Alojz Kuna (1936)

Foto: Alojz Kuna

Životopis

„Veľkosť človeka vôbec nespočíva v tom, kde všade bol, čo všetko videl, koľko vysokých škôl skončil, ale v tom, aké sú jeho skutky.“

Príbeh pamätníka

Alojz Kuna sa narodil v roku 1936 v obci Výčapy - Opatovce v maloroľníckej rodine. Od detstva bol vychovávaný k láske k pôde a pripravoval sa na prevzatie hospodárstva svojho otca. František Kuna bol však označený za kulaka, úhlavného nepriateľa budovania socialistického poľnohospodárstva. Napriek tomu, že Alojz veľmi túžil študovať, v presvedčení, že pomôže svojmu otcovi, nastúpil v septembri roku 1952 do baníckeho učilišťa v Novákoch. V tom istom roku otca Františka zatkli a odsúdili na dva roky odňatia slobody, pokutu tristotisíc korún a vysťahovanie z Nitrianskeho kraja. Trest si odpykával v bani v Jáchymove, avšak po smrti Klementa Gottwalda v roku 1953 a po udelení amnestie, bol prepustený na slobodu. Alojz Kuna v roku 1957 narukoval do Opavy, pracoval v bani a neskôr v kameňolome. Po skončení vojenskej služby nechcel ďalej pokračovať v práci v bani, preto nastúpil do Hydrostavu v Bratislave. Nové miesto získal za pomoci priateľov a zostal tu pracovať dlhých 32 rokov ako robotník. Oženil sa a vychoval dvoch synov.

„Na prvom mieste je dobytok“

Alojz Kuna - „Na prvom mieste je dobytok“ (formát Flash Video)

„Začal som robiť ako chlapec na poľnohospodárstve. Nezabudnem nikdy na jeho slová, čo mi vždy hovorieval už ako pätnásťročný, keď som chodieval a učil sa orať: ,Syn môj, keď bude slnko v takej úrovni ako je orech, čo bol na našom dvore, už nechoď, vypriahni a choď domov, ale beda ti, ak dôjdeš domov a prvé čo spravíš, že vypriahneš voly, pôjdeš do špajze, odkrojíš si chleba, namastíš ho, pôjdeš do maštale a dobytok sa bude na teba pozerať ako ješ. Zapamätaj si, v prvom rade je dobytok, ten musíš napojiť, nakŕmiť a potom choď sa navečerať, pomodli sa a ľahni si spať.‘ Takto ma učili môj otec a moji rodičia. Takto som mal robiť na poli, na svojej pôde, ktorú sme mali.“

Otcovo zatknutie

Alojz Kuna - Otcovo zatknutie (formát Flash Video)

„1. septembra 1952 som nastúpil do Novák do baníckeho učilišťa. Po dvoch mesiacoch prišiel za mnou jeden z našej dediny, ktorý bol tiež banícky učeň a bol doma v nedeľu a prvý mi oznámil, že: ,Otca ti zobrali a zavreli ho.‘ Keď som prišiel domov, tak som sa opýtal mamky, ako to bolo. Tak mi povedala toľkoto: ,Syn môj, boli sme s otcom v jeseni vykopávať zemiaky. Predseda miestneho národného výboru súdruh Miškolci prišiel za nami a povedal nám, aby sme sa okamžite vrátili domov. Keď sme sa vrátili domov, deti zo škôl, ľudia na ulici kukali, pretože to bolo hotové divadlo. Otca postavili do rohu, dvaja žandári ho strážili a zobrali všetko.‘ Všetko, skutočne. Mamka mi hovorila, že ešte aj nože, čo sme mali pripravené na zabíjačku, múku, chlieb, orechy, domáce zajace, všetko brali rad radom, vyzametali. Mamka vtedy mala štyridsať, ja som mal šestnásť, brat dva roky a sestra jedenásť a keď odchádzali, mamka sa ich pýta: ,Čo dám svojmu synovi, keď príde v nedeľu domov?‘ Pretože vtedy bola každá sobota pracovná. A vtedy sa pozrel predseda na mamu a hovorí: ,Pozdochýnajte od hladu ako ten pes.‘ Toto bola odpoveď. Toto bola odpoveď na to a rozmýšľal som, čo takého ten môj otec urobil.“

