Logo

Adam Repka (1924)

Foto: Adam Repka

Životopis

„Odkázal by som mladým, aby nezabúdali predovšetkým na svoju vieru a pamätali na to, že raz budú stáť tiež pred súdom, a nie takým komunistickým, ale pred súdom Božím. A aby nikdy nezabudli na to, čo si ich predkovia za socializmu vytrpeli.“

Príbeh pamätníka

Adam Repka sa narodil 9. júna 1924 a počas svojho života zažil štyri vládnuce režimy. Po vojne neprivítal socialistický režim s nadšením, pretože nastala krutá doba a nútené združstevňovanie. V roku 1950 bol zatknutý a odsúdený na päť rokov väzenia za velezradu a pokutu desaťtisíc korún kvôli dvom protištátnym letákom, ktoré dostal od kamaráta, upozorňujúcim na snahu vládnucej strany odkloniť sa od Vatikánu a utvoriť vlastnú štátnu cirkev. Okrem neho zatkli a odsúdili ďalších jedenásť ľudí, zväčša radových občanov, vrátane učiteľov i poštára. Adam Repka bol zadržaný vo vyšetrovacej cele v Prešove a v Bratislave. Po súde si odpykával trest vo väznici v Leopoldove a v Jáchymove. Tu najprv pracoval v bani a po pol roku sa dostal k hlbinným vrtom, kde pracoval až do konca trestu. To mu pravdepodobne zachránilo život, pretože nebol až tak dlho vystavený rádioaktívnemu žiareniu v bani. Okrem toho robil miništranta na tajných bohoslužbách vo väzení. Doma zanechal manželku, ktorá sa sama musela postarať o dvojročnú dcéru a trojmesačného syna. Počas piatich rokov, ktoré strávil za mrežami, ho mohli navštíviť len päťkrát. Jeho brat, Ján Repka, rehoľníckym menom Romuald, bol kňazom u františkánov. Bol internovaný v kláštore v Podolínci, kde musel pracovať na štátnych majetkoch a v lesoch. Po roku 1968 bol povolaný do kláštora v Trnave. Neskôr pôsobil v Dvorníkoch, v Malackách i v Svätom Antone pri Banskej Štiavnici. Predčasne zomrel na rakovinu. Adam Repka sa po návrate z väzenia ako „nespôsobilý“ pre socialistický režim musel zamestnať na družstve, kde pracoval až do odchodu do dôchodku a popri zamestnaní začal hrávať v kostole na organe. Počas tohto obdobia sa Adamovi Repkovi s manželkou postupne narodilo ďalších päť detí. Najstarší syn, inšpirovaný Adamovým bratom Jánom, vyštudoval za katolíckeho kňaza a pôsobí v Rusku. Dve dcéry žijú v Kanade, ostatné deti žijú v Kurime a v Bardejove. Želaním Adama Repku je, aby mladí ľudia pamätali na svoju vieru a nezabudli na to, koľko si ich predkovia počas socializmu vytrpeli.

Protištátne letáky

„Ale keď už prišli druhé voľby, aby sa ľudia vyjadrili ohľadom odtrhnutia cirkvi od Vatikánu, tak vtedy vyšli tieto letáky, kvôli ktorým som sedel. Tlačil ich jeden pracovník na notárskom úrade z Bardejovskej Novej Vsi, mal tam rozmnožovací stroj. A potom ich na motorke spolu s kamarátom, s ktorým som bol na vojne, roznášali po obciach. Prišli do jedného hostinca do Kočína v nedeľu poobede, to už bolo po voľbách, a pýtali sa, ako dopadli u nich voľby. ‚U nás dopadli tak‘ a ukázal čistý papier. A tam bol v civile oblečený jeden veliteľ žandárskej stanice, ktorý potom ako vyšli von, prišiel ku nim a preukázal sa legitimáciou. Požiadal ich, aby sa legitimovali a potom ich dal zaistiť. A takto reťazovo išli potom ďalší. Bolo nás dvanásť ľudí zavretých. Bola medzi nami aj učiteľka a ostatní boli takí radoví občania. Jeden bol poštárom z Bardejovskej Novej Vsi. Ja som robil na poli také dva kilometre od obce, kam prišli za mnou dvaja eštebáci, ktorí ma zobrali na stanicu do Kurimy a povedali, že musím ísť s nimi. No ja som bol len v košeli, tak som im povedal, že si pôjdem domov aspoň po kabát. Tak dobre, išli so mnou domov. Naši boli tiež na poli inde. Matka mi zabalila slaniny i chleba do šatky, ako sa to voľakedy balilo, a potom som s nimi išiel do Prešova.“

