Bibiana Wallnerová (1932)

Foto: Bibiana Wallnerová

Životopis

„Nie som typ hrdinu, neviem ako by som pochodila, keby ma boli mučili.“

Príbeh pamätníka

Bibiana Wallnerová sa narodila 14. decembra 1932 v Bratislave. Spolu so staršou sestrou Dorotou vyrastali v kultúrnom prostredí, rodičia ich viedli k láske k športu, cudzím jazykom a k hudbe. Už ako dieťa bola konfrontovaná s krutosťou vojny a po Februári 1948 i s brutalitou komunistického režimu. Otec Bibiany ešte v tom istom roku navrhol rodine útek za hranice, obe dcéry to však odmietli. O tri roky neskôr sa ale situácia zmenila a prostredníctvom staršej sestry získali kontakt na prevádzača. Dňa 9. mája 1951, krátko po 2. hod. ráno, všetkých zadržala hliadka Pohraničnej stráže v blízkosti drôtených prekážok, asi 500 m od pasovej kontroly v Kopčanoch. Ozvala sa streľba, ktorá ukončila život staršej zo sestier. Bibianu s rodičmi predviedli na strážnicu, kde ich obrali o všetky cennosti, a vzápätí do kasární Pohraničnej stráže v kaštieli v Malackách. Tu strávila s matkou asi dva týždne, po ktorých ju previezli ku „Dvom levom“ v Bratislave, po vypočúvaní do väznice v Leopoldove a neskôr do cely krajského súdu. Strávila mesiace v samoväzbe. V procese, ktorý prebehol v septembri 1951, odsúdili jej otca za velezradu na dvanásťročné väzenie, matka dostala päť rokov a Bibiana, obvinená „len“ z pokusu o prekročenie hraníc, dva a pol roka. Spolu s matkou ju previezli do väznice v Ilave, kým otca poslali do Leopoldova. Ešte v roku 1951 došlo k presťahovaniu ženskej trestnice do Rimavskej Soboty, v apríli 1952 sa však musela Bibiana sťahovať opäť, no tento raz ju definitívne odtrhli od matky. S časťou väzenkýň putovala do Sučian, kde sa spriatelila s Maruškou, talentovanou poetkou, ktorá pochádzala z Čiech. Spolu vytvorili Jednotné básnické spevácke a výtvarnícke družstvo, ktoré podľa svojich priezvísk nazvali SOBKOV. V máji 1953 bola vďaka amnestii prepustená na slobodu, o návrate do normálneho života ale nemohla byť žiadna reč. Zamestnala sa v Bratislave v laboratórnych potrebách ako korešpondentka, všetko však podriaďovala jedinému cieľu – navštevovať rodičov vo väzení. Keďže matka bola v Pardubiciach a otec v Ilave a neskôr vo väznici Mírov, bolo veľmi časovo i finančne náročné za nimi cestovať. Silu prežiť jej dávala len láska k budúcemu manželovi. Trvalo roky, než sa jej podarilo získať byt. Po narodení prvého dieťaťa ostala doma a popri starostlivosti o rodinu si začala budovať literárnu kariéru. Skladala piesne, spolupracovala s hudobnými skladateľmi, vyhrala rôzne súťaže, osvedčila sa ako prekladateľka, neskôr pracovala ako sprievodkyňa v Čedoku. Získala meno dobrej autorky, jej minulosť ju však neraz dostihla a pripravila o prácu. Bibiana nakoniec získala zamestnanie v rozhlase v redakcii pre deti a mládež, kde robila úspešné hudobné relácie. Napriek tomu, že ju odtiaľ neskôr prepustili, miesto jej po čase vrátili späť. Bibiana Wallnerová sa dodnes venuje literárnej tvorbe, vydala niekoľko kníh. Svoje skúsenosti s väzením opísala v románe Pod basovým kľúčom (Bratislava 2010), z ktorého cítiť jej veľký zmysel pre humor a nepoddajnosť, s akou zápasila s nepriaznivým osudom.

