2. november 1938 - Viedenská arbitráž – Mníchov pre Slovensko

Maďarsko, už od svojho vzniku v roku 1918 vychádzalo z fikcie, že historické Uhorsko bolo maďarským národným štátom, a že teda jeho rozpadom roku 1918 sa mu stala „krivda", ktorú treba napraviť. Príležitosťou sa stali medzinárodné zmeny v jeseni 1938, Mníchovský diktát, keď ČSR prešla zo sféry vplyvu demokratických mocností do sféry vplyvu nacistického Nemecka a musela sa vyrovnať sa nielen s nemeckými, ale i maďarskými a poľskými územnými požiadavkami.

Po neúspešných rokovaniach maďarských a čsl. politikov v októbri 1938 v Komárne, kde Maďari požadovali odstúpenie asi ¼ územia Slovenska a na jeho zvyšku plebiscit o pričlenení k Maďarsku, sa spor preniesol na rozhodcovské konanie, tzv. arbitráž. Výsledkom spoločného rozhodnutia zástupcov nacistického Nemecka a fašistického Talianska bola strata vyše 20 % ako územia Slovenska, tak aj obdobnej časti Podkarpatskej Rusi. Zo Slovenska to bolo presne 10 565 km² na ktorom žilo, podľa sčítania z roku 1930, 852 332 obyvateľov, z toho 290 107 Slovákov, 506 208 maďarskej a zvyšok inej národnosti.

Pre slovenskú verejnosť bolo arbitrážne rozhodnutie šokom. Krajina prišlo o najúrodnejšie poľnohospodárske oblasti, nedozerné straty boli aj v priemyselnej a energetickej oblasti. Rozsekané boli hlavné cestné a železničné ťahy zo západu na východ krajiny. Nová hranica šla pár kilometrov od Bratislavy a do slovenského tela sa zarezala aj hlboko na severe. Do Maďarska pripadol Senec, Levice či Košice; Nitra a Trnava sa stali pohraničnými okresmi.

Na odstúpenom území začalo masové vyháňanie kolonistov, potom slovenskej i českej inteligencie, úradníkov, učiteľov a kňazov. Maďari systematicky likvidovali aj hmotné pamiatky pripomínajúce Československo, ako napr. legionárske pomníky. Boli zrušené slovenské školy, obmedzená spolková činnosť, nastalo všemožné šikanovanie. Cieľom maďarskej politiky bol návrat pričlenených území do stavu spred roka 1918. Niet preto divu, že počas celého obdobia okupácie trvali masové úteky Slovákov na Slovensko.

Maďarská politika pokladala arbitráž za svoj triumf, no neuspokojila sa a ním, ako svedčia aj udalosti v marci 1939. Arbitrážny úspech maďarskej politiky by nebol možný bez podpory fašistického Talianska, s ktorým mala Budapešť dlhodobo dobré vzťahy, ako aj bez podpory maďarského obyvateľstva na Slovensku, osobitne jeho politických predstaviteľov na čele s Jánosom Esterházym. Ten, ako československý poslanec a občan – napriek sľubu vernosti čsl. štátu a jeho integrite – totiž dlhodobo a intenzívne pôsobil v službách budapeštianskej politiky a pracoval na pripojení Slovenska k Maďarsku. Osobitné zásluhy má na pripojení Košíc, ktoré podľa pôvodného plánu mali ostať na Slovensku.

Martin Lacko

foto: wikipedia.org

Vytlačiť