupské gymnázium prevzali do správy jezuiti. Boli tam dobrí učitelia, ktorí mu boli príkladom nielen dobrého kresťanského života ale aj serióznej odbornosti. Ako 18-ročný vstúpil 31. júla 1943 do noviciátu v Ružomberku. Rok 1944 bol aj pre nich ťažký, mučivý. Budovu noviciátu zasiahli aj bomby. Nemecké gestapo prišlo 15. decembra 1944 do jezuitského noviciátu zatknúť Tomáša Munka. Tomáš a jeho otec František Munk boli zastrelení 21. apríla 1945 na pochode smrti z nemeckého tábora Sachsenhausen. V rokoch 1946 – 1947 bol na gymnáziu v Ružomberku. V tom čase sa ale dozvedel aj bolestné a smutné správy z rodnej obce Novej Belej „Tá banda Ogieň narobila veľa zla.“ Aj jeho brat Ján zomrel tragickou smrťou v apríli 1946, umučili ho.
Roku 1947 odišiel na štúdiá do Děčína. Tam zažil Barbarskú noc z 13. na 14. apríla 1950. Na jeseň 1950 narukoval do Komárna na základný výcvik k ženistom. Tri a pol roka slúžil ako vojak pomocných technických práporoch (PTP). Počas týchto rokov tajne dokončil teologické štúdiá a 12. augusta 1951 ho biskup Pavol Hnilica tajne vysvätil za kňaza. Za biskupa ho tajne vysvätil Ján Chryzostom Korec 9. septembra 1955. V januári 1960 bol zatknutý a odsúdený na 4 roky väzenia. V máji 1960 v rámci všeobecnej amnestie mu zvyšok trestu odpustili. V Košiciach si urobil priemyslovku s maturitou. Ďalej pokračoval aj v tajnej pastorácii. 18. mája 1961 tajne vysvätil za biskupa jezuitu Petra Dubovského. V roku 1963 ho znova zatkli a odsúdili na štyri roky väzenia, ale trest mal zvýšený aj o amnestované roky z predchádzajúceho rozsudku. Na slobodu sa dostal na amnestiu v máji 1968. Nedostal ale štátny súhlas na vykonávanie duchovnej činnosti a pracoval ako robotník v zlievarni.
Predstavení navrhli, aby odišiel do zahraničia a pomáhal Slovákom, ktorí emigrovali po roku 1968. Preto 9. marca 1969 vycestoval do Rakúska, išiel do Innsbrucku, kde študoval fundamentálnu teológiu a roku 1974 získal doktorát teológie. Od r. 1976 sa stal pomocným biskupom v arcidiecéze Freiburg. V roku 1980 nemecká biskupská konferencia ho poverila úlohou delegáta pre slovenskú pastoráciu v celom Nemecku. Po páde komunizmu v roku 1990 sa dočasne vrátil znova na Slovensko. Keďže mal doktorát z teológie a praktické skúsenosti z pastorácie, tak v rokoch 1991 – 1992 prednášal teológiu v Kňazskom seminári biskupa Jána Vojtaššáka v Spišskom Podhradí a do roku 2005 na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity v Bratislave. Na Slovensko som sa vrátil definitívne v roku 2009.

Spomienky na detstvo

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Narodil som sa v Novej Belej, v obci pod Tatrami, na sever od Tatier neďaleko rieky Bialky, ktorá je dosť nebezpečná, občas sa vylieva. Moji rodičia sa menovali Alojz Kaľata a mama Anna Žemba. Mária bola jej stará mama. Anna Žemba sa vydala za otca po prvej svetovej vojne, keď sa vrátila z Ameriky a otec mal medzitým za sebou vojenskú službu, bol ranený, to mu ostalo až do smrti. Šrapnel mu roztrhal koleno a to mu vyliečili vo Viedni, on bol v rakúskej armáde. Tak to len teda ku rodičom. Narodil som sa v dvadsiatom piatom, ako dieťa bol som veľmi chorľavý. Mama mi to často spomínala, že ledva ma zachránili, lekári hovorili, že mám chudokrvnosť, to som nevedel čo to je, a že neprežijem, ak sa to nevylieči. Otec bol z toho veľmi zúfalý. Keď som mal už päť rokov, hovoril Hanka, hovoril mame, počúvaj sem, toho Dominika pošleme do hôr pásť kravy alebo vyrastie a bude z neho niečo, alebo zomrie, ale takto to ďalej nejde. No tak ma poslali pásť kravy a ja som za ďalších päť rokov, do roku tridsaťpäť, sa stal schopným chlapcom, športovcom, liezol som na skaly a na stromy. Plný života som bol. Ja som sa v horách vyliečil. To som bol asi ani nie chudokrvný, ale nedostatok dobrého čerstvého vzduchu alebo tak nejako. Dosť na tom, teda to prestalo. Do školy som chodil v Novej Belej od prvej do tretej triedy, štvrtú triedu som robil v Novom Targu a potom vo Varšave ďalšie dva roky, kam ma pozvala jedna spoločnosť.