Vyšetrovacia väzba v Prešove

„A tam potom som už videl, že zavretý je ten i ten, že tam bola už celá skupina. Tak som čakal, čo bude ďalej. Tam nás oni vyšetrovali. Jeden z tých, čo ho predo mnou vyšetrovali, sa volal Karol Mihaľ, náš vedúci. On bol práve na rade. Jeho cela bola nad vyšetrovacou celou, o poschodie vyššie. Tak celú noc počúval plač a vyvolávanie, keď vyšetrovali a bili tam ľudí. A on z toho nemohol spať, celý bol z toho deprimovaný. Takže po týždňoch, keď ho bili, ja som ešte nebol tam, keď ho vyšetrovali, lebo to išlo reťazovo, tak potom dali mu cigaretu zapáliť a vyzvali ho, aby hovoril. Tak on len táral také nezmysly, že napísali zápisnicu na šesťdesiat strán, že sa schádzal s jedným agentom v Bratislave. A keď mu prikázali povedať, na akej adrese sa stretávali, tak on, keďže robil na notárskom úrade, adresy poznal všelijaké: ,Tak tam na tej ulici, tam sme sa schádzali s jedným v pivnici... .‘ A kto ešte mal tie letáky, a tak to išlo za radom ďalej až po mňa. A keď už to malo isť k súdu, tak potom videli, že jeho výpoveď je úplná volovina. Čo tam natáral, skrátili potom na tridsať strán, na dvadsaťosem, približne polovicu vyhodili z toho. No a celé to vyšetrovanie, keď sa nechcel priznať, tak to oni mali na to už také čierne komory a tam musel byť v tme o hlade, na betóne ležať bez stolíka, bez postele, nič tam nemal.“

Tajné bohoslužby vo väzení

„...Jeden kňaz, ktorý bol u františkánov provinciál, Jozef Jurčovič, z Vištuku pochádzal. Tak ja som mu miništroval dole, on tam slúžil v bani päťsto metrov v zemi a ja som mu chodil miništrovať. Robil som pri ‚diaľkovrtoch‘, tak druhý väzeň obsluhoval stroj a ja som išiel na omšu za ten čas. Takže z hľadiska toho kresťanského sme sa aj tajne spovedali. Kňazi niektorí, čo slúžili omše, nemali víno ani hostie, ktoré musia byť pečené bez cukru, bez mlieka, bez všetkého. Tak tam boli zatvorení úradníci z Beranovej kancelárie, toho arcibiskupa v Čechách čo bol. A ich manželky vedeli, čo chcú, tak im v balíkoch poslali pečené hostie, ktoré mohli premieňať. My sme mali svoje väzenské peniaze, čo len na jednu stranu boli razené, a teda neboli vonku platné. Tie, ktorými sa platilo medzi obyvateľstvom, sme volali ‚tvrdé‘. Keď do kantíny prišlo hrozno, tak sme ho asi šiesti lisovali, aby sme mali z toho víno. Ale len jedno bolo dobré, ostatné skyslo. No a to sme používali po takých maličkých štamprlíkoch, boli to sklenené rúrky od liekov, ktoré sme namiesto kalicha používali. Kde bola taká izba, že každý bol stopercentný, že nebol medzi nami nijaký ‚bonzák‘, tak tam sa mohla slúžiť omša. Ale takým spôsobom, že ja som mal šach roztvorený, oproti druhý čítal noviny a na lôžku stál kňaz a tam naspamäť, čo vedel, slúžil omšu.“

Úteky väzňov z Jáchymova

„Napríklad prišli väzni na to, ako by sa dalo utiecť. Všetka hlušina sa sypala na násypy mimo závodu. Závod bol ohradený plotom a civili to tam sypali. Civili boli zamestnaní na nočné zmeny, lebo na tri zmeny sa pracovalo. Jedna partia väzňov si vymyslela zhotoviť do tých vozíkov, ktoré oni tam nakladali na nočnej zmene, ‚povalku‘ a tam sa skryl jeden väzeň a zasypali ho navrch s kameňmi a poslali ho medzi plné vozíky. No a tak tam prišiel ten vozík, tam sa obrátil a vysypal. Kamene išli dolu a on spadol na kamene. Nič sa mu nestalo a utekal ďalej. Oni ho, tí civili, aj videli, že utekal. Dosť na tom, že chýbal jeden väzeň a teraz museli zistiť, akým spôsobom on ušiel, pretože by ušiel aj druhý za ním tým istým spôsobom. Tak niektorý civil sa potom priznal, že ho zbadal, ako utekal pri tom vysýpaní tých vozíkov. Tak potom spravili pódium a tá ‚gebuzka‘, čo tlačí tie vozíky, mala taký špic a každý vozík prešla so špicom až do dna.“

Popravy väzňov

„No a keď už prišli na popravu, tak stáli vo fronte, celý väzenský zbor bol prítomný. Prečítal sa väzňov rozsudok, z čoho bol obžalovaný a kat mu zavesil na krk šnúru. Pritom si oprel koleno o jeho brucho, aby ho nekopol, stlačil nejaký gombík a dno sa prepadlo pod ním. Potom ešte zobral mu hlavu a vylámal mu väzy. To tak išlo jedno za druhým, tretí, štvrtý, piaty... Ostatní čakali. No a potom tí, ktorí neskôr boli popravovaní, to už psychicky silno účinkovalo na nich. Niektorí sa už tak báli smrti, že hlasno kričali... .“

Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov – Aktívna európska pamiatka.

logo Europe for Citizens
Vytlačiť