Ťažký väzenský život

Alojz Kuna - Ťažký väzenský život (formát Flash Video)

„V roku 1957 1. novembra som narukoval do Opavy a ako som spomenul, do Ostravy, do baníckeho učilišťa, z toho spravili vtedy kasárne, volalo sa to Pavol Korčagin. Tam boli tí pétépáci, tí „čierni baróni“, čo nič nemuseli robiť, len kopať uhlie. A ja som vtedy napísal otcovi: ,Otec, som blízo pri tebe.‘ To bolo tridsať kilometrov, Bohumín od Havířova. ,Ak chceš, v sobotu ma môžeš dôjsť navštíviť, mám rannú zmenu, poobede už budem doma.‘ Tak otec aj prišiel, sedeli sme na vrátnici a ja som videl, že sa mu nechce odo mňa odchádzať. Chcel všetko vedieť, čo a ako. Až prišla deviata hodina a vtedy videl ten obraz ako nastupujú vojaci do autobusu pod samopalmi a išli na nočnú zmenu. On sa na mňa pozrel, hovorí: ,Týchto kde vedú?‘ ,Otec, veď aj ja takto chodím na zmeny. Idú do roboty, idú na nočnú zmenu.‘ Vtedy otec zložil svoju tvár do svojich dlaní, začal plakať. Prvý raz v živote som videl svojho otca plakať. A na to potom: ,Synu môj, ja viem, že za to, že si ty tu, mám leví podiel, sú to moje skutky, za to si tu, ale keby som bol v tej dobe podpísal ja do družstva a potom po dvoch rokoch podpálil pokladník družstva maštale a zhoreli, tie maštale mňa by boli zobrali a mňa by boli zabili, tak ako zabili nočného strážnika, ktorý nechcel prezradiť, pretože ten, ktorý podpálil, mu povedal pod zbraňou: ,Keď ma prezradíš, zabijem ťa.‘ Toto by sa bolo odohralo so mnou.‘ Takto sme debatovali ďalej a ja sa pýtam otca, otec najprv mňa: ,Akú máš robotu?‘ A ja mu hovorím: ,Otec, nemusíš sa báť, ja som už robil, som vyučený baník, robil som v bani, viem sa tu pohybovať, viem čo mám robiť, ale povedz mi ty, ako si sa mal v tom Jáchymove?‘ A on mi hovorí: ,Syn môj, ja som na robotu bol zvyknutý, ja som sa nebál roboty, ale vieš čo bolo velice ťažké?‘ ,Čo, otec?‘ ,Keď sme vyfárali von z bane upotení, tak hodinu nás nechali v daždi, padal sneh, triasli sme sa a nechali nás upotených vonku stáť a mrznúť a vykrikovali na nás: ,Špinaví kulaci! Doma komunisti vám obšívajú manželky, pretože nemajú čo dať svojim deťom jesť.‘ Ale ja som našu mamu poznal, ja som sa nebál, ale boli tam aj žiarlivci, ktorí napadli toho, čo tak vykrikoval na nich. Syn môj, to si mal vidieť ten rev, ako reval, keď ho zatiahli dovnútra za vlasy do tej vrátnice a bili ho, kopali do neho. Toto bolo ťažké, nie robota.‘“

Nezabudnutá krivda

Alojz Kuna - Nezabudnutá krivda (formát Flash Video)