Spomienky na birmovku v Novej Belej, ktorá po roku 1920 patrila do Poľska

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Našim kňazom bol Slovák, teda celou dušou, ako sa hovorí, Slovák ako repa. To bol pán farár František Móš. Pochádzal z Tribša, zo susednej obce. Neďaleko od nás je to. Smerom viacej ku Tatrám. Ten ma pokrstil, v dvadsiatom piatom roku. To pár dní, teda po narodení. Ten ma vyučoval náboženstvo a ten ma pripravoval aj na birmovku. Táto birmovka bola roku 1935, birmoval nás krakovský pomocný biskup Rospond. Jeho krstné meno už nepamätám. Rospond. To bol pomocný biskup pána Adama Sapihu, vtedajšieho arcibiskupa, po ňom potom prišiel Ján Pavol II. Pri tejto birmovke sa pamätám na takúto maličkú udalosť, keď to môžem povedať. Stáli sme okolo kostola v takom polkruhu a pán biskup išiel od jedného k druhému a každému dal nejakú otázku z náboženstva. A keď prišiel ku mne, pán farár ho sprevádzal, prišiel ku mne, pán farár Móš mu hovorí, toho sa môžete opýtať všetko, všetko vie. No pán biskup povedal, no počkaj, tak asi dáme mu poriadnu otázku, tak chlapče povedz mi, ako to bolo s tým prvým hriechom v raji? No ja som o tom nič nevedel. Nemohol som si na to spomenúť, to sme sa s tým nezaoberali pri príprave na birmovku. Tak pozeral na mňa, usmial sa a hovorí, nemusíš všetko vedieť. Ešte v živote môže z teba niečo byť. No tak teda ma povzbudil aj takýmto spôsobom.

Noviciát – spomienky na Tomáša Munka

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Tomáš Munk bol jeden z našich spolubratov, bol to konvertita zo židovstva, ale o tom sme sa zaoberali inokedy. Je dobré si naňho spomenúť, pretože bol vynikajúci jezuita. On to povolanie robil s celou dušou. On chcel pracovať teda aj na konverzii židov. On ovládal hebrejčinu, venoval sa okrem toho ale aj iným rečiam, hovoril perfektne nemecky, maďarsky. Oni žili niekde v Bratislave a učil sa maďarsky, chodil na gymnázium, kde sa učili aj maďarčinu a okrem toho sa učili aj francúzsky a tak ďalej. To sa veľmi hodilo, lebo my sme mali takzvané rekreácie, keď sme sa zhovárali, mimo doby silencia. Poobede vždycky sa prechádzali v záhrade a zhovárali. Slovensky sa zhovárali, teda bola dovolená slovenčina, jedine na sviatky a nedele. Vo všedné dni bola alebo latina, alebo francúzština, alebo nemčina. Predstavte si teda, ten rigorózny systém. Ale to bolo užitočné. A práve títo Paľo Horský a Tomáš Munk, boli už maturanti, a tí nám boli vzorom v tomto ohľade, a tak viedli, by som povedal, tento rozhovor. Boli v tomto vynikajúci a to nám veľmi pomáhalo... Ten noviciát som robil dva roky, do 31. júla 1945. Ale práve v 1944 roku, ešte sme neboli hotoví s noviciátom, vypuklo národné povstanie, teraz sa tam dohrnuli Nemci, teraz boli prestrelky, raz Nemci bombardovali Ružomberok, raz zase partizáni bombardovali, lebo Nemci sa tam nasťahovali, to boli veľmi nepekné a rušné časy. Skoro som na to životom doplatil, lebo páter magister Mikuš ma na začiatku druhého ročníka urobil takzvaným manduktorom, čiže vedúcim tejto skupiny novicov, a ja som mal za povinnosť oznámiť, keď sme boli pripravení na takzvanú konferenciu, tak som mal ísť za ním, zaklopať a povedať mu, páter magister, my už sme hotoví, nech sa páči, príďte ku nám a povedzte svoju prednášku. A keď som zbehol po schodoch, v tom momente, tresk, bomba padla a schodisko sa zosypalo. Tak keby som tam bol býval ešte takú nejakú minútu, chvíľku dlhšie, tak je po mne.