Večer pred popravou

Večer pred popravou (formát Flash Video)

„Bolo aj tak, že prišli Vlasovci, tí nepotrebovali tlmočnicu, takže nám večer povedali, že nás ráno postavia k stene. V noci potom ušli po špičkách, lebo partizáni im nejako dali vedieť, že ich vystrieľajú alebo čo, tak ušli. Ráno sme mali mať popravu a miesto toho tam neboli. Mamu som ubezpečovala: ,Mami, neboj sa, však to nebolí a netrvá to dlho.? Viem si predstaviť, ako sa potešila.“

Statočnosť, ktorá stojí za to

Statočnosť, ktorá stojí za to (formát Flash Video)

„Boli sme so sestrou asi mesiac, no, nebol to celý mesiac. Niekoľko týždňov sme boli so sestrou ako tlmočníci Seppa Klimta, ktorý nás ubytoval u tých gazdov, u ktorých on býval a jedného dňa prišla za mojou sestrou dcéra tých starkých z Rybieho, Erika Strmeňová, dvadsaťosemročná, slobodná slečna, ktorá jej prišla povedať, že našla našich rodičov hore. Ja považujem za veľmi statočnú osobu túto Eriku Strmeňovú, pretože strieľať hore dole a vyvolávať pomstu Nemcov a podobne, to nebol veľký kumšt. Kto mal zbraň, ten to robil. Ale nosiť ľuďom chleba, nájsť ich polomŕtvych od hladu a pomôcť im v obžive a informovať o nich ľudí, to bola statočnosť, ktorá stála za to.“

Povojnový život

Povojnový život (formát Flash Video)

„Nebolo nič, neboli potraviny, nebol textil, mali sme hlad, pretože na konci frontu boli prídely a po vojne vymieňali staré šatstvo u Maďariek zo Žitného Ostrova za potraviny. My sme nemali čo vymeniť. Dostali sme od UNRRA topánky, jeden pár sme mali s mamou. Boli to také topánky, že mali kožušinku zvrchu a na jednej nohe vyliezal malíček a na druhej palec. Zrejme nejakí ušľachtilí Američania poslali. Tak keď mama šla do mesta, tak ja som bola doma a opačne. Ale na začiatok školského roka som dostala bravčové topánky, veľmi pekné. To som bola veľmi hrdá na to.“

Výdobytky Víťazného februára 1948

Výdobytky Víťazného februára 1948 (formát Flash Video)

„Už boli také nahnuté časy a toľko nepríjemností bolo. Ľudí okolo nás zatvárali, nikto nemohol nič povedať. Keď sme si chceli s kamarátkou niečo povedať, tak jedine uprostred školského dvora, lebo sme vedeli, že tam nie sú nijaké mikrofóny, nijaké steny, ani nič podobného, ani ničie uši. Mali sme prehľad kto a čo. Všetko ostatné bolo prešpicľované a plné udavačstva a takýchto vecí.“

Príprava na útek

Príprava na útek (formát Flash Video)

„Bolo to všetko strašne tajné, nepovedali sme nikomu nič, lebo nedalo sa nikomu povedať, kamarátkam. Naše veci sme nechali tam napospas. Zopár vecí som dala ku kamarátke. Ona síce vedela, ale nepovedali sme si to tak celkom rovno. A mojej učiteľke klavíru som tiež zaniesla koberce a nejaký porcelán a také veci. Ale väčšinu toho, čo sme mali, sme nechali v byte, aby to nebolo podozrivé, aby to nehľadali súdruhovia. Každý si zobral jeden batoh a v ňom to, čo sa dalo.“

Ten mŕtvy, to bola moja sestra

Ten mŕtvy, to bola moja sestra (formát Flash Video)

„Zrazu začali kričať vojaci a strieľali do nás. Proste ,Stoj!? a proste, veľmi po slovensky. Tak sme si so sestrou ľahli na zem, do tej streľby a otec na nás zvolal: ,Deti, zdvihnite ruky hore!? A ja som si myslela: ,Akurát a potom budem hrať Chopinovo nokturno s čím?? Tak som tam ležala a som si povedal, že kým sestra nezdvihne ruku, lebo sestra bola taký môj vzor, ona bola hrdinka, ona bola partizánka, ona bola všetko. Tak kým ona nezdvihne ruky, ja v žiadnom prípade. Ležala som pred ňou. Ležala som takto na zemi a za mnou ležala moja sestra. Prišli vojaci, strašne kliali a zdvihli ma z tej zeme a hlásili: ,Súdruh neviem čo, poručík, nejaká taká šarža, hlásime štyria zatknutí, jeden mŕtvy.? Čiže ten Vili v tom nebol. Tí štyria zatknutí sme boli my a nejaký pán Bublinec, ktorého som nepoznala, toho doviedol tiež ten Vili, a ten mŕtvy, to bola moja sestra.“

