Dezider Greguš (1933)

Foto: Dezider Greguš

Životopis

„Nikdy sa nevzdávaj, keď je akokoľvek zle, vždycky sa to raz musí zvrtnúť.“

Príbeh pamätníka

Dezider Greguš sa narodil 4. marca 1935 v Lužiankach pri Nitre. V roku 1957 bol odsúdený krajským súdom v Nitre na 10 rokov väzenia podľa § 86 za velezradu a špionáž. Odvolal sa a premiestnili na Najvyšší súd v Prahe, kde čakal na odvolanie do 16. apríla 1958. Po odvolaní bol prevezený do väznice Mírov. Ešte v Nitre počas vyšetrovania mal skúsenosť od príslušníkov zboru väzenskej stráže, ktorí používali rôzne spôsoby ponižovania, pokrikovania, uštipačné poznámky „na prvý Slovenský štát a hlavne na prezidenta Tisu, čo na človeka dosť nepríjemne vplývalo“. Túto skúsenosť mal aj po prevoze do Prahy na Pankrác, kde to pociťoval aj od niektorých spoluväzňov, ktorí boli aj politickými väzňami. „Tá poznámka stále o tom Slovensku bola taká nepríjemná. Dokonca považovali, že Slovenský štát bol príčinou rozpadu Československej republiky.“ S tým sa nikdy nemohol zmieriť. Jedine sa zmieril s tým, že bol odsúdený len na 10 rokov, lebo predtým za podobný paragraf „dostávali niekedy doživotie, niekedy dokonca návrh na trest smrti“.
Keď čakal na odvolanie na Pankráci, tak sa ozývalo stenami klepanie morzeovky, čo bolo bežné dorozumievanie medzi väzňami. Na izbe ich bolo 12, ale nikto nevedel morzeovku trochu len on, čo ho naučil spoluväzeň Rudolf Banáry ešte počas vyšetrovačky v Nitre. „Zíde sa ti to, keď dôjdeš na výkon trestu.“ On ho pripravoval aj na čas dlhoročného väzenia. V Mírove stretol mladého chlapca, ktorý pochádzal zo Slovenska. Ten bol odsúdený na sedemnásť rokov trestu za velezradu a špionáž, lebo sa pokúsil s kamarátom ujsť do zahraničia. V roku 1960 bola väčšia amnestia, ktorá sa týkala aj jeho. Išiel teda do Azbestocementových závodov, ale odmietli ho zamestnať. Do konca augusta 1960 bol práceneschopný. Oznámili mu, že bude prijatý do zamestnania. Zodpovedným prístupom a svedomitosťou v práci si naklonil aj vedúcich pracovníkov. Ale po návrate z väzenia mu nedovolili dokončiť večernú priemyselnú školu. V práci sa uplatnil dobre, problémy prišli v roku 1970, obdobie normalizácie. Pracoval už aj ako odborár na viacerých postoch aj na úseku bezpečnosti práce. Komunistom začalo prekážať, aby „takýto nepriateľ socializmu pracoval v odboroch“. Z krajskej odborovej rady ale oznámili, „ich nezaujíma moja minulosť politická, ale moja práca.“ Keď sa začal budovať Tranzitný plynovod požiadali ma o prestup do toho závodu, kde pracoval 20 rokov (1975 - 1995). Mal viacero problémov aj v rodinnom živote. Obe dcéry mali problémy aj s prijatím na školy ako aj pri hľadaní zamestnania. A to pre „zlý kádrový profil“, „protištátny živel“. Rok 1989 prijal trošku skepticky. Tešia ho zmeny a sloboda. „Ale tá dravosť a bezohľadnosť, ktorá nastala, je pre mňa sklamaním.“ Odkazuje nám: „Vždycky sa pozerať do budúcnosti s ružovými okuliarmi a aj na budúcnosť Slovenska a nás všetkých.“