„Prešli roky a na jar som s otcom orezával v záhrade stromy. Máme veľkú záhradu, však poznáte to, okrášľovali sme to. Sestra dorastala, mala devätnásť rokov a ten, ktorý prišiel, čo povedal: ,Aj toto je naše!‘ Jeho syn začal chodiť za mojou sestrou. Otec chodil z Bohumína domov raz za dva mesiace a to bolo v lete, išiel von na záchod a zbadal dcéru, že pod orechom s nejakým mládencom tam deštutuje, kurizuje. Otec išiel bližšie, pozrel sa naňho a keď zbadal, čí je to syn, tak zareval naňho, chytil ho takto za golier a kopal do neho, pokiaľ nevyšiel až na ulicu a robil strašný krik. Chlapci, mládenci mi hovoria: ,Lajo, choď domov, otec sa doma s niekým bije.‘ Ja som prišiel domov, sestra plakala, mamka so založenými rukami. ,Preboha, čo sa stalo mama?‘ A ona mi hovorí, že toto a toto sa stalo a ja som hovoril: ,Otec, nebáli ste sa? Však keby sa bol otočil, tak by vás bol prizabil ten oný.‘ Ale bol to slušný človek, odišiel. Domov prišiel určite s plačom, otec sa ho opýtal, čo sa stalo. Tak otcovi musel povedať, že bol vyhnaný odtiaľ a odtiaľ. Na druhý deň ráno otec mal dovolenku, ja tiež a naraz vidím, že jeho otec ide k nám do záhrady. Ja som rýchlo pílku, sekeru a ostré náradie, už som aj upratoval. Prišiel a pozdraví: ,Dobrý deň prajem.‘ Otec bol na dvojitom rebríku, pozrie sa takto na neho, zišiel dole z rebríka, prišiel k nemu a hovorí: ,Čo chcete?‘ On mu hovorí: ,Ferko, prečo si ty vyhnal toho môjho syna? Vieš aký je to dobrý chlapec a ty si ho tak surovo vyhnal z domu.‘ Otec sa napriamil a hovorí mu: ,A vy si čo myslíte, že ste mi zobrali pôdu, majetok, že máte nárok aj na moju rodinu? Chcete mi zobrať nasilu aj moju dcéru? Spomeňte si, čo ste povedali vtedy.‘ Bez slova sa otočil, odišiel a určite synovi povedal: ,Syn môj, tam nechoď. Ja mám tam vinu, prečo ťa vyhnali.‘“

Zo spomienok pokladníka družstva

Alojz Kuna - Zo spomienok pokladníka družstva (formát Flash Video)

„,V roku 1952, vtedy, keď tvojmu otcovi všetko zobrali a nakoniec ho odsúdili a zavreli, ja som robil pokladníka družstva, bol som hlava, (hovorí medzitým). Viem, čo sa odohrávalo, ja ti viem lepšie povedať, čo sa všetko vtedy stalo a chcem ti to povedať, aby si poznal pravdu.‘ A on mi hovorí: ,Vieš, vtedy, keď vám všetko zobrali, aj ľuďom brali peniaze, my sme na to od štátu dostali peniaze, ale ja som nebol sám ten najvyšší a sám mohol rozhodnúť, tak sme povedali: Vyplatíme im tie peniaze a všetci boli väčšinou ešte to, takému špinavému kulakovi by si chcel pomôcť, dať peniaze. Rozdelíme si to my, medzi družstevníkmi. Naša je moc, neopováž sa im dať ani korunu! Peniaze sa niektoré rozdali, ale čo je horšie, prišiel päťdesiaty rok máj a prišla mena peňazí. Peniaze prepadli a my sme už nemohli vracať peniaze, už sme na to nemali,‘ hovorí. ,Toto je príčina toho hľadať, že kde, ale jedno ti poviem, máš pravdu, bi sa za to. Musia ti to družstevníci vrátiť, ten majetok ti zaplatiť.‘“

Plody komunistického režimu

Alojz Kuna - Plody komunistického režimu (formát Flash Video)

„Najväčší hriech podľa mňa v komunizme je ten, že zabil v ľuďoch povedomie úcty. Lásku, priateľstvo nahradil vypočítavosťou, toho druhého iba využiť, a tým ľudské charaktery zodral z kože. Predstavte si strom, ktorý je zodratý z kože, aké vydá plody? Toto vydal! Toto je ten následok a bude veľmi ťažké vrátiť sa naspäť do toho vlaku, naspäť do tých ideí, k tej láske k pôde ako mali naši rodičia a pred nami, čo žili. Toto bude veľké umenie.“

Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov – Aktívna európska pamiatka.

logo Europe for Citizens
Vytlačiť