Logo

Anna Matiová (1924)

Foto: Anna Matiová

Životopis

„Vtedy každý musel aj robiť, aj poslúchať.“

Príbeh pamätníka

Anna Matiová sa narodila 4. mája 1924 v Čani v robotníckej rodine. Vyrastala v skromných podmienkach, jej rodičia v čase krízy len ťažko zháňali prácu. Nedostatok finančných prostriedkov nedovolil Anne pokračovať vo vzdelaní. V roku 1938, keď do ich životov zasiahla Viedenská arbitráž a pripojenie južného Slovenska k Maďarsku, Anna práve končila školskú dochádzku, pokračovala však v dvojročnom štúdiu na hospodárskej škole. Anna sa ako mladé dievča nie veľmi zaujímala o verejné dianie, no dodnes si spomína na príchod maďarských vojakov do rodnej obce a na zákaz používania slovenského jazyka počas svätej omše. Nedostatok peňazí donútil Annu odísť do služby, našla si prácu pomocnice v domácnosti u židovskej rodiny v Košiciach. V roku 1944 však rodinu deportovali a ona ich už nikdy viac neuvidela. Vrátila sa do rodnej obce, kde prežila dramatické chvíle oslobodenia a konca vojny. Čaňa bola po vojne pričlenená so zvyškom územia späť k Československu, z dediny preto odišli mnohí obyvatelia maďarskej národnosti. Anna sa vydala a založila si rodinu, opakovane ale musela riešiť problémy s nedostatkom pracovných príležitostí. Po dlhých rokoch práce v JRD sa zamestnala ako kuchárka, neskôr sa však vrátila k práci na družstve. Ako matka siedmich detí odišla vo veku 53 rokov na dôchodok.

Príchod maďarských vojakov

„Ja vám poviem pravdu, že nás to ako deti ne bárs zaujímalo. Ja som mala štrnásť rokov, vtedy som vyšla zo školy, no a len sme počuli, že majú prísť Maďari, tak sme išli tu, tu bola taká brána postavená ako je ihrisko. No a prišli sem dvaja, jeden sa volal Maďar a druhý Bito, na koňoch. Mali také utierky na sebe a so soľou i s chlebom ich tu vítali a kričali na nich, že: ,Esküszünk, esküszünk, hogy rabok tovább, nem leszünk! Esküszünk, esküszünk, hogy hogy rabok tovább, nem leszünk!? Ako po slovensky?“
„Prisaháme.“
„Prisaháme, že už viacej otroci nebudeme. No tak bolo, ako oni došli stade, od Trstenej prišli sem, prišli so zástavou, s katolíckou zástavou s Pannou Máriou a tu ich privítali a tak išli sem do katolíckeho kostola. Tam vošli, tam sa modlili, spievali po maďarsky.“

Keď sme spievali po slovensky, tak nám zakázali

„Oni chceli, žeby bol poriadok. No a že v kostole, viete, toto bolo, že v kostole, keď sme pošli na omšu, tá nebola ani po slovensky tá omša, ani po maďarsky, ale bola po latinsky. A keď sme spievali po slovensky, tak nám zakázali, no že po maďarsky žeby sa spievalo. No ale kto znal, tak spieval po maďarsky, ale kto neznal, tak nespieval a my, katolíci, tam nie veľmi dakto znal po maďarsky. U kalvínov, tam bolo lepšie, lebo oni znali lepšie po maďarsky ako my.“

Do služby

„Ale ako oni prišli, tak isteže vtedy nie zle sa žilo, tak dva roky dosť dobre sa nám žilo, že aj nebolo toľko peňazí, ale lacno bolo a že lepšie už bolo za to ako oni prišli. Tak za dva roky, tak čo ja pamätám, až neznám ako sa to tam poobracalo. Ja som už vyšla zo školy a už potom išla do mesta a išli sme za prácou. Lebo, inakšie, peniaze neboli, išli sme robiť. Tak ako teraz idú do druhých štátov robiť ľudia, tak my sme išli do mesta, slúžili sme ako teraz oni idú tam robiť a my išli ako slúžky tu.“

Najprv prišli Rusi

„Lebo prišli Rusi. Najprv prišli Rusi a by ma boli aj zastrelili, lebo prišiel jeden Rus hore tam do Funduše, sa volalo, kde sme my bývali a ja som varila buchty na pare, pamätám sa tak ako dnes. A oni hovoria, že či nemáme dačo zjesť, nech im ponúkneme jesť a ten Rus ako zakusol do tej buchty a tam ten lekvár, tak on (vytiahol) pištoľ a chcel nás tam postrieľať. On myslel, že dačo tam je. Tam boli takí starší chlapi, tak oni ho dajako ukľudnili, žeby sa nebál, že to neni také, že zlé, že dačo chcú ho otráviť alebo čo. No tak by nás tam bol aj postrieľal, tak hovorím, že stále sa treba učiť, že nikdy netreba nič nikoho.“

Koniec vojny

„Až ako som prišla do Geči, ako mali kostol, tam ako som prišla, vtedy dali do luftu ždaňský most, ten veľký. Ždaňský most vtedy už vystrelili a ako už som bola doma, tak dali ešte do luftu ten, čo bol pri Malej Čani, taký betónový veľký most. Už vtedy znám, že ešte aj obrázky zo steny poleteli dolu, bo to bolo blízko, blízko sme bývali. Takže toto som prežila vtedy ako už prišli Rusi.“

Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov – Aktívna európska pamiatka.

logo Europe for Citizens
Vytlačiť