Odsúdený na 10 rokov, v noci prevoz na Mírov, zastrelení väzni pri pokuse o útek

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Volám sa Dezider Greguš a v roku tisícdeväťstopäťdesiatsedem som bol odsúdený krajským súdom v Nitre na desať rokov väzenia podľa paragrafu osemdesiatšesť za velezradu a špionáž. Po odvolaní som bol premiestnený na Najvyšší súd v Prahe, kde som čakal na odvolanie až do šestnásteho apríla tisídeväťstopäťdesiatosem. Po tomto odvolaní som bol prevezený do väznice na Mírov. Bolo to zo štvrtého na piateho mája, kedy v noci došlo k streľbe. Neskoršie som sa dozvedel, že bol spravený pokus o útek, ktorý bol vyprovokovaný spoluväzňom, ktorý sa volal Jozef Goldmann. Tento človek mal sľúbené, ak vyprovokuje tento útek pre týchto piatich väzňov, že bude podmienečne prepustený polovičke trestu na slobodu. Nestalo sa tak. Asi o necelý rok mal pojednávanie tento väzeň a nebol po tom pojednávaní podmienečne prepustený. Prišiel na dvor a tam sa vrhol medzi väzňov a hovoril, aby ho tam zbili poriadne a zabili, pretože kvôli nemu bolo niekoľko ľudí zastrelených. Stalo sa to tak, že on vyprovokoval útek tým spôsobom, že prepília mreže v blízkosti hradieb a vybehnú von. Cez múry preskočia dolu. On ktorý ako toto všetko vyprovokoval, pripravil. Tí spoluväzni, keď vychádzali z cely cez okno von jediný on ostal v cele a keď utekali z toho múru, tak boli zastrelení. Jeden z týchto väzňov sa údajne volal Stacho a pochádzal z Trnavy.

Uštipačné poznámky na Slovákov

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Chcel by som sa vrátiť k tej dobe, keď som bol prevezený z Nitry na Pankrác a tam som pocítil takú nenávisť príslušníkov zboru tej väzenskej stráže alebo v tom čase bachárov voči nám Slovákom, ktorí ako hocijakým spôsobom by som povedal pokrikovaním, uštipačnými poznámkami na Slovensko, na Slovenskú republiku, na prvý Slovenský štát a hlavne na prezidenta Tisu, čo na človeka dosť nepríjemne vplývalo. A toto sa neodohrávalo len zo strany dozorcov, nehovorím zo všetkých, ale i spoluväzňov, politických väzňov a ktorí taktiež rozprávali takými uštipačnými poznámkami na Slovenský štát, na Slovákov ako takých menejcenných trošku i keď sme boli tiež politickí väzni a spolu sme ako jednako trpeli, ale tá poznámka stále o tom Slovensku bola taká nepríjemná. Že dokonca považovali, že Slovenský štát bol príčinou rozpadu Československej republiky. Toto som nikdy nemohol sa s týmto zmieriť. Jediné, s čím som sa zmieril bolo to, že keď som došiel medzi mnohých väzňov, ktorí boli politicky odsúdení za omnoho menšie prečiny, ako som mal ja a boli omnoho vyššie tie tresty a roky a ja som sa cítil úplne ako taký menejcenný, že ja mám len obyčajných desať rokov väzenia, ktoré oni predtým dostávali niekedy doživotie, niekedy dokonca návrh na trest smrti. To ma tak uspokojilo, že neni to také najhošie ešte so mnou.

