Anna Malá (1940)

Foto: Anna Malá

Životopis

„Ráno sme sa zobudili a tanky išli okolo...“

Príbeh pamätníka

Anna Malá rodená Bonková sa narodila 3. júna 1940 ako najstaršia zo siedmich súrodencov. Otec bol baníkom a matka sa starala o deti a domácnosť. Anna prežila detstvo i mladosť v podtatranskej obci Hôrka, kde začala navštevovať aj základnú školu. Po piatom ročníku pokračovala v štúdiu v neďalekom Poprade. Ako prvá sa spomedzi súrodencov vydala a odišla z rodného domu, no často chodila pomáhať starnúcim rodičom. Postupne mali s manželom šesť detí, a keď trochu odrástli, Anna sa zamestnala vo Svite. V roku 1968 však do života celej rodiny Bonkovej zasiahla tragédia. Annin brat, Jozef Bonk, devätnásťročný vášnivý futbalista a vyučený strojný zámočník, sa stal jednou z 90 obetí príchodu okupačných vojsk na územie Československa 21. augusta 1968. Keďže bol ešte slobodný, býval s rodičmi a pomáhal so všetkým, čo bolo treba, nakoľko otec už bol dôchodcom. Pracoval v Krajnej Poľane v okrese Svidník v miestom závode Piloimpregna. V čase tragických udalostí sa práve vracal z týždňovej šichty, keď ho v Poprade smrteľne postrelil sovietsky vojak. Strela do brucha zasiahla pečeň, a hoci sa Jozefa pokúšali všemožne zachrániť, zraneniam podľahol. V ten deň bolo v Poprade zranených 15 ľudí, no jediný Jozef nešťastie neprežil. Túto smutnú udalosť dodnes pripomína pamätná tabuľa umiestnená na Námestí sv. Egídia v Poprade.

Nešťastný rok 1968

Nešťastný rok 1968 (formát Flash Video)

„Prišiel ten nešťastný rok šesťdesiaty ôsmy, kedy sme nechceli veriť, keď nám prišli povedať, že čo sa stalo. Brat Jozef, ten chodil na týždňové roboty do Krajnej Poľany, z Piloimpregny tam mali opravovať na píle stroje. Brat Mišo, ten odišiel na manévre a volali ho do Olomouca. On v utorok večer odišiel, ale už v noci začali ísť tanky okolo nás, tak sme sa strachovali o brata Miša že kde je, čo je. A potom v stredu na obed pred jednou hodinou nám dali vedieť, že brata Joža zastrelili v Poprade. Hoci, nikto neveril, pretože iste sme neverili, že by tak ďaleko bol, že je to možné.“

Umiestnenie pamätnej tabule

Umiestnenie pamätnej tabule (formát Flash Video)

„Ja som potom robila vo Svite, deti vyrástli trošku, tak som išla do Svitu. Vo Svite asi v roku 1972 bola umiestnená (pamätná) tabuľa na pôvodnom mieste, kde ho (brata Jozefa) zastrelili. Tečú mi slzy. No a ja keď som išla cez mesto, tak som tam vždy kvietočky dala, lenže, bohužiaľ, predseda Komunistickej strany dal tú tabuľu rozbiť a hodil ju do koša. Ten pán, ktorý niekedy tretuáre zametal, prišiel ku bratovi, Mišo robil v banke, a mu povedal, že je tá tabuľa rozbitá, v koši hodená. Takže ju zobral aj so švagrom, polepili ju v banke a doniesli ju potom domov. Takže sme tú tabuľu ju mali roky doma. Až po revolúcii, to bolo na podnet pána primátora Kubíka Popradu aj Demokratickej strany, prišli keď mamka ešte žila, že či by sme nedali tú tabuľu, že by ju umiestnili na ten dom, kde bola, na to miesto, kde padol. Takže tá tabuľa tam bola umiestnená asi dva roky. Avšak vlastník domu chcel búrať ten dom, tak potom sa zase dala dole tá tabuľa a umiestnila sa na múr Kostola svätého Egídia za pomoci pána primátora Kubíka a za pomoci Konfederácie politických väzňov, československých politických väzňov.“