Od septembra 1950 - tri a pol roka v PTP

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

V Komárne nás pridelili ku ženistom, základný výcvik a o nejaký mesiac, pol druha mesiaca sme rukovali do Podbořan v Čechách, u Žatce, a tam sme stavali kasárne pre tankistov. My sme robili ako taká partia tesárska. Ja som sa hneď hlásil k tesárom a stolárom, pretože to mi bolo akosi prijateľnejšie z domu. Môj otec bol takisto remeselníkom. Potom z Podbořan nás previezli do Hajník pri Zvolene, Sliači a tam sme potom budovali kasárne vo Zvolene a okrem toho sme robili aj letisko, rozjazdové plochy, vtedy prechádzali na iný systém, predtým mali meseršmity a potom dostali migy, tak sa menuje ruské lietadlo, tie potrebovali dlhšiu rozjazdovú plochu. Ale ja som tam nepracoval, my sme stavali kasárne, dôstojnícke byty, ako tesári. A sme to robili perfektne. Do dneska si na to ľudia dobre spomínajú. Tam bývajú dôstojníci. A potom nás previezli do Banskej Bystrice, do Radvane. Poznáte Radvaň? Sme tam bývali, v Radvani, teda v kasárňach. A budovali sme Fončordu. Fončorda je taká modernejšia oblasť a tam boli dôstojnícke byty. A na tom sme pracovali. A keď som tam bol pred pár rokmi, to som sa zhováral s tými ľuďmi, hovoria, vy ste boli tiež jeden z tých, ktorí tam budovali? Jé, ste to perfektne urobili. Vôbec nepotrebujeme nejaké opravy. Tak aspoň poriadna práca nás pochváli. Tak my sme si ako tesári hovorili, svätý Jozef bol tesár, Pán Ježiš bol tesár v Nazarete, buďme aj my poriadnymi tesármi, tak sa aspoň trošku podobáme týmto našim vzorom. Tak vidíte tú motiváciu.

Vysviacka za tajného biskupa - 9. september 1955

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

To išlo cez Rím. Rím vyjednával s Prahou o usporiadaní tých cirkevných pomerov a Pavol Hnilica, ktorý bol už vtedy v Ríme, odišiel, tak hovoril, že na jeho miesto musí byť nejaký jeden biskup a dohodli teda, aj tí biskupi slovenskí, že to bude zase len jezuita. Prečo? Dôvod pre nich bol ten, že vraj, prosím vraj hovorím, pre tajnú políciu je to ťažšie odhaliť. Vždy jezuita jeden je biskup, že to je nenormálne, a taký mladý. To aj mne hovorili pri vyšetrovaní v Košiciach, čo, ako to, že ste biskupom? Čo takí usmrkanci už sú biskupmi? Dobre, ja som mal tridsať rokov, keď ma vysvätili. To sa nerobí normálne. No to sú takí štyridsaťpäť, päťdesiat roční, teda páni a tak. Ale to bol práve účel. Aby sme my mohli pôsobiť, teda vychovávať dorast, svätiť diakonov, svätiť kňazov a tak ďalej, pripravovať ich na kňazský život a tak ďalej. Aby sme to mohli robiť teda menej nápadne pred políciou, ktorá bola veľmi tvrdá na nás, áno. Oni boli za to, aby som bol ja. Ja som sa bránil dokiaľ sa dalo, navrhoval som profesora Krapku, ktorý tiež je u nás. To bratislavský profesor Emil Krapka. Predstavení odmietli, že majú iné plány s ním, že on sa má stať profesorom teológie. Ale že mňa navrhujú aj predstavení. No tak už keď ma predstavení navrhli, musím kapitulovať. To som potom súhlasil a teda vtedajší biskup, dnešný kardinál Korec, ma vysvätil. V Bratislave, v päťdesiatom piatom roku.