Vazeň Rudol Banáry – pokus o útek

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Po troch mesiacoch vyšetrovačky, keď vyšetrovanie skončilo, dostal som na izbu človeka, ktorý keď narukoval na izbu, tak som sa úplne zľakol. Vychudnutý, ráznym akoby vojenským krokom vstúpil na izbu, pod pazuchou deku a v druhej ruke držal v náručí kopu Tarasbuľbu, papierky. Vpálil do izby, ja som sa zľakol božemôj, nefajčil som vtedy, bože, to bude tu fajčenia. Predstavil sa, hodil všetko na zem, lebo sme spávali len na zemi tam a hneď začal šúľať cigaretu. No a hneď mi bolo jasné, že tu ma vyúdi. Reku aspoň dlhšie vydržím. A rozprával ako bolo, čo bolo. Tento človek už som spomínal začiatku sa volal Rudko Banáry, pochádzal z Vrútok. Bol voľakedy členom POHG a po prechode frontu odišiel do Rakúska. Odtiaľ sa potom vrátil a znova pri prechode naspäť bol niekde okolo Plzne na nádraží zaistený. Nič mu nemohli dokázať, zavreli ho len pre pokus o útek za hranice. Nevedeli o tom, že bol v zahraničí, ovšem priťažilo mu to, že pochádzal z Vrútok, kde bol veľmi činný v Hlinkovej mládeži a potom neskoršie POHG. Takže vyfasoval pekných dvadsať rokov. Nebol s tým spokojný, odvolal sa, pridali mu ešte päť. To bolo v roku štyridsaťdeväť asi a štyridsaťosem štyridsaťdeväť, presne sa nepamätám. Tak bol zaradený do výkonu trestu do Jáchymova. On ako mladý človek v tom čase nespokojný so všetkým tak sa pokúsil o útek takým spôsobom, že prevážali ich autom z jedného toho pracoviska na druhé a myslel si v určitom úseku v noci, keď boli od prevážaní na otvorenom aute, nemali takzvaný ten buzerantský pochod ako sa hovorí, že chodilo sa obviazaný s oceľovým pásom, musel sa navzájom držať. To bolo trošku ďalej, tak ich vozili autom. Tak on z tohto auta počas jazdy ako sa stretávali s druhým autom, to už mal tak vypočítané, že vtedy tí bachári, ktorí ako na tom aute boli dvaja s automatmi na nich mierili, vedel jedno, že ako to auto prejde, že vždycky nejako očami nejako po tom aute a tento moment on využil a o vyskočil z toho auta, hoci sedel na tej korbe, vyskočil z auta a podarilo sa mu utiecť. Žiaľbohu nie ďaleko, pretože auto zastalo a zistili, že jeden človek chýba, tak momentálne vyhlásil sa poplach. Za niekoľko hodín bol pristihnutý.

Komunikácia morzeovkou - obrana národnosti pred bachárom

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Zavrel okienko, znova tam nakukol a videl, že ja stojím ako opretý som bol o stenu a ruky som mal za chrbtom. Nevedel, že ja takto vysielam a hovoril, že aby som ukázal ruky. Som mu ukázal ruky. Nemám. Reku čo myslíte, že hádam ja vyťukávam? Som taký oné? A začal mi nadávať do slovači slovenskej, že áno slovenská svoloč, už ste tu? Hovorí to by sa vám tak hodilo? Znova naspäť Slovenský štát, pravda, Tisu, toho zradcu. Hovorím mu neurážajte Slovenský štát ani slovenské, ani Slovákov. To si vyprosím. Keď som tu zavretý, ešte neznamená, že môžete nadávať do blbých Slovákov. On že čo? Vy pastvičkári. Vy by ste chceli hádam chcete, voľačo výhody nejaké? No tak potom zabuchol okno a hovorím b a som mu ešte zakričal, že budem si sťažovať, že mi urážal národnosť. Že uvidíme. Tŕpol som, čo z toho bude, lebo sa vyhrážal, že sa mi pomstí. Spoluväzni to boli väčšinou títo zlodejíčkovia a všelijakí bankári. Tí nevedeli, pravda, že ako to medzi politickými je. Ta hovorí budeš mať z toho prúser. Hovorím nevadí. Aspoň za Slovensko voľačo budem trpieť. Bol som nervózny, ale začal som si nejaké tie oné spomínať, čo ma priateľ už naučil, že musím všade sa hovorí veriť tým číslam. A venoval sa on aj chiromantii a numerológii a hovorí spočítaj si, aký je deň, aké sú čísla a vyjde ti, či máš šťastné číslo. Tak som si povedal, že mám šťastný deň. A skutočne tak vyšlo. Skončila služba bachárovi, otvorilo sa okienko a bachár ma zavolal k tomu okienku k dverám hovorí viete, čo? Ja som vás neudal. Ostane to medzi nami. Súhlasíte? Reku ja si to ešte rozmyslím. Nechajte to tak. Buchol okienkom a išiel preč. Viac nebolo z toho nič. On si to asi uvedomil, že prestrelil a došiel, lebo myslel, že budem sa sťažovať, že mi bola urazená národnosť a podobne, tak si to asi bacharko rozmyslel.