Tanky všade okolo nás

Tanky všade okolo nás (formát Flash Video)

„Pár metrov od nášho domu ide hlavná cesta, po ktorej išli tanky. Večer v utorok 20. augusta odišiel brat na manévre, pretože už to vtedy vrelo v našej republike Československej. Tak sme mali strach o neho a večer už v televízii bolo, ako pán Svoboda vyzýval ľudí, aby sa upokojili, aby nerobili zle, aby bol pokoj v Československu. Ale bohužiaľ, sa nedalo vôbec spať, lebo už hučali tanky okolo nás. To bolo hrozné, ja som sa bála o deti. Prežila som druhú svetovú vojnu ako decko, takže som ešte mala v pamäti tie strašné veci, ktoré sa vtedy robili. Videla som aj Rusov vtedy, bola som decko, no videla som, čo robili, ako nás rabovali a tie spomienky prišla zase, že čo bude... Ľudia hovorili: ,Vojna, vojna!‘ Takže som sa bála o svoje deti. Do rána sme nespali, televízia išla a len upokojovali, aby ľudia nerobili niečo zlé, aby tí, ktorí boli vojaci, aby nestrieľali. No a tak ráno sme sa zobudili a tanky išli okolo. Niektoré stáli, lebo nemohli ísť, mali poruchy. Ja som len deti zobrala dnu, aby nešli von, aby sa niečo nestalo. No a tak sme doobeda čakali, čo bude, pretože ako v rádiu, tak v televízii stále vyzývali ľudí, aby sa upokojili. Vtedy generál Svoboda veľmi prosil ľudí, a najmä kasárne, aby sa vojaci nepustili do streľby. Bolo to strašné, no strašné prežívanie a nielen vtedy, ale aj teraz, keď si na to spomeniem, tak to sa nedá zabudnúť, to sa nedá.“

Popradský augustový masaker

Popradský augustový masaker (formát Flash Video)

„Boli ranení dvanásti mladí chlapci. Jeden pán, tiež bol vtedy chlapec, on má teraz nejakú reštauráciu, ale mal lýtko odstrelené. Jedna pani v odevoch mala plece prestrelené a dvaja chlapci zasa brucho, takže dvanásti boli ranení v Poprade. Len brat tak, že dostal to cez pečeň a vykrvácal. Hoci mu bola poskytnutá pomoc, hneď tam ho neďaleko lekárne ratovali, ale pán lekárnik hovoril, že on nič nezmôže, a tak s bratom utekali na polikliniku. Na poliklinike sa pán doktor pozrel, čo je, dali ho na nosidlá na nákladné auto a utekali s ním do Spišskej Soboty do nemocnice. Ale ako nám povedal sanitkár v Spišskej Sobote, že už na nádvorí mu len oči zatlačil, že bol mŕtvy. Tak nám povedal ten pán.“

Uctievanie brata zakázané

Uctievanie brata zakázané (formát Flash Video)

„My sme potom museli byť ticho, pretože nás označili, že my sme jeho a že on bol kontrarevolucionár. Takže ja som bola aj sledovaná, keď som dávala kytičku na to miesto, pretože mi nedalo, keď som bola v meste, aby som sa nepozastavila a nedala tam nejakú kytičku. Aj keď tú tabuľu dali rozbiť, ja som ju položila dole a pár metrov som prešla ďalej a už som videla, ako kopli do tej vázičky alebo ako bola vyhodená. Alebo ešte keď bola tá tabuľka tam, kvety som dala hore a už na druhý deň tam neboli. Robili také veci, no tak boli takí. No a potom, ako som bola upozornená, žeby som dala pozor, lebo že som sledovaná, tak som to nechala, reku nepokúšam. Nechám tak, to máme my v srdci svojom. Vieme, ako a čo sa stalo, a ako nás to bolí.“

Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov – Aktívna európska pamiatka.

logo Europe for Citizens
Vytlačiť