Rozhodnutie, aby biskup Kaľata pomáhal Slovákom, ktorí emigrovali po 1968

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Janko Korec, teda, terajší kardinál, tak on už bol vtedy biskupom, tak aj ja som bol už vtedy biskupom, ale oni mi radili teda, aby som vycestoval a pomáhal tým Slovákom, ktorí odchádzali do cudziny. Teraz chcem na to upozorniť. V šesťdesiatom ôsmom roku nastalo určité uvoľnenie, v dobe Dubčekovej, a tisíce Slovákov opúšťalo Slovensko. Nedá sa nič robiť, jednoducho tak to je skutočnosť. Do Nemecka vycestovalo okolo desaťtisíc krajanov, rodín, aj ďalej, študenti, ale aj samostatné rodiny a tak. Do Švajčiarska šesťtisíc, do Švédska tritisíc, nehovoriac, neviem presne teraz koľko do Francúzska, ale menej asi, a do Talianska. Do Ríma možno ešte. Aj čiastočne aj do Ameriky. Čiže vidíte, ohromné množstvo. A práve toto myslel kardinál Korec, že by jeden z nás biskupov mal odísť, vtedy sme boli traja, Korec, ja a biskup Peter Dubovský.

Biskup Kaľata – pomocný biskup vo Freiburgu, delegát pre slovenskú pastoráciu

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Tak hovorím teda, nuž keď biskupská konferencia bude súhlasiť, tak som ochotný to zobrať. A hovoril som aj s mojím šéfom, s arcibiskupom Schäufelem, a on hovoril, to sa dá tak, tak to nejako urobíme. Budeš robiť aj pre nás, aj pre nich. Veď si mladý ešte, ty to zvládneš. Nuž a tak som sa dal do toho, že som robil tak, by som povedal, bol som plne nasadený v diecéze freiburskej ako pomocný biskup, to on to zariadil, a potom hlavne po ňom jeho nástupca, tu mám jeho obraz, takže môžem vám ho predstaviť. Keď ho uvidíte. To je ten nástupca, menuje sa Oskar Saier, doktor Oskar Saier, arcibiskup freiburský, ktorý pôsobil v rokoch sedemdesiatosem až dvetisíctri, kedy zomrel. A po ňom potom nastúpil terajší Robert Zollitsch. A ja som bol poverený Nemeckou biskupskou konferenciou prevziať ten úrad takzvaného delegáta, v roku osemdesiatom. Predtým som to robil len výpomocne, v osemdesiatom roku som sa oficiálne stal tým delegátom pre slovenskú pastoráciu. Tak som sa dal do spojenia aj s našimi v Ríme, to už vtedy Nahálka, myslím, odovzdával, monsignorovi Hrušovskému, ktorý je tu niekde na Slovensku. Arcibiskup Hrušovský. Nuž a tá práca spočívala v tom, že sme museli zorganizovať oblasti, tak som musel mať misionárov, tak som mal jedného v Norimbergu, jedného som mal v Mainzi, v Koblenzi som mal pátra Georga, teda Juraja Sitkeya. Potom v Meinheime, tam bol Štefan Buran, tiež salezián. Potom bol na severe, teda pre Hamburg a tak ďalej, bol Jozef Strečanský, skvelý človek, teda tiež salezián. Tak ja musím povedať toto teda, že bez týchto pátrov saleziánov, by sa to nedalo robiť.

Biskup Kaľata ako 85-ročný v senioráte jezuitov v Ivanke pri Dunaji

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Pre nás svätodušné sviatky sú tak dôležité ako slávnosť zoslania Ducha Svätého. Každý deň v roku by sme si mali pripomínať, na to myslieť. A my zvlášť teda, spolubratia jezuiti, ktorí máme za úlohu ohlasovať evanjelium, kázať ho, ísť do celého sveta hlásať evanjelium. Tak, zvlášť potrebujeme silu a svetlo Ducha Svätého. My sme jedno duchovné spoločenstvo. A to rehoľné spoločenstvo je založené na tomto duchovnom spoločenstve lásky a to sa potom prenáša aj ďalej teda, aj v našom apoštoláte, takže čím viac rastieme v láske ku Kristovi, v jednote s ním, tým viac môžeme z tohto bohatstva jednoty, dávať aj druhým.

Spracoval: Stanislav Labjak, júl 2017.

Vytlačiť