Po amnestii sa zamestnať na pôvodnom pracovisku – veľké sklamanie

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Pri ceste domov pri nástupe domov mali sme sa do troch dní hlásiť na pracovisku odkiaľ sme bolo zobraní do väznice a bolo nám povedané, že sú povinní v tých závodoch, odkiaľ sme boli zobraní, znova zamestnať. V domnení všetko sa tak udeje som s ťažkým srdcom išiel domov, čo v závode ako sa tí ľudia budú na mňa dívať, tak som na druhý deň alebo na tretí deň som išiel do závodu prihlásiť sa do práce. Medzitým sa vymenilo vedenie závodu. Riaditeľom závodu, lepšie povedané vedúcim závodu sa stal môj spolupracovník, s ktorým sme predtým dobre vychádzali, sa stal vedúcim závodu. Sekretárka mi povedala, že áno vie o tom, lebo už vaši spolupracovníci z dielne hovorili áno, že sa vrátil a že sa chcem dôjsť naspäť znova uchádzať o prácu elektrikára v Azbestocementových závodoch. No moje sklamanie bolo veľké. Si myslím je tam známy, riaditeľ, ale keď mi sekretárka povedala neviem, či ťa prijme, som vedel, že to nebude dobré. Vstúpil som do kancelárie riaditeľa a ten vedúci otočený smerom k oknu, chrbtom ku mne. Som sa pozdravil a hovorí mi, skôr než som prehovoril zradcov republiky ja do závodu neprijímam, môžte odísť. Hovorím mu, ale nám bolo povedané, že ste povinný prijať ma naspäť do zamestnania nakoľko bola amnestia a vy ste povinný ma prijať naspäť do zamestnania . Povedal som, že pre vás prácu nemám. V našom závode prácu nemáte. Vyprevaďte toho človeka, ani ma nenazval menom, toho človeka z kancelárie. On hovorí nedá sa nič robiť, musíte odísť, tak som odišiel. Si myslím dobre. Tak som išiel na úrad práce, pýtal som si tam zamestnanie. Keď sa pýtali, kde som bol, prvá otázka bola začo ste tam bol? Keď som povedal za protištátnu činnosť, tak v tú ranu nemali pre mňa zamestnanie, ale znova obchádzal som závody, tri štyri závody som obišiel, nemali miesto pre mňa. Išiel som na úrad práce. Na úrade práce, no predsa vy nemôžete robiť to, čo ste robili. Uznajte, že ste predsa bol protištátny živel.

Rok 1989 - tá dravosť a bezohľadnosť, ktorá nastala, je pre mňa sklamaním

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Ako som prijal osemdesiaty deviaty rok? Trošku skepticky. Vedel som jedno, že akonáhle dôjde k takémuto uvoľneniu, že všetky tie veci, ktoré si ľudia ako predstavujú, lebo počul som a trošku som tak nabral také povedomie, že aké to bude, keď nastane ten systém kapitalistický. Vedel som, že ľudia ako, keď budú sa musieť sami o seba postarať, nebudú toho schopní. Nezapoja sa do toho. Niektorí áno, niektorí nie. Lebo tam sa dosť vypráva, že ako sa žije v tom, že musíš byť dravý. A ja som mal takého tušáka, že asi to nedobre dopadne. Aj sa to myslím, že splnilo. Ja som to prijal pomerne skepticky. Hovorím, že mi je to ľúto. Som rád, že sa to zmenilo všetko, že sa to uvoľnilo všetko. Ale tá dravosť a bezohľadnosť, ktorá nastala, je pre mňa sklamaním.

Jeho odkaz pre každého

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Som presvedčený o tom, že človek by sa nikdy nemal vzdávať, nech je v akejkoľvek ťažkej situácii, že život skončil, že treba ho hodiť za hlavu. Môj brat vždycky hovorieval nikdy nehádž flintu do žita. Vždycky je nejaká šanca z toho sa dostať aj bez tej flinty. A ja som toto posolstvo na svet mal vždycky pred sebou, že nikdy sa nevzdávaj, keď je akokoľvek zle, vždycky sa to raz musí zvrtnúť a kto chce, vždycky sa niekde dostane a musí sa to len prepnúť a nerezignovať. Nikdy nerezignovať. A vždycky vidieť ten tú budúcnosť, len ako sa hovorí vždycky ružovejšie, nikdy nie do tmava. Akonáhle by sa človek pozeral s tmavými okuliarmi dopredu, tak je vopred stratený. To je zbytočne, aby ten človek žil. Vždycky mať na očiach ružové okuliare, nech je situácia akákoľvek. To je môj odkaz pre každého, kto bude toto pozerať. Vždycky sa pozerať do budúcnosti s ružovými okuliarmi a aj na budúcnosť Slovenska a nás všetkých.

Vytlačiť