Vyšetrovanie

Vyšetrovanie (formát Flash Video)

„Bola som sama na izbe, keď ma brali na výsluch, tak mi zaviazali oči, nikdy som nevedela, čo ma čaká a neminie a hneď od začiatku som si všimla, že sú traja vyšetrovatelia. Jeden zlý, taký, kde mi hrozí pár faciek a všelijaké násilie, druhý taký, som prísny, ale spravodlivý a tretí mladý, pekný, kamarátsky. Vedela som, že všetci traja chcú jedno a to isté, dostať zo mňa čo najviac toho, aby sme čo najviac ľudí namočili do veci. Lebo sme nemuseli zatajovať, že sme sa pokúšali dostať cez hranice, veď nás tam čapli. Nebolo čo tajiť, jediné, čo sa dalo zatajiť, bolo, či a kto o tom vedel a ako sa to zorganizovalo. O tom som tiež nevedela, pretože to vlastne organizovali naši, sestra a otec. Tak som si povedala, keď si mám teraz vybrať z tých troch, tak si zoberiem toho mladého, pekného, ktorý je príjemný, pretože určite sa mi bude lepšie s ním baviť ako s tým, ktorý takto na mňa, večne s hrozbou. Tak som sa tvárila ako umučenie a boli to herecké výkony, ktoré som podávala, pretože som si musela byť vedomá toho, že keď tam budem trucovať a robiť veľkého hrdinu, tak mi zmlátia napríklad otca, že? Mala som rukojemníkov. Nemohla som robiť nič takého. Tak som sa rozhodla, pokiaľ ide o mňa, pre toho príjemného mladého. Celkom sa mi to darilo, pretože som naňho reagovala. Bola som ochotná sa s ním rozprávať a úprimne sa s ním rozprávať, tak sme sa akože spriatelili. Boli chvíle, keď som mala pocit, že božemôj ako ja im to nepoviem a ako ja im to utajím a podobne, ale nie som typ hrdinu, neviem ako by som pochodila, keby ma boli mučili, ale nemučili ma. Určite tam zohrávalo úlohu, že vedeli, že všetko o mne vedia, potom tam zohrávalo úlohu to, že sme predsa prišli o tú sestru a zohrávalo tam úlohu snáď aj to, že som bola taká ochotná, spolupracujúca s tým mladým. Fakt je ten, že pri súde, ani potom, nikoho ďalšieho nezatkli v súvislosti s nami.“

Opäť na slobode

Opäť na slobode (formát Flash Video)

„Keď ma vypustili z týchto Sučian, tak som stála za tou bránou a nevedela som kam a kade. Nevedela som, čo sú hodné peniaze, nevedela som aké je to mesto alebo dedina. A išiel okolo nejaký chlapec na bicykli. Tak mu hovorím: ,Mohol by si mi ukázať, kde je tu železničná stanica?? Chcela som ísť niekam. A chlapec povedal: ,No tam.? Hovorím: ,Vieš čo, ja sa tu nevyznám, mňa teraz pustili odtiaľto.? Chlapec išiel predo mnou s tým bicyklom dvadsať metrov, nedovolil, aby som sa priblížila, zobral mi na ten bicykel dokonca balík, lebo bol ťažký a bolo teplo, ale nesmela som sa k nemu priblížiť. Ja som nechápala, o čo tu ide. Bol to taký asi štrnásťročný chlapec. Zrejme som predstavovala niečo veľmi nebezpečné a zlé. Tri týždne predtým bola amnestia a všetky tie kriminálnice, čo vyšli z toho nášho tábora von, narobili tam škandály v tých Sučanoch, opili sa v prvej krčme, pozvádzali chlapov a tak ďalej, že boli rodinné škandály. A keď ja som prišla odtiaľ, tak samozrejme nemohol pripustiť, aby som sa k nemu priblížila.“

Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov – Aktívna európska pamiatka.

logo Europe for Citizens
Vytlačiť